Francúzsko 2002

Len včera kúpený 70-litrový a novotou voňajúci ruksak mám už dávno zbalený. Každú chvíľu nervózne pobieham k oknu a pozerám von. Leje ako z krhly, teplomer ukazuje sotva 5°C nad nulou. Hmm, naozaj „ideálny" čas na cyklodovolenku. Na nálade mi nepridáva ani fakt, že Bubo mal byť už dávno doma, aby ma stihol odviezť aj s bicyklom k autobusu na Bajkalskú ulicu. Ktovie, kde toľko trčí.

12. 10. 2002

O jednej tam mám byť a už je pol jednej preč. Rozmýšľam, ako budem šliapať v tom daždi na bicykli, s obrovským ruksačiskom na chrbte. Veď ho skoro ani nezdvihnem! Nadávam na Buba a tlačím bicykel na chodbu. Nejako to snáď zvládnem. V tej chvíli prichádza Bubo. Cestou k autu ho ešte preventívne sfúknem. Kým naložíme dnu bicykel aj ruksak sme obaja mokrí ako myši. Vezieme sa k autobusu. Zrovna dnes sa koná futbalový zápas s Anglickom, takže je celé okolie uzavreté a my kľučkujeme cez bočné uličky a hľadáme autobus. Je jedna hodina preč, nervozita stúpa. Volám Maťu a pýtam sa kde sa nachádzajú. Tiež hľadajú autobus. My k nemu prichádzame prví. Bicykel opieram o príves a ruksak nakladám do batožinového priestoru. Predtým ešte vyberám malý ruksak s vankúšom, poživňou, pitivom a dokladmi, aby som ho mohla zobrať do autobusu. Pýtam sa vedúcej zájazdu, kde máme miesta. Sedíme vedľa seba. Vľavo pri okne sedí akási starenka, vedľa nej by mala byť Maťa a na pravej strane Zajko a ja. Idem si tam odniesť veci a vychádzam z autobusu. Je v ňom strašný hluk. Česi po sebe vrieskajú z plných pľúc. „Žeby si celý zájazd kúpili Česi a iba my traja sme zo Slovenska?" Rozmýšľam prekvapene. Idem späť za Bubom a opäť volám Maťke. Zatiaľ neprišli a nedvíhajú ani telefón. Konečne ich vidíme. Chytro dávajú bicykle k prívesu, veci do batožinového priestoru, nasleduje rýchla rozlúčka s najbližšími a ide sa do autobusu. Sadáme si podľa zasadacieho poriadku. Hovorím Maťke, že sa s ňou môžem vymeniť, nech sedí so Zajkom, ale zatiaľ zostávame tak. Starenka pri okne sa nakoniec mení so mnou, lebo pred nami sedí jej dcéra so zaťom. Vraj či nám to nevadí. Nevadí. Takže ja si sadám k uličke, ona k oknu a Maťa so Zajkom vedľa mňa. Myslela som, že to bude príjemná starenka, ale bola taká nemastná-neslaná. V kuse sa napchávala rezňami, syrmi, tyčinkami, salámami a neviem čím všetkým ešte (ani ma neponúkla… :-)). Po chvíli mi to začalo liezť na nervy. Chudá bola ako slíž, ale obložila sa obrovským, starým spacákom, vypchatým perím. Pod nohami mala tašky (asi pre prípad hladomoru), vedľa seba pod oknom tiež, takže zabrala dve tretiny sedadla určeného pre dvoch. Ja som sa tlačila na zvyšnej jednej tretine. Cestou si písala do notesa akési poznámky (možno ma aj ohovárala :-)) a občas sa zhovárala s dcérou. Vysvitlo že sú z Moravy. Dokopy mohlo byť Moravákov asi desať, ale hluku narobili za celý autobus. Maťa so Zajkom si zo mňa robili srandu. Vždy keď jedla, mi hlasno priali dobrú chuť. Za celú 21 hodinovú cestu som zjedla len 4 rohlíky so syrom a paprikou, kým ona musela zbodnúť rezne z polovice svine a k tomu kopu iného jediva a pitiva. Toto ma ale až tak netrápilo, skôr mi to bolo smiešne. Horšie bolo, že autobus mal pokazené kúrenie. Podľa šoférov sa pokazilo počas cesty, ale všetci sme o tom pochybovali, lebo sa nekúrilo už od Bratislavy. A v takejto „mrazničke" sme mali cestovať až do Francúzska. Najhlasnejšie reptali Moraváci. Vychvaľovali do nebies neoplány s akými sa cestuje v českých cestovkách a sťažovali sa na staručké Karosy, s ktorými musia cestovať u nás. Zabudli podotknúť, že s českou cestovkou by ich tento zájazd vyšiel aspoň na trojnásobok. Napriek tomu, že mám Moravákov rada, títo sa mi sprotivili hneď od začiatku. Aj nám bolo nepríjemné, že sa v autobuse nekúri, ale hromžením sa aj tak nič nevyrieši. Šoféri sa stávali vďaka nim tiež nepríjemní. Za Viedňou sme si urobili dlhšiu zastávku. Šoféri sa najedli a šli sa pozrieť na kúrenie. Medzitým sme si mali z ruksakov povyberať teplejšie veci, aby sme nezamrzli. Vybrala som si tepláky a Maťke som znárodnila jedny ponožky. Zohrievali sme sa čajom a hromžením. :-) V autobuse som sa naobliekala a bolo mi fajn. Šoférom sa podarilo kúrenie opraviť, takže tam bol onedlho hic a mohla som sa pre zmenu vyzliekať. Nebudem opisovať dlhú, úmornú a nudnú 21 hodinovú cestu, usedené zadky, vykrútené stavce, problematické spanie, či skôr nespanie...

