Potulky po Západnom Slovensku, 2005

1. deň, sobota

Už viac dní za sebou prší a dnešný deň nie je výnimkou. Ráno rozmýšľame, či vôbec vyrazíme kvôli počasiu. Predpoveď hlási vyčasovanie od západu, približne poobede. Okolo obeda sa síce nič také nedeje, napriek tomu vyrážame. Dnes nás čaká iba trasa z Pezinka do Myjavy, čo je približne 80 km priamočiaro. Času je však dosť, len počasie je blbé. Ešte doma pozriem počasie na stránkach SHMU, či na Záhorí už nie je krajšie -> a predsa len je, takže sa vyberieme tým smerom, hoci do Myjavy je to z Pezinka najkratšie cez Trstín. Aspoň si spravíme aj prvý deň poznávaciu jazdu Záhorím :-) .

V slabom daždi vyjdeme na Babu a do Perneka. Tu prestáva pršať a pred sebou vidíme pás takmer jasnej oblohy. Kašleme na to, že to bude okľuka, ideme v ústrety lepšiemu počasiu smerom na Malacky. Odtiaľ si to húlime cez Studienku a Lakšársku Novú Ves naprieč Záhorskými borovicami. Neviem, prečo, ale mám veľmi rád tento kraj. Ešte keby tu bol lepší asfalt, bol by to raj pre cyklistov. V Lakšárskej prvýkrát stojíme na kofči a už hodnotíme, že bola by škoda, keby sme dnes nešli. Však na viac ako 2-dňovom výlete na biku už dávno nikto z nás nebol.

Prejdeme ešte cez Borský Mikuláš a Šaštín-Stráže a makáme po vetre do Senice. Tmavý pás oblohy pozdĺž Malých Karpát sa od nás vzdialil, takže zlému počasiu je nadnešok našťastie koniec. V Senici sa trocha zdržíme vďaka miestnym problémom s dopravou. Po nej nás vítajú Myjavské kopanice, ktorých začína byť v okolí neúrekom. Počas cesty na Sobotište míňame vpravo od nás vodnú nádrž Kunov, ktorá má piesočnatú pláž. Niekedy keď bude trocha teplejšie ju určite pôjdem vyskúšať. Za Sobotišťom je dlhšia a dosť strmá hupka, ktorá nás trocha rozoberie. Keďže máme ešte chvíľu čas, navrhujem vybehnúť si na hrad Podbranč. Nikto z nás tam ešte nebol, takže sa púšťame do stúpania s prevýšením cca 150 m. Záver však už treba tlačiť, keďže do samotného areálu hradu samozrejme nevedie asfalt. Z hradu je však super výhľad na celú Myjavskú pahorkatinu, vlastne všetky kopčeky naokolo. Takže krátky výšľap stál za to.

Po chvíli už schádzame dole a popri riečke Myjave sa kotúľame zaujímavými zákrutami do mesta Myjava. Tu zamierime do Billy a nakúpime si žradlo na večeru a raňajky. Jurovi sa však na poklope kanála stane nepríjemná vec -> kolesom zapadol medzi 2 doštičky na poklope (či ako sa to volá) a pokrivilo sa mu predné koleso až tak, že sa na ňom takmer nedá jazdiť. Dnes je sobota večer, takže cykloservis je už zavretý, bude si to musieť opraviť sám. K miestu dnešného nocľahu je to kúsok, takže najprv sa presunieme tam. Cestu tu pozná jedine Juro, tak nás vedie. Na záver je ešte dlhší nepríjemný stupák, ale dá sa to vydržať a tesne po západe Slnka sme na mieste. Jurov kolega tu má chatu, v ktorej prespíme.

S Darom si navaríme večeru, Juro si zatiaľ kladivom vyklepe koleso. Nakoniec sa mu ho podarilo dostať do celkom jazdy-schopného stavu, možno nebude treba ani cykloservis.

