Beskyd Tour 2001

Štart bol o 7.30 od skanzenu, teda rozumná doba. Ani zima nebola, ba sa rysoval horúci deň. Na moje prekvapenie sa na štarte zišlo pomerne veľa ľudí, čo bolo zárukou, že to nebude sólo jazda na dlhé štreky. Pár sekúnd po 7.30 bolo odštartované. Prešli sme centrom mesta a zrazu šup do kopca. Človek ešte v štartovnej eufórii si ani nevšimol, že cesta sa riadne zdvíha nahor. Veru, bola to predzvesť čohosi, čo nás čakalo takmer celou štrekou. Cesta už bola strmá a termika spôsobila, že bolo teplo do kopca. Podľa mapy je to stúpanie na Uhliská a potom dolu do Valašskej Bystřice. Pri vrchole sme už mali rýchlosť len okolo 12 a nohy ma riadne boleli. Už tento kopec rozbil pelotón na menšie skupiny. Ešte sme ani riadne neorazili v zjazde a začal ďaľší kopec. Začal v dedine Rúžďka a mal prevýšenie 300 m. Zasa strmina. Navyše aj kvalita cesty šla rapídne dolu. Nakoniec som zistil, že to je typický charakter tohto maratónu. Tam na veľmi zlom asfalte sa kopec vybláznil. Polovička tlačila, ja s prevodom 39/26 som trpel, ale išiel. Spomenul som si na Dolomity. Kruci, tam mali trojprevodníky aj na menej strmé kopce, tuná by sa však zišli ešte viac. Nasledoval rozbitý zjazd, krotý pocitmi v zápästiach mi silne pripomínal MTB maratón. Vleteli sme do Vsetína, kde sa odkláňala najkratšia trasa. Jasné, že idem na dlhšiu. Bol som asi v 20 člennej skupine aj s Mirom, Julo bol viac vpredu.

Šli sme konečne aj rovnejšou a kvalitnejšou cestou. Začínalo piecť Slnko. V Ratiboři bola občerstvovačka, kde však z našej skupiny takmer nikto nestál a ja len závistlivo som pozeral na stoly s broskyňami, pomarančami a melónmi... A zasa stúpanie. Zatiaľ dobrý asfalt a aj rozumne strmý. Ku konci sa zostrmil a skupina sa rozpadala, ale v zjazde do Kašavy bolo všetko po starom. To však začalo stúpanie na Podkopnú Lhotu. Našťastie kopec nebol dlhý a bol na tunajšie pomery štandardne strmý. A šup dolu, podotýkam rozbitým asfaltom, som zišiel do Trnavy! Nie však do tej slovenskej, ale malej dedinky. Za ňou bola úzka cesta na najstrmší kopec Všeminu. Najprv pohrozila kratunkými strminami až prišlo to pravé. V lese predo mnou vyrástol kopec, asfaltka sa strácala za korunami stromov, kde prebleskovali dresy cyklistov. Tak toto je ten stupák! Poďme naň! Cítil som sa dobre, tak idem priamo. Väčšina tlačí. Mira vidím ako na 23 štrikuje cestu, ja na 26 si trúfam ísť rovno. Asfalt zlý, na mnohých miestach mokrý a s prachom. Pozorne vyberám cestu. Už vidím otvorenú plochu a lúčku kde je sále rovnako strmý, ale predsa sa končiaci kopec. Až naraz mi prešmyklo zadné kolo. Ľavou nohou ako som zaberal, tak sa mi vypla a narazil som žalúdkom na predstavec. Skoro som sa prevrátil na opačnú stranu. Po šaškovaní som zastal. Pár sekúnd som naberal dych a tlačím. Aha, dobré. Rýchlosť 2.5. Na tej lúke to už nevydržím a nasadám. Konečne na vrchu. Miro je už dávno preč. Teraz zjazd. Veľmi zlý asfalt a prudké zákruty a už vidím, že si vybrali daň. Dvaja sa šplhajú späť na cestu z lesíka. No, hlavne prísť celý.

Za Všeminou sa zasa kopec už na lepšom asfalte vytešuje na nás. Zasa strmý úsek, navyše v horúčave na otvorenej ploche. To už je boj sám so sebou. Nasledoval zjazd do Liptálu a príjazd na hlavnú cestu do Vizovíc. Stúpanie po dobrom asfalte je znesiteľné aj keď síl ubúda. Zjazd do Vizovíc pekný. Lenže v samotnom meste zrazu odbočujeme do kopca. No tak tento kopec bol psychycky najhorší. Sto metrov strmo stúpal a potom sa cesta vyrovnala. Nevidím za zákrutu a tipujem, či pôjdem dolu. Nie, zasa to isté. A dvakrát. Už sa mi to nepáčí. Zato kopcu áno. Ešte aspoň 3 razy sa zatváril, že to už balí, aby za zákrutou bol zas strmák. Nakoniec som takto vystúpal 300 výškových metrov. Konečne zjazd dolu a konečne občerstvovačka v Újezde. Zdržal som sa tu dosť dlho, aby som načerpal síl. A to mám 95 km.

Za občerstvovačkou nasledovali hupky hore a dolu vcelku štandardnými stúpaniami, až som sa ocitol pri Valašských Kloboukoch. A ešte kúsok dolu a som na hlavnej ceste na Vsetín. Tuná som ešte s jedným cyklistom konečne rozkrútil tempo. Miernym klesaním asi 40-tkou až po križovatku pred Vsetínom. Tam sa pripájala aj najkratšia. Za zákrutou to už bolo horšie, miernučké stúpanie a bočný vietor, rýchlosť stále klesala, horúčava stúpala. Už som sa nemohol dočkať ďalšej občerstvovačky. Smer Nový Hrozenkov, Karolinka - pauza. Nalievam si čistú vodu nielen do, ale aj na hlavu. To už je veľká horúčava a telo je z tej hrboľatej cesty zničené. Hlavne zadok a ruky. Pomaly som sa dal dokopy a nasadám. Viem, že ma už čaká len Soláň. Keď som naň začal stúpať, vyzeral príjemne, ale nakoniec nesklamal, horná časť bola verne strmá a tak som sa vytrápil naposledy. Vedomie, že je posledný, mi uľahčovala toto stúpanie. A zjazd som si vychutnal. Síce zasa nechutne rozbitý, ale púšťam to dolu. Konečne som na hlavnej ceste a tam sa delia trasy. Vpravo dlhá, vľavo stredná. Pre dnes som ľavičiar... Teplo, kopce a rozbitý asfalt prehlasovali pravicu. Klesám až do Rožňova pod Radhoštem a to už ma čaká len asi 1 km stúpanie do cieľa. To už v eufórii prekonávam a konečne pretínam cieľovú pásku. Hurá! Dokonca pred prvým na dlhej;-))

Resumé? Navrhujem premenovať Beskyd Tour na Beskyd Tortur. Charakteristický prvok maratónu - zlý asfalt, nie dlhé, ale extrémne strmé kopce a pre tento rok aj veľká horúčava.
A ešte chcem pochváliť Mira a Jula. Nakoniec spolu prešli celú 245 km štreku.
Gratulujem!