Slovenská jar 2007
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
V roku 2006 bola dlhá zima a preto ma potešilo, že sa tento rok dalo jazdiť už vo februári. Znovu som si dal obľúbenú Slovenskú Jar, počas ktorej pojazdím kus Slovenska s cieľom nájsť málo známe cesty na bicyklovanie, nejaké zaujímavé miesta a samozrejme pri tom natočiť potrebné základné objemy kilometrov do novej sezóny. Trasu som nemal ako obvykle pevne nalinkovanú. Všetko záviselo hlavne od počasia, potom od možností nocľahu u príbuzných alebo známych.
Pondelok
Zobral som si 4 dni dovolenky a začal jazdiť vo Veľkonočný Pondelok. Tradične vlakom ráno do Žiliny a potom po osvedčenej trase cez Lutiše, Starú Bystricu na Oravskú Lesnú. Túto trasu som doteraz tuším vždy jazdil v piatok alebo v sobotu. Tentokrát aj napriek sviatku bolo na ceste akosi priveľa áut. 
Najmä v protismere. Asi sa vracali čehúni zo sviatkov, flámov a lyžovačiek domov. Po odbočení na Lutiše sa premávka upokojila.
Prekvapilo ma stúpanie na Demänovú. Akosi sa tam zlepšil asfalt alebo čo. Hore v sedle som sa v klídku najedol pripravenej bagety z domu. Zjazd sa zase akosi zhoršil. Dokonca mi vyletelo aj GPS z držiaka. Po Lokcu ma tlačil vietor ale za ňou sa už bojovalo s protivetrom. Za Hruštínom nasledovalo stúpanie na Príslop, po zjazde zase protivietor a zase kopec. Až do Ružomberka to bol boj, lebo sa citeľne ochladilo.
Utorok
Na druhý deň hlásila predpoveď miestami aj dážď. Ráno o 11 hodine však vyzeralo OK. Aj keď teplota nestála za veľa. Obliekol som si teda maximum toho, co som si zobral. Vlastne som to isté mal aj včera, aj keď som sa dosť často rozopínal. Klimatexové tričko, krátky letný dres, dlhý jesenný dres a dlhý letný dres. Na nohách pod návlekmi odstrihnuté teplé pančuchy, aby návleky nechladili. Hlavne, že to fungovalo a nepotil som sa pod tým a neboleli z toho kolená, ako z dlhých zimných windstoperových nohavíc.
Do Liptovského Mikuláša som sa dostal po ľavej strane Liptovskej Mary. Na húpačky popri Partizánskej Ľupči som nemal žiadnu chuť. Navyše chodí po nej viac áut. Za Liptovským Hrádkom som sa zastavil a niečo pojedol. Pôvodne som mal pre zlú predpoveď plán sa dostať čo najrýchlejšie do Lopeja. Lenže to som netušil, že mi to tak rýchlo pôjde. Rozhodol som teda odbočiť na prečerpávaciu vodnú elektráreň Čierny Váh. Akurát som netušil, ktorá cesta tam vedie. Už minule som to nevedel nájsť ale teraz bolo viac času. Išiel som teda proti toku Váhu s tým, že niekde musí byť cesta hore. Dostal som sa však na dolnú nádrž. Vrátil som sa teda do Svarína, lebo sa mi marilo, že tam bola nejaká odbočka doľava. Akurát ma zmiatlo, že ceduľa smerovala doprava. Tak som ju druhýkrát neposlúchol a odbočil doľava, resp. doprava. :-)
Konečne dobre. Na GPS pôvodne nevyzeralo, že idem dobre. Postupne sa však cesta stáčala "správnym" smerom. Pohodové stúpanie sa postupne menilo na neprívetívé. Pribúdalo strmších schodov až sa zliali do hnusného stúpania. 
Napriek postupne klesajúcej teplote na 8 stupňov som sa začal potiť. V takej zime by sa to nemuselo vyplatiť, tak som sa podľa možnosti čo najviac krotil. Začalo aj popŕchať.
