Karpaťák 2007
- Napísal: Roman Rybanský
- Published in Cestná cyklistika
Príbeh začínajúceho cyklistu
Od kúpy cestného bicykla v júni tohoto roku som pomaly zakusoval cyklistický chlebík, väčšinou však do práce a späť. Uvažoval som aj o prázdninovej ceste do Komárna. Po neuskutočnenom Turčianskom amatérskom triatlone, mi prišla celkom vhod ponuka na nesúťažný Karpaťák. Aj keď tých skoro 200 km mi pripadalo skoro nezvládnuteľných bez náležitého tréningu, veď sám som sa na bicykli cez 100km ani nedostal. No myšlienka zúčastniť sa napriek všetkému vo mne stále dozrievala. V sobotu pred podujatím, som si vyskúšal hrádzu za Gabčíkovo od nás z Lužnej, čo som nameral na rovných 80km. Skúsenosť však bola otrasná, lebo fúkal hrozný protivietor a samozrejme pri ceste nazad. Neviem, prečo, ale myslel som si, že malá píla je iba do kopca, tak som to skúšal ťahať iba na veľkej a skoro som sa zodrel. No dal som to celé cez 3 hodiny. Po tejto skúsenosti som veľmi pochyboval o svojej účasti. Kolega Robo Juhás, veľký cyklista, moje pochybnosti zmietol zo stola, s tým, že som urobil viacero začiatočníckych chýb a hlavne, že pôjdem na Karpaťáku v balíku, čo bude ďaleko ľahšie, takže to v pohode zvládnem. A tak som sa s roztrasenými prstami prihlásil. Na moju radosť sa podobne rozhodol aj Vlado Bilík. Bolo skoro rozhodnuté...
Deň pred "pretekmi" sme si dohovorili logistiku, lebo sme išli Vladovým autom a ja som šiel odskúšať úplne nový thule nosič bicyklov. Vyrazili sme presne podľa dohody po 6.15, aby sme boli v pohode na kruháči v Pezinku pri Hypernove, kde bol plánovaný štart. Dorazili sme o 7.00, nikde ešte ani nohy. Ja som si šiel kúpiť ešte niečo pod zub, lebo chlieb, ktorý som si nachystal som zabudol doma. Ráno sa mi jesť nechcelo. Mal som so sebou asi 6 energetických tyčiniek typu muesli, jeden veľký gel, jeden malý a dve plné fľaše G30. Dal som si slaninový chlieb a izotonický nápoj a črevá sa mi pohli v podobe riedkeho prípadu s častým chodením. Našťastie po vyprázdnení sa situácia stabilizovala a celý deň som už podobný prípad nemal. Chudák Vlado, ten čakal na mňa viac, než som si myslel, ale všetko stihol aj on. Jeho zásoby boli ďaleko väčšie a bol pripravený na všetky prípady dlhotrvajúcej cykloturistiky. Táto výhoda sa uňho prejavovala hlavne omnoho rýchlejšími zjazdami. Tak po tejto príprave sme sa vydali na štart, kde už veselo konverzovali omnoho profesionálenejší cyklisti ako my dvaja. Apropo autom prisli iba niektorí, myslim, že zo 3 autá, ostatní pekne na bicykli.
