Trnava-Rysy 2005

Na túto akciu som sa celkom tešil. Zvlášť po tom, ako vysvitlo, že Rock FM sa tento rok konať nebude. Pre maratóncov-hobbíkov vítana príležitosť okúsiť aj niečo iné. Jediné čo mi vŕtalo v hlave, bola nepríjemná predpoveď počasia. Už týždeň dopredu som prakticky stále kontroloval predpovede a nevyzeralo to vôbec optimisticky. Nakoniec som si povedal, že pršať nebude a basta. Cestou som sa zastavil v Pezinku a počkal na Andreja. Potom sme sa spolu vydali do Trnavy bicyklom aby sme sa zaregistrovali, najedli a pomaly pripravovali na zajtrajšok.

Spolu so mnou sa vo štvrtok ráno (16 st. Celzia) v Trnave na štarte Non-stop cyklojazdy Trnava-Rysy postavili Ivo so Svenom, Andrej a snáď najväčšie prekvapenie Barbara s domestikom Petrom, čo mi onehdá chcel pumpu na oné miesto priložiť za jednu zlomyseľnosť. :-)

Vypočuli sme si ranné pokyny v podaní ríďu M. Rozložníka plus nejaké to zdravotné okienko s opatrnosťou na cestách. Pre mnohých vodičov je cyklista jedna drobná nula, ktorá nemá právo žiť, voliť, dýchať a už vôbec nie sa bicyklovať po "jeho" ceste. Ešte spomenuli opatrnosť pri zjazdoch, keď v predchádzajúcich ročníkoch (okrem 2004) mali takmer vždy nejaké zlomeniny kľúčnych kostí. Takže bacha. Ja by som na ich mieste pripomenul aj opatrnosť v kritických hodinách okolo 7-9 rannej, keď už majú všetci v nohách nejaké tie kilometre.

Mne sa však náš minipelotónik zdal celkom dobrý a skúsený. Veď kopu dresov z Rock FM dávalo tušiť, že tu nebudú samí motáci. A niektoré tváre som si pamätal z predchádzajúceho ročníka. Takže ráno o 5:53 sme vyrazili do nočných ulíc Trnavy. Rovnako ako minulý rok som sa takticky presunul dozadu, aby mi autá za mnou svietili na asfalt. Taký Peťo sa na to mohol krásne vybodnúť. Tie jeho predné halogény si zabezpečili zaslúžený obdiv okolia.

Vpredu nás zabezpečovala biela dodávka ktorá celý deň miestami jazdila dosť nepochopiteľnými rýchlosťami. Hore kopcom rýchlo a dolekopcom zase pomaly. Zadný sprievod uzatváral autobus (zberák). Pred Hlohovcom sa začalo pomaly rozvidnievať. No aspoň sme videli siluety kopcov. Toto jazdenie v tme má svoje zaujímavé a neopakovateľné čaro. Už len kvôli tomu by sa oplatilo ísť na túto akciu. Za Trakovicami chytil Swen defekt ale vyzeral, že si poradí. Cez Hlohovec sme si znovu vychutnali ľudí stojacich na ranný autobus do práce.

Za Hlohovcom sme odbočili smerom na Topoľčany. Znamenalo to zdolať prvé stúpanie. Z celkového profilu maratónu išlo o zanedbateľný kopček. Nenápadne, zato väčšiu paseku v kondícii dokázala na účastníkoch spáchať cesta plná hupkov a zákrut po Topoľčany. Toto je úsek, kde sa dá veľa stratiť. Za Topoľčanmi som sa Barbary opýtal, čo ju viedlo k tomu, že sa zúčastnila tejto akcie. Vraj tuto Peter vrzúkal, že pôjdu na RockFM ale keď sa to tento rok nekonalo, tak sa rozhodli pre túto akciu. Peter sľuboval, že Barbare kúpi novučičký cesťák s Campou ak prejde celú trať Nonstop cyklojazdy Trnava-Rysy. Odtušila, že by radšej diamantové náušnice.
"S tým sa dá bicyklovať?" pýtam sa pre zmenu ja.
"No jasné, a vieš ako dobre. Už len ten pocit." :-)
Takto sme teda klebetili až kým sme sa konečne dostali za Partizánske. Konečne som si oddýchol. Jedno z kritických miest máme za sebou. Ranná premávka v tomto úseku nie je žiadna sranda. Po odbočení na Veľké Pole, Barbara s Petrom vyzvedajú, aký je to kopec. Neviem zo seba nič zmysluplné vypotiť, lebo mne sa ten kopec nezdá ťažký ale nakoniec sme sa zhodli v tom, že je to taká slabšia Pezinská Baba. Dlho dlho veľmi mierne stúpanie a v závere sa trošku dvihne cesta. Nič, z čoho by sme si mohli robiť ťažkú hlavu. Zľahčujem navyše situáciu, že Čertovica je oveľa, oveľa ťažšia, ba priam čertovejšia.

