Neštich 2001

Časovka Neštich - Malý Javorník
1. september 2001
alebo
"Ako som neobhájila posledné miesto"

Už začiatkom tohoto roka som si nezabudla predsavziať, že sa na túto časovku zodpovedne pripravím a určite si tak zlepším výsledný čas voči tomu vlaňajšiemu, minimálne o 5 minút. Svoj starý bicykel som preto trápila aj počas zimy a naháňala som na ňom zimou roztrasené kilometre. Niekedy v júni nastal čas vymeniť ho za lepší stroj. Vtedy som si to o ňom aspoň myslela. Voľba padla na značku Schwinn. Dá sa povedať, že keby nebol tak poruchový, bol by celkom dobrý. Ale teraz k veci.

Večer pred časovkou som svoj bajk vyumývala a precízne som nastriekala všetko potrebné teflonovým mazaníčkom. Asi som to trocha prehnala, lebo mazaníčko z neho stekalo ešte dve hodiny po tomto akte.

Pred rokom som bola na časovku dopravená pekne autom. Tento krát som si to musela odšliapať na bajku. Nijako ma to netešilo. Pred súťažou budem riadne uťahaná. Ráno som čosi po šiestej vystrčila nos spod periny a zamračene som pozorovala rovnako zamračenú olovenú oblohu. Cesty boli mokré, všade samé mláky. Pod lesom sa lenivo prevaľovala hmla a v tom momente sa ako najrozumnejšie riešenie javilo znova urýchlene zaliezť pod vyhriatu duchnu a rýchlo na všetko zabudnúť. Dalo mi pomerne dosť námahy toto lákavé volanie neuposlúchnuť. Zívajúc som sa poobliekala a zbehla som do ľudoprázdneho obchodu kúpiť nejakú poživeň a hlavne RED BULL. Možno mi dá naozaj krídla! Výdatne som sa naraňajkovala a čosi po ôsmej som vyliezla pred dom a zavolala Bobovi, aby som sa uistila, či mu šibe rovnako ako mne a chystá sa na tú časovku tiež. Vraj áno a cestou dokonca vyzdvihne aj švagra. Začalo drobno mrholiť. Ešteže ma Bobo potešil správou, že sa už oblačnosť začína pomaly trhať a poobede má dokonca svietiť slnko. Vypozeral to na satelite. Vydala som sa na cestu. Všetci slušní ľudia ešte tuho spali, len občas prebehlo okolo mňa auto. Akonáhle som odbočila do lesa, nestretla som už nikoho. Bolo to zvláštne. Takto pomerne skoro som v lese ešte nebola. Radostne som vdychovala vlhký, chladný vzduch a pohodovo som šliapala do pedálov. Krajina naokolo pôsobila depresívne. Bola sivá a ponorená do hmly. Napriek tomu a neustálemu drobnému mrholeniu mi bolo príjemne. Kúsok pred Červeným krížom som sa zastavila, odstavila som bicykel a zahľadela som sa na stromy. Pôsobili vyšším a hrozivejším dojmom ako zvyčajne. Urobila som si zopár záberov. Pohľad na hodinky ma ale rýchlo prebral zo snenia. Bolo načase pokračovať v ceste. Kúsok pred Bielym krížom ma predbehol jeden cesťák. Pozdravili sme sa a vzápätí mi zmizol z dohľadu. Tesne pod Bielym krížom mi spadla reťaz, takže o zábavu a ďalšie zdržanie som mala na chvíľku postarané. Za Bielym krížom ma dobehol a predbehol fučiaci Bobo so švagrom Jurajom. Našťastie už bol predo mnou len jeden mierny kopček a kilometre klesania až do miesta štartu.