13. 10. 2002

Ráno nás za to odmenilo krásnym teplým a slnečným počasím. Okolo jedenástej sme boli v našom kempe v Port Grimaud. Boli sme ubytovaní v štvormiestnom karavane. Nebol to žiadny komfort, jedna väčšia miestnosť s dvoma posteľami, prístelkou, stolom, skriňou, chladničkou, malou kuchynskou linkou s drezom a tečúcou vodou a jedna malinkatá miestnosť s poschodovou posteľou, maličkým okienkom a skriňou. Tam som mala spať ja. Chytro sme si vybalili veci a šli sme sa prejsť na blízku pláž k moru. Bola to piesčitá pláž. Nebola príliš udržiavaná možno aj vďaka tomu, že už bolo po sezóne. More na ňu naplavilo kopu špiny. Napriek tomu tam bolo pomerne plno. Ľudia sa čvachtali v mori alebo opaľovali na piesku. Sadli sme si obďaleč na akési ploché kamene. Tam sme sa tešili z krásneho počasia a výhľadu na more asi hodinu, kým sme sa nepobrali späť do karavanu prezliecť sa na náš prvý cyklovýlet. S Maťkou sme ešte predtým šli do umyvárne a mali sme sa stretnúť so Zajkom pri hlavnom vchode. Šli sme ku vchodu, ale Zajko tam nebol. Vrátili sme sa pre neho ku karavanu, ale kým sme došli spoločne ku hlavnému vchodu, cyklisti nám zdúchli. Mapku sme mali a tak sme sa vybrali za nimi. Šli sme do Grimaudu a začali sme stúpať do slušného kopca smerom ku hradu. Vyšli sme hore, ale našich sme nikde nevideli. Pobehali sme po úzkych vedľajších uličkách a rozhodli sme sa ísť ďalej, smerom na Cogolin. Odtiaľ sme sa vracali späť do kempu. Asi kilometer pred ním nás začali dobiehať naši. Šli rovnako ako my, ale boli sa ešte pozrieť pri starom mlyne, preto sme sa minuli. Veľmi som sa tešila na večeru. Bola som už poriadne hladná a na rohlík so syrom a paprikou som už vôbec nemala chuť. Po príchode do kempu sme sa boli osprchovať. Majú tam pekne urobené sprchy, umyvárne aj záchody. Je ich spolu viacero a sú robené v určitom štýle. My sme chodili do Pompejí, lebo boli najbližšie, ale za zmienku stál aj Egypt. Sprchy síce boli kryté, ale zhora z bokov otvorené a tak neustále vetrané. Báli sme sa, že nám bude pri sprchovaní zima. Večer sa vždy trocha ochladilo, ale keď sme nechali dobre odtiecť teplú vodu, bolo to v pohode. Stačila na vykúrenie.

Na večeru bola polievka a výborný rezeň. Konečne som sa najedla. Potom sme šli do karavanu. Zapili sme pekný deň tradične po slovensky, z domu donesenou borovičkou, chvíľu sme sa ešte zhovárali a šlo sa spať. Zaliezla som do svojej miniatúrnej kutice a vsúkala som sa na spodnú posteľ. Bola úzka a krátka. Ešte som nespala na poschodovej posteli. Nemávam fóbiu z malého priestoru, ale tam ma chytila. Rebrík vedúci na hornú posteľ bol presne uprostred, namiesto aby ho posunuli smerom k nohám. Vďaka tomu sa zo spodnej postele ťažko vyliezalo. Ku všetkému sa na nej nedalo ani posadiť, lebo horná posteľ bola nízko a nezvyknutý, rozospatý človek by do nej určite vrazil hlavou. Zo spodnej postele som teda radšej zliezla a vyliezla som na hornú. Tam sa dalo ako-tak posadiť, ale rebrík vedúci hore bol veľmi labilný. „No zbohom, dúfam, že nebudem musieť v noci zliezať!" Zobrala som si knižku a do polnoci som si čítala. Potom ma to už začalo brať, tak som zhasla a zaujala ležiacu polohu. Mala som pocit, že hore je nedýchateľný vzduch a čoskoro sa zadusím. Zliezla som z postele a otvorila aspoň na centimeter miniatúrne okienko. Vyliezla som späť a konečne sa mi podarilo zaspať. O pol tretej som sa zobudila na šramot vedľa. Zasvietila som tam baterkou. Zajko sa práve vracal z „nočnej prechádzky". Za hodinu som ho nasledovala aj ja. Zabudla som pri tom na to, že sa nachádzam na poschodí a takmer som zletela dole. Našťastie som sa stihla zachytiť rebríka, ale rachot to bol aj tak riadny. Napodiv som tých dvoch vedľa vôbec nezobudila...

