Karpaťák, 19.8.2006

Po dlhšej dobe som mal z Karpaťáka obavy. Sádru mi dali z ruky dole pred dvoma týždňami a horúčkové rozcvičovanie ruky spolu s rozbiehaním cyklistických otáčok nevzbudzovali veľké nádeje na pohodovú jazdu. Už po hodine jazdy mi dochádzal dych. Tak som skúsil znovu šokovú terapiu. Dal som si pred Karpaťákom na poslednú chvíľu Non-Stop cyklojazdu Trnava-Rysy deň pred akciou. Tam som sa vytrápil ako sa patrí až do dna. Stále som však veril, že telo naštartujem.

V sobotu ráno okrem citlivejších stehien to išlo do PK na zraz partie celkom dobre. Prišlo aj zopár nováčikov. Dvaja z Dubnice, Peťo s Barbarou a tuším aj Mišo. Po pol ôsmej sme mohli vyraziť smerom na Pezinskú Babu.

Počas stúpania som vravel Barbine, že ten náš prezidentko by sa mohol zasadiť o nový asfalt aj na druhej strane kopca, keď už má takú moc, že si vyasfaltuje časovkársku časť Pezinskej Baby. :-) Cesta na kopec máva obyčajne aj pokračovanie dole kopcom. Aký som bol prekvapkaný, keď sme išli dole ledva 30 km/h po čerstvo sfrézovanej ceste. Asi mi číta myšlenky v reálnom čase. :-) Len či tam na to sfrézované aj dajú nejaký asfalt. Doteraz si pamätám, ako sa na tej strane tiež niečo po kúskoch sfrézovalo a ďalej nič nerobilo. Mali by tu zakázať kamiónom jazdiť. Zvlášť tým preťaženým. Potom by tu ten asfalt aj dlhšie vydržal v pojazdnom stave.

V Perneku sme ešte počkali na zberača mŕtvol Jara. Uzatvára pole Karpaťáka. Virtuálne. V Jablonici menšia prestávka, kde sme sa napili, pojedli dáke tyčinky, doplnili EPO, testosterón, resp. estrogén a odtiaľ na Štefánikovú Mohylu. Ešte nikdy som tam nebol na biku a naposledy vôbec niekedy pred 25 rokmi. Stúpanie nebolo nejaké extrémne, zato ma potešil dobrý asfalt. Bohvie, dokedy taký vydrží, keď tam chodia aj ťažké autobusy.

Hore sme si dali grupáka fotose a pomaly sfičali dole. Cestou dole sme stretli pachtiaceho sa Jara do kopca. Aspoň sme vedeli, že sa mu nič nestalo a stále funguje.
Z Brezovej pod Bradlom sme pokračovali podľa itinerára do Čachtíc. Ak sa chce niekto naučiť bicyklovať, mal by jazdiť v týchto terénoch. Niet tu kúsok roviny. Tento úsek trate mám celkom rád, ale rozhodne by som si tu nechcel nechať od niekoho diktovať tempo. :-)

V Čachticiach väčšina ostala na obed a ja s MiHim sme sa vydali do Vrbového, kde som očakával rýchlejší obed ako tu čakať viac než hodinu na pizzu. Nepochodili sme tam o nič lepšie. Reštika bola zavretá pre \'celozávodnú dovolenku\' a podnik oproti, obsluhovaný študentami, si skôr pýtal zhovievavosť ako nervózne poznámky o rýchlosti. Pizza sa síce dala jesť ale trvalo to tiež hodinu. Akurát sme dojedli, keď práve prechádzal okolo posledný z balíka.

Úsek od Vrbového po Trstín som poňal ako učebnú pomôcku cyklistiky pre MiHiho, ako sa definitívne neodfajčiť a neznechutiť si cyklistiku na 25 kilometroch. Raz som sa tu totiž dorazil a to mi na zvyšok života úplne stačilo, aby som si tento pekelný úsek dobre zapamätal. :-)
V Dechticiach sme sa pobavili na 4 tabuliach, ktoré informovali, že Trstín je vzdialený 11 km. A v Trstíne sme krčmárke spravili riadnu tržbu, bo nestíhala behať po prázdne poháre a hasiť náš smäd. Lietala ako gulička v Pinballe a skóre utešene narastalo. Nabudúce by nám mohla objednať nejakého maséra, poniektorí by to iste uvítali. Prípadne masérku. To asi všetci. :-) Milan sa podujal odtiahnúť vydochnutých kamarátov do Senca a zbytok sa chystal ďalej.

Po odpočinku sme sa teda vydali na poslednú časť Karpaťáku. Červený kameň a potom cieľ, Zochová chata. V Orešanoch to šarkani na čele s Jozefom nervovo nezvládli a vyrazili na zúrivú jazdu do cieľa na Zochovú chatu. Za nimi sa ešte vydal aj Luboš. Počkal som na zbytok balíka a išli sme spolu.

