Devínska 37, 2005

Viackrát v minulosti som sa od niektorých bikerov dopočul o tomto podujatí, ktoré asi patrí medzi prvé jarné. Dokonca mi známy poslal elektronicky aj kalendár pripravovaných akcií ich cykloklubu na tento rok, takže som sa v prípade priaznivého počasia rozhodol zúčastniť sa. Termín podujatia býva pravidelný, každý rok je ňou tretia aprílová sobota.

Z rozprávania a reportov účastníkov minulých ročníkov som sa dozvedel, že sa jedná o akciu výsostne turistickú, teda turistika na bicykloch, žiadne preteky, či forma krátkeho maratóniku. O tom svedčilo aj zloženie pelotónu v krásne to slnečné aprílové sobotné ráno. Spolu s kamošom, inak profesionálnym hudobníkom, ktorého sa mi podarilo nalomiť na účasť, sme vyrazili z domu už tesne pred ôsmou hodinou. Predsa len, do miesta štartu na Račianskom mýte to máme okolo 20 km. V pohodovom tempe sme sa dostali na miesto štartu, kde stretávam ďalšieho známeho na cestnom bicykli. Ako tak pozerám na vybavenie už prítomných, žiletkárov je tu ako šafránu a ihneď sa mi začína jasnejšie črtať charakter jazdy, ktorá nás čaká. Prevažnú väčšinu tvoria MTBiky odpružené, neodpružené, rôzne crossy, hybridy a iné poštárske bicykle, zato oblečko je u väčšiny cyklistické, prispôsobené predpovedaným vyšším denným teplotám. Vekové kategórie od mladších, cez mladých až po tých skôr narodených. Teda pestré, dokonca registrujem niekoľko športovo vyštafírovaných ženičiek.

Asi naše ksichty a výbava spolu s trocha športovejšie naladenými dvojkolesovými cestnými mašinkami upútali aj pozornosť usporiadateľov, ktorí nás ešte za príjazdu vítajú a vrazia do rúk registračný formulár. Vyplnili sme, trochu pokecali, pozreli trasu na mapke a okolo 9:15 ktosi zavelil na odchod. Vydali sme sa po Račianskej von z mesta, smerom na Svätý Jur. Už od začiatku sme zvolili tú najdlhšiu ponúkanú alternatívu, ktorá podľa organizátorov merala okolo 70 km. Výjazd z Bratislavy po zimou rozbitých cestách plných kanálov, spomaľovacích bariér a semafórov nebol veľmi príjemný. Usmerňujem kolegov, aby sme sa držali niekde v strede až vpredu, kým vyjdeme z mesta von. Pomaly sa teda z chvosta predierame dopredu a už počúvame jedovaté pripomienky MTBikerov o posraných žiletkároch, ako im chceme udávať tempo, frajerovať a podobne. Domnievam sa, že práve toto robiť medzi nimi nepotrebujeme, ale keď si to myslia, aj tak dobre. V tom, niekde pred Krasňanmi, skríkne starší pán na poštárskom bicykli s hlinikovými blatníkmi, drôteným košíkom vzadu a vysunutými spätnými zrkadlami po oboch stranách riadidiel,
"Aha, mŕtva mačka!",
a vzápätí surovo stlačí všetky brzdy tak, že prakticky na mieste stojí. Našťastie sme v tom momente boli vedľa neho, lebo tí za ním mali asi razom zadky riadne stiahnuté. Ihneď na to sme počuli zopár vybraných slov na jeho adresu, ktoré sa v slovníkoch bežne neuvádzajú. To nám stačilo, aby sme sa definitívne prepracovali úplne dopredu už aj tak dosť roztrhaného pelotónu.

