Súľov 2003

alebo
"Ako som sa sprosto opálil"

Bolo to takto. Celý čas sa všetci tešili na tieto preteky a zároveň sa obávali predpovede počasia. Ochladenie, prehánky. Nálade nepridala ani lokálna búrka v Trenčianskom kraji, kde ľahli bahnom dve dediny. V piatok večer mi volá Rasťo, že on už je na mieste a že to vyzerá dobre.
"Ale čistí v cieli asi nebudeme" varovne dvíha prst v telefóne (dúfam, že nie ten prostredný :-).

Jacháme do Súľova, hádam to stihneme načas, aby sme sa stihli prezentnúť, zaplatiť zálohu za čip. Na prezentácii mraky ľudí. Našťastie je ten hadiaci sa rad na krátku 50 km trať. Ja s Citrónom ideme dlhú, takže sme vybavení prakticky okamžite. Polhodinu pred štartom sme obaja pripravení, vykakaní, oblečení s dobrou náladou a s očakávaním, čo na nás na trati pripravili. Predštartové chvíľky nám spríjemnil jeden šialenec, čo poskakoval na prednom aj zadnom kolese po aute a zaboha nevedel, ako sa dostane dole. :-).

fTrošku sa natiahol štart o 10 minút ale dočkali sme sa. Citrón mi ešte stihol povedať, aby sme sa neplašili, že má info priamo od organizátorov, že nás hneď po štarte bude čakať tažký kopec. V tomto som veľmi ochotný a povoľný. Charašó, ich understand. Nebudem sa nikam pchať.

Po pravej strane hneď za štartom vidím Haluškovcov aj Romana Kučeru. Mávam, oni mne tiež a klíďo píďo vymetáme chvost balíku. Najprv prechádzame okolo futbalového štadiónu cez pokosenú lúku. Moc príjemné to nie je ale čo už. O chvíľu už v kľude šliapeme dolinou do toho stupáku, čo spomínal. Zatiaľ to nie je také hrozné. Občas sa to zostrmí ale dá sa. Ostro doľava, už musíme zaberať. Kúsok vyššie vidím Luboša. Pomaly dobiehame bikerov čo tu tlačia. To snáď nie je možné. Prvé tri kilometre máme za sebou a oni už tlačia?
"Šetríme sa" vravia. No nedbám, podľa mňa by sa malo tlačiť až na konci, po odovzdaní všetkých síl maratónu. :-)
Zase ostrá obrátka doprava. Nejaký serpentínový výšľap. Fakt kvalitná makačka. Chodník je vystlaný popílenými ihličnatými konármi. Nie je to bohviečo. Spomínam na Jura ako mi vravel, že sa dá takto pekne utrhnúť šalter. Dostane sa mi medzi reťaz a ozubené kolečko konárik, potiahnem pedál, pricviknem konárik a už sa môžem kochať na praskavom zvuku. Našťastie sa nezadarilo. Kopec stúpa, pár pozícií pred sebou stále vidím Luboša ako sa tiež morduje s kopcom. V zjazde mi asi zmizne z očú. Najprv ešte zdolať tých pár mazľavých úsekov a sme na lúke. Fajnový zjazd až dole do dzedziny Vrchteplá. Ten zjazd je taký rýchly, že si skoro nič z neho nepamätám. Vžúúúúm. Preletíme cez Vrchteplú a znovu do kopca do Bodinej. Na mokrom kameni Citrónovi prešmykuje koleso a tak radšej zosadá a tlačí. Ja som to nejako ustál a ťahám ďalej. Stupák je celkom dobrý. Trošku lúka, trošku les a znovu zjazd. Tento sa mi spočiatku celkom páči, naraz len mám pocit, že idem nejako prirýchlo. Brzdím a trošku ma to vynáša zo stopy. Citrón ma obieha a robí stíhačku za bikerom v červenom. Už sa ich ani nesnažím dobiehať, lebo po ostrej zákrute doľava je to samý šuter. Skoro vôbec to nebrzdí. Trasák jak sa patrí. Voľakto tu stratil modrú cyklofľašu.

