Rock FM cyklomaratón 2004

Po vynechanom ročníku 2003 som dostal veľkú chuť si zájsť túto akciu aj keď pred štartom som nemal natočených ani 900 km. Taktika velila šetriť sa, šetriť sa, šetriť sa... Tak som aj na štart sa nechal odviezť, čo ma nakoniec zachránilo pred dažďom. S tým počasím to asi v hlave rozležávalo aj ostatným z partie, tak sme sa zbiehali na Zlatých na poslednú chvíľu. 

Tak ani sme sa nestačili poriadne zvítať a už sme vyrazili. Klasicky na Vajnory, Groby, kde nás prišla pozdraviť rodinka divých svíň a cez Senec na betónku. Odtiaľ bolo mokro, ktoré nás neopúšťalo až po Nitru. Aby som nezaspal som aspoň fotil a hlavne som sa veľmi úspešne skrýval v háku. Musel som si vyberať však skúsených jazdcov, ktorí vedia jazdiť, pretože na mokrom povrchu bez skúseností jazdiť v balíku sa na zemi ocitlo 7 jazdcov, čo som si počítal... Pri Seredi sme mali takú malú cikpauzu s občerstvením, kde som si natiahol svoje vytuhnuté svaly a chystal sa na zvlnený terén v okolí Nitry. 

Tie som zvládol nejako aicky a okolie Zlatých Moraviec sa mi šlo v celku v rytme, nestrácal som ani som sa nehral na vrchára. Tak do pauzy pri Zubore som prišiel vcelku v konzistentnom stave. Zato pauza ma nejako zatuhla. A keď sme potom vyrazili z parkoviska na nejakú neznámu cestičku do kopca, horko ťažko som sa naň vydriapal. Na vrchole sa však otvoril krásny pohľad, ktorý ma zobudil, pofotil som atmosféru a už sme zjazdovali do Kozároviec. Nakoniec som tento úsek zaradil medzi príjemnú zmenu. 

Nasledoval úsek Pohroním, tentokrát v inom prevedení. Nešli sme po novej rýchlostnej ceste, ale kúsok po starej ceste a prešli na druhú stranu rieky a v podhorskom zvlnenom teréne sa sunuli vpred. Vyšlo teplučké Slniečko, ktoré mi ponúklo externé napájanie a ja som si tento úsek vychutnával a fotil čo sa dalo. Jedna vec ma však vytáčala, neviem či tým, že tento rok som skutočne nemal výkonnosť a tak prah citlivosti bol nižší alebo či bolo veľa nových tvárí, ale mnoho jazdcov jazdilo ako zo sna... Nie tak pekne ako doslovne šibnuto. Hovorím tomu žuvačka... V strede sa pole troška natiahne maličkou zmenou rytmu a tí neskúsení hybaj... Roztočím to, dobehnem ten polmeter a potom brzdím... Tretí za ním už letí do skoro stojaceho davu a flekuje... Však takto sa nejazdí, keď človek nejde podlahu tak aj 1 m medzera neznamená, že nestíha a robí dieru, ale že zrovnáva rytmus a tempo v balíku. A to šetrí sily. Preto poradím pre tých, ktorí to nepoznajú, že keď zbadáte, že je pred vami medzera, tak ju pri pohodovejšom tempe nedošpurtovávajte, lebo keď tí pred vami robia to isté tak sa určite zrazíte. Toto ma tak vytáčalo, že sme si štyria čo sme boli z partie vytvorili úmyselne dieru tak 4 - 5 metrov a držali rovný rytmus. Pred nami žuvačkovali, nastupovali, flekovali a my sme si držali konštantnú rýchlost. Jasné, že sa našli magori (sorry kamoši cyklisti, ale inak sa vaše správanie nedá nazvať) a náš dvojblok silou mocou obišli a išli žuvačkovať. Zato periférne som videl ako zo dvadsať skúsenejších si to za nami chrochtalo blahom... Ale doplatil som na to. Keďže som vlastne ťahal nejaké km špicu, pri tej antiforme som k Hronskému Beňadiku prišiel unavený, ale spokojný. To mi pomohlo, že iný ma chválili ako sme to spravili, keď som mal toho plné zuby. 

