Maratona Dles Dolomites 2006
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Tento rok som mohol odcestovať až deň pred maratónom a tak s podobnými starosťami ako som mal ja sme v sobotu do Talianska cestovali traja. Docestovali sme okolo pol deviatej večer a aj keď som nešoféroval (alebo preto?) som sa cítil celý dolámaný a unavený. Do zotmenia sme stihli si nachystať veci na zajtra, rozbaliť stan, nahodiť štartové čísla a prehodiť zopár informácií o preteku s ostatnými. To už bolo dosť neskoro a tak šup spať.
Ráno bol môj budíček o cca 5.30 aj keď vonku už bol veľký lomoz. Veľmi sa mi ani stávať nechcelo ale už z mnohých maratónov mám nacvičené nerozmýšľať a mechanicky konať. Štart mal byť 6.15 podľa propozícií ale podľa pamäti som vedel že moja posledná vlna sa nepohne skôr ako 6.30. Nadržanci odchádzali už pred šiestou, čím zneisteli ostatných a tí sa potom rýchle balili a hnali sa na štart. Niektorým som sa nečudoval, mali čísla prislúchajúce strednej vlne ale niektorí podľahli atmosfére. Takto naša osádka auta vyrážala posledná o 6.15.
Zjazd bol klasicky chladný, 6 stupňov ale bolo jasno slnečno a prognóza jasne nad 20 stupňov, preto zjazd z kempu (1670m do štartu v La Ville 1420m) sme museli s drkotajúcimi zubami prežiť v letmom vydaní s pláštenkou či bundou. Kým sme prišli na štart Prvá polovica viac ako 8000 štartujúcich sa už pohla a my sme sa pridali do davu a o pár minút vyštartovali.
Mierne stúpanie do Corvary ma zahrialo ale zároveň som začal cítiť pretlak v hlave a akýsi plávajúci žalúdok. Tieto pocity zahnalo prvé stúpanie na Passo Campolongo. Vopred dohodnutý postup že s Milanom Krajčovičom – Ježom pôjdeme spolu fungoval. Len akosi som ledva stíhal.. Na prvý kopec som mal netypicky vysoké tepy a typicky tuhšie nohy. To však sa stáva a netreba sa tomu poddať. Po úvodných serpentínach stále v prvom stúpaní som zaregistroval Alenku Drahošovú ktorú sme predbehli za čo nás vyfotila. To sa už blížil vrch kopca a prvý zjazd na ktoré som sa tešil. Dolu sme zišli rýchlo a bezpečne. Ešte som stihol povedať že v Arabbe nestojím a rozborku robím až v stúpaní na Pordoi. V Arabbe sme aj tak sa predierali okolo vyzliekajúcich sa cyklistov ale pokračovali sme nahor. Asi po dvoch kilometroch stúpania som už cítil že mi je teplo tak som zastavil a vyzliekol si dlhý dres. Ježo fotil a kochal sa. Neviem prečo ale stúpanie na Passo Pordoi mi vždy šlo. Aj teraz. Úvodné problémy boli zažehnané a cítil som len bolesť v hlave a mierne v žalúdku. Ale telo konečne fungovalo ako som čakal. Toto druhé stúpanie je jedno z najdlhších a asi len tuná je vidno hneď odspodu kam sa pôjde. Údolie bolo zaliate slnkom a zákruty a výškové metre len tak odsýpali. Tesne pod vrchom nás dobehol Luboš Drahoš a zopár ďalších chalanov z partie ktorí sa tak hnali na štart a nakoniec štartovali úplne zozadu. Sedlo je vo výške cca 2239m a tam som začal cítiť že tá bolesť v hlave a v žalúdku je asi NE-aklimatizácia. Skúšal som si dať niečo pod zub ale vôbec mi nechutilo. Tak som dal zborku a okrem dlhého dresu som nahodil aj pláštenku lebo nasledoval chladnejší zjazd a najmä najchladnejšie údolie v tieni.
Rovnako aj ostaní sa obliekli a šup dolu.
