Maratona Dles Dolomites 2005

Na Rasťových internetových stránkach som pri mojich cyklistických začiatkoch pred pár rokmi prevetral takmer všetky publikované šťavnaté reportky doplnené dokumentačnými momentkami zachytenými skleneným okom fotoaparátu autora. Spočiatku som netušil, prečo sú práve zážitky z tohto podujatia uvedené v prvom poradí. Teraz už áno.

Prakticky od Karpatského maratónu v roku 2004, ktorý familiárne nazývame Rasťov Karpaťák, sa medzi chalanmi okolo pezinskej partie hobbíkov spočiatku potichšie, ale postupne hlasnejšie rozprávalo o účasti na cestnom horskom maratóne v Taliansku, ktorého trasu tvoria sčasti aj úseky kráľovských etáp Giro d´Italia. Teda minimálne kráľovských kopcov a stúpaní. Na poslednú chvíľu som sa nechal presvedčiť, že aj moja účasť je možná a tak pod tlakom mnohých argumentov a vlastnej vidiny podniknúť niečo nové, možno životného charakteru, som súhlasil a zaslal potrebné identifikačné údaje. Elektronická prihlasovacia tortúra, ktorú za nás všetkých ochotne podstúpil Rasťo, nakoniec dopadla v náš prospech a tak nám mohol po niekoľkých dňoch čakania víťazne oznámiť:

Ideme na Dolomity!

fBola to vynikajúca správa, avšak zároveň záväzok zodpovedne sa na preteky pripraviť. Aspoň sa o to čo možno do najväčšej miery pokúsiť. Nikdy som tam doteraz nebol, takže som si až do poslednej chvíle nevedel predstaviť, ako tam budem jazdiť a či vôbec.
Rok začal zle, neskorým príchodom zimy, ktorá si nenechala nič pre seba a tak sa jej s príchodom túžobne očakávaných jarných dní nejako nechcelo odpratať inam. Až od druhej polovice marca som začal postupne napĺňať moje predsavzatia najazdiť do termínu odchodu na Dolomity aspoň 3000 km. Neviem prečo práve toľko, ale nejako sa mi toto číslo z rozhovorov na tému maratónu zapamätalo a tak som mal pred sebou jasný cieľ. Termín podujatia sa rýchlo blížil a tak bolo potrebné riešiť aj otázky súvisiace s dopravou, pobytom, stravou a podobne. To bola ta jednoduchšia časť. Napriek všetkým interným i externým okolnostiam, nepriazni počasia a iným obmedzujúcim faktorom sa mi predsa len podarilo v deň odchodu do Talianska odčítať z tachometra číslo 2980 km.
"Fajn", hovorím si, "prípravnú etapu som ako"tak zvládol, ešte prekonať tú ostrú …"

 Prvé dojmy z cesty v oblasti, kade sme mali o niekoľko dní odierať plášte našich dvojkolesových miláčikov, polievať vlastným potom alpský asfalt konečne nekonečných strmých stúpaní, boli očarujúce a zároveň vo mne vyvolávali rozpaky.
"Kam som to do čerta prišiel? Čo tu ja budem s tým mojim bikom robiť? Je toto pre ľudí?"
Proste nekonečný sled chlpatých otázok mi víril v hlave pri prejazde stúpaní v oblasti Cortiny. To sme ešte len sedeli a viezli sa v aute a s otvorenými očami, ústami, ušami a neviem ešte čím sme nasávali alpskú atmosféru Dolomitov, no každý z nás nových už určite rozmýšľal aké prevody voliť, ako šľapať, ako zjazdovať, ako to prežiť. Starí psi, ktorí už majú skúsenosti s týmto maratónom si v plných dúškoch vychutnávali pohľad na naše nakyslasté ksichty a stiahnuté zadky a samozrejme nezabúdali pre dôkladné zahustenie atmosféry predštartovej horúčky aj čosi priliať do ohňa. 

