Karpaťák 2004

 Pri Tescu sa k nám pridali daľší dvaja maratónci a v Juri vytuhnutý Bobo. Prvý kopec som šiel veeeľmi opatrne aby som videl ako mám vyladený stroj. No, šlo to. Akurát že som bol veľmi naobliekaný. Na Bielom kríži ma už všetci čakali a hrozili sa mi že im budem pucovať ich tátoše... Zjazd z Bieleho Kríža som šiel veľmi opatrne a tak ma ofičal Bobo ktorý sa šiel prezliecť do letného. My sme zatiaľ v Rači sa poskladali a pohodovým tempom vyrazili na Pezinok. Počas cesty som sa rozhodol že zbehnem domov a prezlečiem si veci. Tak som odovzdal foťák Julovi a stočil to domov. Vybehnuť hore, zhodiť teplé veci nahodiť iné a hurá za nimi. Nedalo sa veľmi... Z Hodokvasu sa valili unavené opité mladé telá, niektoré veľmi zaujímavé a neveriaco sa pozerajúce jak niekto takto skoro ráno može ísť na bicykli. Keď som sa cez nich prebil tak som už stúpal pohodovým tempom na Babu. Po vlhkejšom zjazde som prišiel do Perneku kde už všetci postávali pred krčmou - bola zatvorená, ešte nebolo 10. Ajaj, chybička, nabudúce keď vynechám bratislavské kopce musíme stáť ďalej. Niektorí sa vynašli a doplnili zásoby v potravinách. 

S miernym meškaním sme vyrazili smerom na Bukovú. Fičali sme slušným tempom natoľko že sme predbehli aj itinerár. Ešte do Plaveckého podhradia sme šli pokope a trochu som aj pofotil vyše 20členný balík ale nasledovné stúpania boli nad sily menej vyjazdeným parťákom a tak zaostávali. Pohodovú jazdu narušil len jeden šofér - magor ktorý v zákrute sa rozhodol celý balík predbiehať aj keď dopredu nevidel a mal čo robiť aby ubrzdil pred protiidúcim autom. Jeho dodatočné trúbenie na nás mi znelo ako som ma-go-gooor..... 

V tempe sme odbočili na krátke stúpanie na Bukovú kde sme sa definitívne rozdelil na skupinky. Ešte v zúfalej snahe som sa snažil nás dať dokopy ale nešlo to. Takže som sa na chvoste vydal aj s Julom za "hlavným poľom". Nakoniec sme ho dobehli tak že v Trstíne som naplánoval prejsť na cestu do Jablonice skratkou kým oni šli až do centra. Presne sme sa stretli a Ivan pokrikoval že som si to skrátil - ale omyl.... Skratka bola v pláne! Stúpanie na Bielu Horu bolo krátke ale v dolnej časti fúkal protivietor a nikomu sa nechcelo raziť cestu proti nemu. Zjazd do Jablonice bol v pohode a čakal nás obed.

Tentokrát som ho nedokázal natlačiť celý a asi som aj dobre spravil. Nasledoval totiž úsek ktorý takmer nikto nepoznal a aj ja som ho plánoval len podľa mapy. Ale podľa vrstevníc to nemala byť len rovinka. Tak ideme do Osuského a točíme vľavo. Nová cesta má prekvapujúco slušný povrch a sme hneď v prostredí kopaníc. Prvé kiláky som šiel na čele aby som udal tón a smer a v Prietrži som musel si aj pomáhať s navigovaním podľa GPS keďže tam bolo až nečakane veľa odbočiek a ciest. Po asi 8 km selanka skončila. Z priamej rovnej cesty v maličkom lesíku zrazu začal vyrastať kopec. a nie hocijaký ale taký jedovák s 15% stúpaním. No paráda. Najslabší z nás Karol začal tlačiť a naša skupinka sa úplne rozpadla. Najlepší sa s chuťou vrhli do kopca a ostatní začali kuť plány na moje umučenie... 

Najmä po tom čo sme si mysleli že kopec už končí, nekončil, ale osolil nám to zadný vietor a okorenilo to páliace slnko. Fučiac som vyšiel hore aby nasledovalo trošku klesania a zasa stúpanie. Vedľa jazdiaci Luboš mi už z chuti nadával že ked nemáme tento rok formu, musím vymýšlať takéto trasy. Radšej mlčím. V zjazdíku všetci čakajú lebo nevedia kadiaľ. My čo máme gpsky hovoríme - rovno a v Bukovci doľava. Nasleduje padáčik dolu a letíme do dediny. Všetci tam opäť čakajú a frflú - za zákrutou je 17% jedovák nahor. Radšej sa počkáme všetci a pôjdeme pokope. Dvaja už majú toho dosť tak smerujú na Brezovú, my po trase. V kopci sa hneď rozpadáme a zasa každý bojuje. Už nikto ani nenadáva.. začínam mať obavy o pomstu na mne.... Kopec našťastie čoskoro skončil a zasa ma všetci čakali dolu v najbližšej dedine. Jasné križovatka... vľavo do Myjavy ale my ideme rovno.... nahor. No paráda. Je to krásne prostredie a snažím sa pofotiť atmosféru ale kopec je zasa neúprosný. Na najľahšom prevode s vetríkom v chrbte a slnkom nad hlavou sa potíme smerom nahor.

