Rock FM 2003
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Už minulý rok som bol prihlásený na túto akciu ale po tom, čo som sa vymlátil na MTB v Duchonke a následne si poležal zopár dní v nemocnici, z toho zišlo. Radšej byť poriadne pripravený ako uprostred akcie odpadnúť vyčerpaním. Teraz som sa však pripravil dobre (rozumej, nevybúral som sa) a nič nebránilo účasti na tejto akcii.
V piatok pred akciou som sa bol s Citrónom prezentovať, vyfásnuť "montérky" dres Radenska, samolepku na označenie bicykla, informačný bulletin o akcii. A tak sme sa definitívne obaja rozhodli štartovať. On ani ja sme na tejto akcii ešte neboli a boli zvedavý, aké to bude. Citrón sa pochechtával na úmysle organizátorov za každú cenu nadstaviť na doterajších 301 nejaké kilometre, len aby to bol najdlhší maratón na Slovensku. Mierne súhlasím aj ja. Radšej by som zajazdil niečo kratšie ale zato v zaujímavejšom teréne. Hoci aj kopcovitom. Takto na rovine to je len o tom, kto dlhšie vydrží sedieť na zadku. :-) Minulý ročník štartoval aj minister Mikloš. Vraj je to tiež dobrý cyklista. Ale nevie sa, či bude aj tento ročník. Asi nebude mať odvahu, lebo po tom, čo zvýšili spotrebnú daň za pivo, by mu asi celý pelotón otrepal pumpičky o hlavu. :-)
Tak sme sa teda rozlúčili s tým, že sa stretneme ráno o 4 na Zlatých pieskoch.
fJe 3:00, s námahou rozlepujem oči, fúúúj, práve sa mi niečo pekné snívalo a ja musím vstávať? Otrávene si pripravujem sváču na cestu, pitivo a rozmýšľam, či sa na to radšej nevy.....em. Celý deň zabitý, budem točiť pedálmi ako debil, a to ešte ani neviem, či to vôbec celé prejdem. 314 kilákov je 314. Fuj. Spomínam na Rasťov mail, aby som ráno moc nerozmýšlal o tom a čím skôr vypadol z domu. Čím skôr budem na biku, tým lepšie. Lúčim sa a nasadám. Dostávam sa z depky, naozaj, funguje to. Celkom dobre som sa dostal do nálady a medzi občasnými taxíkmi si to v tme fičím na štart, do Zlatých pieskov.
Na štarte sa zvítam s Pezinčanmi, Citróna v tom dave a šere ani nehľadám, veď na trati sa nájdeme. Je pol piatej, každú chvíľu odštartujeme. Ešte musia poriešiť menšie problémy na konci pelotónu. Nemajú dresy sponzora pretekov. Pomaly sa rozvidnieva. Luboš si zo mňa robí srandu, že som tu asi jediný pretekár s teniskami. Kua, už musím prejsť na tie espédéčka, lebo mi nedajú pokoj.
Po 4:45 sa odštartovalo. Vypálime ako stádo býkov dopredu. Hneď vedľa jazera vidím prvý karambol. Nechápem. Hneď na začiatku spadnúť z biku nie je nič príjemné. Udreté miesto v priebehu jazdy prechádza rôznymi stupňami bolesti a celkom dobre sa môže stať, že do obeda cyklista odstúpi. Odbočujeme na Vajnory a celkom slušne si to hasíme. Snažím sa držať Luboša, lebo nemám s touto akciou toľko skúseností ako on. Hádam sa niečo podučím. Za Čiernou vodou sa ma pýta, či mám imbusák, že sa mu zdá to sedlo požičaného biku od Rasťa privysoko. No to skoro zistil. Neskôr zastavuje a ide sa vyčurať. To je veľmi srandovné, že sme ani nezačali poriadne jazdiť a už začínajú skoro všetci venčiť svojich miláčikov. Blížime sa k Bernolákovu a konečne vidím Citróna. Cestu lemujú neustále zastavujúci bikeri a občurávajú polia. Obchádzeme Senec a už mi tí čurajúci bikeri začínajú byť fakt smiešni. Vravím Citrónovi, že si asi dávajú ručnú "fajku". Rozoberáme, že sme pre tie dediny ako pelotón veľmi užitoční. Ako prechádzame rôzne dediny, tak im vlastne hnojíme polia. Síce močovkou ale hnojíme. Že by to mohli organizátori využíť a zjednať nejaké sponzorské príspevky od dedinských richtárov za hnojenie. Veď aj pojazdní včelári to tak robia. Áááááá, vidím, že v tejto dedine je asi perspektívne silný sponzor, lebo sa to tu rozhodlo pohnojiť aj jeho veličenstvo, sám hlavný jazdiaci organizátor Efa. :-).