14. 10. 2002

O pol ôsmej bol budíček. Okrem môjho nepríjemne zvoniaceho mobilu ma zobudila aj strašná zima. Chytro som sa obliekla a v rámci zohriatia svojej mohutne sa trasúcej telesnej schránky som utekala do umyvární. Zdalo sa mi, že pritom počujem hrkotať od chladu svoje kosti (alebo to mi len cvakali zuby? … :-)). Keď som sa vrátila späť, Zajkovia ešte čušali pod duchnou, vypliešťali na mňa rozospaté oči a vôbec nejavili ochotu vyliezať, tak som ich vydurila. Brblali čosi v tom zmysle, že som po ránu až neslušne aktívna a bolo by ma treba zrušiť. No bodaj by som nebola, keď bola v tej malej kutici zima ako v mrazničke. Na bicykloch sme sa odviezli na raňajky a o deviatej bol zraz pred hlavným vchodom do kempu.

Bicyklujeme z Cogolin-Plage do Gassinu. Cesta sa kľukatí do kopcov a naša 40-členná skupina sa trhá. Zajko sa vrátil do kempu a dal prednosť slneniu a oddychu pri mori. Má recht. V Gassine čakáme na opozdilcov, Maťka zatiaľ využíva čas na ďatlovanie sms-iek do celého sveta a potom stúpame o niekoľko desiatok metrov vyššie, kde si dávame na hodinu rozchod. Prechádzame sa po úzkych uličkách, obzeráme útulné vinárničky a fotíme krásne výhľady.

A zase pokračujeme ďalej. Pristavíme sa pri starom mlyne, neodpustíme si zopár fotografií a o chvíľu už zjazdujeme do Ramatuelle. Máme ďalšiu prestávku na obhliadku mesta. Chodíme po úzkych uličkách, obzeráme vysoké, pekné, drevené okná s drevenými okenicami, obrastené brečtanom. V oknách visia petrolejky a v črepníkoch sú zasadené rôzne bylinky. Pred mnohými vchodmi do domov sú umiestnené veľké nádoby s ozdobnými kríkmi, kvetmi a oleandermi alebo pri dome stojí veľký citrónovník. Všetko má takú zvláštnu a čarovnú atmosféru. Určite to tam vyzeralo rovnako aj pred sto rokmi. Na záver sa ideme pozrieť na cintorín, kde je pochovaný aj známy francúzsky herec Gérard Philip. Má úplne jednoduchý hrob, obrastený brečtanom. Nápis na náhrobnom kameni je už takmer nečitateľný. Prial si takýto jednoduchý hrob. Ako päsť na oko pri ňom pôsobia iné hroby, až gýčovito vyčačkané. Sú na nich rozmiestnené kvety, otvorené knihy, obrázky aj vence. Všetko z keramiky. Vrcholom všetkého je pomerne veľká tabuľka, umiestnená pri jednom hrobe, na ktorej je namaľované obľúbené BMW zosnulého majiteľa. Nuž tak, ľudia sme rôzni, ale mňa tento cintorín nenadchol. Po návšteve cintorína sa konala bojová porada pred odchodom do Saint-Tropez, kam sme sa onedlho vybrali. Samotná cesta nebola žiadna výhra. Šlo sa za plnej premávky, medzi autami. Naša prvá cesta viedla ku známej žandárskej stanici, v ktorom hral hlavnú úlohu Luis de Funés vo filme Žandár zo Saint-Tropez. Trocha nás sklamal stav žandárskej stanice. Je dosť schátralá, nikto sa o ňu nestará. Je to škoda, lebo je stále často vyhľadávaná turistami. Oveľa viac ako stanica nás zaujal bútľavý strom, stojaci pred ňou. Takmer všetci sme sa v ňom vyfotili. Ďalšiu atrakciu nám doviezol starší Francúz, ktorý prišiel na krásnom historickom bicykli (aj keď trocha neudržiavanom). Pristavil sa pri nás a poprosil chlapcov, či by mu na ňom nedofúkali duše. Dofúkali a za odmenu sa na ňom mohli povoziť. Maťka neodolala a šla sa previezť prvá. Hneď za ňou Košičan Peťo. Ten sa do toho úplne vžil. Producíroval sa na malom námestíčku a všetci sme sa na ňom chechtali.

