Bánovecká parenica 2004 – 7. ročník cykloturistického podujatia
- Napísal: Marián Dluhý
- Published in Cestná cyklistika
Začal by som tradične, že rok sa z rokom zišiel … To by som sa však opakoval, čo nechcem. Organizátori teda usporiadali v už prakticky pevnom a cyklisticky zameranej verejnosti v Bánovciach nad Bebravou a priľahlých okresoch dobre známom termíne cykloturistické podujatie s názvom Bánovecká parenica.
Podobne ako v minulom roku som sa na toto podujatie mimoriadne tešil, pretože pre mňa predstavuje istým spôsobom tradíciu, ale zároveň i poslednú organizovanú akciu sezóny v mojom cyklokalendári. Počasie podľa Iľkových predpovedí, ba dokonca aj v reáli vyšlo nad očakávanie. Celý deň od rána bolo slnečno a teplo, zrána prakticky bezvetrie, ktoré okolo obeda prešlo do slabého premenlivého vetríka. Dala sa očakávať slušná účasť amatérskej športovej verejnosti. Tak aj bolo.
Po deviatej hodine ráno sa v priestore štartu neďaleko námestia v Bánovciach registruje postupne viac a viac ľudí, tradične do dvoch kategórií – C1 dlhá a C2 krátka, ktorá pre zmenu tohto roku otáčala v Uhrovskom Podhradí. Do priestorov štartu prichádzam okolo pol desiatej, kde ma víta švagor, ktorý už stihol za mňa cvaknúť aj symbolické štartovné a zároveň netrpezlivo vyzerá jeho ďalších kolegov. Tí onedlho taktiež dorazia a už sa začína diskutovať o tom, kto ako a s kým pôjde. Vzhľadom k tomu, že pred akciou som bol na dovolenke a na bicykli som nesedel presne 2 týždne, cítim sa byť tuhý a netrúfam si na solídnejší výkon. Preto avízujem, že pôjdem koľko budem môcť a niekde v krčme na trase ich počkám, aby som nemusel ísť sám. Ktosi nadhodí, či sa stojí len na kontrolách, ale švagor pohotovo odpovedá, že niekto len tam a iní že idú pozdraviť krčmárov po dedinách (Tour de Pubs), ktorými vedie trasa. Medzičasom sa už nahromadilo množstvo cyklistov, značiek bicyklov, dresov a nad priestorom štartu zavisol hlavne opar dobrej nálady s predštartovou horúčkou.
Krátko po desiatej zvoláva usporiadateľ cyklistov trasy C1 do priestorov štartu, kde odovzdáva základné a posledné pokyny. Netrúfam si odhadnúť počet, ale tipujem že okolo 50 ľudí tu byť môže.
Upozorňuje: -Tohto roku je oproti minulému jediná zmena. Cesty a nebezpečné križovatky nie sú zabezpečené políciou, preto venujte prechodom cez uvedené miesta pozornosť a buďte ostražití! Veď ste sa podpísali, že idete na vlastné riziko! Odštartované bude, keď vystrelím alebo ak nezaznie výstrel, keď vám poviem.-
Na prvý krát vyšiel výstrel zo štartovacej pištole. Vpredu sprevádzajúce vozidlo (nejaká staršia biela šunka) a za ním sa už tlačia namakanejší hobíci a roztáčajú špicu. Už hneď v prvom padáčiku z námestia smerom von z mesta mihnem okom po tacháči. 42 km/h: -Kua, tak toto dobre začína.- Po prechode E50-ky a železničného prechodu sa had cyklistov dosť natiahne, pretože sa ide divoko nad 40 km/h a zatiaľ idú ešte všetci: žiletkári, MTB-áci, skladačky, záhradkári, …
Ja sa držím pekne v háku v zadnej časti prvého balíka cca 25-30 cyklistov. Predo mnou idúci robustný chlapík na horáku mi perfektne rozráža vzduch, takže sa pohodlne veziem. Jeho široké plášte s drsným dezénom vhodnejším asi na šotolinu alebo blatko vydávajú pri odvaľovaní sa po asfaltke také nepríjemné piskľavé zvuky až som z toho nervózny a stále sa obzerám, čo sa deje. Blíži sa prvé stúpanie pred Zlatníkmi – Cimeniansky kopec. Tam sa pole trhá a v momente odpadávajú výkonnostne slabší jazdci. Na vrchol šťavnatého krváčika prichádzam trochu zadýchaný, ale ihneď po tom ako som dostal razítko sa ťahám do zjazdu roztočiť nohy. Po chvíli zisťujem, že idem sám, zopár jazdcov je asi minútku – dve predo mnou. Nemám snahu ich dobehnúť, radšej sa spolieham, že draci dobehnú mňa. Ešte v priestoroch štartu som zaregistroval môjho známeho z minulého ročníka na červenom Vectore, ktorý po mne v stúpaniach šťavnato pokrikoval, tak som sa tešil na jeho ďalšie komentáre pri pohľade na dvíhajúcu sa cestu. Po chvíli v mierne klesajúcom teréne valíme asi šiesti cez dediny v slušnom tempe, okolo 35 – 38 km/h. Nikto sa nejako príliš nesnaží, ale spolupráca funguje a vzorne striedame a ťaháme špicu.