Pýtam sa Citróna, kto je to vlastne ten Efa. To je nejaký bývalý závodník alebo čo?
"Efa? To je pojem. To je meno, Robčo, to ja ako Citrón nikdy nebudem " :-)
No veľmi múdry z toho nie som ale hádam tuším, čo tým chcel povedať. Betónka smerom na Sereď nás už začína srať. Len také pravidelné zvuky kolies, dub, dub, dub, dub, skoro ako železničné podvaly. Po pravej strane je za krajnicou asfaltka. Presuniem sa napravo a hneď je to lepšie. Konečne asfalt, zrejme sa Sereď blíži. Stáčame do na Nitru po autostráde. Citrón brble na otrasnú jazdu balíka. Harmonika v celej svojej negatívnej kráse. Hľadáme si miesto v balíku, kde sa tá harmonika až toľko neprejavuje. Márna snaha. Nech sme vzadu alebo vpredu, všade rovnako naprd. Na autostráde je občerstvovačka bez zastavenia. Resp so zastavením ale nie na najedenie. Len pobrať veci a makať ďalej. Aj tak sa však celý balík potrhal na márne kúsky. Začiatok balíku len pozbieral občerstvenia a bez zdržiavania pokračoval ďalej. Lenže v strede sme si začali zavadzať navzájom a ani pokrikujúci organizátor to nedokázal urýchliť. Naveľa som sa vymotal a len zdeptane skonštatujem, že to teraz bude ohromná sranda. Pokiaľ dovidím, všade nejaký cyklista. Žiadny balík. Postupne sa formujú skupinky a zlievajú sa dohromady, skoro ako ten zlý policajt v Terminátorovi 2. Postupne sme dobehli hlavný balík ktorý našťastie výrazne spomalil. Konečne sme sa dali dohromady a pokračovali ďalej. Tu niekde bol ďalší karambol. Zase niekto nedával pozor a vydrbal sa na cestu. No hádam dobre obišiel. Najbližšie mesto je Nitra. Približuje sa ku mne biker a pýta sa na to žlté čudo (GPS), čo mám na rajdoch.
"To je nejaké meracie zariadenie?"
"Také niečo" Vravím.
On sa nedá a vyzvedá, čo to je. Prekvapený záujmom mu to popisujem bližšie. Globálny navigačný systém. Keď chce vedieť niečo viac, nech si naťuká internetovú stránku Garminu. (týmto nenápadným reklamným ťahom nie som proti akémukoľvek sponzorskému daru od Garmina za odmenu, že ho tak propagujem :-).
Či sa za to platí nejaký poplatok a tak. Vysvetľujem mu, ale už musím končiť, lebo Citrón signalizuje, že sa treba sformovať, lebo sa blížime do Nitry. Zaraďujem sa a šliapeme vedľa seba. Neskôr som si všimol na rajdoch nejakého bikera, že mal prístroj Navi Ion, či ako sa ten nezmysel volá.
