Neusiedlerský uragán 2009

Ja naozaj neviem, prečo si na starobu na sebe pácham takéto sado-maso. Pôvodne som chcel túto reportku začať akože vtipnou vetou, že dosť bolo behania, korčuľovania, lyžovania a iných doplnkových športov, začala sezóna žiletiek!!! Teraz rozmýšľam, že nechám žiletky pekne krásne zošrotovať, kúpim za to číňany a začnem za niekým behať.

Celé to začalo Reného mailom spred cca. 3 týždňov, kde zisťoval či pôjdem Neusiedlera aj tento rok. Veľmi som tomu neveril, lebo najazdených som mal len 100km a po 50km trase som už skapíňal. Ale vďaka peknému aprílu som ešte čo-to odjazdil, tak sme sa dohodli a v nedeľu ráno vyrazili do Rakúska s trochu zmiešanými pocitmi, pretože bol avizovaný dosť prudký juhovýchodný vietor. Škoda, že sa na tie predpovede počasia dá už skoro 100%-ne spoľahnúť, aj keď to nebolo až také zlé, len taký malý uragánik :-) V registračnom stane som stretol známe tváre ako Adrian, JoKo a Palo, ktorí vyzerali že budú trhať nielen špicu, ale aj rakúsky asfalt :-) René bol tiež poriadne nažhavený a hneď po prezlečení sme odpálili na štart, kde sme potom 40 minút mrzli v tieni pri asi 15 stupňovej teplote a zúfalo čakali na štartový výstrel. Chvíľku pred štartom nás zohrial aspoň pohľad na prírodou obdarenú bikerku, ktorá mala určite iba úplnou náhodou otvorený dres do tej správnej vzdialenosti, ktorá bola presne na hranici medzi „je sa na čo pozrieť“ a „už to ide vypadnúť“. Akurát ma zarazilo, že stála až za bariérou a nemala pri sebe ani žiaden bicykel, zrejme oduševnená fanynka :-)

Konečne sme odštartovali a hneď po pár metroch sa prejavili moje skrehnuté nohy, keď som sa ešte pred štartovou čiarou skoro vytrieskal. René mi odskočil asi na 20 metrov a ja som spravil tú hlúposť, že som sa ho snažil dobehnúť. Nasledovalo niekoľko zákrut a potom ten osviežujúci kopec do vinohradov, kde sme na krátkej vzdialenosti nastúpali 150 metrov. Stále som makal za Reném, vďaka čomu sa mi na stehnách roztopila námraza a začali ma pre zmenu poriadne páliť. Trošku som zvoľnil, keď ma zrazu niekto pohladkal po zadku – predbiehal ma Adrian. Sakra, keby to aspoň bola nejaká Adriana, možno by ma to trochu nabudilo :-) René mi už zmizol z dohľadu, ale aj tak som cez tie vinohrady išiel čo najrýchlejšie, aby som na hlavnej ceste bol v nejakom balíku, inak bude v tom vetrisku so mnou koniec. Ale keď som pozrel na comp a videl som, že mám odjazdených 6km a nohy už poriadne zdevastované, vedel som, že ten koniec príde tak či tak, je to len otázka času.

Po prejazde cez maďarské hranice som už naozaj bol asi v 70-člennom balíku. Teda v balíku, presnejšie by bolo, že som lietal na jeho konci ako špinavá handra. Fúkal nechutný pravobočný vietor a chlapci na špici to veselo točili stále okolo 40km/h, zrejme im nikto nepovedal, že má dnes fúkať. Snažil som sa schovať čo najviac na ľavej strane, ale to chceli všetci a postupne sme zabrali skoro polku ľavého pruhu. Preto pri vyhýbaní sa protiidúcim autám vznikali rôzne kolízne situácie, keď bolo treba prudko brzdiť a znova sa rozbiehať a sťahovať medzery, čo mi v tom vetrisku vôbec nepridávalo na sile. A keď sme neflekovali kvôli autám, tak kvôli popadaným fľaškám, raz na zemi ležala asi 1,5 alebo 2-litrová fľaša žltej malinovky, neviem kde ju ten tajtrlík viezol, dúfam že v zadnom vrecku na drese. Inak cesta ubiehala pomerne rýchlo a ja som rozmýšľal, ako dlho ešte vydržím takéto tempo. Kúsok pred rakúskymi hranicami sa cesta stočila doľava a ja som sa potešil, že konečne pôjdeme po vetre. Tešil som sa predčasne, pretože vôbec to neznamenalo, že sa mi pôjde ľahšie. Rýchlosť sa ešte zvýšila a vtedy som zistil, že nedokážem prehodiť na najťažší prevod. Doma som to toľko nastavoval, až som to úplne pokašľal a teraz som točil nohami ako vrtuľka.

