Viva cyklomaratón 2007

Tohtoročná sezóna začala celkom sľubne. Takmer 3 tisícky km najazdené do mája dávali konečne slušný základ na celkom dobrú formu cez leto. Len tie akcie nejako neprichádzali. Na Schwechater nevyšlo počasie, na Sereďmaratón mi nevyšiel čas, takže prvá akcia na ktorú som bol prihlásený bol až viva maratón. Paradoxne, práve pred ním asi 3 týždne som musel začať makať v práci tak, že mi neostalo moc času na jazdenie začal som sa obávať, aby som nedopadol ako minulý rok, keď som vlastne celý čas nevládal tempu balíka. Je však rozdiel nejazdiť pol roka a nejazdiť 3 týždne, takže obavy začali byť skôr z počasia. Hlásený bol silný vietor a prehánky. Neostávalo mi nič iné, ako sa nechať prekvapiť :-).

V sobotu ráno krátko po druhej sa zobúdzam do strašného vetra. Našťastie neprší, ale je zamračené a dážď môže kedykoľvek začať. Spolu s tou víchricou ideálny čas na jazdenie a o to lepšia motivácia vstať a ísť dnes na 330 km výlet :-). S Jurom som dohodnutý vyraziť 3.15 na Zlaté piesky. Sme jediní Pezinčania, ktorí idú na štart na bicykloch. V silnom bočnom vetre postupujeme veľmi pomaly, až sa bojíme, aby sme stihli štart. Našťastie sa štartuje trochu neskôr oproti plánu, takže pohoda.

Odštartované. A mne sa chce ešte spať :-). Však už iba 20 hodín do ďalšieho spánku :-). Pozerám, že toho roku je tu opäť veľa známych. Aj účasť je o dosť vyššia, ako minulý rok. Čo ma však momentálne najviac teší, je silný vietor do chrbta a to, že pred nami je jasná obloha. Ešte viac sa poteším, keď v Senci zabočíme na miestne cesty a vyhneme sa tak otrasnej betónke do Sládkovičova. Nakoniec k tomu pekný východ slnka, všetky ťažké mraky za nami a dôvod na dobrú náladu ako vyšitý. Vietor do chrbta sa ešte zosiluje, a tak sa v pohode hýbeme miestami aj vyše 40 takmer bez námahy. V tomto tempe všetko ubieha ešte rýchlejšie ako inokedy, takže ani sa nenazdám a prejdeme okolo Serede rýchlo do Nitry. Hupky za Nitrou si tento rok vychutnávam ako za starých čias :-)... až dostávam hlaďáka. Našťastie je tu už občerstvovačka v motoreste Zubor. Som tak hladný, že na benzínke si ešte dokúpim plno jedla. Pôvodne to malo byť na zásoby, len z tých zásob sa hneď stali raňajky :-). Až som to pri následnom stupáku takmer nechal na ceste...

Prvú pauzu máme za sebou, nasleduje pohodový úsek Pohroním. Asi práve kvôli tej pohode vznikol pred Novou Baňou hromadný pád (ak sa dá nazvať pád asi 5 cyklistov hromadným pádom :-). Akurát sme boli zakecaní s Mišom Kelemenom, keď sa cyklista 1 rad pred nami ocitol na zemi aj s parťákom. Ja som mal našťastie priestor vľavo na uhnutie, Mišo s veľkým šťastím prebehol pomedzi padajúcich cyklistov. Tí za nami prešli jednému ležiacemu po ruke a ešte ďalší rad mal už iba smolu, keďže už nebolo kam uhnúť. Až v cieli som sa dozvedel, že príčinou pádu bolo vraj prasknutie brzdového lanka 1 cyklistu. Žiaľ, zlý technický stav 1 bicykla dokázal zraniť asi 4 cyklistov. Takéto stresové situácie teda nemusím, ešteže si nechávam väčší odstup od cyklistu predo mnou, inak by som bol na zemi aj ja.

Po počiatočnom spomalení po páde sa balík opäť riadne rozbehne a húlime si to hore Hronom okolo 35. Nie že by som nevládal, práve naopak mi to celkom vyhovuje, len sa zbytočne unavím a odrazí sa to na Donovaloch. Aj tak, oproti minulému roku sa mi ide zatiaľ skvele, takže sa nemám na čo sťažovať :-). Cesta opäť rýchlo ubieha, ďalšia občerstvovačka pri Hronskej Dúbrave je tu za chvíľu a kebyže nie som opäť hladný, tak by sa mi ani nechcelo zastavovať. Na jedenie tu však tento rok okrem 1 banána nedali nič. A väčšinu zásob (ktorých nebolo málo) som zjedol na ráno na Zubore s tým, že keď sa dobre najem tam, tak tu mi už nebude treba veľa. Trt makový aj kakaový, musím vyberať ešte aj zo zásob na zajtra. Však na Donovaloch bude obed a potom to už do cieľa nie je ďaleko.

