Maratona Dles Dolomites - zážitok na celý život
- Napísal: Michal Kelemen
- Published in Cestná cyklistika
Rozhodol som sa správne. Bola to moja premiéra na tejto akcií. Stretla ma síce aj smola, do posledného okamihu som nevedel či na akciu pôjdem a keď som rozhodol ísť, nevedel som, či si zajazdím. Napokon som si maratón aj prostredie talianskych álp dokonale užil a neostáva ma nič iné len odporúčať ďalším nadšencom cyklistiky. Ale pekne poporiadku.
Rok 2005 sa z pohľadu mojej cyklistickej „kariéry“ nezačal najlepšie. Mal som náročný semester, začal som vážnejšie pracovať a postretlo ma aj sťahovanie. Aj keď som sa akokoľvek snažil nájsť si čas na bicykel, nedarilo sa a ku dňu maratónu som mal najazdených smiešnych 1500 km. Z dôvodu spomenutých povinností som do posledného okamihu zvažoval svoju účasť, dokonca desať dní pred akciou som napísal mail Rasťovi, že sa nezúčastním. Bol som skalopevne presvedčený, že to vzdám. No Rasťo mi obratom napísal pre a proti (teda len pre :), prečo by som mal svoje rozhodnutie zmeniť. A stalo sa. Dnes to neľutujem, rozhodol som správne a Rasťovi patrí moje poďakovanie.
Do Talianska som šiel v aute spolu s Mariánom Dluhým a Robom Juhásom. Sotva sme prekročili hranice a stalo sa niečo, čo mne aj chalanom vyrazilo dych. Môj bicykel spadol zo strechy auta v rýchlosti zhruba 80 km/h. Moja prvá myšlienka bola: „Je to v keli“ (slušne povedané). Zúfalo som pribehol k svojmu tátošovi a skontroloval „životné funkcie“. No na ten pád to nevyzeralo vôbec dobre: pravý pedál a zadný prehadzovač poriadne oškreté, brzdová páčka posunutá, potrhaná úchopná páska, na zadnom kolese osmička. Rám bol však celý. Chlapci ma upokojovali, že v tábore mi to odborníci spravia, hlavne, že rám je celý. Touto cestou chcem odporúčať: „Nezabaľujte riadidlá do igelitových vreciek počas prepravy na streche auta, respektíve ich dobre oblepte, obmotajte“. Človek by neveril, ako tá fyzika funguje. Vietor sa oprel do vreciek a už to bolo. Bicykel vyletel do vzduchu, vytrhol sa z konštrukcie a pristál na asfalte. Nechcem ani myslieť na to, čo všetko sa mohlo stať, keby sa spadol na diaľnici a za našim autom by šlo nejaké ďalšie auto. Touto a podobnými myšlienkami sme zahnali chmúrnu náladu a pokračovali v ceste.
Do kempu sme dorazili asi o 6 večer, tak ako sme ja predpokladali. Už z auta sme pozorovali to čaro talianskych kopcov a myšlienkami sme pedálovali svahy, ktoré sme autom prechádzali. Zvítali sme sa s ostatnými cyklistami, postavili stany a začali operáciu „Michalov bicykel“. Rasťo, Ivan Červenka, Dubák a ďalši sa zgrupili okolo môjho bicykla a začali odstraňovať závady, jednu po druhej. Tu si vždy spomeniem na Dubáka ako opakovane hasákom vyrovnával pätku prehadzovača. Tuhla mi krv v žilách. Bicykel bol v poriadku ešte v ten večer a na ďalší deň Dubák len doladil zadný prehadzovač a mohol som ísť jazdiť. Nie tak celkom. Pršalo. Nie nepršalo, lialo. Do štvrtej hodiny večernej. Keď dážď ustál, šli sme sa zaregistrovať a potom ... To na čo sme sem prišli. Cesty boli na naše prekvapenie behom hodiny suché. Prezliekli sme sa a šli si vyskúšať jedno zo sediel - Passo Falzarego, ktoré sa týčilo priamo nad kempom a ktorého prejazd bol taktiež v plánovanej trase maratónu. Moje prvé dojmy boli úžasné. Bol to jednoducho iný pocit. Iný charakter kopcov, na aký som bol zvyknutý. Samozrejme som rozmýšľal aj nad trasou maratónu, na ktorú sa napokon vydám. Tento kopec mi mal napomôcť v odhadovaní svojich možností. No pravdupovediac, vôbec som nerozmýšľal nad najdlhšou, 147 km dlhou štrekou so 4300 m prevýšením. Ale čím viac som sa blížil k vrcholu, tým lepšie sa mi šlo, ale veľmi optimistický som nebol. Dobre