Rozlúčili sme sa s Francúzom a mali sme až do večera voľný program. Šli sme s Maťou k moru, kde sme zjedli obedňajšiu bagetu. Pozorovali sme vlny, lode a čajky a čakali sme na Zajka. Hodiny lenivo plynuli. Mali sme fúru času. Rozložili sme sa na veľkých kameňoch a vyhrievali sme sa na slnku. U nás doma práve pršalo a bola zima. Určite by nám tú pohodu a relax pri mori všetci závideli. Keď sme boli usedení, vybrali sme sa s Maťkou k mešite. Zajko zostal pri mori a strážil bicykle. Vyšli sme po nekonečných schodoch hore, ale až k mešite sme sa nedostali. Obišli sme ju aspoň dookola. Bolo tam čo obzerať. Výhľady na more a lode, staré vysoké pínie, cintorín celkom pri mori pod nami, pohľad na Saint-Tropez. Dlho sme tam nezostali, ponáhľali sme sa za Zajkom. Chvíľku sme ešte posedeli pri mori a šli sme sa pobicyklovať po promenáde pre zazobancov. Všade sa nachádzali samé butiky, vinárničky, kaviarničky, predajničky a zmrzlináreň, ktorej sme nakoniec neodolali a kúpili sme si s Maťkou po dve veľké zmrzliny. Boli vynikajúce.

Cestou do Port Grimaud sme sa zastavili v obchoďáku, kde sme sa potešili francúzskou horčicou a minerálkou. Keďže bolo stále krásne a pomerne teplo, šli sme sa v malej skupinke po večeri prejsť do „francúzskych Benátok", akéhosi mestečka na vode. Bývajú v ňom vrchné vrstvy obyvateľstva: lekári, umelci, diplomati a pod. Pod domami im kotvia jachty, skrátka luxus. Skoro ako u nás. :-) Prechádzku sme ukončili vo vinárničke. Veď aká by to bola návšteva Francúzska, keby sme neochutnali pravé francúzske víno. Takže sme si troška aj hýrili. Cestou do kempu sme sa stavili v Egypte a odfotili sme sa so sfingou. No dobre, dobre, kecám. Nebol to pravý Egypt, len sa tak tváril. Bolo to jedno z našich sociálnych zariadení v kempe, pri ktorom sa vždy fotí kopa turistov. Sú to asi najviac fotografované záchody na zemeguli.. :-) Netešila som sa príliš po tých dnešných pekných zážitkoch na moju kuticu v karavane. Nakoniec sme to však vyriešili k mojej plnej spokojnosti. Spala som na prístelke pri Zajkoch. To už bolo iné kafe. Konečne som sa pomerne dobre vyspala.

15. 10. 2002

Nastal najočakávanejší deň z celého cyklozájazdu. Vstávalo sa o čosi skôr, lebo sa aj skoro odchádzalo. Raňajky aj obed sme dostali so sebou. Boli to obložené bagety, jabĺčka a perníčky. Konečne ideme do Verdonského kaňonu. Bicykle boli naložené na prívese už od večera, takže sme sa ráno nemuseli zdržovať ich nakladaním. Počasie nám nebolo príliš naklonené. Od rána sa mračilo. Ťažké, tmavé, olovené mraky sa lenivo prevaľovali na kopcoch a nejavili ochotu odplávať preč aj keď sme ich o to v duchu dôrazne žiadali. Nakoniec sme to vzdali a vyslovili už len jediné želanie: „Len nech neprší!" Cestou som zjedla jednu bagetu, aby som nabrala síl na 10 kilometrov dlhý kopec a do ľadvinky som si napchala iba perník. Cestovali sme asi 120 km, ale šlo sa len po vedľajších úzkych a kľukatých cestách, takže sa nedalo veľmi ponáhľať. Niektoré zákruty boli naozaj také, až sa človek občas čudoval, že sa autobus neprelomí na polovicu, keď nimi prechádza. Náš šofér (volali sme ho Zoli-hazardér) pred nimi nemal rešpekt. Išiel ako čert. Čoskoro sme začali stúpať do kopcov.

Cesta sa zdala byť ešte užšou, lebo pod nami zívala čoraz hlbšia priepasť bez zvodidiel. Stačilo trocha neopatrnosti a mohli sme byť nebohí. Slepo sme museli dôverovať Zolimu, nedal nám inú možnosť. Snáď vie čo robí, keď ženie autobus aj s prívesom bravúrne do zákrut. Všetka česť, stará Karosa vydržala. Maťka už pomenej. Zvykne jej bývať zle, keď je cesta moc kľukatá a táto teda bola. Chudiatko, sedela tam celá zelená a pozerala dopredu. Tupo som rozmýšľala, či mám igelitku, keby niečo. Nemám, snáď sa stihnem uhnúť... :-) Ale nie, bolo mi jej fakt ľúto. Priala som jej, aby tá cesta čím skôr skončila, nech môže vystúpiť. Nebolo jej dopriate. Zrazu sa zodvihla a odpotácala sa dopredu ku šoférom. Myslela som, že chce aby na chvíľu zastavili, ale iba pri nich zostala sedieť. Trocha sa jej tam vpredu uľavilo. Serpentínky boli vytrvalé. Stále sme stúpali, stále sme sa točili a stále sme neboli v cieli. Cestou nás zastavili akýsi kompetentní a požiadali nás, či by sme nemohli asi 5 minút počkať a dať prednosť nákladiakom, rútiacim sa zhora.