S dobrým pocitom opäť spokojného žalúdka vyrážam na ďalšiu etapu. Vietor je stále do chrbta, čiže šliape sa stále skvele napriek vysokému tempu. V okolí Sliača nás pobaví pár stíhačiek naokolo a už sme aj v Bystrici. Prvé stúpania ešte v Bystrici sa mi šliape tak dobre, že sa na tie Donovaly normálne teším. Dokonca ako sa balík začne rozpadať pred Starými Horami, stále sa držím vpredu. Aj v prvom prudšom stupáku za Jelencom som ešte v prvom balíku, keď sa zrazu nohám prestane chcieť šliapať. Najprv som myslel, že to je len dočasné, ale čím ďalej, tým sa mi ide horšie. Z prvého balíka sa postupne stáva stred, kde mi to opäť chvíľu ide, asi 4 km pred koncom stúpania však už úplne vykapávam. Ešte aj hlaďák na mňa došiel a nejakou 6-7-kou sa pomaly trápim hore. Len sa pýtam, prečo? Doteraz nič a zrazu taká kríza? Jediné vysvetlenie vidím asi v slabom tréningu kopcov, a taktiež dlhých tratí tento rok.

Do sedla prichádzam úplne vyčerpaný, ale ešte schopný ísť ďalej. Dobre by mi teraz padlo ihneď do seba niečo hodiť a nejakých 20 minút si oddýchnuť. Lenže v reštike nám nestíhajú podávať obedy, a tak je to naopak. 20 minút stojím v rade, kým sa dostanem k obedu, ktorý mi nakoniec aj tak nepadne dobre. Tak si ešte objednám pár placiek, rýchlo zjem a ponáhľam von, lebo som tu ostal medzi poslednými. A tak ako minulý rok, v zjazde do Ružomberka idem sám. Našťastie je tento rok o 10° teplejšie a predsa len sa cítim na ďalšiu jazdu. Konečne si oddýchnem na parkovisku pred Ružomberkom, kde sa čakáme.

Kríza je za mnou, uvidím, čo so mnou spravia hupky na Liptove. Vietor je stále do chrbta, takže dá sa aspoň trochu oddychovať. Prichádzajú obávané hupky, kde zisťujem, že obavy boli zbytočné a bez väčšej námahy ich prekonávam. Za Liptovským Mikulášom mi však aj tak skvele padne krátka pauza pred záverečným stupákom. Ešte 600 výškových metrov a som hore :-). Prvých 200 je v pohode, v balíku. Ďalších 200 už nie. Balík sa rozpadá a ja si idem svojím tempom kdesi na konci. Posledných 200 výškových m však vydochýňam ako na donovaloch. Tempo ešte nižšie, únava ešte väčšia. Dopredu ma ťahá jedine pocit, že za chvíľu budem v cieli s pivom v ruke, potom večera a konečne spánok... Nakoniec aj to prejde, v záverečných metroch som dokonca predbehol asi 2 cyklistov :-) .

Mno, zvládol som to len tak tak. Pokým sa išlo po rovine, celkom to šlo, oba kopce mi však dali riadne zabrať. V každom prípade to teraz neriešim a vrhnem sa na pivo a chlebíčky. A potom konečne sprcha a mäkká posteľ. V nohách mám 335 km, čo je len o 1 km menej ako pred 3 rokmi (vtedy som si nadbehol cestou k Ľubošovi a späť ešte v Pezinku), takže s Mišom seriózne rozmýšľame, že tých pár km by sme mohli ešte dnes dať :-). Našťastie zvíťazil zdravý rozum... :-) Ideme už iba na večeru po ktorej si hneď líham spať, tak som unavený.

Ďalšie ráno s Jurom už tradične plánujeme vybehnúť si na Chopok. Hneď po raňajkách teda vyrážame. Uff, nestratil som kondíciu len na bicykli, ale aj v chôdzi. Pred 3 rokmi sme boli za hodinku aj niečo hore, teraz s veľkým vypätím síl takmer hodina a pol. To sedenie v kancelárii mi asi moc neprospieva.

Výhľad je pekný, ale trochu zamračený. Zbehnutie dole je zase zaberák na kolená. O to lepšie mi padne pár pív dole na chate :-). Čaká nás už iba obed a cesta busom domov. Trocha mi je ľúto, že opäť nestihnem aspoň trošku pojazdiť okolie. Asi sa budúci rok treba premôcť ešte v sobotu a získať tak osobák v km za 1 deň :-).

Akciu hodnotím veľmi pozitívne, počasie sa s minulým rokom nedá porovnať, oproti minulému roku boli v cene štartovného opäť dobré dresy (aj keď každému boli malé) a hlavne, tento rok som maratón úspešne dokončil. Možno by sa dalo ešte lepšie vyvarovať toľkých pádov, dobré by boli bohatšie občerstvovačky (tie sú stále slabšie a slabšie) aj s rýchlejším obedom na Donovaloch, ale najviac budem musieť popracovať ja na mojej kondičke v kopcoch. Každopádne, teším sa na ďalší ročník :-).