Musel som (a nie sám) použíť dubákové víno ako obklad šliach zvnútra aj zvonku, aby som bol schopný absolvovať zvyšok. Nanešťastie sa v okloí Zvolena a Banskej Bystrice rozfúkal predobočný vietor a tak som sa schovával čo to dalo. Tentokrát sa nešlo po diaľnici, ale po paralelnej ceste. Fúkalo zľava a ja som už za prašnou krajnicou chytal háka. Pobavilo to mojich kamošov, ale splnilo účel. Prežil som nepríjemný úsek bez toho, že by som vypadol z balíka. Za Banskou Bystricou prestalo fúkať a balík šiel pomaly, tak som trošku pred Donovalmi orazil. Uff, dúfam, že to najhoršie mám za sebou. V pomalom tempe nasledovalo stúpanie. To som šiel na prežitie. Prepadávam sa dozadu, ale držím sa pulzmetra a krútim hlboko pod anaerobným prahom. Vcelku to ide a tak síce na konci poľa, ale predsa sa mi darí zdolávať stúpanie. 
To však prichádza posledná fáza kopca, kde už skrátka treba makať. Výpadok bolo poznať, 26 v permanencii, ale frekvencia klesá. Ešte sa snažím tváriť pred objektívom foťáku, že prvé miesto mi neunikne, ale hlavou som už dakde hore na obede. Konečne, konečne sa dostávam do dediny a šťastný ako blcha klesám k hotelu. Normálne sa teším na jedlo... 

Pauza mi skutočne pomohla. Ale sa mi zdala akási krátka. Žeby preto, že som prišiel tak neskoro? Zjazd dolu a cesta do Ružomberka bola obligátne pohodová a pokecal som si kamošmi. Takisto aj od Ružomberka na Ivachnovú to šlo pekne, dokonca som si vyfotil aj Kriváň v pozadí. Na začiatku diaľnice však sme zatočili vpravo do zvlneného terénu. Už som tušil, že toto si vychutnám až do dna. Skúsenosti najprv pomáhali prekonávať nástrahy hupiek, ale síl prudko ubúdalo a kopcov nie. Pred Liptovským Mikulášom to bolo kritické, ale prešiel som to... Zatočili sme do Demänovskej doliny a už ma čaká len notoricky známy úsek. Rýchlo niečo pijem, hlavne jem a snažím sa držať balíka. Ale keď začalo poriadne stúpanie, už som sa neudržal. Tepy nižšie ako po rovine a prázdny pocit v nohách. Krútim 7 kde by sa dalo 17 a rovnám si to v hlave. Sanitkár ma nahovára nech sa chytím auta čo načne moju ješitnosť, slušne odmietnem a vravím, že to si vyjdem sám. To nečakal a zvesil sánku. Mne to ale pomohlo a v hlave mám jasno. Dojazdím do cieľa. Aj keď nemám síl, mám vôľu a skúsenosť. Bojujem o každé šlapnutie, tepy stále extrémne nízke. Predo mnou kopec a odpadlíci. Tí nemali toľko morálu, čakajú na zberák alebo tlačia bike. Prichádza najväčšie stúpanie a pred sebou vidím tlačiaceho Meda. Klobúk dolu, si myslím, s jeho parametrami je to výkon prejsť celú štreku. Blížim sa k nemu a on ma zbadá. Neváha a naskočí a bojuje aspoň o to, aby skončil predo mnou. V zákrutách hore ho pomaličky doháňam, ale to sa už cesta zrovnáva, aby sme sa stočili na posledné asi 200 m stúpanie do cieľa. Tých 100 m už nestiahnem. A aj mu doprajem ten pocit zdolať niekoho známeho. On si to zaslúži, ja nie. Pri týchto pochodoch si ani neuvedomím, že vchádzam do cieľa. Konečne! 

Tak tento ročník ma dorazil statočne. Prekvapujúco však večer ešte stíham sa ísť zabaviť na diskotéku a tak s odstupom času musím povedať, že to nakoniec nebolo zlé.

Hodnotenie akcie je pozitívne, zmeny trasy z diaľnice na cesty hodnotím pozitívne a navyše je to aj náročnejšie. Dúfam teda, že to nebolo naposledy...