Neštich 2005

Na zúfalý výkrik Cykluduchny na stránkach organizátora časovky, sa aj tento rok konala časovka počas štátneho sviatku. Náramná sranda, keď bolo aj počasie na chlp rovnaké ako minulý rok. To znamená, že sa jazdiť dalo. Občas slnko, občas mrholenie, inak pohoda.

Že zlomím svoj rekord na tejto časovke, som vôbec nepochyboval. Veď bodaj by nie, sezóna mi celkom vyšla, nebol som celý rok chorý, zranený, bike poslúcha aj keď nohy už majú toho dosť. Koľko to však bude, som nevedel.

Na štarte sa zišlo rekordné množstvo účastníkov, z čoho mali iste chalani od CykloSlovakie radosť. Menšie nadšenie prejavovali asi samotní pretekári. Áno, šance v tombole sa tým pádom zužovali. :-) Ale snáď sem nechodia cyklisti len kvôli nej. Všimol som si však, že pribudlo viac horských bicyklov. Nečudo, asfalt na niektorých miestach si už iba slastne spomínal na časy, keď po ňom jazdil valec hore-dole, až mal povrch hladký ako detská prdelka. Teraz je z neho akurát tak jebákový trenažér. Hlavne žiletkári by vedeli rozprávať, ako sa taký asfalt blbo holí.

Každopádne presadli zo žiletky na horáka Rasťo, Ďuri aj Ivan. Ako im to hore pôjde, uvidia potom. Inak prišli skoro všetci, čo minulý rok. Len keby sa to počasie trošku umúdrilo. Dole na štarte bolo síce teplo a sucho, ale za kopcom podozrivo tmavo a hnusne. Ale pokiaľ na štarte neprší tak je dobre. Počas stúpania dážď aspoň osvieži. Aj som vravel Milanovi na štarte, nech si nedáva tú bundu, lebo sa uvarí. Ja som si dal dole skoro všetko okrem polowindstoppera z minuloročného Schwechateru. Dlhý dres na návrat dole som si natlačil na chrbát.

Možno som to už spomínal, ale na túto časovku sa nedá dosť dobre pripraviť. Časovky nemám veľmi rád, pretože mi chýba nejaké to kvalitné rozjazdenie a zahriatie. Ideálne by bola aspoň taká stovečka na zahriatô a potom rovno na štart. Ešte lepšie letmo. Normálne rozjazdenie (zahriatie už vôbec nie) na rozmlátených cestách Neštichu, je nemysliteľné. Ale ako sa vraví, podmienky majú všetci rovnaké. Niekto si kráti čas kecaním, iný sa aspoň trochu snaží rozbehnúť nohy.

Tak som si pár minút pred svojím štartom dal aj ja kratučké rozjazdenie a potom vyrazil dopredu s úmyslom rozlámať na márne kúsky všetky moje doterajšie rekordy motajúce sa okolo 25-26 minút.

Začiatok som sa snažil veľmi neprepáliť ale ani nezhasnúť. Rýchlosť na povzbudivých 19 km/h až som obehol rozjazďujúcom sa Jurovi, Stanke či Alenke Trnovcovie. Pred prvou zákrutou som pomaly obehol Milana a tešil sa na zmiernenie stúpania, na ktorom som plánoval dobehnúť dych, ktorý som stratil kdesi na štarte. Veľmi som si neodpočinul a za druhou zákrutou pomaly prichádzalo zostrmenie. Obiehal som pritom pomalších ale tempo už dávno kleslo na nejakých 14 km/h čo ma veľmi netešilo. Tepy sa ustálili vo výškach okolo 165, ktoré na normálnych maratónoch neskúšam ani na chvíľu. Prestal som pomaly vnímať okolie. Občas som niekoho predbehol a na 2-3 km som sa dostal do pásma, kde mrholilo a bola mokrá cesta.

Kúsok pred altánkom som dobehol nejakých dvoch na horáku a hlavne ten druhý sa jaksi rozhodol, že sa predbehnúť nenechá. :-) Tak sme si to šnurovali hore vedľa seba a gratuloval som si, že som nezrýchľoval, aby som sa ho zbavil. Dobre som spravil, lebo po sto metroch odpadol sám. Aspoň som zbytočne nezaškrtil motor viac, ako by bolo múdre. V prvom zjazde sa mi podarilo trošku zrelaxovať a pokúsil sa chytiť nejaké rezké tempo na ťažších prevodoch. Takže tempo na nejakých 25 km/h a pomaly sa vyštveral do druhého stúpania. Nasleduje najrýchlejší úsek, kde väčšina páli čo to dá. Mne sa tu podarilo dosiahnúť maximálku 47 km/h. Možno by sa dalo aj viac ale na mokrej ceste to s hladkými gumami krásne kĺže. Už som sa o tom, pred rokmi práve pred touto časovkou presvedčil.

Z posledného stúpania mám stále rešpekt. Možno práve preto, lebo sa nedá za normálnych okolností natrénovať, pretože niekoľko desiatok záverečných najstrmších metrov sa nachádza v areáli meteostanice, ktorá je normálne zavretá. Pred odbočením doprava hore som podradil a čakal, kým spomalím, lebo mokrý asfalt som neplánoval pobozkať. Potom vyrovnaným tempom hore. Až za bránou som sa obzrel, či ma niekto nedobieha, lebo to néééni možné, aby ma počas jazdy nikto nepredbehol a neznechutil. Ba nie, nejaký žiletkár sa zozadu blížil a veruže vyzeral, že by si zakusol ako bonbónik pred cieľom ešte aj mňa. Nedal som sa a do cieľa zabral, čo to dalo. Ešte som Bukasovi na otázku, \"Kde máš číslo?\", ukázal na aerodynamicky zmotané číslo na ráme.

Do cieľa som došiel maximálne zmotaný s kyslíkovým dlhom. Ten sa ešte dlho rozdýchaval, čo Rasťo nezabudol natočiť. :-) Treba povedať, že už mám po forme. Nohy mi už tak dobre neťahali ako v júli či auguste a nevládal som poriadne makať ani v stojke. Ale nevadí, časovky nie sú pre mňa dôležité ukazovatele formy.

Hore bolo hnusne a mokro. Nepršalo nejako extrémne ale po krátkom vydýchaní som sa vydal dole do Depa. Tam sme sa všetci zišli, dali si vegetariánske párky s chuebom a horčicú. Do toho pivo/kofolu. Popritom sme kecali, komu sa ako išlo, kto mal kde krízu. Rasťo si posťažoval na kríže a dával im vinu za svoj hanebný čas. Pravdupovediac, Ivan, Ďuri či Rasťo môžu na časy, ktoré dovtedy dosahovali na cesťákoch, s veľkou pravdepodobnostou zabudnúť. Jedine, že by sa inšpirovali reklamou nemenovanej finančnej inštitúcie. :-)
Po dlhšom čakaní tombolečka, v ktorej som ništ netrhol. To sa dalo čakať, pri takej účasti. :-) Potom vyhlásenie víťazov, ktoré sa mi zdalo v závere nejaké podivné. Niekto tam akoby niečo reklamoval. No veď uvidíme výsledkovú listinu na webe organizátora a potom zhodnotíme, či tie časy ako tradične znovu domrvili.

Na Polari som si odmeral čas 23:18 a to znamená, že všetky svoje doterajšie časy polámal na padrť a možno aj Jurovi vrátil minuloročný výprask aj s úrokami. :-)