Zjazdík je mňam mňam. Počas celého maratónu je uzavretá cesta tak sa dá celá šírka využiť na zjazdovanie. Paráda paráda... fičal som okolo ľudí a predýchaval vysokohorský vzduch. Ani neviem ako som zišiel dolu a na ceste som zbadal že o 500m je odbočka vpravo a z prudkého zjazdu sa stane prudké stúpanie. Tak rýchle zhodiť prevody nech v protisvahu necvičím a už začína stúpanie na Passo Sella. Nie všetci tak spravili ako ja, nepodradili a tak zoskakujú. Je to dosť nepríjemné lebo som musel kľučkovať. Ale po pár desiatkach metrov to už bolo ok. Ako si pamätám tak bufet bol asi v tretine stúpania tak nikam sa netreba ponáhlať. Aj tak bolo. Zastavil som a hneď v tej zime som šiel sa napiť teplého čaju. Pokus o tuhú stravu mi opäť neprešiel. Teplý čaj mi pomohol v tom že som si mohol dať aspoň gel. Potom sme sa počkali a vyrazili v trojici nahor. Stúpanie na Passo Sella má dve naj.. Najstrmšie stúpanie a na najvyšší bod maratónu (2242m). Už vlani mi to tuná nešlo a tento rok presne to isté. Pri súčasnej výkonnosti už prevod 39/26 bol neefektívny a točil som ani nie 40 otáčok. Skrátka som sa silil. Veď mi aj Ježo poodišiel a aj keď bol na dohľad musel som sa trápiť sám v tom dave cyklistov. Aj ke%d strmá ale veľmi krásna je posledná fáza stúpania na Sellu. Ostré klopené zákruty s malým polomerom a fantastická panoráma ma povzbudili. Na vrchu priesmyku stáli Nepálci a gongami alebo čo to bolo nás povzbudzovali.
Nasledoval zjazd dolu. Tento zjazd je asi najrozbitejší zo všetkých a tak sme boli aj na to upozorňovaní. Ale pre nás odkojených na našich rozbitých cestách to bolo úplne v pohode. Keby všetky cesty u nás boli také tak je to fajn. Takže sme fičali dolu bez obmedzenia a obiehali desiatky zhýčkaných talianov. Rovnako ako stúpanie na Sellu aj nasledovné stúpanie na Passo Gardena začalo rovnako. Doprava zákruta a hneď protisvah. Tam som zastal a vyzliekol teplé veci. Po asi dvoch kilometroch ďalší bufet. Tam asi museli stáť všetci lebo cesta bola upchatá. Skúšal som jesť žemľu so syrom ale dokázal som si dať len dva hlty. Toto nebude dobré. Nejesť na takomto maratóne nie je príjemné. Ešte som skúsil koláč, kolu, ovocie, a jeden hlt zo žemle a hor sa na Gardenu.
Najprv bol asi kilometrový úsek v stúpaní a nasledoval vodorovný úsek asi kilometer dlhý vo výške 2000m. Na tejto rovinke som sa chcel dať pocitovo dokopy ale vnútorný pretlak v hlave bol stále prítomný. Nasledovalo ešte asi 5-6 serpentín do kopca a už sme dosiahli priesmyk. Za ním je jeden z najkrajších zjazdov. Nálada sa vylepšila a rozkrútil som to dolu. Jazdil som bezpečne ale veľmi rýchlo a aj maximálku som v tomto zjazde mal vysoko nad 60. Stále som obiehal ostatných a aj sa mi to veľmi páčilo. Po parádnom 10km zjazde som prišiel do Corvary kde je aj cieľ. Ešte pár sto metrov som pomaličky šiel a za tým všetkým humbukom som sa rozhodol že počkám Ježa ktorý zjazdoval pomalšie. Musel som ho čakať asi 3 minúty, slnko začalo strašne pražiť a začalo mi byť poriadne teplo. Skúsil som do seba natlačiť gel. O už prišiel aj Ježo a tak sme sa vydali ďalej.