Boli dosť široké a autobus by mohol mať problém ich obísť. Museli sme súhlasiť, ale boli slušní a ešte sa nám aj ospravedlnili za zdržanie. Zatiaľ som pokukovala na husté oblaky a hmlu v kopcoch. „Do čerta, naozaj by dnes nemuselo pršať!" Nákladiaky prešli, onedlho sme minuli levanduľové pole a konečne sme asi po troch hodinách prišli do dedinky La Palud-s.-Verdon. „Konečná, vystupovať!" Vypadli sme z autobusu, narovnávali sme si stuhnuté nohy a krky a chlapi začali skladať bicykle. Zatiaľ sme si my ostatní, leniví kúpili kávu alebo čaj a pomaly sme popíjali. Bola pomerne zima. Ešteže nás varovali, aby sme sa dobre naobliekali, lebo tu hore je zima takmer stále. Mala som nepremokavé, neprefúkateľné šušťáky, tričko, pulóver aj špeciálnu bundu do -5°C. K tomu zimné rukavice.

Maťka bola vystrojená podobne. Skrátka, dve pekné cibuliatka. Keďže mi počas celého cyklozájazdu vo Francúzsku prepúšťalo zadné koleso, bolo ho treba stále dofukovať. Dušu, pumpu aj ostatné cyklonádobíčko som si vzala zodpovedne so sebou, ... ale vždy to zostalo zabudnuté v kempe. Takže som si pumpu musela požičiavať. Tentokrát sa nado mnou zľutoval Košičan Peťo a nezbednú dušu mi dofúkal. Kým sme sa my dve s Maťkou vyšuchtali, ostatní nám postupne pozdŕhali a tak sme sa samé vydali s vetchou mapkou okolia pokoriť Verdonský kaňon. Zajko zostal v autobuse, lebo mu nebolo príliš dobre a šiel sa len poprechádzať po okolí.
Šli sme kam nás oči zaviedli, trocha sme si tipli, trocha sme náhodne trafili podľa mapy a našťastie vysvitlo, že ideme správnym smerom, nakoľko sme pomaly začali dobiehať slabších cyklistov. Počasie sa zatiaľ neumúdrovalo, ale hlavná vec, že zima nám nebola. Také 3-4 km sme šliapali takmer po rovine a potom nasledovalo sľubované stúpanie. Dalo sa zvládnuť, lebo priemerne každé 2 km boli robené vyhliadky, pri ktorých sa zosadalo a odušu fotilo alebo filmovalo. Tam sme vždy dobiehali hlavnú skupinu cyklistov. Vyhliadky budili zaslúžený rešpekt. Kaňon bol hlboký aj 700 metrov a pohľad na rieku Verdon tečúcu hlboko pod nami vzbudzoval zaslúžený obdiv a rešpekt. Nebolo by asi zdraviu prospešné padnúť cez zábradlie... Napriek tomu to bola krása, ktorá dokázala človeka uchvátiť. „Keby svietilo slnko, bolo by to ešte krajšie!" Podpichovala som občas Maťku, ktorá sa nad touto mojou nehoráznou hláškou vždy úprimne pohoršovala. „Teš sa, že neprší! Toto zažiješ len raz za život, tak si to vychutnaj!" Nadchýňala sa. A opäť sadáme na bicykle a ideme ďalej. Hĺbka pod nami aj hmla pred nami sa neustále zväčšujú. Na jednej z vyhliadok vidíme skalolezcov. Dvaja sú hlboko pod nami. Vidíme z nich len dve malé, farebné bodky, štverajúce sa nahor. Jeden pavúčí muž je len 40 metrov od nás a šplhá sa namáhavo hore. Ešte mu to príliš nejde. Asi je to začiatočník. Pohybuje sa pomaly a neisto a jeden z jeho kamarátov, ktorí sú kúsok od nás a istia ho, mu neustále čosi po francúzsky radí. „Hmm, celkom sympatický Francúz je to." Skonštatovali sme s Maťkou a nenápadko som si ho odfotila, nech máme na čo doma spomínať (nuž, na tej fotke sa netvári príliš fotogenicky... :-)). Odchádzame. Cestou stretáme ešte sympatickejších francúzskych skalolezcov. Kto by to všetko stíhal fotiť... Zdá sa, že sa nám akosi ťažšie dýcha. Žeby to bolo tou nadmorskou výškou