V Bodinej ostro doľava po asfaltke skoro cez celú dedinu. Citrón dobehol červeného a ja pomaly dobieham ich. To už ideme po poľnej ceste, cez potok a strmo hore po lúke. Fuj. Fuj. Odfotil som si to, nech na to nezabudnem ale asi nezabudnem aj tak. :-) Sledujem si rýchlosť. 7 km/h. Takto keď to pôjde aj v druhom kole, tak fasa. Vpredu znovu vidím Ľuboša. Do kopcov mu to nejde tak rýchlo ako dole kopcom. :-)))
Normálne cítim, aký horúci vzduch generuje tá lúka. Koža na tvári ma začína tak divne šimrať a cítim problémy vo vzduchu. Už jazdíme akosi pričasto do kopca na otvorenom teréne. Otvára sa ďalšia lúka po ľavej strane. Na lúčnom chodníku rozvešaní v primeraných odstupoch bikeri. Horúčava sa len lenivo rozfukuje občasným vánkom. Už aby sme z tej lúky boli preč. Vychadzam z lúky na hrebeň a po tejto cestičke sa dostanem až hore. Citrón to rozpaľuje dole kopcom a v polke kopca ho niekto križuje a už zdiaľky počujem ako Citrón nadáva, zbierajúc za z trávy. Pozerá na bike, či je po tom tigrovi provozuschopný a pokračuje za mnou. Aj tak ma ešte stihol urobiť. Po pravej strane kravy, samý ovad to tu poletuje. V Malej Čiernej znovu doľava hore dedinou. Potom po vydrncanom poli stupák typu "Čaradice". Zase otvorený terén. Kua, už aby sme boli v lese. Konečne prechádzame sedlo a bude sa zjazdovať. Citrón ako obvykle rozpeckuje a ako obvykle už zase počujem nadávky. Zbiera sa z trávy a nadáva na chodník. Veruže aj ja mám problém trafiť optimálnu stopu. Vychádzame na lesnú šotolinu a pálime dole. Dole na prvú občerstvovačku. Sortiment celkom pekný, personál tiež. Okrem chlapov. :-) Nie som nejako extra vyčerpaný a tak si dávam iba glga čohosi a banán do huby. Ešte sejvnem track na GPS a idem.

Cestou ďalej nás v dedine povzbudzujú na plné pecky. Hlavne vpravo za potokom robia domáci nepredstaviteľný rambajz. :-) Odbočujeme doľava po asfaltke. Hodnú chvíľu. Za ďalšou dedinou vychádzame na trochu rozbitú asfaltku a už len vidím na kopci ako dvaja tlačia a Citrón ich pomaličky predbieha. Dupe do toho statočne koľko vládze. Dupem aj ja, obieham tých dvoch tlačiacich a potom aj tlačiaceho Citróna. Zase netrafil stopu a musel zoskočiť. :-) Blížim sa k zmene smeru. Prudko dole doľava. Ty kokso, ty koksóó, do ritíííííí. Dole viedol mazľavý chodník a mám obavy, či to vôbec ubrzdím. Som z toho úplne posratý. Našťastie to dlho netrvalo a bez úhony som sa dostal dole na zvážnicu. Trošku mi vŕtalo v hlave, načo to bolo dobré to takto obchádzať, keď sme mali po ľavej strane v doline normálnu lesnú cestu.
Lesná cesta bola celkom fajn. Síce bola vykladaná samými šiškami ale čo už. Ide to dobre. Lesný chodník s hlbokou koľajou sa jazdí veľmi zle. A tak dobieham znovutlačiaceho Citróna. Zase netrafil stopu. :-) Na konci stúpania si konečne vydýchnem. Konečne vchádzame do lesa. Obehli sme po vrstevnici kopec a zjazdujeme dole po lúke do Lietavskej Svinnej. Tu sú snáď všade lúky. Doprava po asfalte smerom k Lietavskému hradu. Dosť dlho po asfalte. Potom ostro doľava do kopca. Fúj a zase lúka. Pofotím, Citrón mi trošku uteká ale veď ho nejako dobehnem. Strašná morda tento stupák. Radšej ani nepozerám koľko zostáva. Pozerám len 2 metre pred seba a držím vyrovnané tempo. Konečne vrchol. Myslel som vrchol stúpania. Až taký masochista nie som. :-) Zjazd po lúke dole a doľava. Vchádzame na druhú občerstvovačku v Lietave. Teraz už cítim, že sa treba poriadne posilniť. Majú tu aj chlieb so šunkou, na ktorý som toľko háklivý na maratónoch. Tak si dávam, ládujem sa, pridávam aj rajčinky. No je mi dobre. Vravím Citrónovi, že či tu neostaneme. Ani jemu sa moc nechce. :-) Tak tam kecáme, šrotujeme, pijeme, mažeme reťaz. Naveľa dávam rozkaz dvihnúť kotvy a padáme. Veď sa tu ešte zastavíme.