Na hornú nádrž som sa však aj napriek úsiliu nedostal. Nepustil ma tam sneh na ceste. Odhrnutá cesta viedla kamsi na zablatenú lesnú cestu do lesa. Tak som si povedal, že sa tu niekedy zastavím, keď tu snehu nebude.
Spravil som zopár fotiek a rýchlo sa drkotajúc vydal dole do doliny. 8 stupňov celzia s dažďom dalo v zjazde zabrať nielen mne ale asi aj Polaru. Po niekoľkých kilometroch za Svarínom sa totiž zbláznil hrudný snímač a prestal merať tepovku. Vypol som hodinky, odpojil vysielač a nechal zohriať pod pazuchou. Po zapojení a spustení sa meranie obnovilo. Sláva. Zlupol som ďalšiu bagetku aby som sa čo najrýchlejšie zahrial a nabral síl do Čertovice.
Dobre som spravil, lebo v polke kopca zase začalo pršať a neprestalo prakticky až po Jarabú. Na Čertovici boli len 4 stupne a v kombinácii s dažďom to nerobilo dobre mne, biku ani Polaru :-).
V Mýte pod Ďumbierom ma napadla ďalšia hovadina. Otočil som to na Tále. Reku, aspoň sa vyhnem premávke cez Podbrezovú. Aj keď teraz neviem, či to za ten strašný stupák na Krpáčovo stálo. Jednak to bolo nechutne strmé a miestami aj dosť rozbité. Ale aspoň bolo bez áut a relatívne dobrým zjazdom až do Lopeja, kde som sa chystal prespať.
Večer som zavolal do Lučenca k známym, či môžem zajtra prísť prespať. Povedali OK, akurát chceli vedieť, kedy asi prídem. Odhad bol do 18 hodiny.
Streda
Ráno som pozeral priebežne na internete, ako sa bude v priebehu dňa vyvíjať počasie a teplota. Keď stúpla teplota na prijateľných 14 stupňov s výhľadom až na 23 stupňov, tak som vyrazil smerom na Červenú Skalu. Ešte som sa zastavil v Polomke u tety pozdraviť ju. Na Červenú Skalu to išlo akosi tuho. 
Pred Šumiacom som zastavil na jedlo a trošku som zhodil oblečenie. Návleky dole, jeden dlhý dres dole a už to išlo trošku lepšie. Teplota sa pohybovala na prijateľných 18 stupňoch. Počas jazdy však bolo cítiť, že vzduch je stále chladný.
Stúpanie na sedlo Javorinka bolo celkom pekné. Taká krajšia Pezinská Baba. Zjazd však stál za to. V jednom úseku, ktorý tvorilo niekoľko väčších zákrut som spravil maximálku 80 km/h ale s veľmi úzkym sraním. 
Zo zákrut sa pri tejto rýchlosti v rýchlom slede stali regulérne šikany zakončenými dosť ostrou pravotočivou zákrutou cez potok. Viem si živo predstaviť, že sa tu už isto-iste niekto vytrieskal ak to včas nestihol ubrziť.
Zjazd končil prejazdom takou kotlinou a bolo treba sa znovu vyštverať do kratšieho stúpania. Za ním ma čakal ďalší rýchly zjazd. Predbehol som v ňom aj škodovečku. Za Muráňom sa už terén zmiernil a až do Lučenca som musel bojovať s dosť silným juhovýchodným protivetrom. Preto som to v Hrachove otočil na Poltár a dosť to pomohlo, lebo som prišiel do Lučenca v limite. Zajtra sa vraciam inou cestou do Lopeja.