Po prvom upršanom dni našej expedície v alpskom teréne sme sa k večeru predsa len dostali aj k testom, teda už reálnej jazde bicyklom do najbližšieho sedla – Passo Valparola (2150 m n.m.), ktorý mi mal naznačiť, na akú trať sa v nedeľu vydám. Štartovali sme z kempu, z nadmorskej výšky 1670 m. Po tom, ako som takmer týždeň na bicykli nesedel som bol celkom nažhavený a plný očakávania, ako mi to pôjde. Prvé kilometre som trochu trpel, pretože sa začínalo hneď zostra do kopca a na moje nerozjazdené nohy to pôsobilo dosť drasticky, ale ako sa mi pomaly ohrievala krv v žilách začalo sa mi točiť ľahšie a nohy prestávali bolieť. Dokonca v strmších úsekoch, kde stúpanie prekračovalo možno 9 – 10 % som išiel pohodovo a srdce sa nijako výnimočne nebláznilo, tepy ostávali v očakávanom limite. Zrazu sa objavil vrchol a odtial zošupom na ďalšie blízke sedlo Passo Falzarego (2105 m n.m.). Tu som si spravil tohtoročnú maximálku a to som si, pako, ešte zabudol nasadiť do zjazdu brýle, takže ostrý studený vzduch pri 76 km/h rýchlo spravil z mojich očí repliku atrakcie známej ako Herliansky gejzír. Takmer naslepo som míňal zátačky a okoloidúcich bikerov, tak som radšej výdatne pribrzďoval. Kto vie, ak by som mal okuliare, možno by som išiel ešte rýchlejšie. Všetko dobre dopadlo, trochu sme sa pofotili, pokecali o prvých dojmoch z jazdy a vydali sa späť do kempu. Nenajazdili sme mnoho, ale aspoň som zistil, že jazdiť sa dá, že prevody čo mám by mali hádam stačiť a definitívne som sa rozhodol, že pôjdem strednú trasu maratónu, teda podľa propozícií 110 kilometrovú. 

Predmaratónsky deň sme prežili v duchu turistiky na neďaleké Lagazuoi s najvyšším miestom v nadmorskej výške okolo 2800 m. Tam sme poctivo vyšľapali v rozbitých teniskách a provizórnej teplákovej výstroji. Však sme si po ceste z toho a zo seba dostatočne uťahovali a povtipkovali, že najbližšie ideme v sandáloch na Gerlach, keď sme už vyšli do takej výšky v Alpách. Zdĺhavý výšľap a síce chladné a veterné, ale polojasné počasie nám ponúkli nádherné panorámy krajiny a otvorili čaro týchto veľhôr v plnej paráde. Ostré skalné zrázy rozsýpajúcich sa vápencových dolomitických masívov v najvyššej úrovni sa prelínali s tmavozelenými pásmi kosodreviny prechádzajúcich v nižších pásmach do sviežich zelených horských lesov, lúk a pasienkov. Kontrastne modrá obloha s kopovitou oblačnosťou a cez mraky prenikajúce ostré slnečné lúče režírovali na zemskom povrchu meniacu sa jedinečnú hru farieb, svetla a oáz tieňov. Takto nejako si predstavujem ezoterickú psycholiečbu alebo výdatný duševný relax. 

Po príchode do kempu sme zistili, že naše fejsy jedovaté slnko v studenom ostrom vetre viac alebo menej ošľahlo a neostávalo už nič iné ako sa vyrovnať s týmto pocitom. Zvyšok dňa sme venovali príprave výdatnej stravy pre vymasírované žalúdky a hlavne inštaláciou štartových čísel s elektronickými čipmi na bajky, dresy a zoraďovaním potrebných vecí a oblečenia na nasledujúci maratón. Najviac som sa obával, aby som nechytil z tej turistiky nejakú blbú svalovicu do lýtok, ktorá by mohla znepríjemniť očakávané cyklistické orgie. Našťastie, nič také sa nekonalo, turistické tempo bolo viac ako primerané, takže v plnej sile a bez straty desiatky sme zaľahli na odpočinok.