Stúpame si tak hore rozbitou asfaltkou medzi poliami, naľavo decká nás osto6 povzbudzujú a kričia naplno "DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO!" ja sa smejem nad ich oduševnením a Citrón sa tie detičky pýta "DO ČOHO? NO DO ČOHO?" Decká celé zmätené, nevedia prečo DO TOHO a prečo vôbec DO ČOHO? Normálne im vidím na tvári veľký otáznik "Čo to ten ujo vlastne chce?". :-) Pomaly nás predbieha jeden maník so žltým číslom. Citrón nechce veriť, že je to niekto z ultrakrátkej trate. Aj mne sa zdá, že ten maník nás predbieha dosť pomaly na to, že má v nohách len nejakých 15 km. No nič, nešpekulujem ale asi si budeme musieť dávať bacha, lebo nás asi začnú predbiehať najrýchlejší z krátkej trate. Tak aj bolo. Vchádzame do dediny Brezany a šliapeme po asfaltke hore po hrebeni, samozrejme medzi lúkami. Výhľad je odtiaľto pekný ale čoraz menej som spokojný s traťou. Fotím okolie a stíham Citróna. Zjazd dole a ostro doprava na Lietavskú Závadku. Pred ňou ho už konečne dobieham. Ešteže ma počkal. Za Lietavskou Závadkou sa konečne dostávame do lesa. Normálne cítim príjemné chladivé lesné vlhko. Konečne začínam znovu fungovať. Ostro po vrstevnici sa šplháme hore. Povrch je skvelý a tak si to fachčíme ako stroje. Na vrchole stúpania pokračujeme v zjazde dole. Samozrejme že po lúke. To by tak nevadilo, keď je to dole kopcom. Posledná občerstvovačka. Citrón v dobrej nálade debatí s osadenstvom. Dokonca sa mu takmer podarilo aby nám dali dievčence pusu. Tie sa sťahujú kadeľahšie. Pýta sa nás, ako sa nám zatiaľ páčila trať.
"Veľa asfaltu" vravím jej. "Veľa asfaltu?" pýta sa s vyjaveným kukučom Citrón, akoby išiel doteraz snáď úplne inou traťou. :-) Na to, že je to MTB maratón, sa jazdí priveľa po asfalte. Čo by až tak nevadilo, ale jazdí sa po asfalte v otvorenom teréne a rozhorúčený asfalt a lúky ma ničia. To som si mohol rovno zobrať žiletku a tie kúsky v lese medzi asfaltkami jednoducho bike preniesť. Dievčatá sa na tom chichocú ale mne to v tej chvíli veľmi smiešne nepripadá. Pani vraví, že problém je v tom, že toto tu je všade chránený národný park a jednoducho nedostali povolenie. Krčím plecami v zmysle, "A čo teraz? Budeme jazdiť po asfalte a tváriť sa ako horský maratón alebo čo?" Horúčava na poliach a lúkach dnes hrá jednoducho prím. To sa snáď ani nedá stíhať dopĺňať tekutiny. Vypijem liter a vypotím dva. :-) Sejvujem track na GPS. Lúčime sa a Citrón im ešte kričí, že o chvíľu sme nazad. No to určite. :-)