Tesne pred stúpaním v Šišove vyšla špica na mňa. Toto stúpanie poznám veľmi dobre a mám ho rád, tak ťahám zo skúsenosti. Cez vrchol fičím skoro 22 km/h, čo je v porovnaní s tým, ako tadeto zvyknem jazdiť príliš rýchle. Na vrchole dobiehame 2 odpadlíkov z prvého balíka. Po kratučkom zjazde a pár sto metroch (stále ťahám špicu) sa obzriem a zisťujem, že ideme iba dvaja, všetkých sme kdesi stratili. Tak ponúkam kolegu, nech prevezme aktivitu a trochu sa posnaží vpredu aj on. Nenamieta a robí, čo treba. Ide sa mi s ním dobre, len príliš rýchlo, lebo cca 1 km pred nami sme zbadali ďalších 3 odpadlíkov, ktorých chceme dobehnúť. Šliapeme po rovinke pred Bošanmi cez 40 km/h a tak tesne pred 2 kontrolou v Nedanovciach ich dobiehame. Tacháč registruje v tomto momente priemerku 32.6 km/h z čoho som trochu nervózny, lebo tak rýchlo som tadeto nešiel ani v minulom roku, keď som bol na parenicu lepšie pripravený. Aspoň som bol rozjazdený.
Niektorí sa ťahajú do blízkej krčmy, ale väčšina chce pokračovať a ihneď po obdržaní pečiatky točia ďalej. Vodu mám, tak idem aj ja. Tak-či-tak hore na Skýcove voda bude.
Predtým však je ešte jedna krátka stojka, hneď za Nedanovcami smerom na Turčianky. A koho tu nestretám, môj známy na červenom Vectore! Ihneď na začiatku krátkeho ale brutálneho stúpania okorenil situáciu komentárom: -Toto ma zabije, a nieto ešte Skýcov, do pi.e!- Nemohol som sa nezasmiať, lebo takéto čosi som aj očakával a len som ho trochu posmelil, že toto nie je až také zlé a že môže byť aj horšie. Od tohto momentu som ho už viac na trati nevidel, pretože smerom na vrch kopca som na ľahučký cestný prevod 39/25 opálil jeho a ešte pár ťažšie šľapajúcich. Za mnou sa chytili ešte asi dvaja-traja a spoliehal som sa, že ma dobehnú ďalší. Začal pofukovať mierny protivetrík a šľapanie na špici nebolo práve to, čo som si prial. Akosi sa im ale nechcelo ma dobehnúť a tak až pod stúpanie pod Skýcov som dotiahol všetkých cca 6 – 8 jazdcov v asi 50 m odstupe ja.
Aj stúpanie na Skýcov dobre poznám a viem rozložiť sily na pohodlný prejazd. Čochvíľu ma v strmšom začiatku dobehol mladučký horákista šľapajúci vzduch (vpredu najmenšia píločka, vzadu cirkulár) a podpichoval: -To je ale drina, čo?-
-Ja už poznám aj iné kopčeky-, odpovedám a na tacháči vidím 13.5 km/h.