alebo vysokou vlhkosťou vzduchu? Teším sa na ďalšiu vyhliadku. Pohľad cez zábradlie ma neuspokojuje a tak ho preliezam a štverám sa o kúsok vyššie na akési skaly. Odtiaľ si fotím rieku Verdon (nič moc záber) a Maťku s ostatnými cyklistami. „Zuza, už aj poď dole!" Velí Maťka. „A veru nejdem, ešte raz si vás odfotím!" Jedujem ju. Zliezam a ideme ďalej. Začína úplne drobno mrholiť. Ani to takmer nie je badateľné. Stojíme a fotíme sa ešte pri ďalších dvoch vyhliadkach a potom sa definitívne vnárame do hmly. Najprv nenápadnej, ale potom čoraz hustejšej a hustejšej. Nie je vidno možno ani na 5 krokov. To ani nie je hmla, to je oblak, zisťujeme prekvapene. V oblaku sme veru ešte nebicyklovali. Pred nami sa vynára strašiak. Identifikujeme ho o chvíľu ako jedného z našich cyklistov. Predbiehame ho. Začína sa mi páčiť bicyklovanie v oblaku. Pridávam do kroku a predbieham Maťku. Čosi obrovské a tmavé sa vynára predo mnou. Vyzerá to ako jaskyňa. Je to jeden z tunelov, o ktorom nám rozprávala naša vedúca. Vbieham doň a nevidím vôbec nič. Všade je tma. Aj v tuneli je hmla. Predné svetlo nemá nikto z nás. Veď načo aj, nikto nepredpokladal, že by ho počas dňa využil. Radšej spomaľujem a snažím sa ísť rovno. Idem celkom naslepo. Nepríjemný pocit. Pod kolesami škrípu a odskakujú drobné kamienky. V diaľke konečne rozpoznávam čosi biele. Sláva, je to východ z tunela. Vybieham do bielej hmly, v ktorej človek vidí aspoň na tých 4-5 krokov. Neradujem sa dlho. Nasleduje druhý a zároveň posledný tunel. Tento je kratší, takže ním prebieham bez problémov. Za ním zosadám z bicykla a fotím si akési ozdobné trávy. Škoda filmu, bola taká hmla, že na tej fotke nie je takmer nič vidieť. Čoskoro zosadám zas. V efektnej zátačke čakám na Maťku, aby som si ju odfotila. Konečne prichádza. Štelujem si foťák a ... cvak! Spolu s ňou je na fotke aj auto. Zrovna vtedy muselo ísť. Nevadí. Maťka je pred autom. Môžeme sa chváliť, že ho práve predbehla. Maťku vyženiem do zákruty ešte raz a fotím ju znova. Tentokrát bez auta. A ďalšia vyhliadka v poradí. Pri nej sa nefotí nikto, len párik z toho auta a my dve, lebo krásny výhľad pod nami je dôkladne zahalený hmlou. Najvyšší bod stúpania je za nami a konečne ideme dole z kopca. Prestáva mrholiť a aj hmla pomaly ustupuje. Občas dokonca vidieť kúsok modrej oblohy. Zas sa začínajú pod nami odkrývať krásne výhľady. Pozeráme čoraz častejšie na tacháč. Podľa počtu odjazdených kilometrov, by sme tu niekde mali natrafiť na náš autobus. A nemýlime sa. Čoskoro prichádzame k nemu. Bicykle hodíme do trávy a ideme pozrieť Zajka. Už mu je trocha lepšie. Bol sa aj prejsť. Kým sa s ním Maťka zhovára, ja lačno tisnem do hlavy bagetu, ktorú sme dostali na obed. Zapíjam ju čajom a onedlho na to som pripravená na ďalšie bicyklovanie. Zatiaľ máme za sebou len 23 km. Čaká nás rovnaký počet. Niekomu sa už bicyklovať nechce a zostáva pri autobuse. Asi pätnásti z nás sa postupne vyberajú z dedinky La Palud-s.