Už sme v Nitre a prehadzujem na malú pílu. Naraz len vidím, že mi spadla reťaz. Mám ešte celkom dobrú rýchlosť a tak sa ju šliapaním snažím nahodiť nazad. Nedarí sa. Nedarí a nedarí. Aj mi radia okolo, čo mám robiť ale nezaberá to. Uvoľnujú mi miesto na zastavenie a zastavujem sa. Horúčkovito nasadzujem reťaz, viem čo to je dobiehať valiaci sa pelotón. Reťaz ani ručne nechce sadnúť. Kua, čo sa deje. Za mnou zastavuje auto a chlapík vyskakuje z auta. Očkom ho sledujem a zisťujem, že mi reťaz spadla aj z prehadzovačky. Nasadzujem to aj tam a konečne to sadlo. Vysvetľujem to maníkovi a on mi signalizuje aby som nasadol na bike. Čo? Nechápem. Tak nasadnem a rozbieha ma. Potom mi napadne, že ma chcel len rozbehnúť, lebo si myslel, že mám espedéčka a že mi bude robiť problém nasadnúť a makať. Che, to váľal oči, keď videl že mám iba obyčajné pedále a tenisky. Cha. Ale teraz gúľam oči ja, lebo pelotón už je dávno v rici a mám pred sebou iba autá. Zaberám ako sviňa. Musím ich dobehnúť čo najskôr, lebo neviem-neviem.
Sláva, za kruhovou križovatkou dobieham najpomalších. Srdce mi bije ako splašené ale už som v suchu. Schovávam sa za chvost a vydýchavam sa. Kua, to bolo o hubu. Vydýchal som sa a idem dobiehať Citróna. Pred stúpaním za Nitrou som ho dobehol.
Za Nitrou sú pomaly legendárne hupky a bavíme sa na tom, že dnes nás šoféri musia mať nenormálne "radi". Dlho nás už nič nepredbehlo. Na jednom z vrcholov kuknem dozadu a koniec kolóny áut nevidím, poneváč je niekde za druhým kopcom. Týchto stúpaní som sa celkom bál ale ide mi to po tom šialenom šprinte v Nitre celkom dobre. Nanešťastie tieto hupky znovu zviditeľňujú taktické nedostatky balíka a harmonika znovu dáva o sebe nepríjemne vedieť. Pozerám na GPS, že sa blížime k Topolčiankám. Naraz dŕŕb, znovu mi padla reťaz. Znovu sa ju skúšam počas jazdy nahodiť a znovu sa to nedarí a znovu si pýtam miesto ku krajnici. Horšie je to pri nahadzovaní reťaze. Zasekla sa mi na prešmýkači a nešla ani dopredu ani dozadu. Navyše sa mi ju podarilo dokonca zauzliť a to hneď dvakrát. Ani nechcem popísať tú beznádej, čo ma chytila. Nevedel som si rady so zauzlenou a spadnutou reťazou. Doooooprrrrrdele.
Zastavuje to isté auto a vybieha ten istý maník a skúša mi pomôcť. Som v takom zdeptanom stave, že by som to teraz dal opraviť hoci aj hubárovi. Chlápek našťastie nepanikári a vraví mi, čo mám robiť. Prehodiť, na malú pílu, teraz trošku potočíme. No hral sa s tým dlhočižné minúty. Drahocenné minúty. Ale išiel na to dobre. Prvý uzol zmáknutý, ide sa na druhý. Ten išiel ešte ľahšie, nahodiť reťaz a ide sa. Fúúújha, už som si myslel, že ma berie zberák. Poďakujem a makám čo mi sily stačia. Pomáha mi trošku aj jeden pickup, ktorý mi na chvíľu rozráža vzduch, aby som sa dobre rozbehol. Makám teraz ako ďábel. Už začínam dobiehať kolónu áut a opaľujem ich jedno za druhým. Dobré znamenie, pelotón teda dobieham. Kukám na tacháč, pod 45 nejdem. Ale nepoľavujem, pálim čo to dá. Občas mi skočí nejako divne reťaz. Akoby bola rozjazdená. Začínam dobiehať najpomalších. Ježišmarja, vlečú sa jak slimáci, tí to dnes asi kdesi zabalia. Konečne vidím pelotón a asi ho aj dobehnem, lebo ide asi okolo 30 km/h. Už ani nevnímam ako búcha srdce a kráti sa dych. Musím dobehnúť, musím. Ale približujem sa.