Na konci stúpania som ich oboch odfotil, na čo Barbara zareagovala, aby som nabudúce kričal, že idem fotiť, aby sa mohla usmiať. Hneď sme začali s Peťom rozoberať, načo by to bolo dobré. Potom by to mohlo vyzerať, že Trnava-Rysy je brnkačka, keď sa ešte aj baby v kopcoch smejú. :-)
Čo potom my, ješitní chlapi, ako budeme potom vyzerať? Že robíme z tohto maratónu bohvieaké upotené galeje. Čím budeme ohurovať okolie?

V zjazde sa utrháva Peter a pred ostrou zákrutou upozorňujem Barbaru aby spomalila. Jeden z účastníkov tu hodil držku a už sa o neho starali organizátori. Pomaly sme ich obišli a začali točiť na Hámre, kde bola naplánovaná prvá zastávka/prestávka. Tam som si okamžite dal polku bagety, banán, doplnil pitie a tak. Prišiel k nám organizátor Marián a pýta sa Barbary, či je v pohode. Ona sa typicky usmeje, že je OK a ja sa opýtam Mariána, či je v pohode on. Veru nie. V zákrute kde sme spomaľovali si jeden z účastníkov zlomil kľúčnu kosť. Takže kritické ranné hodiny. Ale už je o neho postarané.

Po polhodinke sme vyrazili ďalej na Žarnovicu. Za Žarnovicou kdesi Peter s Barbarou zaostali tak som na nich počkal a spolu sme s menšími ťažkosťami dorazili hlavný balík, nech sme pokope. Viac v bezpečí ako v rušnej premávke medzi Žarnovicou a Žiarom nad Hronom. Dal som sa tu do reči s niekým od ExtremeBiku ale akosi mi vyprchalo jeho meno. Možno sa mi ani nechcel predstaviť. Vraj som pohodový vegeťák. :-) Pokecali sme o tohtoročných MTB maratónoch a tak.
Na diaľnici za Žiarom to už bolo veselšie. Autá nás už bez problémov obiehali v ľavom pruhu a nálada stúpla po zistení, že kúsok diaľnice na BB už je hotový, takže sa nemusíme trtúliť cez Zvolen. No podľa mňa nám to ušetrilo pekných pár kilometríkov.

Na Strážoch nad Zvolenom bol naplánovaný obed. Dali sme si špagety so syrovou omáčkou. Vraj som sa v nich tak hnusne vŕtal, že aj Barbara stratila chuť. Som to ja len strašne negustiózny chruňo. :-) Zato Andrej všetkým ukázal, koľko žalúdkov sa v ňom skrýva. Zožral snáď tri porcie a to si ešte medzitým dal párky. Normálny spaľovač. Asi by som mu mal hovoriť "mr. Kyselina". Ani zle mu nebolo.

Nasledovný postup na BB som už predvídal. Rýchlosť na zaspatie. Peter mal zaujímavú pripomienku, že by tá dodávka pred nami mohla aspoň nejaku muziku púšťať. Nech sa nenudíme. Len aby to tu potom nevyzeralo ako v Spinning centrách. :-) Ešte tak videjko z Tour de France na plochej obrazovke pred nami by mohli púšťať a bolo by to perfektné. :-)
Banskú Bystricu sme v bezpečí prešli. Naštastie tam majú dosť pruhov na obiehanie. Pred Sl. Ľupčou dostala Barbara defekt a hneď sme s Petrom priskočili na servis. Či nesekla na jame alebo čo. Ona len krčí plecami a dávame sa do toho. Peter našiel v plášti nejaký šrób alebo čo. Vytiahol ho a medzitým dávame novú dušu. Organizátor obdivne vraví Barbare, aký má skvelý servis. :-) Hlavný balík nám medzitým nenávratne zmizol a tak spolu s Petrom rozrážame Barbare vzduch. Našťastie je ďalšia zástavka pár kilometrov ďalej v Nemeckej. Pred Brusnom dávajú do poriadku zúbožený povrch na moste robotníci. Jeden z nich na nás ešte kričí, či ide za nami aj Dzurinda. :-) Ten veru nie, ten už je aj tak v inej lige.
Sto metrov pred Nemeckou som defekt dostal pre zmenu ja a tiež dozadu. Prvý v tomto roku. Ale necítim na ňom žiadnu vinu, lebo som nemohol vidieť tie rozsypané šutre na ceste. Vo výhľade mi zavadzalo práve zabezpečovacie auto organizátorov, ktoré išlo pred nami. Nestihol som nijako zareagovať. Ten kúsok som už došiel na parkovisko peši a defekt opravil tam. Peter mi ukázal, že mi šuter prerazil dušu na dvoch miestach. Plášť naštastie ostal neporušený.

