Európsky pohár Masters 2006
- Napísal: Marián Hlbocký
- Published in Cestná cyklistika
Na EP Masters v cestnej cyklistike sme sa z nášho klubu CK Generali Trnava vybrali štyria. Medzi veteránmi sú to prestížne preteky, považujú sa za neoficiálne majstrovstvá Európy veteránov. Karol Lipovský, najstarší v kategórii 45 až 49 rokov išiel obhajovať minuloročné druhé miesto, Marián Valášek ako čerstvý štyridsiatnik s nádejou na dobré umiestnenie do päť, Horváth a ja v kategórii 50 až 54 rokov získať aspoň ten najmenší pohár za dvanáste miesto. Na štartovej čiare v dedinke St. Florian o 11:00 hod. za letného počasia sme boli dvadsiati traja z dvadsaťsedem prihlásených 50 až 54 ročných /M5/ spolu so štyridsiatkou cyklistov v kategórii 55 až 59 rokov /M6/. Ihneď po štarte sme prekonali krátke stúpanie a potom sme nasledujúcich desať minút iba leteli. Rýchlosť neklesla pod 45 km/h. Hovorím si, čo tu ja hľadám? Čo je to za súperov, že takto dokážu ťahať špicu? Zbohom pohárik za dvanáste miesto. Po prejazde technickým úsekom uličkami dedinky Frauental tempo kleslo pod štyridsať, aké je obvyklé aj na SP Masters. Nasledoval tiahly dvojkilometrový kopec v obci Bad Gams, a po ňom zjazd v serpentínach. Na kopci sme nechali niekoľko cyklistov a už sme neboli taký veľký balík.
Na dvadsiatom prvom kilometri išiel do úniku niekto v hnedom drese. Bol to z našej kategórie, pretože šestovkári sa stiahli do druhej línie. Medzi políčkami vysokánskej kukurice nám s vetrom v chrbte rýchlo zmizol z dohľadu a nikto po ňom neišiel. Do cieľa chýbalo ešte 45 kilometrov. Po pár kilometroch roviny prišiel krátky /asi 300 metrov/ ale prudký kopec. S Horváthom sme vzadu krútili nohami. Kopec dolu nikomu nerobil problémy, ale hore to začalo akosi rednúť. Tí na čele si práve zmysleli, že ideme nahánať uprchlíka. Na vrchle nás čakal Karol Vogel starší a kričí: „Čo vy tu na konci, to mám na Vás vytiahnuť bič?“ Na vrchole kopca sa vpredu dvaja v zatáčke vyhýbali žliabku na ceste a už bola diera 10 metrov, 20 metrov, 100 metrov, 200 metrov! Zvesili nohy, tí za nimi neodstriedali a končili. To už bolo našťastie mimo dohľadu Vogela. Vpredu na tristo metroch roztiahnutý balík v terezíne. Tak som vyrazil dopredu. Obzriem sa a nikto za mnou. Po vyše kilometri, keď mi už dochádzalo, počul som za sebou „HO!“. Dobehlo ma pár cyklistov a domyslel som si, že mám odstúpiť. Pustil som Nemca na špicu ale za ním diera, tak som sa zaradil. Po dvesto metroch začal zvolňovať, tak kričím na neho „Čo je?“ A on po slovensky „VIJETOR“. Vtedy zozadu nastúpil Rus z mojej kategórie a zavelil „DAVAJ!“. A ja opäť druhý. Tak to zostalo na nás dvoch a po troch kilákoch rýchlosťou okolo 50km/h sme dobehli balík. Horváth prišiel o pár minút s ďalšou skupinou. Trať sa potom zalomila na západ do protivetra a za kukuricou sa objavil uprchlík.
To už končil okruh a išlo sa na kopce. Po pravej ruke sme minuli Deutschlandsberg cestným obchvatom na ktorom bolo asi päť kruhových objazdov. Na predposlednom bol z domiešavača rozsypaný štrk a policajt riešil vinníka. Cyklisti z ďalších skupín za nami už videli, ako vodič zametá cestu!!! Za mestom bol prvý skúšobný kopec. Žiadny pruďas, ale keď sa ide cez železničný nadjaz štyridsiatkou, aj ten dá zabrať. Tento bol dostatočne dlhý na to, aby sme sa rozdelili na polovicu. Dvadsaťpäť nás pokračovalo spolu a približne toľko ich zostalo vzadu. Po piatich kilometroch nás asi pätnásť z nich dobehlo a Horváth bol opäť v balíku! Rus /nad 55 rokov/ čo to vraj celé odmakal, išiel okamžite cez špicu a do úniku. Na čelo balíka išli čísla 600 a viac a po ňom. Po prvú dedinu ho dostihli a nastala príprava na kopce.
Prvý kopec bol ako vyrovnaný Červený Kameň od Píly. V nájazde na kopec nastali v balíku presuny. Zaradil som sa do stredu v domnení, že tam sú tí najlepší. Keď už išlo do tuhého zistil som, že nám odchádza predná línia, asi desať cyklistov. Ale to som mal stratu tridsať metrov. Tak som išiel po nich a postupne som ich dobiehal. Všetci išli zo sedla, ale ja som krútil malú/25. Vyzeralo to, že pred vrcholom keď sa postavím, tak ich dobehnem. Lenže tam ich čakali fanúškovia a za výrazného povzbudzovania pridali. Mne chýbalo azda pätnásť metrov na posledného. Večer pred pretekmi mi Horváth hovoril: „Do pekla, né že to bude tak, že bude prvá skupina, potom Hlbocký a potom druhá skupina“. MAL PRAVDU! Ale nič nebolo stratené. Po krátkej rovinke nasledoval prudký rovný zjazd a hneď protikopec do pôvodnej výšky. Hrubá/12 rýchlosť osemdesiatdva a oproti kopec ako strecha. Ťahal som a stále preďoval. Míńal som odpadlíkov z prvej skupiny a keď som mal hrubú/19 zhodil som na malú. Vyšlo mi to presne! Tak ako som si to deň predtým natrénoval. V tej časti kopca totiž nasledovalo stúpanie, ktoré malo určite 20 promile. Kto sa spoľahol na to, že tých tridsať metrov vyletí na hrubej, silno oľutoval. Rýchlo som preradil až na dvadsať päťku a makal. V prvej skupine už zostalo iba päť cyklistov. Ale hore mi došlo. Úplne ma dorazilo zistenie, že za zatáčkou je ešte krátke stúpanie.