Barbara už v Horných Orešanoch zaostala, tak som nechal balík ísť svojou cestou a ťahal ju za sebou. V Dolných Orešanoch sme za zákrutou videli, že je zle. Na zemi sa v prachu váľal Dubák a vyzeralo to na nejaký karambol. Zdalo sa však, že sú všetci pojazdní a kým sa dajú do poriadku, tak sme pokračovali s Barbarou ďalej. Neskôr sme dobehli aj Rasťa, ktorý už bol zrelý na \'Landisovu infúzku.\' :-)
Spolu sme takto prekonali depresívny úsek na Doľany. V Častej už obaja pokračovali sami skratkou priamo na PK a ja po osi Karpaťáku. Za Červeným Kameňom v Píle som dohonil Dušana a pristihol ho, ako vyhodil obal tyčinky len tak na cestu. Takže škodná je aj medzi nami. :-]

Pred Zoškou som dobehol vydochnutého MiHiho a prehováral ho, aby nebol lekvár a prekonal sa na Zošku. V tej chvíli nás dobehol Dubák so zvyškom balíka a opýtal sa ma, ako sa mi teraz páči. Jeho brada po karambole získala gigantické rozmery. Vyzeral s tou bradou ako Kirk Douglas po pästnom súboji s asfaltovým mimozemšťanom.

MiHi to napokon v Harmónii vzdal s tým, že ma tam niekde počká a potom spolu pôjdeme do PK. Tak som ho teda nechal a vyrazil za Dubákom a spol. Tí mali po tom páde v Orešanoch náladu akurát tak na ten dojazd.
Hore čakali len Dáša a Jozef. Mišo už zdrhal za ženou domov. Tak som išiel o chvíľu dole aj ja. Myslel som si, že ma MiHi dole čaká. Skoro som sa však strieskal na tých dierach pod parkoviskom na Zochovej chate, keď som videl, že MiHi sa predsa len prekonal a bol už skoro hore. Tak to otočil aj on dole a išli sme sa teda spolu do PK posilniť pred návratom domov. Tam nás už čakala odpočinutá Barbara a zvestovala, že Rasťo sa išiel dať dokopy domov. Postupne prichádzal aj zbytok partie a podebatovali o dnešnom dni.

Karpaťák 2006 ukázal viacero vecí, ktoré by bolo dobré v budúcom ročníku nejako doriešiť.
1. Určiť najvýkonnejších, ktorí budú držať stanovené tempo a pár, ktorí budú robiť 'žuvačku' pre slabších.
2. Balík by sa mal pohromade držať až po Častú. Potom si to šarkani môžu rozdať medzi sebou až po Zochovú chatu.
3. Vopred vybaviť obed v reštaurácii/pizzerii tak, aby bol po príchode balíka do 10 minút na stole pre všetkých.
4. Ideálne by bolo mať so sebou sprievodné vozidlo. Aj keď si myslím, že na to nikoho nezlákame. :-) Navyše to by už chcelo výber 'štartovného + benzínový príplatok :-)'.

Bál som sa, ako sa bude chovať náš veľký balík na cestách a ako budú reagovať šoféri. Vôbec ma neprekvapilo, že najhoršie to bolo medzi Pernekom a Brezovou pod Bradlom. Mal som niekedy pocit, že jazdím pri poľských hraniciach. Samý kaskadér. Pritom som si všimol, že niekoľko áut z ČR trpezlivo čakalo na prehľadný úsek, kde by nás mohli v pohode predbehnúť. Asi by bolo vhodné nabudúce rozdeliť balík na dva menšie, aby sa autám ľahšie predbiehalo.

Teraz zopár pozitívnych vecí Karpaťáka 2006. Snáď najlepšie počasie, čo si na Karpaťáku pamätám. Bezvetrie, teplota tak akurát. Slušný počet účastníkov, svižná jazda, žiadny defekt či vážnejšie zranenie ako Douglasova, pardón, Dubáková brada.
Veľmi dobre sa ukázala náhrada za Javorník, stúpanie na Bradlo.

Bál som sa, že po takmer 6 týždňovom cyklistickom výpadku a po maratóne Trnava-Rysy spred jedného dňa, ma Karpaťák totálne dorazí. Zdá sa však, že akcia Trnava-Rysy má práve naopak dobrý, budiaci vplyv na Karpaťák. Kto zvládne vo štvrtok 302 km, tak v sobotu ďalších 200 km + 15 km do PK a 30 zo Zochovej do BA je brnkačka. Väčšinu trasy som sa však radšej šetril a strážil si tempo. Až hore na Zochovú chatu som to pustil naplno.