Jasná-Bratislava, návrat z Viva 2006
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Ráno som pozrel z okna a videl, že je obloha čistá. Je to jasné, ide sa. Veci som mal pripravené už od rána. Včera večer som požiadal Jura a Andreja, aby zobrali moje veci Dubákovi, ktorý ich dá do svojho auta. Večer si pre to prídem ku nemu domov. Zbuntošil som strážnika, aby mi vydal bicykel, namontoval naň držiak, GPS. Ešte spravil zopár fotiek na pamiatku a išlo sa. Pri hoteli bolo okolo 10 stupňov. Keby som išiel v kraťasoch dole, tak načisto umrznem. Mal som windstopper čapáky a aj tak som cítil zimu. Aj prsty na rukách, nos, uši, nohy a vlastne aj tacháč.
Na konci zjazdu sa totiž na ten mrazák vykašľal aj tacháč a zamrzol na ňom údaj 13.47 km s aktuálnou rýchlosťou 34 km/h. Prestali fungovať tlačítka. Nereagovalo to na nič. Aj som si spomenul na Mariána, ako mu včera podobne zdochol Polar. Našťastie mne Polar fungoval, tak som nechal tacháč na pokoji. Možno sa cestou rozmrazí alebo to opravím, keď budem mať chuť. Alebo žeby som skúsil cyklistický reštart? Vystúpiť a znovu nastúpiť na bicykel? :-) Z Liptovského Mikuláša som išiel po pravej strane Liptovskej Mary. Táto varianta postupu je podľa mňa ľahšia ako okolo Partizánskej Lupči. Hlavne pohľad skoro ráno na hladinu vody bez jedinej vlnky je dosť upokojujúci. V sedle Potok som zastavil, aby som zjedol polku bagety namiesto raňajok. Niečo popil a išlo sa ďalej. V doline bola hmla a vlhko. Teplota klesla. Musel som si dať dole okuliare, lebo sa mi prakticky okamžite zarosili a nešli vysušiť. Dal som si ich na Oscara a šliapal ďalej.
Z Bešeňovej nasledoval prejazd cez dva diaľničné mosty a rýchly postup na Ružomberok relatívne prázdnou cestou. Hmla neustupuje a slnko sa rozlieva difúznym svetlom po oblohe. Na teplote v doline to však necítiť.
Pred odbočkou na Vlkolínec som nechal hmlu za sebou a teplota znovu začala stúpať. Tak som niekde za Podsuchou zoskočil z biku a dal si dole čapáky aj jarný dres. Hneď sa mi išlo lepšie. Naďalej však cítim, že to nie je ono. Stále sa cítim nejaký tuhý, malátny, prispatý a nerozjazdený. Podotýkam, že po 60 km. :-) Na Donovaly sa však išlo celkom prijateľne. Ani to tak nebolelo ako som si myslel. Potešiteľné bolo, že počasie vychádza. Len aby to takto vydržalo celý deň.
Hore v sedle bolo 12 stupňov a po krátkej úvahe som sa rozhodol, že si už zimné čapáky nebudem obliekať. Dal som si na zjazd ešte jarný dres. Toto je južný svah, slnko tu pečie už od rána. Pred BB som sa zastavil na benzínovej pumpe. Dal som si jablko, polku bagety, niečo popil a dal dole jarný dlhý dres. Dole v BB bolo 25 stupňov, takže som si dal dole aj dlhý jesenný dres a ďalej jazdil už len v letnom. Dosť mi však vadilo, že musím kvôli jednému zjazdu z Jasnej voziť so sebou dlhý jarný dres a hlavne windstopper zimné čapáky celú cestu do BA. Aj to zaberalo miesto v Oscarovi, a aj to niečo vážilo.
Z Banskej Bystrice ma tlačil vietor do chrbta a tak to bolo veselé. Odsýpalo to, kilometre naskakovali jedna radosť. Aj som si hovoril „takto keby to fúkalo až do BA, tak to bude dnes parádny výlet“. Nadšenie ma prešlo za Sliačom, kde pre zmenu začalo fúkať do ksichtu. No nevadí, za chvílu prejdem do doliny na Krupinu a tam to bude trošku schované a aj terén je tam fasácko-cyklistický.