V mieronom stúpaníčku za Bratislavou sme ešte dobehli úplne prvú skupinku zloženú asi z lepších MTBikerov, ktorí nás chvíľu ťahali niečo cez nám vyhovujúcich 30 km/h, pretože do chrbta pofukoval postupne silnejúci vetrík. Ako sme sa blížili k Sv. Juru, prebrali sme aktivitu na čele my traja žiletkári a s podporou v chrbte sme pri dodržiavaní pravidelných intervalov striedania šľapali okolo 36 - 38 km/h. Z pôvodnej asi 8 člennej skupinky sme však už za kruhovou križovatkou pred Tescom v Pezinku ostali len traja na cestiakoch. Kdesi tam sa k nám však pripojil nejaký ďalší náhodný cyklista, ktorý mal namierené tiež krížom cez Babu. Prefrčali sme cez Pezinok a pomaly sa približujeme k začiatku stúpania. Neznámy chlapík vôbec nemá ochotu s nami spolupracovať a striedať vpredu, preto sa mu opatrne snažím vysvetliť tieto základné pravidlá jazdy v skupinke, ak ich nepozná. Takticky sme mu prenechali miesto na čele a tak chtiac-nechtiac nás ťahá on. Aby nevyzeral slabo, šliape tvrdšie aj napriek čoraz viac sa zdvíhajúcej ceste. Toto tempo je príliš na môjho kamoša, ktorý zvoľňuje a dohadujeme sa, že v Perneku sa počkáme. Ďalej ideme traja.

Nad cestou je modrá tabuľa a konečne tu začína cca 5 km stúpanie na Babu. Držíme nasadené tempo, ale už po druhej, či tretej zákrute odpadáva nestriedajúci chlapík a tak pokračujeme dvaja. Ide sa mi zatiaľ dobre, tepy si snažím držať tesne pod hranicou môjho ANP a testujem, ako sa správa môj organizmus pri zmene tempa do kopca. Stále držíme rýchlosť okolo 18 – 19 km/h, ubieha jedna zákruta za druhou. Dobiehame nejakého ďalšieho bikera na karbonovom cesťáku Pinarello, ktorý sa za mňa zavesí a tak prídeme až na vrchol kopca. Skúšam ešte mierne zrýchľovať, ide to, tepy sa len lenivo zvyšujú, čo je dobré znamenie. Na druhej strane však stúpanie na Babu nie je príliš strmé a hlavne je rovnomerné, takže sa dá nasadiť jedno tempo a to udržiavať. Kolega s Pinarellom ma stihne ešte prehovárať, aby som išiel s ním do Lakšárskej Vsi, avšak ja mám iný program.

Nasleduje zjazd do Perneka. V minulom roku som tadiaľ išiel niekoľko krát a vždy to bolo vcelku príjemné. Dokonca ktosi hovoril, že sa to dá zísť úplne bez bŕzd, a ktosi iný to vyvrátil, že v jednej zákrute je predsa len potrebné pribrzdiť. Ja by som povedal, že momentálne je kvalita vozovky v takom stave, že sa dá zísť len s kontinuálnym tlakom na brzdy. Cesta totálne rozhasená, krajnica potrhaná alebo žiadna, v ceste poplátané alebo nepoplátané diery, stále prítomný zimný posypový materiál. Dosť zátačiek je vyfrézovaných takým spôsobom, že mi to pripomínalo jazdu po schodoch alebo naprieč chodníkom. Maximálka v zjazde nič moc, v ktoromsi úseku som sa trochu zabudol a ušlo mi to na 62 km/h. Až som sa čudoval, kde to tak mohlo byť a či náhodou nezlyhal kompjúter.

Zastavujem v Perneku pri krčme, práve ju otvárajú. O pár minút sa skompletizujeme, dopĺňame fľaše vodou a vydávame sa smerom na Jablonové a Lozorno. Cesta v tomto úseku prakticky stále klesá, s výnimkou niekoľkých kratučkých hupiek, takže napriek silnejúcemu bočnému až protivetru ideme cez dediny až do Lozorna stále vysoko nad 40 km/h.

Tam by sme mali asi ísť smerom na Zohor a po cyklistickej ceste okolo železnice do Devína. Tú cestu som prešiel v živote iba raz, aj to autom a veľmi som trpel. Vzhľadom na jej kvalitu by som tam najradšej využil terénnu motorku. Preto zatáčame vľavo na Stupavu. Po asi 500 m som si všimol skupinky ľudí roztrúsených po zelenej lúke vľavo od cesty.
Čo to tam kua robia?, pýtam sa sám seba, lebo sa akosi divne skláňajú, narovnávajú, otáčajú, pochodujú:
Žeby šampiňóny? Ale teraz v apríli a vonku?
Toto mi nejako nesedí. Pretriem si okuliare, spomalím, zaostrím a čo nevidím:
"Šak oni tam hrajú golf!"