Nocľah je celkom zaujímavý -> ja s Darom spíme na veľkých matrasoch v spacákoch, Juro spí na niekoľkostoročnej posteli, ktorá toho vraj už veľa prežila (ako sme sa dozvedeli od domácich :-) - traja ľudia sa na nej narodili a dvaja zomreli. Takže je to už pekne starý kus, ešte opradený aj rôznymi historkami...

Tak, nakoniec dnešný deň dopadol úspešne, spravili sme si pekný okruh po Záhorí, hlavne tá záverečná časť v Myjavskej pahorkatine sa mi páčila. Na zajtra už hlásia vylepšenie počasia, takže dúfame, že nič nám už nebude brániť v ceste.

2. deň, nedeľa

Ráno vstávame okolo ôsmej a hneď po raňajkách sa vydávame na cestu. Smer Považská Bystrica, bez zbytočných okľúk, ako včera. Dali by sa jazdiť nejaké bonusy cez Česko alebo do hôr na východ od Váhu, ale to by sme nesmeli byť takí leniví...

Hneď zo začiatku krátke klesanie nie je vôbec zlý nápad na rozbehnutie sa. Prejdeme znova časťou Myjavy a začíname sa blázniť v riadne kopcovitom teréne. Pred 2 rokmi bol v tejto časti, ale v opačnom smere, ostrý štart Trnavsko-Kopaničiarskeho maratónu. Tesne pred Starou Turou je veľmi nepríjemná betónka, ktorá bráni ísť rýchlejšie v zjazde. A celkovo sú cesty v tomto okolí v hroznom stave. Ešte nás čaká 1 dlhší kopček a po ňom krásne a dlhé klesanie prakticky až do Nového Mesta nad Váhom. Prejdeme na druhú stranu Váhu, aby sme sa vyhli hlavnej ceste a popod hrad Beckov pokračujeme smerom na Trenčín. Prejdeme ešte pomedzi niekoľko sadov chmeľu (ach, tá vôňa :-) a zopár dediniek a sme v Trenčíne. Ani sa to nezdá, ale za malú chvíľu sme prešli pomerne veľký kus cesty.

Keďže je čas obeda, obzeráme sa po nejakom obchode, ktorý by sme vyrabovali. Myslím, že Tesco sa len ta ľahko prehliadnúť nedá, ale zasa ani tak ľahko vyrabovať ;-) Najlepšie je, že hoci cesta prebieha od neho cca 100 m, treba ísť k nemu ešte obrovskou okľukou, snáď aj cez 5 km (vlastne sme museli ísť až do samotného Trenčína a znovu naspäť). To určite urobili naschvál, aby sme tou cestou okolo ešte viac vyhladli a nakúpili u nich viac jedla. Najhoršie však bolo, že pri Tescu sme uvideli chodník pre peších, po ktorom sme kľudne mohli krížom prejsť... No čo už, nemôžeme byť až takí fajnoví...

V rýchloobčerstvení pri Tescu si dávame každý vyprážaný syr s hranolkami. Tie hranolky síce boli úplne suché a neslané, takže nakoniec som si najviac pochutil na nákupe zo samotného Tesca.
Po nezdravom vysokokalorickom obede zvyšujúcom cholesterol prejdeme v Trenčíne opäť na druhú stranu Váhu a cez veľké mnôžstvo dedín si vychutnávame cesty, ktoré ešte nepoznáme. Kdesi pred Púchovom stretávam cyklistu Lukáša, ktorého som nedávno spoznal cez net. Je tu na prázdninách u babky, takže ide s nami ešte kúsok a potom to znova otáča. To Slovensko je fakt malé, v každom jeho kúte stretávam niekoho známeho...