Nejako zvláštne na mňa pozerá a porovnáva svoje a moje prevody. Sunie sa dopredu. Vydrží však asi iba minútku a odpadáva, lebo prichádza časť, kde ja už radím na 39/21 a rýchlosť sa mi blíži 19 km/h. Strácam aj jeho a pri pohľade dozadu nevidím nikoho. Prichádza ešte druhá kratšia časť stúpania dve-tri zátačky a už som hore.
Práve odchádza zjazdom do dediny čelná skupina, ale ja nemám vodu a tak sa nesnažím dobiehať. V kľude dočapujem plné fľaše, zhltnem nejakú müsli tyčinku, vypijem ešte pohár vody. Postupne prichádzajú na vrchol ďalší a občerstvujú sa. Dávam sa do zjazdu s vedomím, že prvých nedobehnem, ale v miernom stúpaní na Vracov ma dobehne tá svorka. Predsa len, ak pôjdu pohromade, pôjdu rýchlejšie ako ja sólo. Bohužiaľ, nestalo sa tak.
Hore Vracovom ma obehli iba dvaja, ale kdesi tam som chytil takú krízu, že som sa nevládal za nich zaháknuť. A to nešli nijako rýchlo. Nohy mi začali nabiehať do kŕčov, tak som rýchlo vypil viac vody a to dočasne pomohlo. Dolu do Veľkých Uheriec som už zhučal raz-dva a tých dvoch, čo ma pred časom obehli som dobehol až tesne pred Malými Uhercami. 
Znenazdajky sme sa tam naraz ocitli zasa asi šiesti (pozbierali sme zopár aj z prvej skupiny) a prefičali sme cez Partizánske smerom na Hradište, kde sa dvaja rozhodli zapichnúť to v krčme.
Odtiaľ nám do cieľa ostávalo už iba nejakých 18 km s jedným vcelku nenáročným stúpaním na Ostrý vrch, potom pekný zjazd do Uhrovca a odtiaľ v miernom klesaní až do cieľa v Bánovciach.
Všetko išlo ako malo, hore prvou časťou stúpania na Ostrý vrch sme štyria vyšli pohromade, ale ako sa blížime ku križovatke na Látkovce (asi 1 km od vrchu) vidím, že sa oproti valí zelený Sharan a križuje nám prejazd úzkej cesty.
-Boha, toto čo má byť, čo mu drbe, chlapovi nešťastnému?-, precedím pomedzi zuby.
Medzičasom z auta vyskočí chlapík nasratý ako kopa hnoja a čosi po nás vykrikuje. Moc ho neregistrujem, lebo rozmýšľam, čo to môže znamenať. Vzápätí nás opáli -naša- sprievodná biela šunka, z nej tiež vyskakuje chlapík a na niečom sa dohovárajú. My už bezradne stojíme vedľa nich na križovatke a čakáme čo bude. Ten nám oznamuje, že cesta na Jankov vŕšok (súčasťou je Ostrý vrch) je uzavretá kvôli pretekom bezmotorových kár a že nás tade nepustí ani keby čo bolo. Údajne tá prvá skupinka to švihla pomedzi káry a ľudia sa nestačili diviť, čože to je za mix akciu. Bolo to asi 5 min pred tým ako sme ta dorazili my a čo práve chlapík zo zeleným Sharanom stihol zbehnúť na križovatku asi 1 km, čo nám ostávalo na Ostrý vrch. Usporiadateľ nášho podujatia nám ponúka vodu a ospravedlňuje sa, že o tom nevedeli. Vraj musíme ísť smerom na Látkovce a potom po E50-ke do Bánoviec. Nič sa nedá robiť, musíme akceptovať túto nepríjemnú skutočnosť. Na vzdialenosť to nie je viac, iba sú tam dve nepríjemné dlhé tiahle stúpania, ktoré sú súčasťou riadnych hupákov a fakt, že to je na E50-ke, ktorá je tam úzka, jazdí tade množstvo kamiónov a hlavne vodičov, ktorí neberú ohľad na cyklistov. Toto bola adrenalínová vsuvka.