som vedel, že nemám najazdené. Rasťo mal ale pravdu v jednom: tú atmosféru a neopakovateľnosť zážitku si cyklista vychutná bez ohľadu na to, aká je jeho aktuálna forma. Pocit, keď sa pozriete dole a vidíte 4 serpentíny a hore taktiež vidíte ako sa cesta doslova „vyšíva“ k oblohe sa nedá slovami popísať, ani vyrozprávať, dokonca ani fotoaparátom odfotiť. To musíte prežiť, vyšľapať. Pohľad na okolitú krajinu, ktorá sa v diaľke rozprestierala ma len utvrdzoval v správnosti môjho rozhodnutia – zúčastniť sa. Po tom ako sme sa pofotili a vychutnali si krásu okolia, pustili sme sa do zjazdu kopca, ktorý sme práve zdolali. No nebolo mi všetko jedno. Bol som si vedomý toho, že stačí jeden chybný pohyb a už by som tento report nepísal. Neriskoval som a brzdové vložky som nešetril a povedal som si, že riskovať nebudem ani na maratóne.
Na ďalší deň sme nemali v pláne jazdiť. Šli sme sa prejsť. No prejsť ako prejsť. Z malej plánovanej vychádzky bola 18 km dlhá vysokohorská turistika s prevýšením 1200 m. Šli sme na štít Rifugio Lagazuoi vo výške 2752 m, ktorý sa týčil nad sedlom, na ktoré sme deň dozadu vyšlapali. Videli sme cestu, po ktorej sme šli. Bola o 500 výškových metrov nižšie. Zážitok? Nezabudnuteľný. Krásne kopce, štíty vysokánske a množstvo výborne označených turistických cestičiek. Až sme boli prekvapení, kam sa až dá dostať. Na miestach, kde by nás ani vo sne nenapadlo, že by tadiaľ mohla viesť cestička sa v scenérií piesočných obrov z času načas objavili malinké bodky – turisti. Keď sme sa vrátili, zistil som, že mám spálenú tvár. Vysokohorské slnko mojej citlivej pleti vôbec neprospelo – zabudol som sa natrieť krémom.
Maratón
Všetko nasvedčovalo tomu, že počasie nám bude priať. Ráno sme vstávali o 4:30. Vyliezol som zo stanu a zamrazilo ma. Štyri stupne. Obliekol som sa teda do teplého cyklistického oblečenia. Dlhé rukávy, dlhé nohavice. Ostatní na mňa nechápavo pozerali. Ešte som netušil, že prečo. Večer som si pripravil raňajky a tak som sa snažil čo najviac zjesť. Nechutilo mi, lebo som bol plný očakávaní a žalúdok mi zvieralo ako pred skúškou. Koniec koncov ten maratón sa dá pokladať za skúšku – skúšku morálky. Všetky veci som mal dopredu pripravené, aby som na nič nezabudol: dve náhradné duše, montpacky, pumpičku, 10 fit tičiniek, doklady, štartovné číslo. Stále som ešte nevedel, ktorú trať ísť. Nahlas som síce jednoznačne vyhlasoval, že tú najdlhšiu, no vnútorne som o tom nebol presvedčený. Celú cestu do neďalekého mesta La Vila, kde sa pomaličky zbiehalo 8500 cyklistov, som premýšľal o trati. Dobré bolo, že rozhodnúť som sa mohol po ceste a odbočiť na príslušnej križovatke. Takže som si povedal, keď prídem v limite na križovatku strednej a dlhej trati a budem sa cítiť dobre, pôjdem dlhú. Na štarte sme boli o pol hodiny skôr. Nevedeli sme si totiž predstaviť, ako naraz odštartuje 8500 ľudí. A keďže na križovatku tratí sme sa museli dostať do určitého času, ja, Bobo a Jožko Cabadaj sme šli skôr, aby sme nestratili príliš veľa času na štarte. Trvalo 30 minút, kým sme prešli štartovou čiarou. A začala sa akcia, kvôli ktorej sme merali 600 km dlhú cestu zo Slovenska. Maratón som nepokladal za boj s časom, aj napriek tomu, že som chcel ísť dlhú trať. Chcel som si vychutnať atmosféru. Po pár kilometroch sa začalo prvé stúpanie na Passo Campolongo. Týchto pár kilometrov bola prvá a posledná rovinatá časť preteku. Už na prvom kopci som pochopil to, o čom Rasťo s nadšením rozprával. O tej úžasnej atmosfére, kedy športovci z celej Európy jazdia jeden vedľa druhého. Cítil som tú spolupatričnosť, lebo všetci sme sem šli za tým istým cieľom. Nevidel som v ostatných svojich súperov, ale spolujazdcov.