Na samotný štart sme prišli okolo pol desiatej. Sotva som stihla nafotiť zopár záberov a prehodiť pár slov so známymi, keď začalo pršať. Začali sme si spolu s Jurajom robiť srandu z Bobových optimistických predpovedí. Ako rosnička by sa určite neuživil. :-) Zato o chvíľu som im obom závidela, lebo ich prišla podporiť sestra, resp. manželka (alias "kouč"), so synom Marekom. To sa niekto má, teplý čajíček a milé slovo priamo až pod nos. Napriek zlému počasiu sa hneď obaja blažene usmievali. Štartovala som tesne pred Jurajom. Ešte sme sa naťahovali, ako ma hneď za prvou zákrutou predbehne a až do cieľa ma bude ťahať. Neviem prečo, ale nechcel súhlasiť. :-) Bobo mi múdro radil, aby som sa šla pár minút pred štartom prebehnúť na bajku. Nepočúvla som ho, čo sa mi kruto vypomstilo. Keďže na štartovačku som šla z kopca, mala som zaradené najťažšie prevody. Pri štarte som na to zabudla a vďaka tomu som vyštartovala ako slimák po porážke. Síce som si urýchlene prehodila na strednú pílu a poctivo som začala zaberať, ale nič sa nedialo.
Prevody mi čudne rachotili a rýchlosť sa nezvyšovala. Kým som pochopila, že sa mi nejakým zázračným omylom zaradil najľahší prevod, namiesto stredného a zjednala som nápravu, ubehlo more času. Možno aj minúta. No čo, aj diváci sa potrebujú trocha pobaviť v tento zamračený a upršaný deň. Statočne som ale nadávala na vlastnú hlúposť. Juraj ma dobehol aj hladko predbehol. Možno pol kilometra som ho videla pred sebou, kým ma definitívne neopustil. Zvolila som si voľné, turistické tempo. Strata bola už príliš veľká, tak načo sa hnať. Aspoň obhájim vlaňajšie posledné miesto v mojej kategórii. Cestou som sa venovala príjemnejším veciam. Nekonali sa žiadne poznámky typu:
"Posledný krát dýcham!" a "Určite ma čoskoro lapí infarkt!" a "Načo som sem vlastne liezla!" alebo "Dočerta, kedy ma už konečne tie moje pľúca dobehnú!"
Tešila som sa, že počasie sa trocha umúdrilo a prestalo pršať, že je vlastne celkom príjemne, lebo nie je taký hic ako bol pred rokom a podobne. Kdesi okolo štvrtého kilometra ma dobehol aj predbehol Bobo, tupo hľadiaci vpred, s mohutne vypleštenými očami a funiaci ako parný stroj. Usmiala som sa a povedala som mu čosi povzbudivé, ale nereagoval. Asi sa tešil, že sa vôbec ešte udrží na bajku, s tými svojimi superslikmi a ako-tak prepletá nohami. Ráno pred časovkou sa vďaka nim, kúsok od domu úspešne vykotil na klzkých dlaždičkách. Začínala som sa obzerať okolo seba, lebo čoskoro malo nasledovať klesaníčko, na ktoré som sa už veľmi tešila. Dočkala som sa ho. Konečne som si to mohla rozhasiť ako pravý závodník a tváriť sa pritom primerane vymakane, :-) keď mi oprotiidúci súťažiaci, ktorí to už mali za sebou mávali a povzbudzovali ma. Nasledovala odbočka doľava, smerom na Malý Javorník, pri ktorej čakalo auto. Pri ňom stáli usporiadatelia a usmerňovali ľudí na správnu cestu. Vďaka, ale netreba, túto časť dôverne poznám. Sem sa napája aj cesta vedúca z Košariska, po ktorej častokrát chodím. Mierny tiahly stupáčik som vybehla rovnako svižne, nasledovalo posledné klesanie, otočka doprava a čoskoro zátačka do cieľa a posledných asi 500 metrov do tučného kopca. Tu som rýchlosť nenávratne stratila a vyšplhala som sa hore na zahanbujúco nízkych prevodoch. Prešla som spokojne cieľom a našla som Boba s Jurajom, ktorí ma tam už netrpezlivo čakali. Usporiadatelia mi zobrali číslo, posilnili ma Tatrankou a čoskoro sme sa vybrali späť, takmer až na štart do DEPA, kde mali byť vyhlásené výsledky a potom aj tombola. Bobo sa ešte chvíľu zakecal v cieli s jedným kamarátom, tak sme šli s Jurajom dopredu. Odbočka do depa bola síce vyznačená, ale ani vo sne sme nerátali s tým, že depo bude až tak vzdialené. Šli sme asi 2 km, kým sme k nemu prišli. Čakali nás tam už stánky, bufet a vystavené boli aj ceny pre víťazov a ceny do tomboly. Okrem toho tam nesmel chýbať ani usmiaty "kouč" s Marekom. To si vie niekto zariadiť! :-) Netrpezlivo sme čakali na Boba, lebo dosť dlho nechodil. Nakoniec dofrčal a šli sme si pekne spolu pre zaslúžené pivko. Závodníci medzitým podochádzali a tak mohlo konečne začať vyhlasovanie výsledkov a potom aj tombola. Juraj pred rokom neštartoval, ale Bobo si zlepšil svoj čas asi o minútu. Ja som si svoj zhoršila asi o 40 sekúnd, no napriek tomu sa mi nepodarilo obhájiť vlaňajšie posledné miesto. Skončila som predposledná. V tombole sme nevyhrali nič, ale aj tak sme boli spokojní. Napriek počasiu to bola veľmi vydarená akcia, za čo patrí uznanie a vďaka organizátorom. Výsledky z nej boli zverejnené na internete ešte v ten deň večer.