Prebehneme cez Púchov a za ním popri Nosickej priehrade do Považskej Bystrice. Tento úsek cesty bol úplne super, zľava hory, zprava voda a samé zákruty. Škoda ešte tej veľkej premávky. V Považskej Bystrici ešte zbehneme k majiteľom chaty, kde budeme spať, pre kľúče a po ďalšej návšteve Tesca sa už tešíme, ako si na chate budeme žiť ako prasatá v žite :-)

Skôr, ako však dosiahneme prasačí život, čaká nás ešte dlhší stupák do dediny Podmanín a odtiaľ kúsok po prašnej ceste a sme na chate. Hneď sa nažerieme ako prasatá (aj keď žito nakoniec nebolo :-( a po príprave na zajtrajší deň sa už ukladáme spať. Jurovi asi nestačila jeho večera, keďže ešte v posteli popíja plechovku piva... Asi aby mu v noci zima nebolo alebo čo. Túto noc aspoň nespí na žiadnej posteli opradenej strašidelnými historkami (alebo o žiadnej historke nám nemal dnes kto porozprávať :-)

Dnešný deň sme dali 127 km, čo zase nie je veľa, ale veď sme si pred týmto výletom aj povedali, že našim cieľom nebude naháňanie km ale hlavne vegét. Ak to pôjde takto ďalej tak budúci rok prejdeme každý deň 10 km a na každom km budeme stáť v krčme na pive... A takisto budeme každú noc zaspávať s plechovkou piva v ruke :-) To sa však už ani nemusíme trepať toľko km na bicykli, takže spravíme asi iba okruh po Pezinských krčmách... a spať budeme pred nimi... No to som sa už asi moc zasníval :-)

3. deň, pondelok

Dnes máme na pláne ísť do Nitry. Ako som tak doma čumel do mapy, zistil som, že rovina to teda nebude. Aspoň nebude nuda. A tiež konečne cesta, ktorú nepoznám. Teda aspoň odtiaľto až po Nitrianske Pravno.

Ráno dlho spíme, takže vyrážame až okolo desiatej a kým ja ešte zbehnem vrátiť majiteľom chaty kľúče (čo bolo navyše asi 11 km), tak je už 10:30 a my sme dnes takmer ešte nič neprešli. Takže púšťame sa do cesty smerom na Rajec. Je to mierny horekopec, ale pekná scenéria. V okolí je zopár skál podobných Súľovským skalám a cesta stále vedie zaujímavým údolím. Ani neviem ako ale zachvíľu sme sa ocitli na vrchole stúpania vo výške cca 500 m a po ešte 1 väčšej hupke sme si už vychutnávali zjazd do Rajca. Takže prvý kopec máme za sebou, pritom v skutočnosti to ani nebol kopec. V Rajci to stáčame na Prievidzu. Pôvodne sme chceli ísť pozrieť živý Betlehem v Rajeckej Lesnej, ale zrovna tu majú obedovú prestávku a z cesty vidíme davy ľudí, čakať sa nám nechce, tak sa púšťame do stúpania na Fačkovské sedlo, ktoré ešte nepoznám. Spočiatku je to veget, aj keď proti vetru, ale je to nič oproti tomu, čo začína za odbočkou na Čičmany. Stúpanie okolo 12% s ťažkou batožinou na biku nie je nič moc, takže všetci sa pekne potrápime. Nešliape sa mi zrovna najlepšie, ale našťastie to netrvá dlho a zachvíľu sa ocitám hore. Zo sedla je výhľad na vrchol Kľaku, na ktorom som bol cca pred 12 rokmi a viem, že ten vrchol bol úžasný. Keby sme mali viac času, tak určite si tam s Darom vybehneme. Asi skôr niekedy nabudúce, tento výlet sa predsa chceme flákať.

Zjazd je super až na zopár úsekov s rozbitým asfaltom. Oproti sa slimačím tempom trepe veľa áut-veteránov, ktorí tu asi majú nejakú akciu. V niektorých zákrutách je toto klesanie poriadne mastné, hlavne hore kopcom to zrejme nebude žiadna prechádzka ružovým sadom.