Pokračujeme ďalej po asfaltke a za dedinou doprava do kopca. Občas nás obehnú malé teamové skupinky z krátkej trate. Šlapú ako stroje. Mušie váhy. My s Citrónom šliapeme tak normálne, priam turisticky. Zjazd do dedinky a výjazd znovu hore. Už mi ten asfalt medzi lúkami a vôbec lezie na nervy. Konečne dole a ostro doľava po poľnej ceste dole. Predbiehame dve pomalé dievčatá. Asi na nich čaká ten chlapík pri zákrute doprava. Obiehame chatu a šliapeme po lesnej ceste hore na sedlo Pastúch. Stúpanie minimálne, v pohode zrýchľujeme. Je tu chladnúčko a pekne. Tento úsek sa mi páči. Dobiehame mladého chalana ktorý nás púšťa pred seba. Zjazd dole. Cestou dole ide traktor s plnou vlečkou dreva a drevorubačov dole. Obiehame ho a fičíme dole. Pomaly dobiehame skupinku pomalých z ultrakrátkej trate. Jednokoľajový lesný chodník. Citrón mi kričí, prečo na nich nezarevem aby uvoľnili cestu, že to vezmeme zľava. A fakt, funguje to. Chlapíci spomaľuju a dekujú sa napravo. My ich obiehame ako blázni. Ešte vidím na pol očka, že je medzi nimi aj Roman Kučera. Po rýchlej pololesnej ceste sa dostávame do cieľa. Uff. Je dobre. Nie som veľmi zničený ale cítím, že tá horúčava mi v druhom kole narobí problémy. Ládujeme sa ako vládzeme. dopĺňame pitivo. Hasan (spoluorganizátor) s nami preberá značenie trate. Či sme mali problém kade ísť. Nespomínam si, že by som niekde zaváhal so smerom. Ale asi rozumiem kam mieri. 50-100 kilometroví nemali žiadny problém s orientáciou ale jeho zaujímali práve 25 kilometroví. Vravím mu, že to sme si nevšímali, lebo sme išli dlhú.

Trošku súrim Citróna, nech moc nedebatuje, ešte ostáva jedno kolečko. Najedol som sa koľko sa dalo a ideme v ústrety druhému kolu. Napriek tomu, že ideme do výdatného a štavnatého kopca, nemám vôbec strach. Nohy mi ťahajú ale väčší strach mám zo slnka. Vycuciava ma viac ako tie kopce v lese. Ak mám pravdu povedať, žiadny kopec som ešte netlačil. Na hnusnú lúku za Bodinou so sa stihol duševne pripraviť. Vidím, že aj Luboš sa pripravuje. Bike pohodený v tieni a pobehuje tu s foťákom ako inšpicient. :-) Získavam od neho foto. Aspoň zazubiť som sa stihol.
Išlo mi to hore celkom fajn. Síce už len 5-6 km/h ale predsa. Ale bolo to vyčerpávajúce ako sviňa. Trošku som pridal tempo, nech som čím skôr v lese. Trošku som ušiel Citrónovi ale nejako sa stretneme. Stačí fotka dve a je pri mne. Zjazd dole a po ňom znovu ten "čaradický" drnčák hore. Dole idem o poznanie opatrnejšie. Citrón sa tu v prvom kolečku vydrbal a nehodlám si to tiež vyskúšať. Naraz kukám ten chodník vyzerá úplne inak ako predtým, keď sme išli tadiaľto. Namiesto suchého chodníka tu je mazľavý chodníček a tečie tu minipotôčik. Kĺže mi to ako namazané a dobrovoľne vyskakujem z biku. Beriem ho do rúk a prenášam na vedľajší suchý chodník. Potom už obaja fičíme dole na občerstvovačku. Sortiment o poznanie chudobnejší. Mali len vodu, banány a ešte dačo. Dlho sa nezdržujeme a makáme ďalej. Citrón ukazuje na cyklogate a vraví, že to už nevypere ani Vizír. Vychádzame z Jasenovej a na asfaltke hundrem Citrónovi, že toto nie je MTB maratón ale nejaký asfaltovo-poľný hybrid.
"Hybrid?" papagájuje Citrón a rehoce sa. Lapaj jeden. Vraví, že jemu asfalt viac vyhovuje, že kilometre rýchlejšie odsypávajú. To je síce pravda, ale slnko aj rýchlejšie uberá silu.
Šliapeme po rozbitej asfaltke a blížime sa k slučke. Tú nezmyselnú slučku sme mali sto chutí obaja ignorovať a normálne pokračovať v lesnej ceste. Nakoniec zmysel pre fér hru zvíťazil a obaja znovu šliapeme hore a znovu dole. No dobre sme spravili. Dole sedí ujko a asi to tam stráži. Nepochopiteľný ťah. Dúfam, že táto obchádzka mala nejaký logický dôvod. Pokračujeme ďalej v lesnej zvážnici až sa dostávame k tým hlbokým koľajom, Citrón tlačí a ja tiež. Zle sa tu šliape. Úzky a hlboký chodník. Furt sa tu zachytávam pedálmi o zem. Hore to peckujem po vrstevnici a na prvom vrchole púšťam pred seba Citróna. Chcem odfotiť ten skalný masív vľavo čo sa objaví po vyjdení z lesa. Od toho momentu som už Citróna nedobehol. Asi som to tam fotil moc dlho. :-) Zjazdujem dole, ako som si pamätal z prvého kola, všimol som si vľavo podstatne lepší chodník. Nie to kamenné pole čo hrozilo defektami. Než som vošiel do dediny. Zisťujem, že mi prestáva brzdiť predná brzda. Jedna brzdová doštička už brzdí kov na kov. Asi budem musieť ísť pomalšie z kopcov, lebo nedôjdem. Aj zadná už melie z posledného.

