Súľov 2003

fBobo s Citrónom si trúfajú na dlhú a vyrážajú už o deviatej, po úvodných zmätkoch na prezentácii zostáva už len málo času a tak chalani fofrujú. Ešte preparkovať auto, na namestíčku bude štart a miesta je málo.

O 9.10 vyrážajú dlhí na svoje dve kolečka, my s Keťom máme ešte hodinu čas a tak sa dáme do gala a zostáva ešte aj pár chvíľ na fotenie. Scenéria je tu úžasná, dedinka Súľov leží v takom kotli, obkolesená zo všetkých strán kopcami a samotné Súľovské skaly máme takmer na dosah. Nuž niekedy na pešiu turistiku, asi by som si dal povedať... Lenže dnes to bude o bikoch a tak konečne nadchádza naša chvíľa, ja si ešte odskakujem a keď sa vraciam ku bicyklu, tak pri prechode ponad registračný kábel (dnes sa ide s čipmi), zisťujem, že mám prázdne predné koleso. Pozriem na hodinky, je o päť minút desať, tak to mám čo robiť.  Bike odtiahnem na stranu od zhromažďujúceho sa štartoveho poľa, zhadzujem koleso a mením dušu. Do čerta, dnes som si vzal len jednu, veď to je krátka trať a už som bez rezervy..., rozmýšľam, ako dopadnem, našťastie Keťo ma dve duše a tak mi jednu požičiava. Stíham v potu tváre len tak tak, ešte dofúknuť a ide sa .

Štartujeme o 10.10, prejazd námestíčkom a po asfaltke začíname ťahať do ostrého kopca. Chumel je ešte príliš hustý a tak treba dávať pozor a vedieť rýchlo vypnúť SPD-čka, kažú chvíľu niekdo predomnou zastavuje a hľadá si lepšiu cestu. Vychádzame z dediny, po lúke ťaháme do kopca, predomnou zrazu prvá drobná skrumáž a vidím že Braňo P. odťahuje bike na stranu, no dúfam, že nič vážne. Na kopečku po lúke zrazu strmo dole, cez potok a začíname stúpať dolinkou, lenže čo to ? Chodník je poriadne blatistý, schytávam prvé kvapky do tváre. Tá včerajšia búrka veru ešte nestihla vsiaknuť a všetci tí bikeri predo mnou z toho už narobili kvalitný maglajz. Vchádzame do lesa, lenže a tu sú chodníčky šmykľavé a plné kameňov, navyše je na nich aj množstvo čerstvo odrezaných konárov, na ktorých prešmykuje aj moje hrabavé zadné koleso. Nachádzam sa asi v strede poľa a zatial sa mi ide fajn, škoda len, že mnohí tlačia na miestach kde ja idem a priestoru na obiehanie nie je veľa. Strmé výšľapy striedajú miernejšie, vychádzame do sedla a konečne je čas si trochu vydýchnuť. Prvý dolekopec idem opatrne, je šmykľavo a o nejakého tigra hneď na začiatku veľmi nestojím. Príroda okolo je nádherná, lúky sú podobné ako tie na Dubničáku, len si na jednej kde sa poriadne dlho šlapalo a aj tlačilo do kopca začínam uvedomovať, že asi bude dnes veľmi teplo, slnko už mohutne praží a tak s úľavou sa opäť schovávame v lese. Lenže iba na krátko, zas sme vonku, traverz po lúke, a už tu máme desiaty kilometer. Zrazu len cítim ako mi pláve zadné koleso,pozriem dole a ..., jasné, defekt, tentoraz na zadnom. Do prdele, tak to už je moc ! Zhadzujem zadne koleso a len pozerám ako ma predbiehajú všetci známi, Braňo P., Rasto C., Rasťo Trubač robí aj fotku, dnes to berie turisticky..., dobieha ma aj Keťo a ja sa potím pri dofukovaní, ani som sa nepozrel či to nebol nejaký tŕň, dúfam len, že toto už bolo posledný krát, inak dojde na lepenie. Nahadzujem koleso a vydávam sa dobehnúť Keťa, strmý stupák po lúke, potom široká poľná cesta s polmetrovými zárezmi od traktora a stále ešte blatistý terén, obsychajúci síce, ale nie dosť rýchlo. Keťa som dobehol vcelku rýchlo ale som asi málo nafúkal zadné a tak pred nebezpečne vyzerajúcim downhillom ešte raz dofukujem a poďme dole. V polke kopca dokonca vystupujem a pár metrov znášam, naozaj to nestojí za to, nabiť si tu držku... Dalšie tiahle stúpanie až do sedla predomnou sa ide po vydrncanej poľnej cestičke, ktorú prešiel nejaký pásový mechanizmus, len vďaka tomu, že mám fulíka, si dovoľujem viac než iní a zopár ich na tomto úseku urobím.