So šťastím dorazíme do cieľa o nejakú štvrťhodinku po prvej skupine. Párky a pivo v cieli je príjemným ukončením akcie, ktorá tohto roku trpela niekoľkými organizačnými lapsusmi súvisiacimi s bezpečnosťou zúčastnených a ktoré by sa viac nemali opakovať. Myslím, že by nemal byť problém zabezpečiť políciu na prejazd nebezpečných križovatiek ako po minulé roky a zistiť, či v čase konania sa akcie existujú nejaké dopravné obmedzenia v úsekoch prejazdu trasy. Toto je ale vec organizátorov a vyhovárať sa na vlastnú zodpovednosť každého z účastníkov nie je práve najšťastnejším riešením.
Inak bola táto akcia z môjho pohľadu podobne ako po iné roky úspešná a strávil som veľmi príjemný deň na bicykli. Našťastie sa nikomu nič nestalo a tú adrenalínovú vsuvku na záver niektorí podstúpili a zvládli. Usporiadatelia však mohli odkloniť cyklistov na E50-ku už v Hradišti, čím by im ušetrili asi 6 km cesty po križovatku na Látkovce.
Verím, že aj o rok vyjde počasie, organizátori usporiadajú opäť ďalší ročník parenice a vyhnú sa tohtoročným chybám a nedostatkom, ktoré však z môjho pohľadu nijako úroveň podujatia neznížili. Zároveň si dovolím pozvať záujemcov na ďalší, v poradí už 8. ročník Bánoveckej parenice.
Poznámka:
Z rozprávania iných som sa dozvedel, že niektorí účastníci mali na trase technické problémy (defekty, rozbité prehadzovačky, prasknuté špice a pod.) na ktoré neboli pripravení, čo im spôsobilo nemalé problémy. Márne sa potom od uzatvárajúcich cyklistov-usporiadateľov dožadovali technickej podpory, či pomoci. Tieto udalosti nemožno brať ako súčasť zodpovednosti usporiadateľa. Pokiaľ by mal organizátor zabezpečiť aj mobilný servis, to by symbolické štartovné nebolo symbolické a domnievam sa že práve účasť by bola potom len symbolická.
Preto je dôležité pre všetkých okrem dobrej nálady a chuti zajazdiť si, prísť na spoľahlivom bicykli s takým technickým vybavením, ktoré odpovedá technike i kvalite jazdy účastníka a mať so sebou okrem ochrannej prilby aspoň minimálne potrebné množstvo náhradných dielov a nástrojov napr. na opravu defektu svojho bicykla.
Po deviatej hodine ráno sa v priestore štartu neďaleko námestia v Bánovciach registruje postupne viac a viac ľudí, tradične do dvoch kategórií – C1 dlhá a C2 krátka, ktorá pre zmenu tohto roku otáčala v Uhrovskom Podhradí. Do priestorov štartu prichádzam okolo pol desiatej, kde ma víta švagor, ktorý už stihol za mňa cvaknúť aj symbolické štartovné a zároveň netrpezlivo vyzerá jeho ďalších kolegov. Tí onedlho taktiež dorazia a už sa začína diskutovať o tom, kto ako a s kým pôjde. Vzhľadom k tomu, že pred akciou som bol na dovolenke a na bicykli som nesedel presne 2 týždne, cítim sa byť tuhý a netrúfam si na solídnejší výkon. Preto avízujem, že pôjdem koľko budem môcť a niekde v krčme na trase ich počkám, aby som nemusel ísť sám. Ktosi nadhodí, či sa stojí len na kontrolách, ale švagor pohotovo odpovedá, že niekto len tam a iní že idú pozdraviť krčmárov po dedinách (Tour de Pubs), ktorými vedie trasa. Medzičasom sa už nahromadilo množstvo cyklistov, značiek bicyklov, dresov a nad priestorom štartu zavisol hlavne opar dobrej nálady s predštartovou horúčkou.
Krátko po desiatej zvoláva usporiadateľ cyklistov trasy C1 do priestorov štartu, kde odovzdáva základné a posledné pokyny. Netrúfam si odhadnúť počet, ale tipujem že okolo 50 ľudí tu byť môže.