Začínam mať však pocit, že tento kraj „objavilo“ akosi veľa motorkárov. Našťastie to neboli jogurti. Len pohoďáci s čoprami.
V Krupine som zastavil v krčme. Prvýkrát som musel zastaviť kvôli doplneniu pitiva. Dal som si kofolu. Neviem či výrobca štaiger robí taký humus naschvál alebo voľakde pančujú takúto ochutenú vodu. Každopádne to ako kofola nechutilo.
Bolo treba ešte kúpiť nejakú vodu do zásoby, lebo po Levice už nebude žiadna benzínová pumpa a ako si pamätám kopce, ktoré ma čakajú, bude každé pitie dobré. Mal som len jeden bidón. Slnko začalo akosi viac pripekať. Ako dobre som spravil, že som sa ráno poriadne natrel Daylongom 25. Aspoň sa nespálim. Inak sa mi ide celkom dobre.
Za Krupinou som na pumpe kúpil bezbublinkový Budiš a ľadový čaj. Jednu fľašku dal do Oscara a druhú do bidónu.
Počas postupu na Levice pribúdalo motorkárov. Väčšinou opačným smerom. Dokonca som na istý čas zahliadol partu žiletkárov, ako sa mi postupne vzďalovala v kopci. Hlavné stúpanie je inak veľmi pekné a pestré. Asi ako keď bratislavčania chodia na Pezinskú Babu. Tak bikeri z Levíc či Banskej Štiavnice asi chodia sem. Škoda, že je tu už miestami pomlátený asfalt. Za Žemberovcami som zastavil a zlupol poslednú polovičku bagety. Počas jedenia som pozeral tacháč, čo mu je. Zamrznutý údaj nezmizol. Stále tých 34 km/h. Nepomohlo ani reset tlačítko. Rozobral som to, vybral na chvíľu baterku a vložil nazad. Pomohlo.
Blbý tacháč, určený len na meranie rýchlosti a zamrzne. Kto by to bol povedal, že aj tacháče programuje MS. :-) Predstava, že by som musel takto reštartovávať auto, mixér, PC alebo zvonček na dverách ma desí. Dojedol som teda s pocitom dobre opraveného tacháča a vyrazil ďalej.
Pred Levicami je taká séria rýchlych hupkov, ktoré veľmi nemilujem. Na mape je to rovná čiara ale v profile zbesilé ékágé. Samé hore-dole. Tam som išiel opatrne. Pomaly ale isto sa blížil totiž naoko najľahší úsek až do Bratislavy. Samá rovina. Levice som išiel s GPS cez centrum. S mapou v GPS to bola malina a bez blúdenia. Za Kálnou prišlo odbočenie doľava na Lok a odtiaľ znovu ubudlo áut. Prekvapila ma malá lasička, ako predo mnou svižne prebehla cez cestu s myšou v papuľke. Len taký cvrkot.
Po Šurany je tento úsek veľmi príjemný na jazdenie.
V Šuranoch som si dal ďalšiu menšiu prestávku. Časovo to stíham približne na 19:00 do Bratislavy. Bolo cítiť, že mi od Levíc fúkalo do protismeru zboku. Teraz to bude čistá rovina domov a v protivetri. Skvelé vyhliadky na vydochutie. Každopádne by to chcelo udržať tempo.
Čoraz častejšie som registroval, že dnes musela byť kdesi nejaká veľká motorkárska šou, lebo toľko čoperov som za jeden deň už dávno nevidel.
Po odbočení na Šaľu mi volá Juro „Nosko“ s otázkou, kde som. Tak som povedal, ale snažil som sa rýchlo ukončiť rozhovor, lebo na istom úseku po Tvrdošovce je krajnica užšia. Za nimi sa už cesta rozšírila o takmer metrovú vyfúkanú krajnicu, takže relatívne pohoda. Zobol som dva hroznové cukríky a o chvíľu mi to fičalo do mierneho kopca aj proti vetru úplne ľahúčko. Začínal som však tušiť, že to nie je v poriadku. Pred Šaľou energia doznela a už som sa vliekol. Nemalo zmysel pchať do seba ďalšie cukríky. Takto jednoducho to zase nefunguje. Za mnou vytrubuje nejaký vodič. Signalizujem mu, nech ma obehne. Naraz kukám. MiHi a smeje sa, ako ma tu vymákol. Odstavil auto a zastavil som pri ňom.