Je tu znovu na ten hnusný lúčny výšľap na Lietavský hrad. Fúj, bolo mi na omdletie. Akoby som jazdil v prirodnej saune. Zoskakujem a musím tlačiť. Keby nebola taká horúčava, tak by som vládal ale cítim že som nenormálne prehriaty. Nohy, ruky si cítim. Fakt hrôza. Na stehno mi sadá ovad veľký ako hovad. Tie kravy sa majú. Oženú sa chvostom a plésk. Aj ja by som sa ohnal chvostom, keby sa dalo. Tak toho ovada hovada zabíjam len rukou.
Posratá horúčava. Pomyslím si. Ale vzápätí sa ukľudňujem, lebo ma ešte čaká to dlhé asfaltové peklo cez polia až po Lietavskú Závadku. Na občerstovačke som sa trošku posilnil a makal ďalej. Nech už som čo najskôr z dosahu tej malej žltej makrovlnky na nebi.
Trošku mi zalepilo pred Brezanmi. Prestáva mi poriadne brzdiť aj zadná brzda. Hodne to píska ale ešte to nejako spomaľuje. Nesmiem to moc peckovať dole. Na asfaltke hore ma predbieha malé miestne chalanisko na obyčajnom bicyklíku s pevným prevodom. No už zase si niekto meria výkonnosť s profíkom. :-) Tie lúky ma zabíjajú, zabíjajú.....
Už nech som v tej Závadke. Doprdele aj s tým otvoreným terénom a asfaltom. Za Závadkou už som rozhodnutý sa hodiť do prvého potoka čo uvidím. Našiel som tam len také čúrky ale nevadí. Aspoň je to výdatné a chladivé. Opláchol som si hlavu, nohy, ruky. otrepal sa a pokračoval ďalej. Našťastie sa teraz ide cez les takže ma čerstvo opláchnuté hnáty budú aj trošku chladiť. Skutočne to trošku pomohlo. Na druhé stehno mi sadla lienka a kochá sa. Lienka pre štastie. Na poslednú občerstvovačku som sa dostal celkom rýchlo. Síce mi v tom zjazde začala pískať aj zadná brzda ale ubrzdil som skoro všetko. Kontrolujem kotúče, či tam nemajú nejaké mechanické poškodenie, keď už brzdím kov na kov. No nič sprostejšie ma nenapadlo ako ich chytiť prstom. Áááááu, kua to páli. :-) Už som si myslel, že budem mať pluzgierisko veľké ako šľak. Zrazu bolesť prestala a bolo dobre. Nechápem. Asi to rozhorúčené telo jednoducho ignorovalo drobný lokálny úpal. Ruky mám spálené, krk si cítim a dokonca aj na holej lebke ma čosi šimrá pod prilbou. Na občerstvovačke sme teraz traja bikeri a napchávame sa. Jeden so skeletom na kolene a druhý v modrom a s košíkmi na pedáloch. Tiež sa nejako ponáhľa. :-)