Upozorňuje: -Tohto roku je oproti minulému jediná zmena. Cesty a nebezpečné križovatky nie sú zabezpečené políciou, preto venujte prechodom cez uvedené miesta pozornosť a buďte ostražití! Veď ste sa podpísali, že idete na vlastné riziko! Odštartované bude, keď vystrelím alebo ak nezaznie výstrel, keď vám poviem.-
Na prvý krát vyšiel výstrel zo štartovacej pištole. Vpredu sprevádzajúce vozidlo (nejaká staršia biela šunka) a za ním sa už tlačia namakanejší hobíci a roztáčajú špicu. Už hneď v prvom padáčiku z námestia smerom von z mesta mihnem okom po tacháči. 42 km/h: -Kua, tak toto dobre začína.- Po prechode E50-ky a železničného prechodu sa had cyklistov dosť natiahne, pretože sa ide divoko nad 40 km/h a zatiaľ idú ešte všetci: žiletkári, MTB-áci, skladačky, záhradkári, …
Ja sa držím pekne v háku v zadnej časti prvého balíka cca 25-30 cyklistov. Predo mnou idúci robustný chlapík na horáku mi perfektne rozráža vzduch, takže sa pohodlne veziem. Jeho široké plášte s drsným dezénom vhodnejším asi na šotolinu alebo blatko vydávajú pri odvaľovaní sa po asfaltke také nepríjemné piskľavé zvuky až som z toho nervózny a stále sa obzerám, čo sa deje. Blíži sa prvé stúpanie pred Zlatníkmi – Cimeniansky kopec. Tam sa pole trhá a v momente odpadávajú výkonnostne slabší jazdci. Na vrchol šťavnatého krváčika prichádzam trochu zadýchaný, ale ihneď po tom ako som dostal razítko sa ťahám do zjazdu roztočiť nohy. Po chvíli zisťujem, že idem sám, zopár jazdcov je asi minútku – dve predo mnou. Nemám snahu ich dobehnúť, radšej sa spolieham, že draci dobehnú mňa. Ešte v priestoroch štartu som zaregistroval môjho známeho z minulého ročníka na červenom Vectore, ktorý po mne v stúpaniach šťavnato pokrikoval, tak som sa tešil na jeho ďalšie komentáre pri pohľade na dvíhajúcu sa cestu. Po chvíli v mierne klesajúcom teréne valíme asi šiesti cez dediny v slušnom tempe, okolo 35 – 38 km/h. Nikto sa nejako príliš nesnaží, ale spolupráca funguje a vzorne striedame a ťaháme špicu.
Tesne pred stúpaním v Šišove vyšla špica na mňa. Toto stúpanie poznám veľmi dobre a mám ho rád, tak ťahám zo skúsenosti. Cez vrchol fičím skoro 22 km/h, čo je v porovnaní s tým, ako tadeto zvyknem jazdiť príliš rýchle. Na vrchole dobiehame 2 odpadlíkov z prvého balíka. Po kratučkom zjazde a pár sto metroch (stále ťahám špicu) sa obzriem a zisťujem, že ideme iba dvaja, všetkých sme kdesi stratili. Tak ponúkam kolegu, nech prevezme aktivitu a trochu sa posnaží vpredu aj on. Nenamieta a robí, čo treba. Ide sa mi s ním dobre, len príliš rýchlo, lebo cca 1 km pred nami sme zbadali ďalších 3 odpadlíkov, ktorých chceme dobehnúť. Šliapeme po rovinke pred Bošanmi cez 40 km/h a tak tesne pred 2 kontrolou v Nedanovciach ich dobiehame. Tacháč registruje v tomto momente priemerku 32.6 km/h z čoho som trochu nervózny, lebo tak rýchlo som tadeto nešiel ani v minulom roku, keď som bol na parenicu lepšie pripravený. Aspoň som bol rozjazdený. Niektorí sa ťahajú do blízkej krčmy, ale väčšina chce pokračovať a ihneď po obdržaní pečiatky točia ďalej. Vodu mám, tak idem aj ja. Tak-či-tak hore na Skýcove voda bude.