Spal som vcelku dobre a pokojne, aj keď moji spolustanovníci si sťažovali, že mali predštartovnú horúčku a veľa toho nenaspali. Zo spánku ma vytrhol až zúrivý tón budíka Mišovho mobilu, čo sa nepáčilo posádke susedného stanu a tak hneď začali odriekať všetky známe vybrané slová s úmyslom neskoršej vendety na jeho telesnej schránke. Do rána sa poriadne ochladilo, ale po opatrnom vystrčení hlavy zo stanu, pretretí si rozospatých očí, som zaregistroval úplne čisté, bezoblačné nebo. Bolo ešte šero, ale ako sa zľahka brieždilo, s pribúdajúcimi postavami motkajúcimi sa a vyliezajúcimi z okolitých stanov atmosféra blížiaceho sa maratónu postupne hustla. V kľude som si navaril dostatok teplého čaju, natlačil som do seba tri obložené žemle, ktoré som si pripravil ešte večer, nejaký vitamínový drink s teplou vodou (fuj!, veľmi mi to nechutilo) a vybral som sa do umývarky, kde bolo príjemne teplo. Predsa len, na 4 °C v lete takto ráno nie som zvyknutý. Využil som dostatočný čas na rannú očistu a vlastenecké povinnosti a v kľude som sa prezliekol do súťažného habitu. 

Krátko pred šiestou po skupinkách vyrážame z kempu smerom na štart do neďalekej osady La Villa (1421 m n.m.). Z porovnania údajov v zátvorkách je jasné, že do priestoru štartu bude namiesto fázy zahriatia a prípravy organizmu na výkon nasledovať v rezkom zjazde pri 4 °C fáza kryogenácie, teda vymrazenia. Skutočne to tak aj bolo, pretože keď sme konečne dorazili do priestoru zoradenia sa na štart, takmer na konci štartového poľa, nezahalené časti tváre, píšťaly a konce prstov na rukách mi pripadali ako z porcelánu. Ak by mi po nich niekto ťukol, asi by sa rozsypali na črepiny. Najprv sme netrpezlivo prešľapovali na mieste ďaleko od snímacieho koberca, kedy sa už konečne pohneme. Dav sa začal postupne lenivým tempom šinúť pod nafukovaciu červenú reklamnú bránu firmy sponzorujúcej maratón vitamínovými a energetickými doplnkami a prípravkami pre športovcov, označujúcu priestor štartu. Do toho všetkého zúrivo reval prostredníctvom inštalovaného ozvučenia nejaký besný Talian, moderátor akcie, asi všelijaké otrepané heslá a slogany a neviem čo ešte (aj tak sme mu nerozumeli). Aby toho nebolo zasa až tak málo za tie cvaknuté štartovné prašule, začal okolo nás nízko krúžiť s ohlušujúcim rachotom vrtuľník s kameramanom. Ak by mi toto niekto pustil na videu, veril by som skôr, že je to nejaká cielená invázia cyklistov do tábora motorizovaných ako pomsta za vytláčanie z krajnice do priekopy, ako cestný cyklomaratón v Dolomitoch. Prvý kilometer do štartu mi pripomenul ranné detstvo a moju malú zelenú kolobežku, pár sto metrov pred kobercom sa už dalo točiť aspoň poštára. 