Úsek na Muráňskej planine bol príjemným spestrením. Ešte som tam nikdy nebicykloval. Každopádne je to cyklisticky zaujímavý terén. Hlavne tie kopce. :-)
Štvrtok
Od tohto dňa som očakával veľa nového. V týchto miestach som totiž ešte nikdy nejazdil a plný očakávania som vyrazil ráno o 9 smerom na Trenč. Nedorozumenie s domácim ma nasmerovalo po hlavnej ceste na Veľký Krtíš. Jazdiť sa to síce dalo ale nabudúce už tadiaľto radšej nepôjdem. Nepresvedčil ma o tom ani iný cyklista, ktorý ma dobehol a predbehol kdesi za Halíčom. Musím však uznať, že všetky autá ma slušne obchádzali a neohrozovali. Ale aj tak.
Po odbočení na Hornú Strehovú prišiel želaný pokoj. Na GPS som si naťukal navigovanie na Podkriváň a nechal sa viesť. Áut minimum a terén veľmi prítulný. Aj som sa mohol kochať. Dokonca som si všimol, že v mnohých dedinách nemali dokonca ani kostoly. V Brusníku z kostola spravili obecný úrad. A v Sennom zase očividne býva distribútor a servisák poskytovatela TV signálu. Celá dedina ovešaná satelitmi tejto spoločnosti. Vyzeralo to srandovne. :-)
V Šule ma GPS odklonilo doprava. Asfalt bol dobrý, tak som odbočil. Cesta sa síce zúžila pre jedno auto ale dobrý asfalt ostal. Až som bol prekvapený, kam som sa to dostal. Asfalt bol až na pár úsekov veľmi dobrý. Všimol som si, že je tu akosi ticho. Žiadne auto, ani obvyklý bordel popri ceste. Nič. Dve srnky si ma nedôverčivo premerali a prebehli mi cez cestu. Stromy zoschnuté, na nich obschnuté liany popínavých rastlín. Potom som už prestal vnímať okolie, lebo cesta pridávala na percentách až som skoro z biku spadol pri pohľade na značku 16 percentného stúpania. Nahodil som dozadu to najľahšie, čo mám (39-23) a otročil na tom až po Ábelovú.
Potiaľto sa mi cesta aj s tým stúpaním celkom páčila. Pokračoval som za Ábelovou ďalej po ceste. Lenže GPS blikalo, že som neodbočil na križovatke doľava. 
Aj som sa čudoval, kam ma to GPS posiela, lebo tá cesta nevyzerala vôbec zdravo. Dal som si však povedať. Veď som sa už viac krát presvedčil, že cesta, ktorá zo začiatku vyzerala hrozne, bola nakoniec úplne fasa.
Nanešťastie to však nebol tento prípad. Cesta bola prakticky až po napojenie na hlavnú cestu do Podkriváňa doslova strašná. Aj prívlastok "rozbitá" by bol ešte milosrdný. To bolo regulérne šutrovisko s kusmi poplátaného asfaltu. Medzi tým šutre. A všade naokolo vypálená tráva. Pre miestnych je to asi národný šport alebo čo. Ani sa nedivím, prečo tu na tých holiach skoro nič normálne nerastie. Len zakrpatené kry a stromčeky, ktoré prežijú každoročné vypaľovanie trávy. Asi je to rýchlejšie ako kosiť a získať tak dotácie od štátu.
Konečne po pripojení na hlavnú cestu nasledoval rýchly postup na Hriňovú.
V Korytárkach som zastavil na občerstvenie sa. Pohrával som sa s myšlienkou, že si vyšliapnem na Poľanu, pozostatok prahistorickej obrovskej sopky. Ale ako v prípade hornej nádrže Čierneho Váhu, som znovu netrafil na správnu križovatku. Išiel som smerom kamsi na hotel Poľana, kde som len tušil, že to asi povedie hore na kopec. Po 200 metroch vytraseného asfaltu som to otočil nazad. Po vytrasenom šutroródeu za Ábelovou som už po ďalšej dávke masáži zadku jednoducho netúžil. Večer pri mape som zistil, že tá cesta aj tak neviedla hore na kopec.
