Schwechater 2006

Začiatok nevyzeral rúžovo, najprv ma zobudil Peter Majda že ideme skôr ako dohoda tak som rýchle balil, po ceste sme mali zobrať ďalšieho známeho ale každý sme sa čakali na inej benzínke 100m od seba... takže príchod na miesto štartu bol na poslednu chvíľu, a nestihol som si dať ani raňajky a už nás pozývali na štart. Keď sme prišli do priestoru štartu akurát odčítavali 10, 9, 8,.... Uff, takže opäť úplne odzadu, ako posledné roky, bolo treba nahodiť maximálne tempo a drať sa vpred už prvé metre za štartom. Našťastie počasie vyšlo ukážkovo, príjemne teplo, slabší vietor do chrbta tak aj to maximálne tempo sa dalo ľahšie stráviť. Rýchlosť neklesala pod 40 naopak často atakovala 45ťku a hnal som sa dopredu. Spolu so mňou sa držali Ivaj Červenka, Peter Majda, Marian Dluhý a Juraj Haluška, Robo nám odskočil dopredu, ostatní zostali vzadu.Asi 15 kilometrov nás držalo takéto divoké tempo keď sme začali uvažovať, že sa usadíme v nejakej väčšej skupinke. Peter frflal že to mu nesedí, ostatní spolu so mňo tiež už mali toho dosť. Práve v tento moment nám pomohla náhoda. V diaľke sme zbadali, že boli na priecestí padnuté rampy a prechádzal vlak. Prestali sme krútiť a pomaly sme dobehli čakajúcich. Takto sa vytvorila veľka asi stočlenná skupina na ktorú sme predtým mysleli.

Bolo jasné že skupina ale nevydrží tak ako ju vlak spojil. Hneď sme sa preto začali presúvať do prvej štvrtiny balíka kde sa dala očakávať stabilná pozícia. Tempo sa nijak zvlášť neznížílo, stále sme atakovali 40tku ale predsa len s menším úsilím. To už prichádzali prvé stúpaníčka a aj Peťovi som hovoril, že to býva dosť nepríjemne. Ale tento rok sa mi akosi v tomto úseku darilo. V nohách som necítil stúpania a úplne v pohode som sa držal s predkom balíka. Len mrknutím oka som zistil že skupina stratila polovicu členov. Blížil sa už prvý kopec. Túto sezónu sa nejako neviem rozhýbať do kopcov. Rovnako aj teraz, za zákrutou som si nahodil ľahší prevod a pomaličky som sa prepadával. Rovnako ako v Seredi som si strážil naše dresy. Tento kopec nie je strmý ani dlhý a po jednej tretine som prestal strácať. V polke som dokonca sa začal doťahovať na Ivana a Juraja ktorí šli voľne a práve im na vrchu ušla časť skupiny. Oni tvorili začiatok ďalšej. V zjazde sa ešte v pokoji šlo, boli sme rozdelení na veľa malých skupiniek, ale keď sme sa napojili na hlavnú cestu pri Neziderskom jazere, bolo treba zapracovať lebo tam fúkal silnejší bočný vietor.

Tak aj bolo, na najbližšom stupáčiku sme ich dorazili a vpredu sa sformovala asi šestica jazdcov čo pracovala. Ja som bol siedmy. Vrátnik. Šiel som už po stredovej čiare a za mňou sa nik neschoval. Takže aj keď vpredu Ivan s Jurajom museli makať, z asi 30 členného balíka toho väčšina nemala úplný osoh. Bol som rád že som nemusel striedať, Začal som totiž cítiť že som ešte dnes nejedol, tak celý ten úsek som dopĺňal energiu. Pritom som musel dávať pozor aby som nelízol v háku a aj na v protismere jazdiace autá ktorých bolo neúrekom. Akurát keď som stihol zapiť posledný hlt sme prišli do mestečka kde sa z hlavnej cesty odbočuje doprava na najväčší kopec na trati.

Opätovne nasledoval obdobný scenár, v prvej štvrtine kopca som začal strácať, do polky stabilizácia, V najťažšej časti som už šiel relatívne v pohode a na poslednú časť kopca som sa šetril. Hore bol bufet, kde sme sa aj tak čakali. Tak sme sa občerstvili a keď sa zdvihla väčšia skupinka jazdcov, vyrazili sme s nimi. Hneď po zjazde sme začali pracovať na čele a držali sme slušnejsie tempo. Skupina stále rástla ale nik sa nepridával k tej desine ľudí čo makala. Prišli asi dve stúpania ktoré mi prezradili že mám tuhšie nohy a že trocha strácam a tak do posledného plazáčiku som si neveril. Zvolnil som tempo a začali ma obiehať ľudia. Až vtedy som zbadal že skupina má hádam 80 členov. A to som nebol na konci, len som sa prestal prepadávať. Od čela grupy som bol asi na 30m. To už stúpanie nabralo svoje najväčšie grády a tak som sa rozhodol, že sa skúsim vrátiť. Na moje počudovanie to šlo a na vrchu som bol späť pri našich. To som už vedel, že to tak zostane až do cieľa. Naštastie aj vietor sa otočil a bol mierne bočný mierne do chrbta ale najmä slabší. Skupinka strácala členov a ťahala ju asi trojica rakúšanov takým tempom že sme šli po jednom za sebou. My sme okupovali pozície za nimi. Takto sme ešte prevalcovali dve skupiny a blížili sme sa do cieľa. Radšej som rezignoval na možnosť nástupov a športov, nemalo to zmysel pri toľkých ľuďoch tak sme v skupine aj prišli do cieľa. Na poradí nezáležalo. Trvalo to asi 3,5 hod a skončili sme v strede štartujúceho poľa.

Resumé: Už stabilná akcia splnila do bodky očakávania, dokonca Ivan vyhral aj losovanie o 60l piva pre tých ktorí prišli do hodiny od víťaza. To sme si podelili a šli domov. O rok prídeme zas...