Z letargie ma prebral Rus ktorý ma obehol ako prvý. Zaradil hrubú, postavil sa do pedálov a išiel do toho. Skúsil som to aj ja a išlo to! Nasledovalo prudké klesanie so serpentínami. Kým sme sa poskladali aspoň piati, prvá skupina nám beznádejne unikla. Na ceste lesom po hlavnú cestu sme sa nakoniec dali dokopy asi dvanásti. Ten trinásty v jednej zo zatáčiek dostal defekt, ale nečakali sme ho. Päť tam bolo z mojej kategórie a sa-mo-zrej-me najlepší hákový jazdec na Slovensku Milan Horváth. Tu musí pripomenúť jeho druhú predpoveď z predošlého večera: „Ked prídem s tebu do cíla, tak ta ošpurtujem“. Vtedy som si pomyslel, keď ja budem špurtovať, ty budeš tri kilometre za mnou. Po odbočení na hlavnú cestu bola značka 10 km do cieľa a mali sme prvú skupinu asi 300 metrov pred sebou. Dvakrát som sa vystriedal s Rusom a zdalo sa, že ich dobiehame. Ostatných to povzbudilo, začali spolupracovať a o chvíľu to nebolo viac ako sto metrov. Blížila sa dedina kde bol cieľ a Horváth mi hovorí, že je to už marné, aby som radšej oddychoval. Tak som sa zaradil a bol najvyší čas. Keď to potiahol jeden nad 55 rokov, ledva som sa udržal v háku.
Na kilometri bola odbočka do cieľa v obci Eibiswald a Horváth zavelil: „Ideme dopredu“. On prešiel a úzku cestu mi zatarasili ostatní, pretože každý chcel ísť dopredu. Našťastie nasledovalo parkovisko, obchádzajúc balík po ľavej strane som odhodil takmer plnú fľašu /zabudol som ju odhodiť pred druhým kopcom/ a zaradil sa za Horvátha na štvrté miesto. Čudoval som sa, ako ľahkovážne ma pustili. Hneď na to nasledovala 90 stupňová zatáčka doľava na uchu okolo polmetrového mostového múrika. Nasledovalo stúpanie. Prvá pravá, potom ľavá a na záver pravá zatáčka do cieľovej rovinky na námestí. Dvojica vpredu /Nemec a Rakúšan/ začala zrýchlovať a Horváth išiel zo sedla cez nich. V ľavej zatáčke mu začalo dochádzať, dvojica sa postavila, začali ho obiehať zľava, tak som išiel za nimi. Milan ich však takmer privrel o strom v zatáčke, ubrali a ja som si skoro lízol. Tak opäť za Milana. Aby som sa rozbehol, postavil som sa už aj ja. Roztočil som to a že si na chvíľu sadnem. Na to čakali tí dvaja vzadu, vyrazili dopredu a oboch nás predbehli ešte pred koncom stúpania. Udivený, že cieľ je až na koci námestia preraďoval som na ťažšie prevody v strachu, že ma niekto predbehne. O niekoľko hodín neskôr sme sa na výsledkovej listine dozvedeli, že sme boli účastníkmi boja o tretie miesto. Milan skončil piaty a ja šiesty!!! Dvanásť sekúnd za víťazom. 68 kilometrovú trať sme prešli za 1:48:35 hodiny priemernou rýchlosťou 37,6km/h.
V kategórii 40 až 44 rokov /trať 97 km/ Marián Valášek na päťdesiatom kilometri odišiel z balíka a po desiatich kilometroch dobehol trojicu v úniku. V záverečnom špurte si vybojoval druhé miesto.
V kategórii 45 až 49 /trať 97 km/ Karol Lipovský doviedol peletón na vrchol stúpania pred cieľovou rovinou, ale tam ho jeden predbehol, takže skončil štvrtý.
Cieľová páska bola až na konci námestia a nie na začiatku, ako nám ukázali deň predtým naši kolegovia. Myslím, že tých šesťdesiat metrov rovinky výrazne negatívne ovplyvnilo našu taktiku v špurte.
Večer na námestí plnom ľudí mi Giani Motto odovzdával pohár so slovami: „Marián congratulation.“ Zdalo sa mi, že som v siedmom nebi.
Záverom: Dni cyklistiky v Deutschlandsbergu od 11. do 19. augusta sú naozaj sviatkom pre cyklistov. Pripravené sú všetky druhy pretekov v cestnej cyklistike pre všetky vekové kategórie masters, hobby, mládež a aj pre telesne postihnutých. Zabezpečenie trate a doprovod boli vynikajúce. Pre cyklistov je však dosť nepraktické, že kancelária, štart a cieľ je v inom meste. A za dvanásť eur štartovného by u nás určite bola malá porcia cestoviny po pretekoch.
Marian Hlbocký