Začalo sa prvé klesanie a zjazd som si dokonale vychutnal, ale bol som opatrný. Stále som mal pre očami tvár svojej Danky a uvedomoval som si, že mám pre koho žiť, tak som neváhal a brzdil vždy keď sa mi zdalo, že idem prirýchlo. Pri stúpaní na Passo Pordi som pochopil, že predvčerajší výstup na Passo Falzarego bola len malá ukážka talianskych Dolomitov. Predstavte si 9 km dlhé stúpanie, pričom vidíte vrchol, kam sa máte dostať. A navyše vidíte aj cestu ako sa doslova vyšíva zľava doprava a zprava doľava hore na vrchol. A vidíte nekonečný rad cyklistov na ceste pred sebou i za sebou, ako lemujú každý meter asfaltu. Na moje prekvapenie sa mi šlo veľmi dobre. Dokonca som sa nenechával ani predbehovať. Dokonca som to bol ja, čo občas zrýchlil a predbiehal. Bol som však opatrný. Keby som mal najazdených viac kilometrov, šiel by som dopredu tvrdšie. Vedel som že Passo Pordoi nie je posledným kopcom, ani nie najhorším. Na sebadôvere mi nepridával ani prevod, ktorým som jazdil takmer všetky kopce – 39 na 23. Bol to môj najľahší prevod a používal som ho od samého začiatku – nemal som žiadnu rezervu na horšie časy. Aj napriek tomu, že sa mi šlo veľmi dobre, nebol som kľudný. Pravidelne som však jedol a pil. Fitičinky sa míňali a na občerstvovacích staniciach som volil spočiatku žemle zo syrom, niečo „normálne“ do žalúdka. Pokračovali sme v stúpaniach na ďalšie a ďalšie sedlá a klesania do dolín. Šlo sa mi nadmieru dobre. Žiadnu krízu som nedostal. Vždy na kopci som si zapol alebo obliekol windstoperovu bundu, aby som neprechladol. Pomaly, ale isto sa blížil osemdesiaty kilometer, kde sa rozdeľovala stredná a dlhá trať. Takisto aj slniečko vystupovalo vyššie na oblohu a ja som začal cítiť, že sa necítim príliš pohodlne v tom dlhom oblečení. Prišla odbočka. Bol som tam hodinu pred limitom. Značenie bolo dobré, no pre istotu som sa spýtal jedného taliana, či som skutočne odbočil na dlhú trať. Prikývol, tak som spokojne pokračoval v jazde. Fit tičinky mi už prestávali chutiť, tak som na občerstvovacej stanici stavil na ovocie a džús. Vedel som, že každým kilometrom sa blíži najťažší kopec – Passo Giau.