Prešli sme štartom. Od oficiálneho začiatku akcie to trvalo niečo cez pol hodiny, takže pokiaľ išlo o limity na trati, ktoré bolo potrebné pre dlhšie štreky dodržať, ešte sme ani nezačali a už sme mali deficit. Tak si hovoríme nahlas medzi sebou
"sračkári musia štartovať načas a vpredu, aby to stihli, my sme dobrí, máme čas."
Kam až oko dovidelo, všade na ceste cyklisti. Vpredu, vzadu, zboku … Jednoducho jeden nekonečný, pestrofarebný, vyše osemtisícový živý had sa vlnil po miestnych komunikáciách. Po krárkom miernom úseku prišlo konečne prvé stúpanie na Passo Campolongo (1875 m n.m.). Rýchlosť nie je bohvieaká, všade plno ľudí, hovorím si nemá význam sa unavovať obiehaním a drať sa dopredu. Veď idem stodesinu, tak v pohode, hlavne sa v tej tlačenici vyhnúť kolíziám a pádom. Pomaly mi konečne začína byť teplo, šliapem vzadu 21-ku a bohato stačí, tepy nízko, cítim, že je rezerva. Musí byť, však sme ešte iba začali. Nad obzor sa dostáva už aj príjemne hrejivé Slnko, takže krajina sa zobúdza do nového rána v ožívajúcich farbách a po cyklistoch na asfaltke ostávajú prvé kvapky potu a prázdne obaly od energo gélov. Ako sa tak v alpskom tranze vžívam do tejto atmosféry, naraz precitnem a chytám paniku. Obzerám sa dozadu, nabok, sondujem vpredu kam až dovidím,
"Kua, chalanov nikde nevidím, asi mi už ušli." 

Zmieril som sa so skutočnosťou, že ďalej pôjdem asi sám, ale predsa len som mierne zrýchlil s cieľom niekde ich dobehnúť. Aj napriek tomu sa celkom v pohode dostávam na vrchol sedla, odkiaľ začína krásny technický zjazd do Arabby (1624 m n.m.). Blbnúť sa moc nedá, lebo hustota cyklistov na ceste je vysoká, ale aj tak sa vždy nájde niekto vymetený, ktorý krája zátačky a zatvára ostatných zjazdujúcich a vytvára adrenalínové momenty. V zjazde sa držím Rasťovej rady
"zátačkou a von z nej jazdi stopou, ktorou do nej vchádzaš"
a opäť mi začínajú v rýchlejších úsekoch omŕzať končatiny. Táto rada funguje, hlavne na začiatku pretekov, keď je zjazd kvôli vysokému počtu cyklistov dosť nebezpečný a dodržiavajú ju všetci. Slnko je však čoraz vyššie a takisto jemne stúpa teplota vzduchu.

Dolu zastavujem na tzv. rozborku, pretože nás čaká stúpanie na Passo Pordoi (2249 m n.m.) a cítim, že je treba sa hore kopcom už aj trochu výdatnejšie chladiť. Zvnútra prepotený nefuk balím do zadného vrecka dresu a začínam tlačiť do pedálov. Ide sa mi veľmi dobre, žiadne problémy zatiaľ nemám, nie som hladný, jeden bidon mám ešte plný. Plne si vychutnávam všetky momenty, obrazy a chvíle, ktoré mi ponúka okolitá príroda a dav cyklistov trápiacich sa na najvyšší vrchol maratónu. Cesta sa neskutočne kľukatí a prúd cyklistov nemá konca. To, že makám hore kopcom nejako ani pri tom všetkom nevnímam, nohy pracujú, tepy v pohode, sem"tam oddychujem znížením frekvencie šľapania, ale prakticky to nie je bohvieaký oddych a hlavne trvá len pár sekúnd. Napriek tomu to však stačí na čiastočné zníženie tepovky. Sú tam však úseky, kde stúpanie klesá aj na príjemných 5 – 6 %, kde pri kadencii šliapania rastie rýchlosť aj cez 16 km/h. 