-Verdon po serpentínkach dolu k jazeru Svätého kríža. S Maťkou odchádzame takmer posledné, spolu s trojicou mladíkov z nášho zájazdu. Šliapeme spolu do tiahleho asi 1,5 km dlhého kopca. Keď mám kopca už plné zuby, prichádza vytúžené klesanie. Chalani miznú pred nami závratnou rýchlosťou, my ich nasledujeme pomalšie. Za ostrou zákrutou nás prekvapil pohľad na osamelý domček v údolí. Krása. Čím nižšie klesáme, tým viac sa obloha vyjasňuje. Dobieha nás Stano. Fotíme si ho, spolu so slnkom osvetlenými kopcami. Onedlho nás zaujme obrovská skala, z ktorej tečie voda, po celej jej dĺžke a vlieva sa do malého jazierka. Fotím si ju a sadáme na bicykle, aby sme po pol kilometri opäť zosadli. Našu pozornosť tentokrát zaujali kríčky plné černíc, rastúce husto popri ceste. Maťka ich ochutnáva a tvári sa blažene. Vrhá sa na ne. Chutnám aj ja a nadšene okupujem vedľajší kríček. Sú šťavnaté a sladučké. Obďaleč stojí akýsi dom. Snáď to nie sú súkromné černice? Občas vrhneme pohľad smerom k nemu. Zdá sa, že tam nikto nie je, len akási mačka prichádza ku nám a žalostne mňauká. „Čože by si rada? Černice?" Pýtame sa jej so smiechom a pasieme sa ďalej. Ej veru chutia nám. Sú dobré aj od smädu. Oberáme kríček za kríčkom. Čosi také dobré som už dávno nejedla. Ešteže ich je tam toľko. Zrazu zisťujem aká som hladná. Vyberám perník a delím sa s mačkou. Maťka zatiaľ schrúme jabĺčko. Sadáme na bicykle a spokojne odchádzame. Klesáme čoraz bližšie k rieke Verdon. Už na nej rozoznávame aj člnky. Z tej výšky sa nedá presne identifikovať, čo presne to je. Táto divoká riečka je s obľubou vyhľadávaná raftermi. V diaľke pod nami vidíme most cez rieku, po ktorom nás viezol autobus cestou ku kaňonu. Presne pod mostom sa rieka vlieva do jazera Svätého kríža (Saint Croix). Už vidíme aj slnkom zaliate pláže pri jazere. Vzdušnou cestou sa to javí ako kúsok, nás však čaká ešte asi 8 km dlhá, kľukatá cesta. Slnko začína citeľne hriať. Musíme zastaviť a zhodiť zo seba teplé veci. Zostávame len v kraťasoch a tričkách. Dobieha a predbieha nás Peťo. Vchádzame do akéhosi mestečka a odbočujeme vľavo. Čoskoro sa vedľa nás trblieta obrovské jazero. Asi kilometer pred cieľom nás predbieha náš autobus aj s cyklistami, ktorým sa už nechcelo bicyklovať až k jazeru. Ešte zo dvakrát zosadám z bicykla a fotím si pohľad na jazero, most aj kopce. Maťka ma medzitým opúšťa a ponáhľa sa za Zajkom. Míňam autobus na parkovisku a odveziem sa priamo na most, z ktorého si fotím rieku aj jazero. Potom sa už ponáhľam za Zajkami a štelujem si ich pri trblietavom jazere. Celkom dobrá fotka z toho vznikla. Na parkovisku stojíme viac ako hodinu, kým dobehnú ostatní a kým sa naložia všetky bicykle na príves. Kupujem si čosi na pitie a sadám si k Zajkom. Zas sa príjemne vyhrievame na slniečku a pri vode. Škodoradostne myslím na našich doma, v upršanom, studenom počasí. Hihi, ako je nám tu dobre. Konečne je naložený aj posledný bicykel a okolo piatej sadáme do auto busu. Zoli maká plnou parou do kempu. Maťka si dala Kinedryl a cestu viac-menej v eufórii prespala. Pýtala som sa jej, prečo si nedala jeden aj cestou tam, načo mi odpovedala, že by potom bola na bicykli ospalá. V kempe sme boli o pol ôsmej a ja som nedočkavo behala po prívese a durila Zajkov na večeru. Zas som bola hladná. Bola vynikajúca kapustnica (šla som si aj pre dupľu) a akési mäso so zemiakmi. Všetko som zožrala rýchlosťou kyseliny a čakala som na Zajkov, kým sa pekne distingvovane napapajú. Bol to náročný, zážitkami nabitý deň a tak sme pomerne skoro odpadli do postelí (niekto na prístelku). Neviem kedy zaspali oni, ja som zhasla okamžite.