Ešte.....
Ešte.....
Konečne.
Keď som ho dobehol, na chvoste som odpočíval hodne dlho. Oveľa dlhšie ako za Nitrou. Potom som sa preštrikoval viac dopredu a zaradil sa. Božemôj, to bol adrenalín. Už to dnes nechcem zažiť. Ako som sa zaradil. Pochopil som, prečo ide pelotón tak pomaly. V stúpaniach spomaľoval a v klesaniach vďaka harmonike musel brzdiť, kým ja som išiel celý čas bez bŕzd. Takto sme išli ešte nejaký čas a mám dojem, že budeme mať prvú hlavnú občerstvovačku. Minimálne polhodinová pauza. Prišla mi aj celkom vhod. Totálne som sa spotil tou stíhačkou. Aspoň sa poutieram a prezlečiem. Dávam Lubošovi ten imbusák, nech si nastaví sedlo. Potom mi obzerá reťaz, čo mi ju nedávno vymieňal. Tiež nechápe, ako mi mohla spadnúť. Pozorne si ju prezerá a ukazuje mi, že je jednom mieste ohnutá. Asi od toho, ako som ju zauzlil. Preto mi občas tak divne skočila. Chytro za technikmi, nech mi to opravia. Technici majú teraz plné ruky práce. Jeden defekt, ďalší reťaz a tak. Pomaly už budeme pokračovať. Ešte pohnojiť to blízke pole a som pripravený vyraziť.
Teraz sa ide smerom na Kozárovce, čo je jedna zo zmien trasy. Stúpanie v lese nenormálne bolí. Aj vedľa jazdiacemu Efovi sa sťažujem, prečo to tak ťažko ide. :-) Aspoň vidieť, ako stuhli nohy počas zástavky. Po vyšliapaní až na kopec sa začalo zjazdovať. Dlho dlho sa zjazdovalo bez šliapania a len som dobrzďoval. Preleteli sme cez Kozárovce a brzdia nás organizátori. Teraz sa budú vytvárať malé skupinky a pôjdeme roztrhaní kvôli bezpečnosti na ceste. S Citrónom sa dostávame do predpredposlednej skupinky. Títo nasadili bláznivé tempo skoro 40 km/h. Citrón nasratý pikuje dopredu a dôrazne im vpredu nadáva, aby išli pomalšie a udržovali konštantnú rýchlosť. Neboli sme predsa roztrhaní na malé skupinky len tak zo srandy. Nie je cieľom dobehnúť balík ale vytvárať priestor pre predbiehanie autami na tejto úzkej komunikácii. Vyzerá to, že pochopili. Alebo nie? Citrón sa otrávene presúva dozadu.
Otáčame to na obchádzku cez provizórny most. Sú tu kvoli jednosmernému mostu semafóry. Zastavujeme a obzerám sa po Citrónovi. Nikde ho nevidím. No snáď to nezabalil kvôli pár blbcom, čo nechápu prečo majú ísť konštantnou rýchlosťou? Alebo sa snáď voľakde nevydrbal? Svieti zelená a pokračujeme ďalej. Vraciame sa na hlavnú cestu a fičíme dopredu. Tentoraz trošku väčší balík, lebo nás na semafóroch dobehol balík jazdiaci za nami. Kdesi pred Žiarom nad Hronom je krátka zástavka. Dopĺňajú sa tekutiny. Pijem a dolievam. Konečne vidím Citróna.