Pýtal sa, ako včera bolo a ako sa ide. Posťažoval som sa mu, že ma ničí protivietor. MiHi sa vracal z Nitry, kde fotil namydlených „dolekopcistov“ a chystá na večerný koncert Depeche Mode.
Na Galantu to bolo postupné spomaľovanie. Už som začal ľutovať, že som si nekúpil v Šuranoch bagetu. Cítim, že potrebujem niečo poctivejšie do žalúdka, nie len pojedať tyčinky a kekse. Na prvej pumpe, ktorá bude po ceste skúsim kúpiť nejakú. Zo Galanty do Sládkovičova je betón, tak ma to dosť natriasalo. V Sládkovičove ma znovu počkal MiHi a povyzvedal, či už toho náhodou nemám na dnes naozaj dosť. Jasný provokatér :-)
Ísť to ide, len chýba energia. A ten protivietor tiež nepridá na kľude. Nedá sa nikde odpočinúť v nejakom zjazde. Stále len šliapať.
Zo Sládkovičova som len križoval betónku a išiel smerom na Veľký Grob. V Novom Dvore ma už opustili sily a okrem základnej energie mi už chýbali aj cukry. Zastavil som a uvažoval, čo ďalej. Dokonca som sa pohrával aj s myšlienkou, že sa najem poločervených planých čerešní, ktorých tu rastie neúrekom. :-)
Nakoniec som to vyriešil tak, že som do seba narval uplne všetko čo bolo, zajedol to ešte tabletkou hroznového cukru, počkal, kým to začne účinkovať a vyrazil ďalej. Snáď to bude fungovať až po Senec, kde si dám bagetu.
Tento postup na Senec bol nakoniec lepší a rýchlejší ako som si pôvodne myslel. V Senci majú rozkopané centrum, takže mierna obchádzka ma neminula. Slovnafťácka benzínka nemala bagety. Dal som si len kolu a skúsil ísť do druhej pumpy vo Veľkom Bieli. Tam bagetu mali. S chuťou som sa do nej pustil. Nečakal som však, že ju zbaštím tak rýchlo. :-) Medzitým som odpovedal Rasťovi na SMS, či už som doma. Z Veľkého Bielu už išla cesta rýchlo. Blízkosť domova mi dovolila pokojne zrýchliť postup. Aj keby som náhodou vydochol, o čom som pochyboval, už by som sa nejako domov doplazil.
Domov som dorazil okolo ôsmej hodiny. Sekol som sa v odhade o hodinu. Veľa času som strávil častým zastavovaním na pumpách kvôli pitiu, lebo som mal len jeden bidon a málo miesta v Oscarovi na pitie, kde mi veľa miesta zaberali čapáky, ktoré som si zobral len kvôli zjazdu z Jasnej. Pomerne veľa času som stratil od Šale po Senec, kde mi chýbala energia a tak som išiel proti vetru na úsporný režim. :-) Krátky sumár.
Pôvodne som si myslel, že táto trasa je oproti Viva maratónu kratšia. Že bude mať okolo 290 km. Nakoniec to bolo inak. Celková dĺžka aj s menšími obchádzkami rozkopaných centier miest (Senec, Galanta) má 325 km a čistý čas mi to trvalo 11:20 minút. Vyštartoval som z Jasnej o 6:15 a doma som bol o 20:00.
Zjedol som jedno jablko, horalku, dve Margot tyčinky, tri tabletky hroznového cukru, jednu mysliacu, dva a pol bagety, a jednu nugátovú tyčinku.
Pitie som nerátal ale odhadom asi 7-8 litrov všakovakých tekutín Ice-Tea, Budiš minerálky, kofolu (či skôr niečo, čo sa iba podobalo na kofolu – zafarbená čierna malinovka), a plus jednu Coca Colu.
Nabudúce si to pokojne môžeme zopáknuť viacerí. Možno budeme doma skôr. :-)