V najbližšej dedine - Kľačne vidíme krčmu a myslím, že nikto nebol proti, aby sme sa tu zastavili. Nakoniec sme tu aj obedovali perfektnú polievku s huspeninou. Ako obed vôbec nepadla zle takáto pauza... Ďalej si to pomaly húlime miernym klesákom do Prievidze, kde ešte stále sa ide veľkou obchádzkou cez celé mesto. Neviem, kto túto obchádzku vymyslel, ale pripadá mi akoby slúžila ako obhliadka snáď každej ulice v Prievidzi, však tá Prievidza má na mape dĺžku tak cca 3 km a prejdeme v nej snáď cez 10 km. Vytrepať sa z nej chceme tak, aby sme nešli štvorprúdovkou na Nováky, ale po starej ceste, ktorá vedie podkopaným územím v okolí dediny Koš. Nakoniec sa však okašleme tak, že zamierime do stúpania do dediny Sebekvasnice či Sebedraždie či čo to bolo a naspäť oblúkom do Koša. Za ním ešte prejdeme pomedzi akési jazerá po ceste pokrytej hrubými šutrami. Po tomto úseku s parametrami cesty 14. triedy konečne prichádzame na starú cestu, po ktorej je to už do Novákov iba kúsok. Takže nakoniec z plánovanej skratky bola poznávacia jazda kopcov v okolí Prievidze.

Hlavná cesta je dosť plná, ale dá sa to prežiť. Toto je už pre mňa pomerne známy úsek. Tu niekde však začína normálny živel -> vchádzame do obrovských rojov malých mušiek. Ja neviem, či tu majú nejaký celosvetový kongres alebo čo, ale sú ich tu snáď milióny. Za chvíľu sme všetci nimi úplne oblepení a máme ich všade, po celom tele. Okrem nôh a rúk aj v ušiach, v hube, v očiach, v nose a kto vie kde všade ešte... Fuj! Nikdy viac!

Po neviemkoľkých aglomeráciách dedín prichádzame kompletne obalení vrstvou mušiek do Partizánskeho. Tu sa stavíme na ďalšej kofči a medzitým sa pokúšame striasť zo seba aspoň vrchnú vrstvu už skapatých mušiek. Teraz neviem, či skapali tým nárazom do mňa alebo z nejakého iného dôvodu... No, vidieť, že sa blížime k Nitrianskemu kraju...

V Partizánskom nás už omrzí hlavná cesta a odbáčame na vedľajšiu cestu, ktorá ide paralelne s hlavnou až do Nitry a okrem toho, že je podstatne prázdnejšia, je aj trochu kratšia. Tento úsek cesty je celkom veselo, pretože kým ja zbehnem z biku skontrolovať lesný porast, či je v poriadku, chalani mi zdrhnú a akosi ich dosť dlho nedobieham. Celý čas sa trepeme okolo 28, teraz idem dlho medzi 35-40 a furt nič. Nakoniec ich nájdem čakať ma pri odbočke na Topoľčany, že kde sa toľko flákam. Inokedy ich dobehnem do niekoľkých minút... tu niečo nesedí. Po chvíli aj Juro sa ide starať o rastliny popri ceste a tak mu to s Darom škaredo oplatím :-) Nasadzujeme hneď nejakú 40-ku a šliapeme do pedálov ako blázni. Po chvíli aj obiehame nejakého cyklistu, ktorý sa na nás zavesí. Juro nás dobieha až kdesi pred Nitrou a dodnes si pamätám ten začudoavný pohľad toho cyklistu, ktorý išiel s nami, keď som Jurovi "znadal", že kde sa tak fláka a že my sa tu vlečieme ako slimáci a on nás nevie dobehnúť :-) Len neviem, či nás pokladal za nejakých profíkov, ktorým je 40-ka málo, alebo za šialencov, ktorí majú veselú náladu :-) Hlavne, že sme veľkú časť cesty rýchlo prešli.