"Mám ťa" kričí na mňa v dobrej nálade.
Ešte dobre že nebolo na mne vidno, ako mi odľahlo. Praskol mu jeden špic. Chytil nejakú jamu a naraz len prásk. Nejako už dojazdil. Pelotón je kompletný a chystá sa na odchod. Citrón prichádza za mnou a pýta sa, či ho tu počkám, lebo mu mechanici robia koleso. Musia vyrobiť špic a trošku vycentrovať koleso. Pýtam sa ešte parťáka z pezinskej partie Joža von Báhoň, či nepočká so mnou na Citróna, lebo mu robia bike. Potom sa budeme striedať a dôjdeme spoločne na druhú hlavnú občerstvovačku. Nevidí problém a sám ide za mechanikmi, lebo tiež má nejaké problémy s bicyklom. Ja idem zatiaľ na veľkú potrebu do blízkeho motorestu. Po návrate vypijem čokoládovú tyčinku. Resp., to čo z nej po roztopení sa na slnku zostalo. :-) Vyzerá to, že mechanici sú hotoví. Citrón im ďakuje a sľubuje pivo v cieli za dobré služby. Vyrážam dopredu a obaja za mnou. Začína ma pichať v boku. Ťahám ledva 30 km/h a musím sa nechať prestriedať. Prefičíme Hliník a bolesť v boku pomaly ustupuje. Jožo sa na diaľnici smerom na Zvolen utrháva a tak ťaháme len dvaja. Nakoniec sme ho predsa len pohltili a znovu spolupracuje. Vravím Citrónovi, že ma pri Hliníku nad Hronom strašne pichalo v boku. Vraj kvôli tomu, že som bol na veľkej, že už bude teraz dobre. Pýtam sa ho, prečo si nedal na svoj horák pevnú vidlu. Len mávol rukou, a vraví
"Na Efu to stačí" :-)) Teda s Citrónom teda je sranda. :-)
Konečne vidíme občerstvovačku. Sú tu všetci. Ideme si dať pitie a banány s kekesmi.
Ako tak pojedávam s pezinčanmi a rozprávame, prečo sme sa zdržali. Ja si polievam nohy, lebo sa mi zdajú nejako špinavé. Ešte aj vravím Lubošovi, že si začínam cítiť nohy. Luboš sa pobavene uchechtne a Dušan kontruje, že to je dobre že si po 200 kilometroch ešte "len" cítim nohy, lebo on si už svoje necíti dávno. :-)))
Teraz sa pôjde cez Zvolen na BB. Citrón mi s vážnou tvárou vraví, že na Donovaly ide každý za svoje a že on ma v žiadnom prípade ťahať nebude.
"Na to rovno zabudni Robčo, ja ťa do kopcov ťahať nebudem, tam si ide každý za svoje." :-). Rehoce sa a ja robím smutné psie oči, že ma nepotiahne.
Pokračujeme v jazde a Efovi vravím, že ho pozdravuje Rasťo Trubač. Poďakoval a ja som len rozmýšlal, prečo sa Efa potuluje v strede pelotónu.
Za nadjazdom sa znovu niekto vydrbáva. To už snáď ani nie je možné. Ale zbieral sa na nohy takže to dúfam nie je až také zlé. Zjazdujeme dole na Zvolen a Citrón mi vraví zážitky zo Swechateru. Ako raz ťahal s kamošom jeden menší balík skoro pol maratónu a pár kilákov pred cieľom sa nejaký rakušák utrhol a s úsmevom mu zakričal,
"Danke, slovakiše lokomotive" :-( ešte aj mne úsmev zamrzol, keď mi to hovoril.
No druhýkrát ho asi dobehne a normálne ho zhodí z toho biku, vy....nca dr...ého. Striedať to néééé, ale robiť v cieli machra, to už hej.