Poľahky obieham množstvo cyklistov, niektorí zasa obiehajú mňa. Popri tom si na krajnici priebežne všímam malé modré tabuľky udávajúce informáciu o zostávajúcej vzdialenosti na vrchol stúpania. Pár sto metrov po prejdení okolo poslednej takejto tabuľky, oznamujúcej 1 km na vrchol, nejaký bláznivý zabávajúci sa Holanďan zapne akúsi elektronickú blbosť, čo vezie na riadidlách. Ozýva sa z nej besný brechot svorky psov, takže sa všetci dobre bavíme na tom, ako sa ľudia obzerajú čo sa deje. Aby prinieslo dotyčnému zadosťučinenie jeho vtípkov, celá medzinárodná partia čo sme v jeho okolí ideme do stojky, zvyšujeme rýchlosť a finišujeme. Sme na vrchole, kde je prvý bufet na trati. Množstvo ľudí sa zastavuje a vidím pri stánkoch s pitím a iným tuhým občerstvením značný chaos, motanicu, strkačku.
"Tak toto nepotrebujem, ďakujem"
myslím si v duchu a kontrolujem stav pitia vo fľašiach. Veziem si aj nejaké tyčinky a gél, tak po zistení, že vydržím, ruším zastávku na tejto občerstvovačke a obďaleč zastavujem, aby som si obliekol nefuk - zborka. Trvá mi to iba veľmi krátko a hneď sa vydávam na prudký, nádherný a zasa veľmi chladný zjazd.

Na ceste predo mnou už vidím o niečo menej cyklistov ako v zjazde z Campolonga, takže si lepšie vychutnávam techniku a rýchlosť a dokonca môžem aj ja niektoré zákruty zarezať a zažívať tak neuveriteľnú cyklistickú slasť. Až sa sám čudujem, že zo mňa opadol strach zo zjazdov. Nestrácam však koncentráciu a moju myseľ plne zamestnávam iba na zjazd. Asfalt je hladký, suchý a moje Micheliny sa s perfektnou priľnavosťou odvaľujú v zátačkách pri väčšom náklone aj pri vyšších rýchlostiach. Dolu prichádzam s neuveriteľným pocitom spokojnosti, ako sa mi dobre ide, avšak nenechávam sa unášať týmto povzneseným stavom a teším sa na ďalší zjazd. Predtým však musím zvládnuť stúpanie na Passo Sella (2244 m n.m.) a tak opäť nasleduje rozborka. 

Chalanov z našej partie ani nikoho známeho som po ceste zatiaľ nestretol a nedobehol, tak som definitívne uveril, že sú asi predo mnou a až do cieľa pôjdem sám. Opäť nádherné stúpanie, už som si prestal všímať modré kilometrové tabuľky a sústredil som sa iba na šliapanie hore kopcom a na vhodných úsekoch som pozoroval okolie podo mnou i nado mnou. Teplota začala dosť rezko stúpať a krajina navôkol bola celá zaliata slnkom. Vysokohorské terény úplne žiarili v svite tohto svetla, pričom miestami roztrúsené biele domčeky, chatky a podobné stavby žiarili ako diamanty. Tesne pred vrcholom stúpania nás zo závodnej atmosféry vyruší húkanie sanitky, ktorá nás čoskoro obieha. Uhýbame sa po okrajoch a pozeráme čo sa stalo. Sanitka fičí cez vrchol a pokračuje ďalej, takže asi nejaký pád v zjazde. Na vrchole stúpania je bufet, kde už zastavujem, lebo bidony mám prázdne a žalúdok začal pýtať nejakú potravu. Uchytávam nejaký banán, keksík, obloženú žemľu a samozrejme popíjam Colu, ľadový čaj a fľaše plním ionťákom. Žalúdok je plný, ide sa ďalej. V tom vidím ženskú na trekingovom bajku s malou kapsičkou na riadidlách napchatou doplna polovičkami banánov.
"Boha, načo jej to tam je? Veď už ledva ide a ešte aj vláči závažie navyše. Asi to ťahá domov pre deti alebo to používa za jazdy ako tampóny???…"
Toto som vôbec nepochopil, ale dobre aj tak. Veď to nevlečiem ja, ale ona.