Predtým však je ešte jedna krátka stojka, hneď za Nedanovcami smerom na Turčianky. A koho tu nestretám, môj známy na červenom Vectore! Ihneď na začiatku krátkeho ale brutálneho stúpania okorenil situáciu komentárom: -Toto ma zabije, a nieto ešte Skýcov, do pi.e!- Nemohol som sa nezasmiať, lebo takéto čosi som aj očakával a len som ho trochu posmelil, že toto nie je až také zlé a že môže byť aj horšie. Od tohto momentu som ho už viac na trati nevidel, pretože smerom na vrch kopca som na ľahučký cestný prevod 39/25 opálil jeho a ešte pár ťažšie šľapajúcich. Za mnou sa chytili ešte asi dvaja-traja a spoliehal som sa, že ma dobehnú ďalší. Začal pofukovať mierny protivetrík a šľapanie na špici nebolo práve to, čo som si prial. Akosi sa im ale nechcelo ma dobehnúť a tak až pod stúpanie pod Skýcov som dotiahol všetkých cca 6 – 8 jazdcov v asi 50 m odstupe ja. Aj stúpanie na Skýcov dobre poznám a viem rozložiť sily na pohodlný prejazd. Čochvíľu ma v strmšom začiatku dobehol mladučký horákista šľapajúci vzduch (vpredu najmenšia píločka, vzadu cirkulár) a podpichoval: -To je ale drina, čo?- -Ja už poznám aj iné kopčeky-, odpovedám a na tacháči vidím 13.5 km/h.
Nejako zvláštne na mňa pozerá a porovnáva svoje a moje prevody. Sunie sa dopredu. Vydrží však asi iba minútku a odpadáva, lebo prichádza časť, kde ja už radím na 39/21 a rýchlosť sa mi blíži 19 km/h. Strácam aj jeho a pri pohľade dozadu nevidím nikoho. Prichádza ešte druhá kratšia časť stúpania dve-tri zátačky a už som hore.
Práve odchádza zjazdom do dediny čelná skupina, ale ja nemám vodu a tak sa nesnažím dobiehať. V kľude dočapujem plné fľaše, zhltnem nejakú müsli tyčinku, vypijem ešte pohár vody. Postupne prichádzajú na vrchol ďalší a občerstvujú sa. Dávam sa do zjazdu s vedomím, že prvých nedobehnem, ale v miernom stúpaní na Vracov ma dobehne tá svorka. Predsa len, ak pôjdu pohromade, pôjdu rýchlejšie ako ja sólo. Bohužiaľ, nestalo sa tak.
Hore Vracovom ma obehli iba dvaja, ale kdesi tam som chytil takú krízu, že som sa nevládal za nich zaháknuť. A to nešli nijako rýchlo. Nohy mi začali nabiehať do kŕčov, tak som rýchlo vypil viac vody a to dočasne pomohlo. Dolu do Veľkých Uheriec som už zhučal raz-dva a tých dvoch, čo ma pred časom obehli som dobehol až tesne pred Malými Uhercami. Znenazdajky sme sa tam naraz ocitli zasa asi šiesti (pozbierali sme zopár aj z prvej skupiny) a prefičali sme cez Partizánske smerom na Hradište, kde sa dvaja rozhodli zapichnúť to v krčme. Odtiaľ nám do cieľa ostávalo už iba nejakých 18 km s jedným vcelku nenáročným stúpaním na Ostrý vrch, potom pekný zjazd do Uhrovca a odtiaľ v miernom klesaní až do cieľa v Bánovciach.
Všetko išlo ako malo, hore prvou časťou stúpania na Ostrý vrch sme štyria vyšli pohromade, ale ako sa blížime ku križovatke na Látkovce (asi 1 km od vrchu) vidím, že sa oproti valí zelený Sharan a križuje nám prejazd úzkej cesty.
-Boha, toto čo má byť, čo mu drbe, chlapovi nešťastnému?-, precedím pomedzi zuby.