Ja by som toho rakušáka asi tiež prizabil. Aj Rasťo niekedy vravel, že na Swechateri sú leniví cyklisti. Ale zase tie ceny v tombole, to je ine kafe. :-)
Cez Zvolen sme prefičali, ani som ho poriadne nezaregistroval a už si to hasíme na BB. Tu som začal cítíť, že ma niečo vyčerpáva. Neviem čo to je. Presúvam sa na druhú stranu pelotónu a pomáha to. Už sa mi ide lepšie. Celkom dobre si to valíme a v BB už začínajú prvé stúpania. Najprv prvé, tiahly zjazdík zase druhé, predbieha nás nejaké chalanisko na horáku, nahodené najťažšie prevody a fičí si to okolo nás, akoby sme išli krokom. Citrónovi vravím, aby si dával pozor na cestu, že sú tu jamy. Ak ich od jari ešte nezaliali cestári. Horákistu už vidím vpredu, že ťahá čelo pelotónu. My sa len rehoceme ako nám to nandáva, ako nás len zosmiešňuje. No to sa mu jazdí naplno, keď štartoval z BB. My už máme pár kiláčikov v nohách. Všetci to vedia, ale aj tak sa s tým ktosí na čele nechce zmieriť a ukazuje to horákistovi, že aj on má ešte kopec síl mu to ukázať. Ďalej som to nesledoval, lebo sa začal pelotón za križovatkou na Harmanec pomaly trhať. Furt však dupeme takých 26 km/h. Je to makačka ale našťastie je tu celkom chladno, tak sa chytám. Po prvom zostrmení už ide do tuhého. Pripomínam si Rasťovu radu, že ak mám nejakú "chémiu" tak nasadiť. Z chémie sa vykľul hroznový komprimátový cukrík. Moc to nezabralo ale aspoň som to skúsil. :-) Viac ma zabíja čoraz otvorenejši terén a zvyšujúca sa teplota. Okrem stúpania samozrejme. :-) Do pravej nohy dostávam nábehy na kŕče a tak trošku spomaľujem a na vhodných miestach v tieni zastavujem, nech sa ochladím. Takto som zastavil ešte asi dvakrát a vidím hore nejaké budovy. Vrchol je tu každú chvíľu. To ma potešilo, že je to tak skoro, lebo som čakal dlhšie stúpanie. Ale super. Nad vozovkou je informačná tabuľa. Teplota vzduchu 23 a teplota vozovky 40 stupňov Celzia. No ty vole. Jazdiť po rozpálenej panvici nie je bohviečo. :-) Ale aspoň ten vzduch je tu hore celkom fajn. Ide sa na obed.
Na obede hrala rezká husličková muzička. Ej, aj by som dal kŕčom v nohách voľný priechod a zakrepčil si, ale najprv sa pôjdem najesť. :-) Na obede špagety a s Lubošom sa ideme najesť. Kým si on rozmiešal tie svoje špagety, ja som ich už mal svoje zjedené.
"Likviduješ to jak rakovina" vraví mi ten.