Kdesi v polovici zjazdu vidím pri krajnici pokrkvané kolesá a odhodený bicykel a popri sanitke sa motá chlapík zabalený v reflexnej deke a okolo neho medici. Asi to nebolo až také vážne, keď sa hýbe a komunikuje. Organizátor so zástavkou a píšťalkou v ústach nás varuje pred ostrou zákrutou a poplátanou cestou. Idem teda opatrnejšie a zvyšok zjazdu už je v pohode, dokonca treba aj krútiť pedálmi, aby som udržal rýchlosť s ostatnými.

Ani sa nenazdám a opäť stúpam. Šplháme na posledný vrchol zo série nachystanej organizátormi pre 57 kilometrovú trať, Passo Gardena (2121 m n.m.). Kratučké, ale výživné stúpanie zvládam takisto v pohode a nasleduje už iba zjazd do Corvary (1522 m n.m.) a potom ďalšie kolečko. Časový limit pre 110 km trať som splnil v pohode, takže po dlhom technickom zjazde prechádzam druhý krát snímacím koberčekom na štarte, ktorý ma čekuje na zvyšok trate. 

Tesne pred začiatkom stúpania na Passo Campolongo do seba vtlačím dve tyčinky, nejaký ionťák, vyzliekam bundu a idem na to odznova, teda druhý krát. Cyklistov je už menej ako v prvom kole, ide sa lepšie, voľnejšie. Ako sa tak sústredím na šikany dvíhajúce sa k nebu, dobieham chlapíka na červenom Cinelli. Srdce mi zaplesalo, že konečne po dlhých kilometroch stretám známeho z partie a tak okamžite ako som ho dobehol spúšťam spŕšku slov typu ako sa ti ide a komentujem, čo som na trati zažil a že som rád, že aspoň nepôjdem ďalej sám. Potom letmo zodvihnem zrak a pozriem na chlapa na červenom bicykli vedľa mňa, ktorého výraz ksichtu radšej nebudem opisovať.
"Boha jeho, však to nie je Dušan, to je nejaký cudzí chlap!",
pomyslím si a nasrdene precedím cez zuby
"Sorry!" a ťahám ďalej.

V zápätí sa pomaly približujem za nejaké, podľa zadku, dve ženské v oranžových dresoch so sivými gaťami idúce celkom v pohode hore. Naraz cítim ťažký nedýchateľný smrad a rachot ozývajúci sa spod ich sedadiel.
"Kuuuuáááááá, to sa nedá šľapať v takom ozóne!",
kričím na ne, lebo mi aj tak nerozumejú, keď sú Holanďanky. Radím na ťažší prevod, stávam do pedálov a snažím sa im zmiznúť aspoň o jednu zátačku. Darí sa. Žeby som im to teraz vrátil? 

Zvädnutý a vydymený prichádzam na vrcholovú občerstvovačku a po krátkej pauze a doplnení žalúdka a bidonov sa obliekam a zjazdujem čo to dá, aby som rozohnal depkovú náladu. Tá našťastie netrvala dlho, pretože po peknom zjazde ma do varu dostala pri prechode Arabbou akási ženička v miestnom kroji. Spolu s ďalšími kamoškami a nejakými talianskymi detvákmi povzbudzovali na chodníku okoloidúcich cyklistov, čo im hrdlá a ruky stačili. Na znak vďaky som pri prechode okolo nich ukázal zdvihnutý palec v zovretej pästi, na čo ženička opätovala miernym podrepom s ladným úklonom a pokývnutím hlavy. Z úst som jej odčítal
"grazie!"
Dalo by sa to interpretovať aj ako grázle, ale to by som musel dvihnúť prostredník nie palec a okrem orálneho upozornenia za nešportové správanie by sa mi s najväčšou pravdepodobnosťou ušli aj palice z transparentov do kolies. Našťastie som sa s istotou v tom geste nepomýlil a tak s pozitívnym pocitom som pokračoval ďalej.