Passo Giau
Vedel som, že nemám natrénované, vedel som, že na to nemám prevody. Povedal som si, tých 10 km nejako prežijem. To som ešte netušil, že to bude najdlhších 10 km v mojom živote. Začalo sa stúpanie a ja som cítil, že 39 na 23 mi nestačí. No ľahší prevod zaradiť nešiel. Zrazu ma začali jazdci predbiehať. Klesal som, trápil som sa. Slnko ma doslova pálilo a odoberalo mi energiu, ktorú som tak veľmi potreboval. Spočiatku sa mi šlo nie najhoršie. Odmyslel som si to, že ma ostatní predbiehajú a šiel som svojim tempom, pomaličky som krútil pedálmi a plne som sa sústredil na cestu pred sebou. Šiel som 6 – 7 km/h, veru občas aj 5. Najhoršie na tomto kopci bolo to, že nemal pasáže, kde by sa dalo vyslovene vysadiť a oddýchnuť. Priemerné 9% stúpanie na 10 km dĺžky kopca ma ubíjalo. Ani nie tak samotný kopec, ako to prekliate slnko. Začala sa mi točiť hlava a dostával som závrate. Po 5 km sa stalo niečo, čo som ešte nezažil. Musel som zoskočiť z bicykla. Strekol som do seba energetický gel, zapil jontovým nápojom. Znova som nasadol a pokračoval. Asi po 1 km som musel zastať znova. Varil som sa. Telo mi vrelo z toho horka. Zastal som pri prameni studenej vody. Pochopil som, že sa musím vyzliecť. Dlhé nohavice som si vyhrnul po kolená, klimatexové dlhorukávové tričko som zo seba strhol a obmotal okolo pása. Nahodil som na seba dres a zips som rozopol tak ako to len šlo. Nabral som ľadovej vody do fľaše a nasadol na bicykel. Vždy keď som mal pocit, že sa závrať vracia, oblial som si hlavu vodou. Pomohlo to. Vyzliecť som sa mal na začiatku kopca a priebežne chladiť organizmus, ktorý nebol pripravený na takúto záťaž. Posledné 3 km som už videl na vrchol. Videl som lanovku. Štverali sme sa niekam, kde jazdia lanovky a my sme tam šli po vlastnej osi nekonečne zvlnenou asfaltovou cestou. Videl som vrchol, no cesta sa vôbec rapídne nekrátila. Šlo to pomaly, ale každým šliapnutím do pedála som sa približoval ku koncu môjho utrpenia. Predbehlo ma veľa cyklistov. No ja som bol šťastný, že som to zvládol, že som nehodil bicykel do jarku, ale že som vydržal a aj keď som sa vytrápil tak, ako snáď ešte nikdy, zvládol som to. Na moje prekvapenie, hore na kopci som necítil krízu. Dovoľujem si tvrdiť, že dôvodom môjho trápenia bolo zlé oblečenie a úpal, ktorý som dostal počas snáď aj 80 minútového výstupu. Vedel som, že voda je pre mňa dôležitá – na oblievanie. Tak som načapoval čerstvej aqui – ako taliani vodu volajú a aj energetický nápoj. Zjedol som dva banány a zobral si ovocie na cestu. Na Passo Giau som sa nezdržal snáď ani 5 minút. Chytro som sa obliekol, lebo hore mohlo byť okolo 10 stupňov a pustil som do zjazdu.
Pozrel som sa na profil trate. Bože, už len jeden kopec a potom už len zjazd do cieľa. Pre istotu som sa spýtal jedného taliana, či skutočne nás čaká už len jeden kopec. Prikývol. Ja som od radosti zakričal. On sa len pousmial a poznamenal: „Nie je to také ľahké, čo?“ Ja som bol hrdina: „Je to ľahké, ale nie z prevodom 39 na 23 a s najazdenými 1500 km“. Pousmial sa a vzdal mi hold. Upozornil ma však, že kopec, ktorý ma čaká, nie je jednoduchý, zvlášť posledných 5 km. Začali sme stúpať na Passo Falzarego zo strany Cortiny. Ja som však už na kopce mal zbraň: vyzliecť sa len do dresu a pravidelne piť a oblievať sa. A takto som bez prestávky stúpal na Falzarego. Dokonca som zhodil prevod na 21 v niektorých úsekoch. Rýchlosť mi neklesla pod 10, šiel som 11 – 12 km/h. Úpal som zaháňal oblievaním sa. Ani neviem ako, ale dosiahol som vrchol a s pocitom: „Kde sakra bol ten 5 km dlhý ťažký úsek ?“ Hore na kopci som si dal pomaranč a začal šľapať posledných 2000 m stúpania na Passo Valparola. A potom už len zjazd. Prefrčal som okolo nášho kempu a zamieril do cieľového miesta. V cieli som bol 14:40. Zvládol som to pod 8 hodín a s priemernou rýchlosťou 18.5 km/h. Mne však čas a rýchlosť boli ukradnuté. Zážitky, ktoré som prežil, mi ostanú na celý život a aj keď som bol zničený, bol som si istý, že by som v kľude absolvoval celý maratón ešte raz, hoci aj na ďalší deň. V cieli som sa najedol a po hodine hľadania našiel našich. Čakali ma tam: Robo, Jožo, Juraj a Marián, ktorí mi pogratulovali. Spoločne sme s vydali na cestu do kempu. Po ceste som uštedril zopár hnusných slov na kopec Giau. Bol som naň nahnevaný, lebo ma vytrápil, no zároveň som si ho zamiloval – lebo bol krásne náročný a hlavne mnou pokorený. Zbožňujem ho.