16. 10. 2002

A je tu posledné ráno vo Francúzsku. Doobeda posledný cyklovýlet a o jednej odchod domov. Počasie vyzerá byť nádejné, je síce trocha zamračené, ale cez mraky presvitá modrá obloha. Do ôsmej sme s Maťkou kompletne pobalené a ja sa rozhodujem, že na posledný cyklovýlet nejdem. Zas mám mäkké koleso a nechce sa mi ho dofukovať. Radšej pôjdem spolu so Zajkom na pláž a budeme sa opekať na slniečku. Maťka bola chvíľočku v pokušení ísť s nami, ale zvíťazila jej športová povaha a predsa len šla bicyklovať.
Zas sa ukázalo naše príslovečné „šťastie", lebo asi hodinu na to, ako odišla sa zatiahlo ťažkými tmavými mrakmi, k tomu sa ešte aj ochladilo, takže sme namiesto na pláži sedeli v karavane. Už som aj oľutovala, že som predsa len nešla bicyklovať. Chvíľku sme sa motali po kempe a potom sme sadli na bicykle a šli sme najprv na poštu, kúpiť známky na pohľadnice a potom som si išla odfotiť „francúzske Benátky". Vyšli z toho vďaka počasiu dosť tmavé a zamračené zábery. Zajko zatiaľ čakal pri bicykloch. Keď bolo dofotené, vybrali sme sa na nákupy do blízkeho obchoďáku. Veď treba nejako zabiť čas. Nešťastne sme pobiehali medzi regálmi plnými dobrého vína a nevedeli sme, ktorému dať prednosť. Nakoniec som si vybrala podľa pekného tvaru fľaše (znalec vína asi práve teraz odpadol ... :-)). Potom sme behali okolo regálu s rôznorodými druhmi francúzskej horčice. Nevedela som sa medzi nimi rozhodnúť, tak som pre istotu kúpila skoro všetky. Hehe, ale nie, no určite ich bolo aspoň 12. Potom prišli na rad syry. To už som teda vonkoncom netušila, ktorý si mám vybrať. Všetky boli lákavé a nádherne smrdeli. Najprv som s ťažkým srdcom vybrala akési balené syry, ale potom som v regáli oproti uvidela aj vákuovo balené a tým pádom na prepravu vhodnejšie, ktoré som uprednostnila. Neodolala som ani tým, ktoré boli balené v akýchsi listoch a ani plesňovým. Z tých som pre istotu kúpila z každého po dva. Ešte som sa stavila pri čokoládach a potom som už radšej utekala k pokladni, lebo by som tam nechala všetky moje ťažko zarobené prachy, zmenené za euro. Zajko kúpil podobný sortiment ako ja, ale rozumnejšie množstvo. Ja som svoj nákup sotva naskladala do ruksaku a tŕpla som, aby sa mi nerozpadol. Obehli sme dookola celý obchoďák, kým sme našli naše bicykle a hurá do kempu.
Maťka prišla asi pol hodinu po nás, spokojná a príjemne unavená. Trocha som jej aj závidela. S nadšením opisovala na akých krásnych miestach boli, čo všetko videli a ako makali, lebo bola len ona s Gabikou a zvyšok samí vymakaní chalani, ktorým ledva stíhali. Maťka preháňa. Je vymakaná ako šrób, človek ledva stíha za ňou, fitneskou jednou! Prešli viac ako 50 km.
Šli sme znova rozbaliť ruksaky a zabaliť do nich to francúzske víno, aby sa nerozbilo, rovnako ako aj syry a horčicu. Podarilo sa. Ruksak som takmer nevládala zodvihnúť, taký bol ťažký. Čoskoro sa šlo na posledný obed. Mali sme rizoto s čalamádou. Rizoto nepatrí k mojim obľúbeným jedlám, ale tam som si dala aj nášup. Všeobecne mi tam veľmi chutilo a jedla som ako drevorubač. Okolo druhej bol odchod domov. Asi po hodine sa začal vzadu z autobusu dvíhať dym. „Horíme!" Ozvalo sa. „Fíha, domov sa tak skoro asi nedostaneme." Pomyslela som si. Jeden zo šoférov vystúpil a chvíľočku čosi vzadu pobabral. Dym ustúpil a šlo sa ďalej. Zastavili sme aj na parkovisku nad Monakom a troška sme sa tam poobzerali. Nemôžem povedať, že by ma až tak veľmi nadchlo. Oveľa viac ma potešil pohľad na ľahučko sa vznášajúceho paraglidistu, ktorý si lietal krásne nad morom. Zdalo sa, že skôr visí na neviditeľnej nitke a vôbec sa nepohybuje. Aj som mu veru závidela. Krásne počasie, zapadajúce slnko nad morom a zdá sa, že aj ideálne podmienky na lietanie. Noc sme pomerne úspešne pretrpeli a pred obedom sme došli do Bratislavy. Ešteže bolo vcelku slušné počasie.
Človek si to počas jazdy ani neuvedomil, ale keď som vošla posledný krát do autobusu skontrolovať, či sme si tam čosi nezabudli, takmer som vycúvala. Bol tam neskutočný smrad. Smradľavé syry sme nekúpili len my, ale takmer celé osadenstvo autobusu a teraz sa ten zápach dal porovnať už len s mnohoposteľovou izbou v kasárni a čerstvo vyzutými „kanadami" a ponožkami po celodennom pochode. „Aha, tak preto tá colníčka tak rýchlo vybehla z autobusu!" Bolo mi hneď jasné naše minimálne zdržanie na hraniciach.
Dovolenka to bola pekná aj počasie nám celkom prialo, ale keď sa už človek trmáca takú diaľku, mohli by ten zájazd aspoň o dva dni predĺžiť. Strava aj program boli vyhovujúce, len tých najazdených kilometrov mohlo byť o čosi viac. Ubytovanie bolo dosť stiesnené. A to sme obývali len traja štvormiestny karavan. Neviem, ako sa na tie krátke a úzke lôžka vtesnali silnejší jedinci.