Kúsok dolu a zasa nahor ale tam už prichádzame k hlavnej ceste od Brezovej k Myjave a teda na už známy úsek. Tu sa už ani nečakáme a pokračujeme na stúpanie na Polianku. Trošku začínam zaostávať a tak pokrikujem po Lubošovi aby ma počkal. Jeho odpoveď je jasná... Nasrdený na celý úsek kašle na mňa. To ma trošku vyprovokovalo a dobieham jeho aj Ježa. V zjazde im aj nechtiac utekám. V stúpaní na Dlhý vŕšok sme opäť pokope a už sa navzájom hecujeme natoľko že zrýchľujeme. točím na 26tke otáčky v najstrmšom stupaní okolo 80 ako Armstrong (chacha) len aby som pojedoval Luboša a on sa ma drží zubami nechtami. Už domiehame aj Ivana s Dušanom pred nami ktorí si to stúpajú v pohode. Naštastie kopec končí a nasleduje klesanie do Košarísk. Všetci traja sme už vyšťavený a aj neskôr sa nám to vypomstilo. Na Košariskách sme sa stretli so skrátencami, trošku orazili a vypadli dolu do Vrbového. Tam nás už čakala elita:-) 

Vo Vrbovom sa k nám pridal aj Miro Pilka a medzitým sme sa nachystali na klasický úsek Vrbové Trstín. Tentokrát to bolo s veterným prídavkom keďže sa od hôr začalo zaťahovať a fúkať čoraz silnejší bočný až chvíľami protivietor. Tento úsek mám rád ale ked som chcel spolu s lepšími nakopnúť vrtulu tak v prvom poriadnejšom stúpaní som dostal akýsi kŕč do pľúc a pocit akoby mi kofola zaliala pľúca... Začal som chrčať a lapať po dychu a chytať posmešky od Ivana. Jasne že som začal zatvrdávať a bol som rád že sa ako tak držím druhej skupinky. Pomaličky to poľavilo ale nové sily už neprišli. Predchádzajúce naháňanie s Lubošom a toto extempore mi zobrali dosť sít takže som bol rád že som ku koncu visel za posledným. Nakoniec v Naháči ma aj trošku počkali. 

Potom vo vetrisku sme už dorazili do Trstína. V krčme mi začalo byť zima čo signalizovalo že mi svieti rezerva. Dotankoval som v krčme ale rezerva už svietila trvalo. Pri odchode sme sa rozdelili na elitu, ktorá odfičala prač, na "zdravé jadro" kde som bol ja a na oneskorencov ktorí nás stíhali. Nastali slávne chvíle Ďuriho Halušku ktorý v tom vetre ťahal špicu a moje pohasínanie. V nenávidenom úseku do Dolan som si vynutil sľub že ma zdravé jadro počká na Červenom Kameni čo sa aj stalo a tak sme pokračovali aj ďalej..  Ale už v Dubovej som unikol dozadu a nasadil turbošetriaci režim aby som došiel na Zošku. Na tomto úseku už zaostal Luboš a Miro ho počkal a potiahol pod Zošku. V samotnom stúpaní sa mi už troška uľavilo a pomaličky som začal sťahovať Ježa. Medzitým sfrčali dolu eliťáci a predbehol ma Miro. Keďže ten prefičal aj okolo Ježa ten sa chvíľku s ním zahákol a tým som stratil šancu sa dotiahnuť a teda nakoniec som sa nejakou 9tkou dohrabal navrch. Tam uz nasledovalo obligátne foto v cieli, počkali sme ešte Luboša a rýchle dolu do Jamy. Ešte v zjazde sem stretli Iva ako sa trápi nahor ale vidina piva každého hnala do Pezinka. Tam sme uz zhodnotili akciu a postune nás zima rozohnala domov. 

 Tak akcia je za mňou a považujem ju za vydarenú. Neznámy úsek sa ukázal ako veľmi zaujímavý, Vyhodený úvod nad BA nikomu nechýbal, počasie aj keď najhoršie zo všetkých ročníkov nakoniec vyšlo lebo nepršalo, pekná účasť a to že som prežil aj napriek hrozbam ostatných potvrdili skutočnosť že o rok sa hádam zasa stretneme na ďaľšom ročníku Karpaťáka.