Rok 2005 sa z pohľadu mojej cyklistickej „kariéry“ nezačal najlepšie. Mal som náročný semester, začal som vážnejšie pracovať a postretlo ma aj sťahovanie. Aj keď som sa akokoľvek snažil nájsť si čas na bicykel, nedarilo sa a ku dňu maratónu som mal najazdených smiešnych 1500 km. Z dôvodu spomenutých povinností som do posledného okamihu zvažoval svoju účasť, dokonca desať dní pred akciou som napísal mail Rasťovi, že sa nezúčastním. Bol som skalopevne presvedčený, že to vzdám. No Rasťo mi obratom napísal pre a proti (teda len pre :), prečo by som mal svoje rozhodnutie zmeniť. A stalo sa. Dnes to neľutujem, rozhodol som správne a Rasťovi patrí moje poďakovanie.
Do Talianska som šiel v aute spolu s Mariánom Dluhým a Robom Juhásom. Sotva sme prekročili hranice a stalo sa niečo, čo mne aj chalanom vyrazilo dych. Môj bicykel spadol zo strechy auta v rýchlosti zhruba 80 km/h. Moja prvá myšlienka bola: „Je to v keli“ (slušne povedané). Zúfalo som pribehol k svojmu tátošovi a skontroloval „životné funkcie“. No na ten pád to nevyzeralo vôbec dobre: pravý pedál a zadný prehadzovač poriadne oškreté, brzdová páčka posunutá, potrhaná úchopná páska, na zadnom kolese osmička. Rám bol však celý. Chlapci ma upokojovali, že v tábore mi to odborníci spravia, hlavne, že rám je celý. Touto cestou chcem odporúčať: „Nezabaľujte riadidlá do igelitových vreciek počas prepravy na streche auta, respektíve ich dobre oblepte, obmotajte“. Človek by neveril, ako tá fyzika funguje. Vietor sa oprel do vreciek a už to bolo. Bicykel vyletel do vzduchu, vytrhol sa z konštrukcie a pristál na asfalte. Nechcem ani myslieť na to, čo všetko sa mohlo stať, keby sa spadol na diaľnici a za našim autom by šlo nejaké ďalšie auto. Touto a podobnými myšlienkami sme zahnali chmúrnu náladu a pokračovali v ceste.
Do kempu sme dorazili asi o 6 večer, tak ako sme ja predpokladali. Už z auta sme pozorovali to čaro talianskych kopcov a myšlienkami sme pedálovali svahy, ktoré sme autom prechádzali. Zvítali sme sa s ostatnými cyklistami, postavili stany a začali operáciu „Michalov bicykel“. Rasťo, Ivan Červenka, Dubák a ďalši sa zgrupili okolo môjho bicykla a začali odstraňovať závady, jednu po druhej. Tu si vždy spomeniem na Dubáka ako opakovane hasákom vyrovnával pätku prehadzovača. Tuhla mi krv v žilách. Bicykel bol v poriadku ešte v ten večer a na ďalší deň Dubák len doladil zadný prehadzovač a mohol som ísť jazdiť. Nie tak celkom. Pršalo. Nie nepršalo, lialo. Do štvrtej hodiny večernej. Keď dážď ustál, šli sme sa zaregistrovať a potom ... To na čo sme sem prišli. Cesty boli na naše prekvapenie behom hodiny suché. Prezliekli sme sa a šli si vyskúšať jedno zo sediel - Passo Falzarego, ktoré sa týčilo priamo nad kempom a ktorého prejazd bol taktiež v plánovanej trase maratónu. Moje prvé dojmy boli úžasné. Bol to jednoducho iný pocit. Iný charakter kopcov, na aký som bol zvyknutý. Samozrejme som rozmýšľal aj nad trasou maratónu, na ktorú sa napokon vydám. Tento kopec mi mal napomôcť v odhadovaní svojich možností. No pravdupovediac, vôbec som nerozmýšľal nad najdlhšou, 147 km dlhou štrekou so 4300 m prevýšením. Ale čím viac som sa blížil k vrcholu, tým lepšie sa mi šlo, ale veľmi optimistický som nebol. Dobre som vedel, že nemám najazdené. Rasťo mal ale pravdu v jednom: tú atmosféru a neopakovateľnosť zážitku si cyklista vychutná bez ohľadu na to, aká je jeho aktuálna forma. Pocit, keď sa pozriete dole a vidíte 4 serpentíny a hore taktiež vidíte ako sa cesta doslova „vyšíva“ k oblohe sa nedá slovami popísať, ani vyrozprávať, dokonca ani fotoaparátom odfotiť. To musíte prežiť, vyšľapať. Pohľad na okolitú krajinu, ktorá sa v diaľke rozprestierala ma len utvrdzoval v správnosti môjho rozhodnutia – zúčastniť sa. Po tom ako sme sa pofotili a vychutnali si krásu okolia, pustili sme sa do zjazdu kopca, ktorý sme práve zdolali. No nebolo mi všetko jedno. Bol som si vedomý toho, že stačí jeden chybný pohyb a už by som tento report nepísal. Neriskoval som a brzdové vložky som nešetril a povedal som si, že riskovať nebudem ani na maratóne.
