Rock FM maratón 1994

Na štarte bolo celkom dobré počasie, takže som si dal kraťasy, čo som asi na 25. km oľutoval. V Senci začala hmla, s ktorou prišla poriadna zima. V Seredi už bola taká hmla, že som nevidel začiatok balíka. Pred Nitrou som to už nevydržal a oblekol som si čapáky a ešte jedno tričko. Ako som sa obliekal, zastavil za mnou zberák, ktorý na mňa čakal ako sup na zdochlinu :-). Keď som sa obliekol, konečne som sa zohrial, aj vďaka oblečeniu aj intenzívnemu krúteniu, aby som dobehol balík. V skupine sa nemohlo ísť viac ako 30 km/h. Dokonca aj ja som dostal píšťalku a mal som ju používať, ak by niekto išiel rýchlejšie. Ja som ju ale nepoužíval. Prvých sa mi podarilo doraziť v najvyššom hupáku za Nitrou.

Na Zubori bola prvá občerstvovačka. Dostali sme banán, čokoládu, traťovku, ionťák. Konečne sa rozplynula hmla a začalo sa otepľovať. Tu som súčasne zistil, že keď sa ide vo veľkej skupine, čas aj vzdialenosť sa zdá, že ubieha veľmi rýchle. Prejsť rovnakú vzdialenosť sám – to by sa zdalo, že to trvá omnoho dlhšie – žeby Einsteinova teória relativity v praxi ... ?

Od Žiaru nad Hronom sme išli celý zvyšok cesty po vetre. Možno by to bolo zaujímavejšie, keby fúkal bočák. Najviac ľudí sa vzdalo v prvej časti, keď bola hmla, zima a fúkal slabý protivietor (medzi Sereďou a parkoviskom, na ktorom sme zastavovali, keď sme chodili na chalupu). Celkový odpad nebol väčší ako 20 ľudí.

Hmla na mne tiež zanechala stopy. Asi každých 30 km som si musel dávať nútenú prestávku.

Pomaly sa blížili dve najzaujímavejšie časti maratónu: Donovaly a Jasná. Tam mohol ísť každý, čo mu to dá. Pod Donovalmi (na 220. km) sa išlo spolu asi 25-26 km/h (do mierneho kopca), a keď to pustili, bol som asi v jednej štvrtine pelotónu, musel som ísť kilometer 37-39 km/h, aby som dorazil prvých (Rasťa som mal v závese). Keď som ich dobehol, už som mal toho plné zuby. Po niekoľkých kilometrov mi utiekla štvorčlenná skupina. Už som nevidel ani Rasťa ani Mira. Išiel som asi 13-15 km/h. Mal som pocit, že vrchol by už nemal byť ďaleko. Keď mi však jeden pri ceste povedal, že mám ísť ešte 6 km, tak som skoro spadol z bicykla. Cesta bola stále strmšia a strmšia. Išiel som už 7. km od pýtania sa na koniec kopca a ešte stále som nebol na kopci. Nakoniec z toho bolo 8 km. Podarilo sa mi prísť na treťom mieste. Miro a Rasťo prišli v prvej pätnástke. Keď som išiel hore Donovalmi striekal zo mňa pot, a keď som hore videl teplomer s 15 stupňov C, neveril som vlastným očiam.

Na Donovaloch nasledovala hodinová prestávka s obedom. Po prestávke nám stále fúkalo do chrbta, takže to išlo v pohode. Pred Liptovským Mikulášom sa mi už nejako nechcelo (mal som útlm). Keď začal kopec na Jasnú, cítil som tie nútené prestávky (cik-pauzy) a následné dorážanie. Nohy mi nestíhali. Ja som krútil 39/21 a Miro krútil 52/17, len som vyvaľoval oči. Kopec začal byť poriadne strmý, zdalo sa mi ako Neštich pri kostole (dĺžka bola asi 3 km). Istý čas bol Miro aj Rasťo predo mnou (asi 50 m). Vyzeralo to na veľkú hanbu, lebo som mal najviac najazdené. Prví nám ušli a boli sme na 10.-12. mieste. V polovici toho strmého kopca som sa našťastie prebral. Podarilo sa mi predbehnúť Mira aj Rasťa a na čiare som prešpurtoval ešte dvoch. Skončil som 7. , Miro 10. a Rasťo 11. Čistý čas jazdy bol 10:30 a prestávky trvali 2 hodiny.

Večer bola diskotéka. Ja som to zabalil o 23:00 a Rasťo s Mirom to ťahali do 3:00 (takže boli hore plných 24 hodín).

Na druhý deň bola beseda s Čambalom. Po obede sme naložili bicykle do Ávie (zabalili do deky, aby sa nepoškodili) a išli sme autobusom domov. Cestou domov sme hodnotili náročnosť Donovalov a Jasnej. Vtedy sa mi to zdal celkom slušný výkon, to som ale netušil, čo ma čaká o dva týždne (FSM).