Druhé stúpanie na Campolongo bolo horšie ako prvé. Teda pre mňa. Nejako som v tom zjazde a čakaní vytuhol. Vôbec som sa nechytal rytmu. Hlava bolela, bolo mi teplo a z hlavy cícerkom tiekol pot. Ježo ma trpezlivo čakal a ja som sa trápil. Mal som chuť zahodiť prilbu. Úvodné serpentíny som ako tak prežil a začal fúkať jemný vánok. Bolo to lepšie ale zacítil som že prišla klasická kríza. Ani na 300m rovinke som nedokázal rozkrútiť teplo. Nasledovala druhá časť stúpania na Campalongo. Na slnečnej strane na lúke s miernym vetríkom do chrbta. Nič horšie sa v tú chvíľu nemohlo pre mňa vymyslieť. Stále som spomaľoval a v bolestiach hlavy som sa sunul vpred. Ježo odskočil o asi 200m a ja som potreboval povzbudiť. Skúsil som si odpiť jonťáku ale to mi spôsobilo ešte mierne kŕče do žalúdka. Či už následkom toho alebo nie sa mi začalo zatmievať pred očami, behať farebné kruhy a pískať v hlave. Musel som zastať, zhodiť z hlavy prilbu a jonťák naliať na krk. Neviem či som tak stál minútu alebo dve kým som to rozdýchal. Keď sa vrátila farba obraz a zvuk, ježa som už nevidel. Akurát som videl chatu čo je tesne pod vrchom priesmyku. Asi tak 400m predo mnou. Presunul som sa na bok a oddychoval. Potom som sa kochal výhľadmi a začal vnútorný výsluch: mám ísť ďalej? Však to bude hamba vzdať. Nie, nechce sa mi – odpovedám v duchu. Čo toto – Campalongo je už na mnou prakticky. Ale čo potom. Zjazd do Arabby, ok.. pohoda, ale potom? Zvážnica pod Falzarego - no určite... keby som to nešiel X krát. Kúsok dolu kúsok hore. Ak neprejdú problémy tak ma to dorazí. A potom? Potom poriadne dlhé a aj strmé stúpanie na Falzarego. A potom? – Kratšie ale ešte strmšie stúpanie na Valparolu, tfuj... Potom? Pekný zjazd okolo kempu a do La Villy. Hmm – a ked bude zle to stočím do kempu – namietam si v hlave... Kemp.. hej – z La Villy do Corvary ten plazák hore. Prídem do cieľa mŕtvy a potom sa hrabať tých 250 výškových metrov do kempu. To určite... To teda nie. NIE, NEJDEM. Otočím to, dám si pivo, najem sa oddýchnem a potom pojdem s chalanmi z krátkej do kempu. Hej tak to spravím. Rozhodol som sa.
Tak som sa rozhodol... otočím to dolu. Hlava ma stále bolela a nahor šlo stále veľa cyklistov. Radšej počkám kým prejdú aby som nezavadzal. Aspoň si pozriem kto ide strednú. Chcel ísť Malko, Dubák... Malka Malatína vidím, kývam mu a hovorím že nejdem ďalej a otáčam to. Ak stretne Ježa nech mu povie. Dubáka nikde. Už to zredlo, ja tu trčím pol hodinu a nejde. No nič. Nasadnem a do cieľa. Ešte pár cyklistov prechádza a už viem že ich nebude veľa keďže už dávno prešla doba kedy sa na strednú trasu nepúšťa. Zozjazdujem do Corvary a tam ma v priestore cieľa čaká nemilé prekvapenie. Z mojej strany sú zábrany a musím prejsť velikánskou lúkou kým nákdem priechod. Potom zasa asi 500m do cieľa a odpípané. Už mi kývajú dvaja naši. Ešte mi zoberú čip, dajú niečo na pitie a už som s nimi. Odpovedám na otázky či som už po strednej.-) Tak vysvetľujem. To už som pri ostatných ktorí jedia a oddychujú. Odložím veci a idem jesť. Vybral som si cestoviny pivo, ale cestoviny nedokážem prehltnúť. Aj pivo mi ide ťažko. Veru dobre som spravil. S týmto žalúdkom by som ďaleko nedošiel. Tak sedíme, slníme sa, kecáme, dal som si ešte jedno pivo a troska blbý pocit ustupuje. Pozerám že mám spálené nohy od slnka... dnes riadne praží. Ešte sme posedeli hodinku, zistil som že Dubák robil Dáše servisáka a potom už by nestihol limit, tak šli spolu do cieľa. Ostatní sa chvália ako si zlepšili časy. Vlastne aj ja keby sa počítal ten prvý prejazd zavtipkujem... No a keď už témy došli sme sa vybrali do kempu. Lenže nás vyhnali na nejakú štrkovú cestu tak to bolo dosť nepríjemné. Na hlavnú sme sa dostali v La Ville. A Odtiaľ hore. Stúpame s Dubákom, a spomíname na časy minulé keď sme takto plece pri pleci jazdili tieto kopce ako zohraná dvojica. Oproti nám prefrčal aj Ježo ktorý ako som sa dozvedel ma čakal 15 min na bufete a potom s Malkom šiel strednú. A samozrejme že oproti šli stovky jazdcov... Tak opatrne sme sa po okraji cesty dostali do kempu kde už začal klasický popretekový rituál... Príjemná sprcha, pivko, zážitky, večera.. oddych.... To už prišli parťáci aj zo strednej a dlhej a tak je dolomitský maratón pre rok 2006 za nami....