Na ďalší deň sme nemali v pláne jazdiť. Šli sme sa prejsť. No prejsť ako prejsť. Z malej plánovanej vychádzky bola 18 km dlhá vysokohorská turistika s prevýšením 1200 m. Šli sme na štít Rifugio Lagazuoi vo výške 2752 m, ktorý sa týčil nad sedlom, na ktoré sme deň dozadu vyšlapali. Videli sme cestu, po ktorej sme šli. Bola o 500 výškových metrov nižšie. Zážitok? Nezabudnuteľný. Krásne kopce, štíty vysokánske a množstvo výborne označených turistických cestičiek. Až sme boli prekvapení, kam sa až dá dostať. Na miestach, kde by nás ani vo sne nenapadlo, že by tadiaľ mohla viesť cestička sa v scenérií piesočných obrov z času načas objavili malinké bodky – turisti. Keď sme sa vrátili, zistil som, že mám spálenú tvár. Vysokohorské slnko mojej citlivej pleti vôbec neprospelo – zabudol som sa natrieť krémom.
Maratón
Všetko nasvedčovalo tomu, že počasie nám bude priať. Ráno sme vstávali o 4:30. Vyliezol som zo stanu a zamrazilo ma. Štyri stupne. Obliekol som sa teda do teplého cyklistického oblečenia. Dlhé rukávy, dlhé nohavice. Ostatní na mňa nechápavo pozerali. Ešte som netušil, že prečo. Večer som si pripravil raňajky a tak som sa snažil čo najviac zjesť. Nechutilo mi, lebo som bol plný očakávaní a žalúdok mi zvieralo ako pred skúškou. Koniec koncov ten maratón sa dá pokladať za skúšku – skúšku morálky. Všetky veci som mal dopredu pripravené, aby som na nič nezabudol: dve náhradné duše, montpacky, pumpičku, 10 fit tičiniek, doklady, štartovné číslo. Stále som ešte nevedel, ktorú trať ísť. Nahlas som síce jednoznačne vyhlasoval, že tú najdlhšiu, no vnútorne som o tom nebol presvedčený. Celú cestu do neďalekého mesta La Vila, kde sa pomaličky zbiehalo 8500 cyklistov, som premýšľal o trati. Dobré bolo, že rozhodnúť som sa mohol po ceste a odbočiť na príslušnej križovatke. Takže som si povedal, keď prídem v limite na križovatku strednej a dlhej trati a budem sa cítiť dobre, pôjdem dlhú. Na štarte sme boli o pol hodiny skôr. Nevedeli sme si totiž predstaviť, ako naraz odštartuje 8500 ľudí. A keďže na križovatku tratí sme sa museli dostať do určitého času, ja, Bobo a Jožko Cabadaj sme šli skôr, aby sme nestratili príliš veľa času na štarte. Trvalo 30 minút, kým sme prešli štartovou čiarou. A začala sa akcia, kvôli ktorej sme merali 600 km dlhú cestu zo Slovenska. Maratón som nepokladal za boj s časom, aj napriek tomu, že som chcel ísť dlhú trať. Chcel som si vychutnať atmosféru. Po pár kilometroch sa začalo prvé stúpanie na Passo Campolongo. Týchto pár kilometrov bola prvá a posledná rovinatá časť preteku. Už na prvom kopci som pochopil to, o čom Rasťo s nadšením rozprával. O tej úžasnej atmosfére, kedy športovci z celej Európy jazdia jeden vedľa druhého. Cítil som tú spolupatričnosť, lebo všetci sme sem šli za tým istým cieľom. Nevidel som v ostatných svojich súperov, ale spolujazdcov.