Idem za ním a po odbočení doprava ho poľahky dobieham. Našťastie ma tu nedeprimujú rýchlejší z krátkej trate a tak si to fičím koľko vládzem nech už mám to slnko z krku. V krátkych zjazdoch mi trošku lepí. Vydrží to ešte brzdiť? Pozriem na stehno, či tam ešte sedí lienka. Sedí. Chvalabohu, dobre sa mi teraz ide. Tie potoky sú aspoň na niečo dobré. Konečne lesná cesta doľava a po doline až k chate. Tam sa odbočí doprava do lesa a mám vyhraté. V lese to pôjde podstatne lepšie ako na slnku. A som prekvapený ako to ide. V prvom kole sme išli tadiaľto s Citrónom pomalšie. Celý čas len rozmýšľam, ako budem brzdiť cestou do cieľa. Nie je to chvalabohu žiadny brutál dole ale aj tak. Znovu skontrolujem stehno. Lienka tam už nesedí. Svoje si už odpracovala a tak sa ženiem v pohode do cieľa sám. Nejako som to dopískal do dediny a po asfalte len rozumnou udržovacou rýchlosťou až do cieľa. Som v cieli. Hurá.
JM ma fotí a doberá si ma, že aká neuveriteľná vec sa tu stala, že Citrón mi to dnes nandal. A či viem prečo. Lebo mal espédéčka. Kua, nedá pokoja ten Juro. Otravný Juro. :-) Citrón nefotil, nenosí jednu haraburdu (GPS) navyše ako ja a mal fungujúce brzdy až do konca.

Tak som si na vlastnej koži overil aké to je, točiť dve kolečká. Nie že by to bolo nejako otravné. Dokonca sa mi zdalo, že druhé kolečko akosi rýchlejšie odsypávalo. Ani s občerstvovačkami to nebolo až také hrozné. Hoci prvá v poradí už mala podstatne chudobnejší sortiment. Celé prvé kolečko som išiel s Citrónom len také piánko. Zoznamovacia jazda. Aj som vtedy dosť fotil. Skoro nikde som to nepúšťal naplno. V druhom to už išlo lepšie a dokonca som už dokázal aj lepšie rozvrhnúť zostávajúce sily takže som tlačil len stupák po lúke na Lietavský hrad.
Najhroznejšie na celej trati bola trať samotná ako celok. Pekných lesných úsekov by som vedel tuším na prstoch jednej ruky zrátať. Zbytok lúky, asfalt medzi lúkami, poliami a tak. Asi by sa to malo premenovať na MB (meadowbiking). Celá táto trať má viacero koncepčných nedostatkov. Ak sa má trasa prispôsobovať vôli úradov, úradníkov, pozornosťami vo vrecku, neustálym kompromisom, tak musí byť výsledok aj napriek maximálnej dobrej vôli organizátorov pochybný. To už radšej neorganizovať maratón v týchto končinách ale nájsť niečo úplne inde. Nemá zmysel kvôli niektorým atraktívnym úsekom behať po celom regióne a premiestňovať sa tam po asfalte. Všetci nažhavení na Súľovské skaly a 75 percent z trate sme sa vozili po asfalte, lúkach a poliach ako degeši. Ďakujem pekne, priatelia, už si neprosím.
Veľmi zaujímavý je tiež pohľad na zaznamenaný track z GPS. Takmer po celý čas som mal dobrý signál. To by sa mi v kvalitnom horskom maratóne nestalo. Jediné miesto kde mi vypadol signál, bol postedný stupák do cieľa, cez sedlo Pastuch. V druhom kolečku som tam už signál mal. :-) To bol asi najlepší úsek, čo som dnes jazdil. Plus ten kúsok stúpania v lese za Lietavskou Závadkou a časť toho úvodného serpentínového stúpania. Inak asi nič.
Taká Duchonka je skoro celá v lese. Lúky tuším len dve aj to len v zjazde. Avšak celkový dojem je z trate oveľa pozitívnejší hoci sa nenachádza v takom atraktívnom prostredí, akým Súľovské skaly nepochybne sú.