Nitra je už na dohľad, ešte dobre rozbehnutí po naháňačke rýchlo prídeme až do nej a mierime znova do ďalšieho Tesca. Toto je tuším jediná predajňa potravín v Nitre, inú som ešte nenašiel v celej Nitre. A aj tak bolo toto Tesco celé vybrakované. Ja neviem, možno sa nemýlim, že sú to jediné potraviny.

O chvíľu už sme na mieste, kde sme spali minulý rok s Darom pri ceste do Slovenskej Ľupče. Nasleduje podobný scenár alias minulý rok. Rozloženie, večera a výlet do mesta, takisto na Hrad. Znova je centrum úplne vyľudnené, ale tento rok je tu predsa len lepšie, ako minulý, keďže máme za sebou sýtejšiu večeru. Ukladáme sa spať zasa až po polnoci, keďže zajtra sa už nikam nebudeme musieť ponáhlať.

Za dnešok sme dali 164 km, najviac z celého výletu, aj čo sa týka prevýšenia. Prechod cez Fačkovské sedlo sme prežili, takisto aj prechod cez roj mušiek, nakoniec bez väčšej ujmy na zdraví...

4. deň, utorok

Keďže sa dnes nikam neponáhľame, aj náš odchod domov tak vyzerá. Prejdeme cez Nitru a odbáčame smerom na Hlohovec. Tento úsek cesty bol snáď najhorší z celého výletu. Celý čas fúkal odporný studený protivietor, takže z plánovaného veget návratu domov bola ešte poriadna makačka. Každý z nás unavený ešte zo včerajšej naháňačky sme si užili svoje. V Hlohovci sme zatočili do Lidla, kde sme sa chceli naobedovať. V Lidli som ešte nebol, ale hovorím, že ani tak skoro nepôjdem. Žiadne známe a overené výrobky a mnohé mi pripadali ako po záruke. A vraj lacnejší - no nič z toho, čo som si kupoval, nebolo lacnejšie, ako v normálnych obchodoch... Pomaly sa ešte presunieme do známej krčmy v Trakoviciach. Tu už tradične posedíme na dobrej kofole. Aj keď v tejto zime by skôr bodlo niečo teplé. Neskoro. Domov to už nie je moc ďaleko, takže asi už nikde v reštike stáť nebudeme.

Cesta do Trnavy sa to ešte dá prežiť, fúka len odporný bočák, ktorý nás hádže na cestu pod autá. Z Trnavy do Modry je to však už hrozné. Ani nie 20-kou sa trepeme stále proti vetru cez všetky hupky. Ani neviem, čo je lepšie, či byť celý oblepený muškami, alebo takéto počasie. No, priznávam, že tie mušky, ktoré predtým ktoviekdevšade sedeli síce neboli vôbec príjemné, bolo to však predsa len lepšie ako toto. Teplota je tipujem okolo 10-12°C. Ešteže nás toto počasie nezastihlo včera.

Najhorší je úsek medzi Budmericami a Modrou. Dlhé stúpanie proti vetru a ešte začína aj pršať. Všetko sme to našťastie prežili a od Modry už fúkal iba bočák a akosi sme sa nakoniec dotrepali do Pezinka.

Dnešný deň teda nestál za veľa. Škoda, trocha to pokazilo celkové hodnotenie výletu. Mysleli sme, že dnes to bude vegetových 80 km, ktoré by sme prešli aj s bodákom v zadku za 3 hodiny a namiesto toho to bol najúmornejší deň. Pritom dĺžka trasy bola zo všetkých dní najkratšia.

...a na záver:

Ak mám hodnotiť celú akciu, tak určite ju hodnotím pozitívne. Hlavne preto, že sme si dobre zvykli na cestovanie s batožinou a nabudúce sa tak môžeme vydať aj na dlhší výlet. A predsa len, aj trasa určite nebola nudná a celkom sme sa pobavili na všetkom, čo sa nám počas cesty prihodilo. Takže, budúci rok, ak vyjde čas, môžeme si niečo podobné, hoci aj vo väčšom rozsahu, zopakovať.