Medzičasom z auta vyskočí chlapík nasratý ako kopa hnoja a čosi po nás vykrikuje. Moc ho neregistrujem, lebo rozmýšľam, čo to môže znamenať. Vzápätí nás opáli -naša- sprievodná biela šunka, z nej tiež vyskakuje chlapík a na niečom sa dohovárajú. My už bezradne stojíme vedľa nich na križovatke a čakáme čo bude. Ten nám oznamuje, že cesta na Jankov vŕšok (súčasťou je Ostrý vrch) je uzavretá kvôli pretekom bezmotorových kár a že nás tade nepustí ani keby čo bolo. Údajne tá prvá skupinka to švihla pomedzi káry a ľudia sa nestačili diviť, čože to je za mix akciu. Bolo to asi 5 min pred tým ako sme ta dorazili my a čo práve chlapík zo zeleným Sharanom stihol zbehnúť na križovatku asi 1 km, čo nám ostávalo na Ostrý vrch. Usporiadateľ nášho podujatia nám ponúka vodu a ospravedlňuje sa, že o tom nevedeli. Vraj musíme ísť smerom na Látkovce a potom po E50-ke do Bánoviec. Nič sa nedá robiť, musíme akceptovať túto nepríjemnú skutočnosť. Na vzdialenosť to nie je viac, iba sú tam dve nepríjemné dlhé tiahle stúpania, ktoré sú súčasťou riadnych hupákov a fakt, že to je na E50-ke, ktorá je tam úzka, jazdí tade množstvo kamiónov a hlavne vodičov, ktorí neberú ohľad na cyklistov. Toto bola adrenalínová vsuvka. So šťastím dorazíme do cieľa o nejakú štvrťhodinku po prvej skupine. Párky a pivo v cieli je príjemným ukončením akcie, ktorá tohto roku trpela niekoľkými organizačnými lapsusmi súvisiacimi s bezpečnosťou zúčastnených a ktoré by sa viac nemali opakovať. Myslím, že by nemal byť problém zabezpečiť políciu na prejazd nebezpečných križovatiek ako po minulé roky a zistiť, či v čase konania sa akcie existujú nejaké dopravné obmedzenia v úsekoch prejazdu trasy. Toto je ale vec organizátorov a vyhovárať sa na vlastnú zodpovednosť každého z účastníkov nie je práve najšťastnejším riešením.
Inak bola táto akcia z môjho pohľadu podobne ako po iné roky úspešná a strávil som veľmi príjemný deň na bicykli. Našťastie sa nikomu nič nestalo a tú adrenalínovú vsuvku na záver niektorí podstúpili a zvládli. Usporiadatelia však mohli odkloniť cyklistov na E50-ku už v Hradišti, čím by im ušetrili asi 6 km cesty po križovatku na Látkovce.
Verím, že aj o rok vyjde počasie, organizátori usporiadajú opäť ďalší ročník parenice a vyhnú sa tohtoročným chybám a nedostatkom, ktoré však z môjho pohľadu nijako úroveň podujatia neznížili. Zároveň si dovolím pozvať záujemcov na ďalší, v poradí už 8. ročník Bánoveckej parenice.
Poznámka:
Z rozprávania iných som sa dozvedel, že niektorí účastníci mali na trase technické problémy (defekty, rozbité prehadzovačky, prasknuté špice a pod.) na ktoré neboli pripravení, čo im spôsobilo nemalé problémy. Márne sa potom od uzatvárajúcich cyklistov-usporiadateľov dožadovali technickej podpory, či pomoci. Tieto udalosti nemožno brať ako súčasť zodpovednosti usporiadateľa. Pokiaľ by mal organizátor zabezpečiť aj mobilný servis, to by symbolické štartovné nebolo symbolické a domnievam sa že práve účasť by bola potom len symbolická.
Preto je dôležité pre všetkých okrem dobrej nálady a chuti zajazdiť si, prísť na spoľahlivom bicykli s takým technickým vybavením, ktoré odpovedá technike i kvalite jazdy účastníka a mať so sebou okrem ochrannej prilby aspoň minimálne potrebné množstvo náhradných dielov a nástrojov napr. na opravu defektu svojho bicykla.
Comments
- #1
- Peťo
Pekný článok.Parenica 2004 bola mojou prvou,absolvoval som ju na MTB 4-krát,z toho 3 roky po sebe,a po dlhšej prestávke tento rok.Ako čerešničku sme mali dažďovú sprchu od Malých Hostí takmer až po Bošany :sigh: ,na budúci rok prídem znova.Už teraz sa teším na budúci rok :-) .
Add comment