Vrátil som chip, dostal lístky na papaníčko a pitivo. Medzitým som si pokecal s mnohými, čo to dojazdili. Lunatic trošku vyčerpaný a asi aj jeho kolega. Tiež nejako statočne unavený. Ako väčšina.
Vraj som masochista. "Masochista je každý, kto dnes jazdil" opáčim naspäť. Dali sme si do nosa. Rasťo zvážnie a pritakáva, že je tak. Že on už vopred vravel, že to bude moc otvorené.

Dal som si grilované kurča a s Lubošom sa napchávame a spomíname na zážitky. Tiež má dosť podobné pocity z trate. Vravím, že som v istých okamihoch jazdil podľa toho, kde bol tieň stromu. Luboš si sťažoval na tepy (na to si sťažuje tuším každý, kto vozí tepák :-) O chvílu už debatujeme všetci okolo stola. Medzitým vyhlasujú víťazov jednotlivých kategórii. Kým bude tombola ostáva trošku času. Podaktorí si sťažovali na prezenčku a vôbec organizáciu pretekov. Na webstránke písali, že prihlásiť sa na preteky sa už v sobotu nedá. Napriek tomu videli, že sa tam normálne prihlasovali bikeri. A vôbec, akoby to organizovali prvýkrát v živote. Nuž je to dosť možné. Nemal som sa napríklad poriadne kde osprchovať. Resp, nikde ani len šípka, kde sú sprchy alebo čo. Tak som sa oprskal aspoň hadicou, čo si nimi pretekári bike umývali.
Ešte vyhlasujú najmladšieho účastníka pretekov. Cenu si prichádza zobrať jeho otec. Pri vyhlasovaní ocenenia najstaršieho pretekára si pomyslím, že by už konečne mohli vyhlásiť aj mňa. Budem si musieť ešte počkať. Najstarší biker je ročník tuším 1941. Vybehol taký čiperný ujko, široký úsmev na tvári a preberá si cenu. :-)

Potom konečne tombola. Cien je celkom pekná hŕba. Celé telo mám ubolené, rozpálené. Rozcvičujem si nohy a chrbát. Pohár s kofolou mám položený na zemi. Celkom to cvičenie pomáha. Naraz do mňa voľakto vráža až sa zapotácam, kofola vyliata na zemi a nechápavo kukám na maníka ako si uteká prebrať výhru v tombole. Pýtam sa Jura, či ma ten maník nevidel.
"Nevidel. Bol v šoku. :-)" smeje sa. Potom o chvíľu vylosovali aj mňa. Obeta kofoly cyklistickému bohovi funguje. Jupí. Citrón pozerá s pivom v ruke a kričí mi, aby som teraz vytiahol jeho číslo. Pousilujem sa. :-) Trt makový.
Vyhral som šiltovku, froté uterák a nejaký chladivý maglajz na telo. Šiltovku asi dám tatkovi, už ich má celú hŕbu. Chalani sa smejú, že mi tá šiltovka prišla vhod, keď mám tak sprosto opálenú lebku. Cez diery v prilbe vypálené tri obdĺžniky. Vyzerá to fakt odpudivo. :-)

Keťo, náš greenhorn má prvý krst MTB maratónu za sebou a celkom sa mu to páčilo. Nevyzeral nejaký vypľutý. Išiel presne tak, ako treba. Podľa vlastného tempa a nenechať sa strhnúť tempom iných. Nakoniec ani neskončil na nováčika tak zle. No uvidíme, ako sa mu bude dariť na Horalovi, ak pôjde. Ale to už bude ostrieľaný borec. Juro chytil obligátne defektíky. Už bez nich nemôže žiť. Nedostať defekt na pretekoch, to je pre neho ako nejazdiť preteky. Buď jedno alebo druhé. Najprv som si myslel, že tie jeho chronické defekty vyrieši celopéro ale mýlil som sa. Teraz je už jasné, že je to v technike jazdy. Bez debaty. Môže si o svojej váhe hovoriť čo chce. Citrón váži tiež toľko a nedostal defekt.
No Citrón, tak ten mi to tentoraz nandal. Ale som lepší biker, lebo som sa ani raz nevydrbal. Zato on dvakrát. Na Dubnici ja raz a on trikrát. Cha. Som lepší. Nemá na mňa. :-)))

Aby som neostal nič dlžný nadpisu. Moja lebka je fakt sprosto opálená. Už aj v robote sa mi smejú.