Po niekoľkokilometrovom úseku s miernymi vlnami v nadmorskej výške okolo 1500 m som sa definitívne priblížil k miestu, kde sa rozchádzali stredná a najdlhšia trať. Oné miesto sa nachádzalo za osadou Cernadoi (1502 m n.m.) a podmienka jazdy najdlhšou trasou bola limitovaná časom jeho prejazdu do 11:30. Sám som bol prekvapený, že tade prechádzam s takmer polhodinovým predstihom napriek vyše 30 minutovému handicapu na štarte. Bol som však sám, rozhodnutý ísť strednú a nikto sa ma nesnažil lámať na dlhú. Takže vľavo, strednú a poď ho hore na najdlhšie stúpanie trasy končiace sedlom Passo Falzarego (2105 m n.m.) a pokračujúce krátkym jedovatým 8 %-ným stúpaním s protivetrom na Passo Valparola (2150 m n.m.). 

V tomto nekonečne dlhom, vyše 12 kilometrovom úseku, už Slnko nekompromisne vypaľovalo všetko čo nebolo v tieni stromov alebo prístreškov. Preto som sa snažil využiť každú príležitosť ísť v tieni aspoň pokiaľ sa dalo. To však bolo možné iba v začiatkoch stúpania, v nižších nadmorských výškach a výdatne to pomáhalo držať tempo. Zároveň rástla spotreba tekutín, ale s vedomím, že na vrchole je občerstvovačka a istotou jednej plnej fľaše som veselo krútil. Posledných 5 km do prvého sedla však už neboli žiadne stromy, iba holé pláne a asfalt už začal tiež dostatočne kúriť. Ohromný zážitok som mal z prejazdu galériou a potom aj jednou ostrou zákrutou vytesanou ako tunel do skaly, kde bolo príjemne chladno a ktoré boli už prakticky tesne pred bufetom. To bola nádhera, prejsť snímacím koberčekom na Falzaregu a vtlačiť do seba banán, sušienky a veľa chladného ľadového čaju po hodine driny v horúčave a bez prestávky! Veď nečudo, v tej nadmorskej výške bolo na pravé poludnie 26 °C a zvyšná voda v bidone z ktorej mi začínalo byť zle bola ako močovka. Najvyšší čas, kedy som potreboval vypiť niečo rozumné a osviežujúce. To som však vedel, že predo mnou je už len krátky jedovatý stupáčik s protivetrom na Valparolu a odtiaľ dlhočizný zjazd až takmer do cieľa, ktorý sme mali možnosť si odjazdiť v ten daždivý prvý deň nášho pobytu v Dolomitoch.

V stupáčiku na Valparolu samozrejme fúkal protivietor a niektorí borci tam boli už riadne zdevastovaní útrapami počasia i samotným maratónom. Zavesil som sa do háku za cyklistu, ktorý išiel mne vyhovujúcim tempom a napriek tomu, že som cítil rezervy, nehnal som sa príliš. Veď som sa vyvážal. Pomaly sme v tandeme obiehali iných, ale posledných 300 m stúpania mi to nedalo a predsa len som pohol tepmi nahor a dotiahol ho na čiaru ja. Tam sme si poďakovali a ďalej už každý sám fičal zjazdom do cieľa. 

Nič výnimočné sa neudialo a s vedomím, že je to asi posledný môj alpský zjazd v tomto roku v Dolomitoch, som sa snažil dosiahnuť maximálnu pohodu a vychutnať si súťažnú atmosféru. Niekoľko stovák metrov za našim kempom, kade cesta prechádzala, som v protismere zaregistroval Rasťa vracajúceho sa do miesta nášho tábora. Zdalo sa mi to nejako skoro, ale uvedomil som si, že s najväčšou pravdepodobnosťou išiel krátku trasu. Tesne pred cieľovou páskou som videl ešte aj Dubáka s doprovodom a tak som po prechode cieľovým koberčekom intenzívne vyzeral, či ma nebudú kdesi vyčkávať chalani.
Keďže som si pôvodne myslel, že mi ušli v prvom stúpaní a spomínali, že pôjdu strednú trasu, mal som dôvod sa to domnievať. V priestore cieľa vyhrávala hudba, do mikrofónu stále neúnavne, ale už s trocha opotrebovaným hlasom hulákal ten šibnutý Talian, všade plno cyklistov a cyklistiek, Slnko pieklo ako blázon. Pobral som všetko, čo mi strkali do rúk, ale hlavne som sa tešil na pitie, lebo na poslednej občerstvovačke som bral iba jednu fľašu, ktorú som v zjazde kompletne vysosal a našiel som si miestečko v tieni, odkiaľ som sledoval priestor dojazdu. Nikto na mňa z našich v cieli nečakal ani nemával, tak som sa rozhodol niekoho vyčkať ja. Veď predsa nepôjdem naspäť sám.