Veľmi pomaly a opatrne prechádzame Stupavou, lebo je tam rušno a tak ako nehľadia na idúcich cyklistov vodiči áut, tak ich ignorujú aj chodci tlačiaci fúriky, kočiare, či iba bez zmyslu sa motajúci po ceste. V časti Mást ohneme smerom na Devínsku Novú Ves a okolo fabriky VW sa blížime k cieľu. Tento úsek je veľmi otvorený a tak tam pociťujeme v plnej sile nechutný silný nárazový protivietor, takže primerane tomu a nášmu tretiemu parťákovi upravujeme rýchlosť tak, aby sme išli spolu. Oslobodenie nastáva keď zatáčame medzi domy a ďalej cez podjazd a obec až na cestu okolo rieky Morava vedúcu do Devína.

V tomto roku zmenili organizátori miesto cieľa z futbalového štadióna na niekde pri kostole. Preto po vjazde do Devína sledujem horizont a opticky sondujem po kostolnej veži. Nájsť kostol nie je žiaden problém a tak nás už od finiša delí len pár sto metrov. Ešte jeden krátky kopček a za ním je vyznačený cieľ.
Čo mi tu chce ešte niekto merať koeficient odporu?,
nasrdím sa, lebo hore tým briežkom si pripadám ako pri testoch v aerodynamickom tuneli. Podradzujem, ešte raz prekonávam sklon a odpor silného protivetra a už som hore. Cieľ, kam prichádzame v riadnom predtermíne, pretože tesne pred nami tam stihla prísť iba pani, ktorá išla na biku nejakých 30 km, je povyše vedľa kostola v priestoroch malého detského ihriska škôlky. Organizátori sú dosť prekvapení, že sme už tam a tak nám obratom vypisujú diplom. Kupujeme si po fľaši piva a po krátkej prestávke sa chystáme vyraziť na cestu domov, ktorej záver už každý zvládneme po svojej osi. Nikoho zo štartujúcich som ani po ceste ani v cieli v ten deň už viac nevidel. Pod novým mostom sa definitívne lúčime a mňa s kamarátom čaká už len asi 15 km proti vetru.

Nechcem uvádzať hodnotenie tohto podujatia, pretože by bolo jednostranné a z môjho pohľadu istým spôsobom zaujaté. Zo všeobecného pohľadu však je to čisto turistické podujatie pre peších alebo ľudí na bicykloch, kde nemožno od všetkých zúčastnených očakávať vyššie fyzické nasadenie, resp. seriózne tréningové, či dokonca pretekárske ambície. Na druhej strane však nikto nie je limitovaný tempom, či povinnosťami spoločnej jazdy za každú cenu, ide ako chce a s kým chce. Niekto sa však môže opýtať, prečo teda ísť v rámci nejakého podujatia, keď sa nič neplatí, nič sa nedeje, nič sa nevyhráva, nič nie je v cieli (s výnimkou diplomu)? Veď je to to isté ako vybrať sa hocikedy sám alebo s partiou napr. aj po tej istej trase a ešte navyše tam nebudú menej skúsení jazdci.
Odpoveď je z princípu. Amatérska cyklistika vo všeobecnosti sa u nás na Slovensku postupne stáva čoraz populárnejšou avšak na druhej strane nie je príliš spropagovaná. Chýbajú sponzori, aktívni ľudia, kluby, príprava, výchova a zaujatie mladých a často to končí totálnou rezignáciou pre vec zapálených ľudí. Prípadne, ako je to asi aj v tomto prípade, nezlomnou snahou organizátorov, ktorí sa prakticky bez akejkoľvek hmotnej či inej podpory snažia zachovať aspoň tlejúce uhlíky športového ducha ľudí, ktorým nie je ľahostajné vlastné zdravie, návyky, prípadne isté tradície.

Pre mňa toto podujatie splnilo moje osobné ciele a očakávania a navyše som rád, že síce napriek tomu, že sme išli celú trať podľa vlastných predstáv a možností, sme možno prispeli k zvýšeniu počtu účastníkov a tým aj potenciálne možnosti vyššieho záujmu o podujatie v ďalších rokoch. Prajem organizátorom veľa zdaru a priaznivejšie materiálne i finančné podmienky do budúcna. Všetkým ostatným, ak máte chuť, príďte si na začiatku jari voľne zajazdiť, zatrénovať, prežiť príjemný deň… 

Ešte zopár údajov z môjho tacháča a profil trasy podujatia (odfiltrované z denného záznamu pre trasu Devínska 37):
TM: 2:31 (h:mm)
DST: 70.6 km
AVS: 28.0 km/h
MAX: 62.1 km/h