Takto som sa dovrtel až k prvej občerstvovačke, kde som už ako skúsený profík tento rok neplánoval zastaviť. Lenže v minuloročnom balíku tí borci aspoň pribrzdili a za jazdy si zobrali jedlo, títo kvôli svetovej kríze šetrili brzdové gumičky a slovo hlad nepoznali. Nezmenenou rýchlosťou sme prefrčali okolo stolov, takže ani nedokážem skritizovať, ako boli slabo zásobení. O nejakých 100m nasledovala prudká pravotočivá zákruta a mierny kopček, takže znova na brzdy a šprinty za balíkom. A zrazu sa vedľa mňa objavil René. Taký som bol z toho vyhúkaný, až som zabudol ťahať a medzera sa začala pomaly zväčšovať. Myslel som si, že stál na občerstvovačke, ale neskôr mi povedal, že bol v rovnakom balíku ako ja, akurát že na jeho začiatku. Je to možné, ja som celý čas svedomito kontroloval čelo zo zadných pozícií a až tak ďaleko som nedovidel :-) Keď som zbadal ako sa balík vzďaluje, rozhodol som sa pre hrdinský čin a začal som ťahať špicu. Točil som tesne pod 40km/h, ale už po chvíli som zistil, že to bude márny boj. Keď som odstriedal, predbehol ma jeden, druhý, tretí, štvrtý a René nikde. Trochu ma to prekvapilo, až v cieli mi povedal, že musel zastaviť a centrovať koleso. Kým som sa za tých štyroch zaradil, prví traja odskočili a ostali sme len dvaja. Chvíľu sme ešte ťahali, ale keďže efekt bol nulový a zozadu sa blížila ďalšia skupinka, zvoľnili sme a konečne som sa aj trochu najedol.

V tejto skupine som išiel asi 10km, keď som sa v jednom stupáčiku postavil zo sedla a v tom momente chytil kŕč do ľavého stehna. Hneď mi bolo jasné, že som skončil. Chvíľu som sa ešte držal zubami-nechtami, potom prišlo stúpanie na kruháč pri meste Neusiedlersee a tam som už nemal šancu. Zátačka doľava, vietor z ľavého boku, na tacháči odjazdených 90km a priemerka cez 36km/h, ale pred sebou ešte boľavých 35km. Dobehol som nejakého Maďara a pár kilometrov sme išli spolu a celkom pekne striedali špicu. Pri jednom striedaní prehodil medzinárodné slovíčko „kaput“ a naozaj už veľmi nestíhal, na jednom kopci som ho ešte počkal, ale na ďalšom som mu už utiekol a pokračoval sám. Chvíľami ma predbiehali nejakí bikeri a niektorých som sa aj zachytil, ale nebola to žiadna výhra. Vietor fúka zľava a rakušák si to valí 20cm od pravej krajnice. Tak som do tej medzierky pichol aspoň predné koleso a čakal, kedy ho poryv vetra šľahne do mňa a vytlačí ma do priekopy. S jedným som si naozaj aj šuchol, koleso o koleso :-) A tak som väčšinou už ťahal sám, závratnou rýchlosťou medzi 22 a 24km/h, a keď ma to asi 14km pred cieľom stočilo prudko doľava a vietor mi začal trieskať rovno do ksichtu, zbadal som tam na okamih aj 18-ku. Nerád to priznávam, ale chvíľu som po rovine ťahal aj malú pílu :-) Ale tí zozadu sa už tiež neblížili veľmi rýchlo a jedni ma dobehli tak, že som im kúsok dokonca ťahal špicu a potom sa s nimi niekoľko kilometrov viezol.

Do cieľa už nebolo ďaleko, keď ma znovu dobehol René aj s tromi príveskami a zahlásil, či si nedáme časovku. To ma nabudilo a hneď som sa za posledným z nich zachytil, lenže bol to nejaký lekvár a René mi zas zdrhol. Nevadí, aj tak som si pôvodne myslel, že na mňa bude v cieli čakať aspoň pol hodiny. Konečne som zbadal tabuľu Mörbisch am See, do cieľa už mohlo chýbať len nejakých 200 -300m, keď ma začal predbiehať balík. Prvý biker, druhý, tretí, desiaty, päťdesiaty ..... do psej matere, to odkiaľ ste sa vyrojili ??? Prisámbohu že neklamem, ešte som si to skontroloval aj vo výsledkovej listine, na tomto kúsku pred cieľom ma predbehlo 68 bikerov. No neporazilo by vás ? Mňa pred kolapsom asi zachránil len René, ktorého som zrazu dobehol na cieľovej rovinke. Nešťastníka tam chytili kŕče a tak sme nakoniec preťali cieľovú pásku koleso pri kolese v rovnakom čase. Aj keď s trochu rozdielnymi pocitmi, ja som si prisahal že sem už nikdy neprídem, on zas nešetril superlatívmi a o rok určite príde zas. No uvidíme, možno zapracuje skleróza a ak bude vietor pod 100km/h, ukážem sa aj ja :-)

Údaje z compu:

Odjazdená trasa: 125,53 km

Čistý čas: 4:06:16 h. (oficiálne 3:55:45)

Priemerka: 30,58 km/h

Maximálka: 57,46 km/h

Priemerná kadencia: 81 ot./min

Poradie: 464 z 842 klasifikovaných, 140 z 286 vo svojej vekovej kategórii

Fotiť za jazdy som vôbec nestihol, riziko cestného lišaja bolo veľmi veľké. Zopár fotiek pred a po maratóne je tu, v reportke sú použité aj Reného fotky.

http://picasaweb.google.com/dusky96/NeusiedlerSeeRadmarathon2009