Tak som teda pokračoval z Hriňovej smerom na Brezno. Stúpanie ma nenechávalo na pochybách, že to také jednoduché do Brezna nebude. :-)
Ani nebolo. Aspoň som si vychutnal následný dlhý zjazd do Čierneho Balogu.
Odtiaľ do Brezna len kúsok a bol som v podstate nazad v Lopeji
Večer som zavolal Milanovi s otázkou, aby mi upresnil, kade presne treba ísť z Nitrianskeho Pravna na Zliechov. Nedávno mi totiž vravel, že existuje cyklisticky zaujimavá verzia postupu na Zliechov cez Gápeľ. Vysvetlil mi a zajtra to vyskúšam.
Piatok
Na piatok bola dobrá predpoveď počasia, takže som sa rovno hodil do letného a namazal Daylongom25. Tento postup mám už niekoľkokrát odjazdený, odskúšaný, naštudovaný. Niet pomaly ničoho, čo by ma mohlo prekvapiť. Jediná zmena spočívala práve v postupe z Nitrianskeho Pravna na Zliechov cez Gápeľ.
Po Banskú Bystricu samá pohoda. Aj na Harmanec. Zdalo sa mi dokonca, že aj na Šturec to išlo celkom svižne. Počas stúpania ma predbehli tri traktory s prázdnymi vlečkami. Dole kopcom som ich pre zmenu predbehol ja aby ma po napojení na hlavný ťah na Martin znovu dobehli. Využil som závetrie traktorov počas postupu na Diviaky. Za nimi nasledovala bageta na dva ťahy. :-)
Nepamätám si, že by bolo sedlo Vyšehrad také vyťažené kamiónmi. Pravdepodobne sa chceli vyhnúť Žilinskému lieviku, kde sa dá stratiť naozaj veľa času.
V Pravne som odbočil doprava na Tužinú a šliapal po úzkej lesnej ceste do Gápeľa.
Aj napriek dosť tvrdému stúpaniu v závere tento kúsok cesty zaradím do svojho repertoáru. Najmä kvôli žiadným autám a celkom peknému terénu.
Stúpanie na Zliechov je už v dosť zlom stave. Dokonca si ho ani také ťažké nepamätám. :-)
Zjazd do Košecy už bola balada a do Dubnice je to fakt kúsok.
Sobota
Domáci mi neveril, že sa dá z Dubnice prísť do Bratislavy za čistý čas 4 hodiny na biku.
A to mi od Čachtíc fúkal do ksichtu vytrvalý mierny protivietor. V Čachticiach som natankoval v obchode džús a zajedol dva perníky. Nechcelo sa mi zastavovať sa kdesi na obed a strácať tempo. Kým to ide, tak treba držať kotly v prevádzkovej teplote.
Nakoniec som do Bratislavy došiel v čistom čase 4 hodiny. Tých pár minút navyše padlo za obeť štrikovaniu cez križovatky domov. Takže sa to dá. Keby mi fúkalo stále do chrbta, tak s prstom v nose sa to dá stíhať.
Celú dovolenku hodnotím celkom pozitívne. Za 6 dní som pojazdil kus Slovenska, spoznal nové cesty a hlavne natočil kopec kilometrov ako jarnú prípravu. Viac stručná štatistika.
za 6 dní
33 hodín v sedle
800 km
8000 výškových metrov
24.8 avs
80 km/h max v zjazde do Muráňa
Priebeh trasy zobrazený v Google mape
Najhorší deň bol utorok, keď teplota pocitovo neprevýšila 14 stupňov Celzia. Do toho ešte aj občasný dážď. Bŕŕŕŕ. Vyliečil som sa z toho od štvrtka do soboty, keď som postupne pozhadzoval dlhé dresy a návleky.
Aby som nezabudol, výborne sa mi osvedčilo nové sedlo, ktoré som kúpil namiesto starého, zodraného. Nové karbónové sedlo ASPIde