Obzerám sa, že si dám ešte polievku. Aj tú som zjedol rýchlo. Luboš sa ešte stále babral so špagetami a ja som bol furt hladný. Idem sa doraziť bagetou, ktorú som si urobil ráno. Konečne to zabralo. Napchávam sa a počúvam muzikantov ako dobre hrajú. Sú fakt dobrí. Citróna som našiel vyvaleného na lavičke. Po dobrom obede a dobrom zabajkovaní by sa patrilo trošku si pospať. :-)
Ale už tu asi dlho nebudeme lebo treba pokračovať. Teraz bude individuálny zjazd do Liptovskej osady kde sa počkáme a sformujeme. Balíme sa a ideme. Citrón sa spustil dole ako úplne vymetený blázon. Stiahol klapky, vypol mozog, zatiahol uši a varúúúúúj. {[Donovaly]}Nechcel som veriť vlastným očiam, ako mi rýchlo zmizol z očú. No tak keď si Citrón dokáže takto rozbaliť jazdu tak idem na to aj ja. Púšťam brzdy aj ja a mením geometriu počas zjazdu. Zrýchľujem, zrýchľujem viac, druhýkrát mením geometriu a valím sa ako odtrhnutý vagón dole. V zákrutách vidím na chvíľu sa mihnúť Citróna. Paráda, asi ho dobieham. Z okolojazdiacich bikerov si robím míľniky. Klesanie sa zmierňuje a už ho dobieham rýchlejšie. Dobehol som ho a už sa evidentne blížime k zástavke na sformovanie. Idem si do bystriny umyť nohy. Vyzúvam si tenisky, ponožky, vyhrniem gate a pekne do vody ako staré matere, keď pláchali plachty. Potom to začalo nenormálne chladiť tak som zase rýchlo vyskočil a obliekol sa. Do ľavého chodidla sa vkráda nejaká divná bolesť. Nie je to ani kŕč ani udreté, jednoducho to bolí. Akoby som si tam pricvikol nerv. Aj preto som do tej vody išiel bosý. Aby sa trošku stiahli tie cievy. Zdá sa, že to pomohlo a vydávame sa na Ružomberok dole. Zjazd bol dosť nudný a valili sme si to celkom statočne rýchlo dole. Zase sa však ktosi vydrbal. Citrón už musí byť z toho úplne otrávený. Takto neopatrne podaktorí jazdia. Nedávajú pozor čo sa deje v balíku, zľaknú sa, skočia na brzdu a už si letia. Na horákoch sú citlivejšie brzdy a nie je problém pri 40 hodiť držku.
Vchádzame do Ružomberka. Teraz odbočíme doprava na Liptovský Mikuláš. Tento terén však už dôverne poznám a tak sa pripravujem na hupky, ktoré nás čakajú. Čudujem sa, prečo sa doteraz jazdilo po diaľnici a zabúdali na tento oveľa krajší a výhľadovo zaujímavejší úsek trate. Obchádzame Partizánsku Lupču a presúvam sa pomaly na chvost pelotónu. Ako poznám harmonikový efekt tohto balíku, bude lepšie, keď sa budem držať vzadu a využijem celú energiu získanú v zjazde na výjazd do ďalšieho kopca. Aj niečo pofotím, tak to bude užitočnejšie. Posledný stupáčik, vidím, že vpredu pohlcuje pelotón nejakú dievčinu a nejako sa tam držia za ruky či čo a prichádza dlhý zjazd. Samozrejme som to rozbalil ako sa patrí. Práve nás minul jeden dedko na babete. Bol vyvalený na riaditkách ako vrece zemiakov. Celý balík sa na tom chechtal a neveril čo práve videl. Zjazdujeme do Liptovského Mikuláša, slečna na horáku, ktorú sme dobehli na kopci odbočila doľava a my smerom na Demänovskú jaskyňu. Tu niekde bude kratučká zástavka. Pre niekoho možno zbytočná ale ja ju využívam ako sa dá. Zhadzujem všetko čo mám na sebe a čo nepotrebujem. Oskara, prilbu, foťák, šatku dávam do auta a ešte sa vyvenčiť. Som pripravený.
Nahrávam Lubošovi na smeč, ako sa bude teraz jazdiť do cieľa. Tak veru. Začneme naplno a potom budeme zrýchľovať. :-) Aj tak mám pocit, že výsledok dopadne tak, že začneme naplno a potom budeme tlačiť. :-). Citrón si robí chúťky na víťazný dojazd ale je mi jasné, že sú tu nabúchanejší jedinci.