Najedli sme sa, popili a pomaly sa pripravovali na najťažší kopec dnešnej akcie. Pred odjazdom nám ešte organizátor povedal pokyny, na najbližších pár kilometrov a že pelóton za Mýtom pustí, nech si to pretekársky založení chlapci medzi sebou v kopci rozdajú.
Z Nemeckej sme sa do Podbrezovej dostali celkom rýchlo a postupne za zaťahovalo. Po chvíli sme pocítili, že slabo prší. Možno mrholenie alebo niečo medzi tým. Robili sme Barbare psychickú podporu a spolu sme točili hore na Čertovicu. Potešiteľné bolo, že sme neboli poslední. Peter vraví, že ak má takto pršať stále, tak sa to dá zniesť. Otázne je, čo tieto lokálne prehánky zo seba dokážu vymačkať.
Na Čertovicu to išlo pomaly ale isto. Nie je to strmý kopec ale strašne dlhý. Veď od Podbrezovej až na Čertovicu asi 15 km stúpanie. Všade naokolo bolo vidieť polámané stromy ešte z predošlých lesných kalamít. Pobavilo ma, že som videl kamióny plne naložené drevom. Niektoré išli smerom hore, teda do lesa, niektoré zase opačným smerom, teda von z lesa.

Každý kopec má svoj koniec a ani Čertovica sa neťahá až do neba. Keď prišla Barbara aj s Petrom hore, všimol som si v očiach poniektorých organizátorov obdivné pohľady. Teda tá Barbara, tá to teda váľa. :-)
Hore bolo dosť chladno a všetko to znásoboval aj utíchajúci mierny dážď. Posilnili sme sa, najedli, popili, obliekli všetko, čo sme mali k dispozícii a hurá dole. Ešte nám vraveli, aby sme si dávali v zjazde pozor. Na mokrom to v zákrutach s galuskami dokáže pekne skĺzuť. Dole sme sa dostali v poriadku a za Kráľovou lehotou sme sa počkali. Povyzliekali sme sa a zohriali. Asfalt tu už bol suchý a celkom teplo. O chvíľu bude nasledovať posledný kritický úsek, ktorý sa definitívne dokáže postarať o odpad.

Na hupkoch odtiaľto až po Važec sa ukáže, kto plytval silami a kto má v nohách. V Hyboch ešte sme pokope ale hneď prvý kopček natiahol celý balík. Akurát sa ma vedľa jazdiaci biker pýta, čo mi to na biku šúcha. No fasa, defekt a zase vzadu. Zoskakujem a uvedomujem si, že už nemám ďalšiu náhradnú dušu. Nastupujem do autobusu a rozmýšľam, čo ďalej. {[Hybe]}Voziť sa mi v autobuse nechce. Analyzujem prečo som dostal defekt. Nič som určite nepichol, ani neprerazil. Možný problém by mohol spôsobovať viac ojazdený zadný plášť a preto sa rozhodujem rýchlo. Opravím dušu, ktorú som prerazil na šutroch pred Nemeckou, lebo tie diery boli dobre vidieť a potom prehodím oba plášte. Vpredu by nemalo byť koleso tak veľmi zaťažené. Opýtal som sa ešte vodiča autobusu, kde je najbližšia benzínová pumpa, aby som tam lepšie dotlakoval koleso, lebo s mojou provizornou pumpičkou toho veľa do duše nenatlačím. Defekt som opravil, plášte vymenil a ešte som stihol namontovať na sedlovku nosič batožiny, lebo som po dojazde do kempu plánoval presun do Svitu cez Poprad, takže sa s tým aspoň nebudem zdržiavať v kempe.