Lenže už sa nedá hovoriť o nejakom závodení, za sedlom klesáme po zákernom chodníku, blato stále straší až nakoniec predsa len pevnejšia cesta aj keď s kamením dovoľuje pridať rýchlosť. Zadné koleso mi stále robí starosti, len sa modlím aby to nebol nejaký "ploužák", hľadať vzduchové bublinky v nejakom potoku..., nie ďakujem, radšej nie. Na začiatku dediny je prvá občerstvovačka, postrekovač (dobrý nápad) z vďakou využívam a odsoľujem a odblatúvam tvár. V ponuke je dokonca aj štrúdla, nedá mi neochutnať a... tá je bohovská!, neviem odolať a dám si ešte jeden kúsok, báb za stolom sa pýtam, že ak im dám adresu, či mi z nej pošlú domov, nuž len sa pousmejú, naviac nie je čas, som v hlavnom balíku. Ešte s plnými ústami sa vraciam ku biku a opäť dofukujem. Dojedené, dopité, vyrážame ďalej. Prvý dlhší asfaltový úsek, ešte k tomu aj po rovine to dovoľuje rozbaliť, len tak periférne sa teším z pohľadu na Malú Fatru, dážď vyčistil vzduch a viditeľnosť je vynikajúca. Asfaltka končí a prechádza do dosť brutálneho strmáku, všetci predomnou tlačia, mňa zas "tlačí" štrúdla v bruchu (ale bola fakt dobrá..) a tak veľa nešpekulujem a zosadám. Nahodím dlhý krok, uff zase to slnko, naštastie po chvíli konečne do lesa, a po ďalšej chvíli nechcem veriť vlastným očiam: brutálny zjazd, navyše mäkký povrch, bežím dole vedľa bicykla a až takmer pod kopcom nasadám a napájam sa na cestičku ktorá tento nezmyselný hore/dole kopec (navyše mnohými účastníkmi absolvovaný vedľa bicykla) v pohode obchádza. Ale páni organizátori ! Načo bolo toto dobré ? Takto sa robia výškové metre?

Pevný chodník sa postupne mení na lúčnu cestičku, zase stúpame, sem tam v tieni, sem tam vystavení na milosť a (skôr) nemilosť oskarovi. Dobieham Haluškovcov, chvíľu kecáme, potom si robím malý náskok. Opäť sme v lese, vrchol stúpania a dolekopec, prichadzame do dedinky (Lietavská Svinná) a ďalší asfaltový úsek dole dolinou, vďaka rýchlosti vietor osušuje pot, lenže pohoda netrvá dlho, na asfalte žltá šipka doľava, začíname stúpať. Vysoko nad hlavou sa odkrýva scenéria Lietavského hradu, po výjazde zo zákruty sa nakoniec ukazuje celá smutná pravda: ideme hore. Chodník križuje lúku v ostrom stúpani, predomnou takmer všetci tlačia, tí otpimisti, ktorí na začiatku nahodili kolibričí prevod sa za krátku chvíľu na to tiež vykašlú a zosadnú, jeden aj preto, že som mu to znechutil, keď som ho peši predbiehal... Lenže dnešný nepriatel číslo jedna na otvorenom teréne ma presilu, obzvlášť nás "tlstokožcov" zdolá ľahko. Nezostáva nič iné, len nahodiť pravidelný krok a zhlboka dýchať. Nuž na tomto kopci som si veru musel poriadne uhýbať z Camelbaku aby som nahradil stratu tekutín. Navyše asi 50 metrov pred sedlom okolo mňa prefrčí Juro Haluška na tažkom prevode a neodpustí si ku mne "pešiakovi" poznámočku: " A vidím, že hore kopcom ešte máme rezervy...", udychčaný mu odpovedám obvyklú frázu:" ..vieš 90 kíl je 90 kíl..", naštastie sme v sedle. Za mnou prichádza Gabika, ponáhla sa napred a tak im spravím jedno bleskové foto a ideme ďalej. Dolekopec po lúke, Jura prehulím strašným spôsobom (predsa len "90 kíl je 90 kíl, chachá") a už vchádzame do Lietavy.