Začalo sa prvé klesanie a zjazd som si dokonale vychutnal, ale bol som opatrný. Stále som mal pre očami tvár svojej Danky a uvedomoval som si, že mám pre koho žiť, tak som neváhal a brzdil vždy keď sa mi zdalo, že idem prirýchlo. Pri stúpaní na Passo Pordi som pochopil, že predvčerajší výstup na Passo Falzarego bola len malá ukážka talianskych Dolomitov. Predstavte si 9 km dlhé stúpanie, pričom vidíte vrchol, kam sa máte dostať. A navyše vidíte aj cestu ako sa doslova vyšíva zľava doprava a zprava doľava hore na vrchol. A vidíte nekonečný rad cyklistov na ceste pred sebou i za sebou, ako lemujú každý meter asfaltu. Na moje prekvapenie sa mi šlo veľmi dobre. Dokonca som sa nenechával ani predbehovať. Dokonca som to bol ja, čo občas zrýchlil a predbiehal. Bol som však opatrný. Keby som mal najazdených viac kilometrov, šiel by som dopredu tvrdšie. Vedel som že Passo Pordoi nie je posledným kopcom, ani nie najhorším. Na sebadôvere mi nepridával ani prevod, ktorým som jazdil takmer všetky kopce – 39 na 23. Bol to môj najľahší prevod a používal som ho od samého začiatku – nemal som žiadnu rezervu na horšie časy. Aj napriek tomu, že sa mi šlo veľmi dobre, nebol som kľudný. Pravidelne som však jedol a pil. Fitičinky sa míňali a na občerstvovacích staniciach som volil spočiatku žemle zo syrom, niečo „normálne“ do žalúdka. Pokračovali sme v stúpaniach na ďalšie a ďalšie sedlá a klesania do dolín. Šlo sa mi nadmieru dobre. Žiadnu krízu som nedostal. Vždy na kopci som si zapol alebo obliekol windstoperovu bundu, aby som neprechladol. Pomaly, ale isto sa blížil osemdesiaty kilometer, kde sa rozdeľovala stredná a dlhá trať. Takisto aj slniečko vystupovalo vyššie na oblohu a ja som začal cítiť, že sa necítim príliš pohodlne v tom dlhom oblečení. Prišla odbočka. Bol som tam hodinu pred limitom. Značenie bolo dobré, no pre istotu som sa spýtal jedného taliana, či som skutočne odbočil na dlhú trať. Prikývol, tak som spokojne pokračoval v jazde. Fit tičinky mi už prestávali chutiť, tak som na občerstvovacej stanici stavil na ovocie a džús. Vedel som, že každým kilometrom sa blíži najťažší kopec – Passo Giau.
