Časovka Neštich - Malý Javorník 2005

Večer, pred pretekmi som na bike namontoval košíky na pedály, keďže stále nemám funkčné SPD-čka. Bude to zaujímavé, zaspomínať si na pedály aké som jazdil pred dvanástimi rokmi. Ráno som mal spicha s Trubkom, Ježom, Majdom a Pilkom na kruháči pri Hypernove v Pezinku. Dorazil som posledný, zabrzdil, trhol pätou do strany a... elegantne som sa zvalil na zem do trávy, priviazaný k pedálom. Zabudol som, že košíky s remienkami nevycvakávajú. Chalani sa chvíľu na mne dobre bavia, keď sa dorehocú vyrážame smer Sv. Jur. Na miesto štartu dorážame medzi prvými, aspoň sa to tak zdá, registrujeme sa a potom odhadujeme, aké nás čaká počasie. Dole v Neštichu na pár chvíľ dokonca spŕchne, tak si vravíme, bude pršať ako vlani. Iba Rasťo optimisticky tvrdí, že hore bude svietiť slniečko. Ako sa neskôr ukáže, trošku sa zmýlil. Zatiaľ v priestore štartu sa stretávajú známi, pokecávajú, postávajú. Niekto sa rozjazďuje dlho pred štartom, a niektorí radšej postávajú do poslednej chvíle.Tu dolu v Neštichu naozaj začalo vykúkať slniečko, dokonca začína byť až teplo a optimizmus, čo sa týka dnešného počasia sa zdá byť oprávnený.

A už spíker (alebo speaker?) zvoláva na štart. Po pol minúte to slušne odsýpa, dve minúty predo mnu ide Rasťo, tesne predo mnou ide Miro Pilka. Hovorím si, že je reálne oboch dobehnúť a už idem aj ja. V prvom úseku na dlhej rovine vidím pred sebou Mira asi 250m. Predbieham pred zákrutou nejaké deti. Začína byť mokrá cesta, a o kus ďalej už začína regulérne drobno pršať. Za zákrutou s zdvíham zo sedla, ale napriek tomu, že mám vidlu pritiahnutú naplno, aj tak sa rozhúpe (lock out by sa hodil). Radšej teda naspäť do sedla a krútiť frekvenčne, čo mi až tak nesedí. Prechádzam okolo Joža Pilinského, ktorý zúrivo fotí, nestihnem sa ani zaškeriť. Skôr nevládzem, lebo moje tepy už takmer dosahujú maximum. Prichádza najrozbitejší úsek, kde niekoľko zúfalých hrúd pripomína miesta, kde kedysi bola asfaltka. Na mtb to nie je žiadny problém prejsť a aspoň tu som rád, že ho mám. Pred sebou vidím Rasťa, ktorý si to zdanlivo nerušene šinie pomaly hore. Obehnem ho. No, až tak pomaly zase nejde. Nasleduje dlhší rovný úsek kde pred sebou vidím Mira. Vzdialenosť ja približne rovnaká ako dolu, takže ideme rovnako rýchlo. Moje tepy sa ustaľujú na hodnote okolo 203. Teoreticky podľa tabuľky veku by som už mal byť mŕtvy, ale keďže ma začína všetko bolieť, tak asi mám ešte trochu čas. (Inak, som naozaj taký vysokootáčkový typ) Nasledujú ďalšie rozbité úseky, a po nich vrchol prvého stúpania, za ním je zjazdík. Tiež je dosť poznačený Tatrovkami, ale na hrubých gumách je to v pohode. Čo nie je v pohode sú prevody, točím najťažší a je to málo. Čo už, to je cena za horák. Na rozbočke doľava a začína plazák, obieha ma neskorší víťaz a ja sa ani nesnažím mu uvisieť. Za plazákom nasleduje posledný zjazd a po ňom už len záverečné stúpanie. Tu už musia padnúť všetky zábrany a človek zo seba musí vyžmýkať všetko čo sa dá. Zo zvyku idem zo sedla, ale húpanie vidlice ma vracia späť. Za bránou areálu mám pocit, že už sa nedá a tých posledných 200m sa strašne vlečie. Ešte kohosi predbieham. Posledná zákruta je od minula zase o niečo dlhšia, ktosi na mňa huláka „ daj mu, daj mu!“. Mžitky pred očami a cieľ.

Keď to rozdýcham, pozerám na pulzmeter, čas nič moc, popravde najhorší aký som tu kedy dosiahol. Zato tepy na konci 210! To je najviac tento rok. Dokonca o dva viac, ako minulý týždeň na časovke v Trnave. Rozmýšľam, či na cesťáku, ktorý mám o 4kg ľahší by som dal lepší čas. Určite áno, ale zrejme nie o veľa a takto mám dobrú výhovorku, že za to môže horák a nie ja a moja slabá tohtoročná forma :-) S Ježom a Majdom sa dohadujeme, že lepšie bude ísť dolu cez Biely kríž a do Rače. Predsa len tam je oveľa príjemnejší zjazd ako do Jura a okrem toho nebudeme prekážať tým, čo sú ešte na trati. Obliekame bundy a „ vzhůru dolů“, ako vravia parašutisti. Zjazd je mokrý, ale v Rači po daždi nie je ani stopy. Zoradíme sa a frčíme do Jura.

V depe už chalani sedia a nalievajú sa pivom, tí obzvlášť zvrhlí kofolou. Všetci rozoberajú čo, ako, keby a čo by bolo keby nie. Vymieňam lístky za potraviny a pivo. Mal som síce pôvodne tiež zvrhlo orazenú kofolu, ale inštinkt zavelil inak a objednávku som zmenil na hrdzavý mok. Prebieha vyhodnotenie víťazov a vyhlásenie najlepších časov. Keď počujeme tie časy, mnohí si hovoríme „ Až o toľko sú lepší? Ja sa na to asi ...“ Nasleduje tombola, kde prvýkrát na tejto akcii nevyhrávam nič, šťastná séria sa končí :-) Odchádzame do Pezinka, v Grinave kupujeme nejaký burčiak s plánom vypiť ho u Ľuboša Drahoša, ktorý dnes ostal doma na lepšom (betónovať základy na baráku). Keďže v Pezinku začínajú prípravy na Vinobranie, nejdeme cez centrum, kde sa začínajú rozťahovať kolotoče, stánkari a prví opilci, ale bočnými uličkami. Cezpoľní nepoznajú cestu, tak idem dopredu a navigujem ich okľukami k Drahošovi. Poza kolotoče dávame ešte po tráve malú cyklokrosovú vložku a sme tam. Keďže ma poobede čakajú ďalšie povinnosti, tak sa s chalanmi rozlúčim a idem domov.