Druhá občerstvovačka, svoje povážlivo stenčené zásoby ionťáku chcem doplniť, lenže nemajú ionťák a tak dolievam nejakú multivitamínovú gebuzinu a špitnem tam aj trošku soli, darmo je teplo.... Ešte (dnes) obligátne dofúkanie zadného kolesa a môžme vyraziť. Vpredu nejaký chalan kričí "držte sa , pred vami je 12 km stúpania!". Trochu sa počudujem, také dlhé stúpanie si z profilu trate nepamätám, nuž ale čo narobím, na rozbitej asfaltke odkrajujem z neho prvé metre. Slnko zase praží ach bože môj, a po výšlape na hrebeň sa ukazuje celá smutná pravda, asfaltka sa klukatí, mierne stúpajúc dlhé kilometre dopredu a všetko v otvorenom teréne. Opäť ma dobieha Juro Haluška, tentokrát definitívne a mňa v tom teple definitívne prechádza chuť závodiť. Naštastie stúpanie nebolo až také jednoliate, na jednom úseku sme čo to aj vyklesali a osušili spotenú tvár. Priznám sa, že som si detaily z tejto časti trasy neveľmi vryl do pamäte. Išiel som to ako v nejakom omámeníí. Neviem či mozog vypínal nejaké svoje okruhy aby sa mohol plne venovať chladeniu prehriateho organizmu alebo čo. Najhoršie bolo, že na tej občerstvovačke som si namiešal takú gebuzinu, že sa to ani nedalo piť, nabudúce radšej zoberiem plný vak vlastného ionťáku... Konečne asfaltka prechádza v chodník a zachvíľu vhupneme do nádherného hustého tmavého chladného lesa. Normálne som pookrial, mierny stupák som šiel nadštandardne rýchlo, lenže po dvesto metroch chodník z lesa vyšiel a smeroval po lúke dole do dediny na ďalšiu občerstvovačku. Pijem z pohára tentokrát už naozajstný ionťák a odolávam pokušeniu zvanému štrúdla. A zasa sme na asfaltke, moceme sa dedinou za plnej premávky a rozbitou asfaltkou stúpame ďalej. Mňa sa začína zmocnovať frustrujúca predstava, ako asi bude vyzerať zvyšok tohoto MTB maratónu. Tieto nekonečné kilometre na asfalte a navyše v otvorenom teréne ma normálne nasrali. Hlavou sa mi mihla až urážliva myšlienka:"No jasné veď to organizujú žiletkári...", sorry chlapci ale čo je veľa to je veľa. Takto a podobne , miestami i nahlas hromžiac som pomaly odkrajoval ďalšie metre stúpajucej asfaltky. Naveľa, naveľa sme konečne zase vliezli do lesa a dlhým tiahlym stúpaním sa dostali do posledného sedla. Odtiaľ až do cieľa viedol downhillový traverz, miestami rýchly, miestami nebezpečný, les striedali stále viac lúky až na záver výbeh na asfaltku, dedina Súľov a posledných pár metrov do ciela. Uff uff, mám to za sebou.

Vrátiť čip, zbaliť bike do rozpáleného auta a isť sa ospršiť, bolo dielo asi pol hodiny. Vďaka organizátorom za tú sprchu, bola naozaj potrebná. Myslím na chalanov na dlhej, to musí byť naozaj peklo.... Príjemne občerstvený sa idem postaviť do šóry na pivo. Prichádza Keťo, tvári sa spokojne, zvládol to, sice pomaly, ale v pohode, veď len zbiera svoje prvé maratónové skúsenosti. Postupne sa v cieli stretávam s ostatnými chalanmi, vymieňame si názory na trať, no myslím, že dnešok bude skritizovaný... Po dlhej dobe prichádza Citrón, išlo sa mu výborne, dokonca urobil aj Boba. Na záver prichádza aj Bobo, so zodranými brzdami na svojich nových kotúčovkách, vyflusnutý a pripálený.

Takže máme to za sebou, nadišiel čas na rezumé:
Veľká škoda tohoto preteku. Prekrásne prostredie, slubne sa vyvíjajúce počasie, nakoniec vyústilo do asi najväčšieho počtu sa prihlásiacich účastníkov. Lenže výber trate, podiel asfaltky a otvorených priestorov spôsobil (a bojím sa že nie len u mňa) sklamanie. Toho lesa tu bolo málo a aj ten bol často mokrý (OK, za to organizátori nemohli..) a kamenistý. Počul som fámy, že im ochranári nedovolili ísť celú plánovanú trasu, nuž ak je to tak, je to špatné. Samozrejme, na tých lesných cestičkach kedykoľvek naďabíš na holohlavých bezkrkých, z polkilovou zlatou reťazou na krku a trojlitrovým Pajerom pod zadkom. Tí sa ti vysmejú do ksichtu: veď dodržuj zákony, tie sú len pre blbých....
Nuž čo povedať, je to škoda. Ak chalani z SCK CYKLO TOUR nezmenia na budúci rok trať, ja sem zase veru neprídem....
Ale keď tá štrúdla bola taká dobrá..... :-).