Šofér povedal, že najbližšia benzínová pumpe je až v Štrbe, takže sa pekne načakám. :-) Medzitým som pozeral v teplúčku v autobuse dopredu ako sa drží Barbara s Petrom. Poslední neboli ale nebolo mi veselo, keď som ich videl na úzkej ceste od Važca po Štrbu, ako sa krčia na krajnici. Autá na hlavnej a rušnej ceste fičali hore-dole. Keď konečne dokončia diaľnicu na Poprad, bude táto cesta asi hojne využívaná cyklistami. Zatiaľ tu nie sme vítaní.
Konečne Štrba. Síce zohriaty ale ešte stále spotený vycházam z autobusu na benzínku dotlakovať obe kolesá. Vyzerá, že som defekt zalepil dobre. Drží to. Vravím organizátorom, že je to OK. Vyrážam stuhnutý a skrehnutý na plné prdy hore. Za Štrbou som obehol Petra s Barbarou spolu s inými bikermi. Už som bol v tempe tak som ani nespomalil a razil ďalej.
Celý čas sa mi išlo dobre. Ako sa na Štrbské pleso chytí tempo, je dobré v ňom vydržať. Jazdu hore však kalil pohľad na lesnú kalamitu. Takto si to teda nepamätám. Mal som pocit, že jazdím voľakde na cvičnej lúke či tankodrome a nie vo Vysokých Tatrách. Dobehol a obehol som v tempe Andreja. Ten začal splietať na moju adresu niečo v zmysle, že to je zase jeden z mojich obľúbených trikov o únave, čo som teda nepochopil.

Hore na parkovisko to už však bolo kúsok. Odovzdal som číslo a vyfasoval zaň tričko. Aj sa ma pán Rozložník pýtal, či farba môže byť, keď sme minule toľko frfľali na Hlinkovu gardu. :-) No farba v poriadku, akurát to zase ladí do modrej koalície. :-) Postupne prichádzali ostatní až nakoniec prišli aj Peter s Barbarou. No to teda zúčastnení čumeli, aká je Barbara namakaná. Aj jej zopár účastníkov otvorene gratulovali k výkonu. To sa len tak nevidí.

Potom sme sa všetci postupne presunuli dole do EuroCampu v Tatranskej Lomnici. No "presunuli", je to ešte asi 20 km, ale väčšinou dole kopcom, takže stačí viac-menej len držať kormán a nevybúrať sa v zákrutách alebo na koľajniciach. Prechádzali sme takto po celej šírke minuloročnej kalamity a veruže to nebol veselý pohľad. Aj spolubikeri vraveli, že tu strašne fúka protivietor. Keďže nieto stromov, viac cítiť teplotu aj vietor. :-/

Do kempu sme dorazili v poriadku a chytro som sa išiel napapať dobrej kapustnice, lebo som sa ešte musel dostať do Svitu, kde som mal vybavené ubytko. Najedol som sa, rozlúčil s účastníkmi aj s organizátormi a vyrazil dole do Veľkej Lomnice, kým bolo nejaké svetlo. Cez Poprad som už prešiel v tme a na pumpe si kúpil pitie a bagetu na ráno. Tých 5 v tme do Svitu bolo poriadne adrenalínových. Zapol som obe blikačky nech ma je vidno doďaleka a krčil sa pritom div nie mimo cesty. :-) Našťastie išlo viac áut v protismere, takže som sa bezpečne dostal do Svitu. Tam už po krátkych vybavovačkách len do sprchy a do driemot. Záhadný defekt, ktorý som dostal za Hybami pozriem zajtra ráno.
21:00

Mno, takže akcia až na pár defektov, jeden vážny úraz vyšla celkom dobre. Ak si odmyslím mrholenie na Čertovici, tak vlastne ani nepršalo, hoci predpovede hovorili všeličo. Som rád, že s nami išla aj Barbara aj Peter, prípadne Andrej, Ivan so Svenom či iní. Zišla sa celkom dobrá partia. Takže o rok hádam znovu na Trnava-Rysy.

DST: 335? Zblbol mi tacháč aj Polar. :-/ Nechápem. Asi to dnes oba gerety flákali spolu so mnou. :-)