Trvalo vyše hodinu a štvrť od môjho príchodu, keď som zbadal v dave prichádzajúcich Maroša. Ihneď som ho skontaktoval, takže sme boli dvaja a hneď mi bolo veselšie. Tiež išiel strednú a povedal mi, že Ivan a Ježo išli dlhú. Miestom rozdelenia trás maratónu prechádzali práve na minútu presne v povolenom termíne dlhej. Vtedy som si vlastne uvedomil, že neušli v stúpaní na Campolongo oni mne, ale ja im a preto som ich logicky nemohol po ceste nikde ani stretnúť, ani dobehnúť. Možnoby sme sa stretli iba v prípade, ak by som aj ja išiel dlhú a oni by ma niekde v stúpaní na Passo Giau (2236 m n.m.) dobehli. Medzičasom sme podobným spôsobom v cieli odchytili Joža a Roba, ktorí išli dlhú a tiež boli radi, že sú už v cieli. 

Kým sme zhltli cestoviny, nejaké grilované kotlety a vypili cieľové pivo v mega občerstvovacej hale (plocha hokejového štadióna bola prerobená na veľkú reštauráciu) poprichádzali do cieľa ďalší z partie; Juro a zmordovaný a spálený Mišo. Takto skompletizovaní a čiastočne oddýchnutí sme sa okolo piatej poobede vydali na záverečnú etapu dňa, najprv krátky 5 km zjazdík osadou a potom asi 7 km stúpanie späť do kempu čo trvalo dohromady okolo 30 minút. V tom zjaze sa hnal a neskutočne ponáhľal nejaký magor na športovom aute s cudzou, teda netalianskou ešpézetkou a asi sme ho slušne vytočili, lebo po nás trúbil ako besný. Mali sme ho ťažko na háku a neskôr sme ho obiehali, lebo cestári niečo opravovali na ceste a tak zastavovali v našom smere všetky autá. My sme sa akosi prešmykli okolo a venovali sme jemu a jeho priateľke do otvoreného okienka športiaka široký hrejivý úsmev.
Z celého dňa prepotený a vysolený som sa neskutočne tešil na sprchu a pivo a na zážitky iných. Do neskorého večera sme potom svorne medzi stanmi debatovali a zabávali sa na rôznych momentoch a postrehoch z trate nás, maratóncov z Dolomitov.

Musím priznať, že napriek vrtochom počasia zo začiatku našej expedície vo mne ostali z tohto výletu len samé pozitívne dojmy a dokonca si veľmi nepamätám ani úsilie pri výjazdoch dlhými stúpaniami ako nejaké bolestné. Zato pred očami mám v spomienkach stále nádhernú vysokohorskú alpskú krajinu, perfektné cesty, zaujímavé profily a ďalšie nádherné miesta, ktorými sme prechádzali na bicykloch alebo pri turistike. Obrazy, informácie a zážitky, ktoré som pred akciou získal od Rasťa ďaleko predčila skutočnosť. Akcia sa vydarila ďaleko nad moje očakávanie a nevylučujem, že si to v budúcnosti ešte zopakujem. Dúfam len, že sa dá dokopy aspoň tak skvelá partia ako tentokrát.