Rozlúčila som sa s Bobom, Jurajom a ich "koučom" a šla som si časovku pre veľký úspech zopakovať znova. Keďže som sa chcela dostať domov, bolo mi jednoduchšie ísť tak isto, ako ráno, než cez Svätý Jur a Raču. Vynasnažila som sa vyliezť ten hnusný kopec čo najrýchlejšie aj vďaka tomu, že ma ostreľovala kopa štípajúcich mušiek. Dopriala som si zástavku až na Železnej studničke, kde som s uspokojením zistila, že som v ten deň prešla takmer 63 km. Bolo mi príjemne. Nebola som vôbec unavená, len nohy som si trocha cítila. Už som sa takmer zberala domov, keď som zrazu spozornela. Občas zvyknem zablúdiť na Štofiho cyklostránku. Kedysi dávno sme sa aj dokonca videli, ale odvtedy ubehlo možno 15 rokov.
"Hmm, je to on, nie je to on?"
Rozmýšľala som a očami som sledovala svoju obeť, kráčajúcu nič netušiac popri svojom bicykli a živo sa baviacu so svojim povedzme hihi, dobre stavaným kamarátom Borisom (keď si to Boris prečíta, určite ma zaškrtí, ale to by ma najskôr musel dolapiť! :-)) Rozhodla som sa prihovoriť sa im. No čo, prinajhoršom sa strápnim, keď to nebude on. Našťastie som obeť identifikovala správne a dokonca sa ku mne aj priznala. Hneď sme sa pustili do cyklodebaty. Vysvitlo, že idú na Kačín a potom ... sa uvidí. Vraj či nejdem s nimi. Čože je to Kačín?! Chvíľu som sa bála, že im nebudem stíhať, ale našťastie sa neukázali ako lámači rýchlostných rekordov, takže som asi po prvýkrát v živote išla na Kačín vychádzkovým tempom. Bola to celkom príjemná zmena. Trocha sme tam posedeli, podebatovali o všetkom možnom a vybrali sme sa k Vojenskej nemocnici. Najskôr po asfaltke, potom kúsok aj po lese. Štofi hýril optimizmom. Aj mne bolo veselo až pokým sme neprišli na akési štrkovité rázcestie, kde Štofi zahlásil:
"Hmm, tuším ideme správne. Už som tu bol raz pešo. Síce niekedy pred 80 rokmi, ale takto nejako sa tam išlo... aspoň myslím..."
Boris mi hneď začal obšírne a farbisto líčiť aké skúsenosti má so Štofiho orientačnými schopnosťami a ako zvyčajne dopadajú jeho skratky, ale veľkoryso som mávla rukou.
"Veď už len niekam dôjdeme."
Hrkotali sme niekoľko desiatok metrov po štrkovitej ceste, kým sme neprišli k ďalšej zaujímavej odbočke. Jedna z ciest viedla pomerne slušne do kopca. Borisovi sa priam z očí začala čítať nemá prosba:
"Dúfam, že nepôjdeme po nej!"
Štofi radostne zahlásil:
"Boris, ideme do kopca! Takto nejako sa tam ide. Choď prvý!"
Boris neviem ako vyšiel, ale určite nejako vyšiel, lebo do cieľa prišiel. Po horekopci nasledoval dolekopec, kde som jeden úsek rašej tlačila bicykel, majúc v živej pamäti môj pád spred mesiaca. Nechcela som si nabúrať moje takmer zahojené rebro. Nakoniec sme všetci úspešne došli k Vojenskej nemocnici a potom aj na Patrónku, kde sme sa s Borisom rozlúčili. Štofi ma ešte odprevadil domov na Kramáre a ja som zakončila dnešný cyklodeň s kontom 75 km.