Na druhý deň sme dali turistiku okolo Cinque Torri a na Passo Giau, zažili nefalšovanú letnú búrku s ľadovcom a mne konečne začalo byť dobre. Tak na utorok sme naplánovali akciu Fedaia. Teda tak sme sa dohodli štyria, Zvyšní traja čo zostali sa rozhodli že pokoria ešte Passo Giau. To sa im podarilo aj keď za cenu zmoknutia. My sme šli autom do Arabby, odtiaľ na bikoch na Pordoi... a opäť sa mi šiel výborne aj ked bol riadny hic. Potom sme zozjazdovali 12km serpentínami do Canazei, odkiaľ nasledovalo stúpanie na Passo Fedaia ktoré je pod ľadovcom Marmolada. No a nasledoval bombónik, Zjazd z Fedaie ktorý je odlišný od všetkých ostatných zjazdov v okolí a to strmosťou 15 - 17%. Najprv je niekoľko serpentín kde je treba brzdiť v tej strmine neskutočne skoro a potom sa cesta napriami a nasleduje zjaaaaaazdíííík až som si zaujúkal. Pre tento rok maximálka 85,7 ale tu mám osobák 91 km/h a to podotýkam že úplne bezpečne. Fantastický pocit. Potom ešte nasledoval zjazd v zákrutách, cez slabo osvetlený tunel, cez malebné osady a klesli sme na 1100mnm a to z nejakých 2080 alebo koľko ma Fedaia... Tak sme sa ocitli v hlbokom údoli a museli sme sa vyškriabať späť na cestu vedúcu z Arabby po trase predvčerajšieho maratónu. Najprv sme stúpali v tuneli, potom trocha klesli až pred nami sa zjavilo trávnaté úbočie kde sme sa cikcakovito museli vyšplhať o 300 výškových metrov. Tam na mňa prišiel smäd lebo som vypil všetko čo som mal a teplota mi na Polare ukázala 35 stupňov – samozrejme na nahriatom mieste. Poučený maratónom som musel dať prilbu dolu, spraviť dve pauzy ale nakoniec som to vyšiel. Posledných 9 kilometrov som sa cítil ako na Sahare... piť piť... a kilometer od Arabby som ešte dal 2min. pauzu v tieni na vychladnutie. Ale potom to už bol kúsok k autu. Keď už sme s autom vyrazili, zavolal mi Dušan že kedy prestane liať. Tak to bol fór ja som trpel smädom a on o 15km ďalej medzi Pocol a Falzaregom mokol... Aj také vedia byť Dolomity.
Na ďalší deň sme vzhľadom na zhoršenie počasia sa zbalili a šli domov. Takže zhodnotenie... Aj napriek tomu že som si nesplnil to čo som očakával bolo dobre, veľmi dobre. Vrele odporúčam každému navštíviť tento kúsok sveta. Čakajú tam Vás nezabudnuteľné zážitky.