Balík sa rozbehol a veruže si nič nedarujeme. Všade ticho a každý pripravený sa popasovať s kopcom. Ja len s radosťou zisťujem, že je tu príjemne chladno. Takže to vyzerá dobre. Na horúčavu neskapem. Šliapeme v rezkom miernom stupáčiku, priemerka snáď na 26 a pomaly klesá. Okolo ide auto mechanikov, bočné dvere dodávky otvorené. Mechanik stojí v otvorených dverách a vyzerá ako číňan v lietajúcej džunke z filmu Blade Runner. Pýtam sa ho, či bude takýto stupák až do cieľa. Uchechtne sa a vraví, že sú pred nami ešte dve ostré stojky. Aspoň využijem tie tenisky, keď budem tlačiť bike. :-)
No tak to už je vrchol. Takúto sprostú urážku som si nemohol nechať lúbiť. :-) Kamaráde, ty ešte budeš čumieť, kto tu bude tlačiť bike.
Najprv však musím vidieť tie stojky. Zatiaľ sa to dá. Pred sebou vidím Citróna a asi ho dobehnem. Ako ho obieham, len vydýchne niečo v zmysle, že choď dopredu. Darmo, Citrónovi kopce moc nejdú. Ešte k tomu na horáku s odpruženou vidllou. Ostrá zákruta doprava hore, veruže to vyzerá zle. Priemerka padá na 10 a chvíľami aj na 8 km/h. Idem v malom balíčku trápiacich sa. Pachtíme sa, potíme sa, nevzdávame sa. Kua, bolí to ale nemôžem zoskočiť, lebo mi ten hnusák mechanik zobral túto možnosť. Hore ho zabijem. :-) To ma ženie dopredu.
Začína sa zo mňa liať pot ale našťastie furt vládzem, lebo je tu chladnúčko. Krátke zmiernenie, zjazdík okolo jazierka a znovu hore. Kua zase do ostrého. Doľava a prudko hore. Doprava, sláva, vidím betónový múrik a to už viem, že cieľ je blízko, zaberám a finišujem. Ciéééééľ.
Postupne prichádzajú do cieľa ďalší. Popíjam kofolu, Stano G. z rokefemrádia moderuje dojazdy. Práve sa blíži zlaté jadro maratónu Efa. :-)
Keď prišla prvá baba tak si neodpustil jedovatú poznámku, že aj napriek tomu, že ju tam nemá čo tlačiť, je jej výkon obdivuhodný. Podávam dorazivšiemu Lubošovi kofolu, nech si rýchlo uhasí žízeň. Po ňom ďalší a aj Citrónovi podávam kofču, nech sa napije. Telefonujem domov, že som v cieli a že je tu pekne a chladno.
Teraz sa pôjdeme vybaliť, ubytovať v Juniorhoteli, sprcha, večera a krátky oddych. Tí čo vydržia, si môžu v noci na diskotéke vychutnať striptíz. Zajtra raňajky, beseda, vyhodnotenie akcie, bohatá tombola s hlavnou cenou dovolenkový zájazd v Chorvátsku, hoci by som radšej zobral tú druhú cenu v tombole, cestný bike. Luboš vyhral v tombole dve ceny a dokonca aj Robo jednu. Potom už len obed, zbalenie sa a odvoz autobusmi domov.
Rock FM cyklomaratón nie je pretekárska akcia. Je to skôr také spoločensko-športové podujatie, kde sa stretne veľká partia cyklistov, aby spoločne zdolala trasu od Bratislavy do Jasnej. Štartovné je síce dosť mastné (1 000 Sk) ale za tú celkom dobrú dvojdennú akciu je to veľmi dobrá cena. Aj vďaka sponzorom, bez ktorých by sa to asi celé toto predstavenie nedalo zorganizovať. Dúfam, že na budúci rok prídem zase.
Trasu som odjazdil v čistom čase 11 hodín pri priemerke 28 km/h, natočil 313 km a najrýchlejšie som si to hulil 76 km/h. Ak má niekto pocit, že som totálny šialenec a pako, tak treba napísať ešte niečo. Citrón išiel s Puškim v nedeľu na bicykloch z Jasnej naspäť. O 19:00 mi zavolal, že už je v BA. :-)