Passo Giau
Vedel som, že nemám natrénované, vedel som, že na to nemám prevody. Povedal som si, tých 10 km nejako prežijem. To som ešte netušil, že to bude najdlhších 10 km v mojom živote. Začalo sa stúpanie a ja som cítil, že 39 na 23 mi nestačí. No ľahší prevod zaradiť nešiel. Zrazu ma začali jazdci predbiehať. Klesal som, trápil som sa. Slnko ma doslova pálilo a odoberalo mi energiu, ktorú som tak veľmi potreboval. Spočiatku sa mi šlo nie najhoršie. Odmyslel som si to, že ma ostatní predbiehajú a šiel som svojim tempom, pomaličky som krútil pedálmi a plne som sa sústredil na cestu pred sebou. Šiel som 6 – 7 km/h, veru občas aj 5. Najhoršie na tomto kopci bolo to, že nemal pasáže, kde by sa dalo vyslovene vysadiť a oddýchnuť. Priemerné 9% stúpanie na 10 km dĺžky kopca ma ubíjalo. Ani nie tak samotný kopec, ako to prekliate slnko. Začala sa mi točiť hlava a dostával som závrate. Po 5 km sa stalo niečo, čo som ešte nezažil. Musel som zoskočiť z bicykla. Strekol som do seba energetický gel, zapil jontovým nápojom. Znova som nasadol a pokračoval. Asi po 1 km som musel zastať znova. Varil som sa. Telo mi vrelo z toho horka. Zastal som pri prameni studenej vody. Pochopil som, že sa musím vyzliecť. Dlhé nohavice som si vyhrnul po kolená, klimatexové dlhorukávové tričko som zo seba strhol a obmotal okolo pása. Nahodil som na seba dres a zips som rozopol tak ako to len šlo. Nabral som ľadovej vody do fľaše a nasadol na bicykel. Vždy keď som mal pocit, že sa závrať vracia, oblial som si hlavu vodou. Pomohlo to. Vyzliecť som sa mal na začiatku kopca a priebežne chladiť organizmus, ktorý nebol pripravený na takúto záťaž. Posledné 3 km som už videl na vrchol. Videl som lanovku. Štverali sme sa niekam, kde jazdia lanovky a my sme tam šli po vlastnej osi nekonečne zvlnenou asfaltovou cestou. Videl som vrchol, no cesta sa vôbec rapídne nekrátila. Šlo to pomaly, ale každým šliapnutím do pedála som sa približoval ku koncu môjho utrpenia. Predbehlo ma veľa cyklistov. No ja som bol šťastný, že som to zvládol, že som nehodil bicykel do jarku, ale že som vydržal a aj keď som sa vytrápil tak, ako snáď ešte nikdy, zvládol som to. Na moje prekvapenie, hore na kopci som necítil krízu. Dovoľujem si tvrdiť, že dôvodom môjho trápenia bolo zlé oblečenie a úpal, ktorý som dostal počas snáď aj 80 minútového výstupu. Vedel som, že voda je pre mňa dôležitá – na oblievanie. Tak som načapoval čerstvej aqui – ako taliani vodu volajú a aj energetický nápoj. Zjedol som dva banány a zobral si ovocie na cestu. Na Passo Giau som sa nezdržal snáď ani 5 minút. Chytro som sa obliekol, lebo hore mohlo byť okolo 10 stupňov a pustil som do zjazdu.
Pozrel som sa na profil trate. Bože, už len jeden kopec a potom už len zjazd do cieľa. Pre istotu som sa spýtal jedného taliana, či skutočne nás čaká už len jeden kopec. Prikývol. Ja som od radosti zakričal. On sa len pousmial a poznamenal: „Nie je to také ľahké, čo?“ Ja som bol hrdina: „Je to ľahké, ale nie z prevodom 39 na 23 a s najazdenými 1500 km“. Pousmial sa a vzdal mi hold. Upozornil ma však, že kopec, ktorý ma čaká, nie je jednoduchý, zvlášť posledných 5 km. Začali sme stúpať na Passo Falzarego zo strany Cortiny. Ja som však už na kopce mal zbraň: vyzliecť sa len do dresu a pravidelne piť a oblievať sa. A takto som bez prestávky stúpal na Falzarego. Dokonca som zhodil prevod na 21 v niektorých úsekoch. Rýchlosť mi neklesla pod 10, šiel som 11 – 12 km/h. Úpal som zaháňal oblievaním sa. Ani neviem ako, ale dosiahol som vrchol a s pocitom: „Kde sakra bol ten 5 km dlhý ťažký úsek ?“ Hore na kopci som si dal pomaranč a začal šľapať posledných 2000 m stúpania na Passo Valparola. A potom už len zjazd. Prefrčal som okolo nášho kempu a zamieril do cieľového miesta. V cieli som bol 14:40. Zvládol som to pod 8 hodín a s priemernou rýchlosťou 18.5 km/h. Mne však čas a rýchlosť boli ukradnuté. Zážitky, ktoré som prežil, mi ostanú na celý život a aj keď som bol zničený, bol som si istý, že by som v kľude absolvoval celý maratón ešte raz, hoci aj na ďalší deň. V cieli som sa najedol a po hodine hľadania našiel našich. Čakali ma tam: Robo, Jožo, Juraj a Marián, ktorí mi pogratulovali. Spoločne sme s vydali na cestu do kempu. Po ceste som uštedril zopár hnusných slov na kopec Giau. Bol som naň nahnevaný, lebo ma vytrápil, no zároveň som si ho zamiloval – lebo bol krásne náročný a hlavne mnou pokorený. Zbožňujem ho.
Michal Kelemen