Pezinok - Trstín
Okolo 7.45 sme vyrazili, no skoro sme sa zrazili na kruháči s nejakými autami, ale potom to už bolo v pohode. Dokonca padol aj výstrel, nikoho netrafil a my sme sa mohli cítiť ako na pretekoch. Ja som sa plánoval držať iba niekde vzadu, veď som v živote v žiadnej cyklistickej skupinke -teda balíku- nejazdil. Začali sme s vyššou kadenciou na ľahších prevodoch a v pohode, žiadne ostré tempo. Vzduch bol ráno príjemný, žiadna horúčava. Dával som si pozor pred sebou a vedľa seba, aby som nespôsobil kolíziu a pomaly som si zvykal na jazdu v balíku. Vlada som nevidel, ani necítil, ani nepočul a nemal som odvahu sa obzerať, lebo pri tomto úkone sa väčšinou vychyľujem zo smeru, ako blondínky v autoškole, kam sa pozrie, tam potiahne volant. Kdesi pred úpätím Baby ma však dohnal a tak sme uzatvárali pelotón. Potom sa prihnal zozadu nejaký nadšenec, asi zmeškal štart, lebo inak vyzeral veľmi nadupaný. Po vjazde do kopcov na Babu sa to začalo trhať a ja som šiel v pohode dopredu. Točil som ľahko, rýchlo a nechcel som výjsť s tempa. No dostal som sa medzi dve skupiny, prednú a zadnú. Robo blúdil medzi nimi. Postupne som zvyšoval počet zubov, nie svojich, ale vzadu na kazete, až na neobľúbenú 25, lebo ďalej už technika nepomôže, iba iné nohy. V poslednej tretine kopca mi to veru zdvihalo pulz až na 161, ale nebolo to nič dramatické a celkom v pohode som to zvládal, aj keď ma kde-tu niekto vysokou rýchlosťou predbehol. Našťastie som poznal cestu a vedel som koľko ešte treba šlapať. Robo mi hlásil, aby som sa neštval, a že je iba 13C. To prvé sa ľahko hovorí, keď on točil o 2 koliečka nižšie. Teplota mi vyhovovala. Na vrchole bola hmla, napil som sa, nohy uvoľnil, preradil a pustil sa. Čas 38min a priemerka 21,5km/h. Keď som mal už smrť v očiach z obrovkej rýchlosti, zrazu sa okolo mňa prehnal Robo. Až som vytuhol, keď som si predstavil, že by ma napadlo obísť nejakú jamu. Zákruty som jazdil radšej opatrnejšie, veď pád v takej 50+ môže byť veľmi nepríjemný. Dole v Perneku už všetci čakali. Po mne prišlo ešte zopár jazdcov a nakoniec aj Vlado. Ja som čakal nejakých 7 min. Vyštartovanie z pokoja bolo veľmi rýchle, než som sa zapol boli zrazu všetci preč a mal som veru, čo robiť, aby som ich dohnal. Vlado rezignoval a šiel si svojim tempom. Cesta z Perneku do Malaciek bola veľmi príjemná, zvykal som si na cestu v balíku čoraz viac a mal som dobrý pocit spolupatričnosti, istoty a bezpečia. Bolo to trošku dole kopcom a vietor fúkal zozadu. Rovnako bolo všetko v poriadku aj z Malaciek, žiadne kopce, v Rohožníku sme sa pripojili na podkarpatskú cestu, prechádzali malebným Plaveckým Podhradím a podobnými dedinkami až do Plaveckého Petra. Tam sa cesta zdvihla na Bukovú. V stúpaní, keď som to najmenej potreboval mi zadná pneumatika zmäkla. Musel som z bicykla, dofúkal som to, dúfajúc, že mi to do Trstína vydrží, kde bola plánovaná prestávka. Nevydržalo a veru dolu kopcami som sa aj bál, lebo to stále mäklo, a tak volky-nevoľky som musel z bicykla a meniť dušu. Trvalo mi to 18 min. Práve ako som končil, objavil sa Vlado a tak sme spolu dojazdili do Trstína. Hľadali sme krčmu s bicyklami, našťastie, na nás niekto zamával ako vychádzal z jednej, tak sme to otočili. Zvítali sme sa, no nebol čas na občerstvenie, tak som do seba napchal aspoň jednu tyčinku, chlapi sa už hrnuli z krčmy a než som nasadol na bicykel, už boli preč.
Trstín- Vrbové - Bradlo
Dohnal som v kopci Roba, aby mi dal rady na ďaľší úsek. Nasledovali vlnky. Pole bolo roztrhané a prvých som ani nevidel, iba malé skupinky jazdcov. Občas som sa priblížil, občas niekto prepadol, kus som šiel v háku s Robom, ale väčšinou sám. Vietor bol niekedy veľmi nepríjemný. Tie kopce boli hnusné, ale krátke. Nebolo sa na koho spoľahnúť. Tak som dojazdil do Vrbového, na rohu v krčme už sedeli spolubojovníci, asi už chvilu, lebo rad na pitivo bol krátky. Čas 3:56 a priemerka 27,6km/h. Vrazil som do seba jednu kofolu, druhú som nalial do fľaše a opravoval dušu. Prišiel Vlado, stihol si dať pivo a kofolu, a už sme vyrážali. Poučený, som sa hrnul na čas na dráhu. Tentoraz sme šli s Vladom spolu a rozprávali sa o behu vo Vrbovom. Nasledoval briežok hore, tu sa Vlado odpojil. Po zjazde, dolu sme utvorili zase balík. Niektorí jazdili dolu tak rýchlo, že ani šliapaním dolu kopcom som na nich nestačil. Tiahli sme sa spolu. Boli tam drobné kopčeky. Predbiehali nás akési kamióny, až sme sa doplazili nad Košariská, na odbočke na Priepasné sme čakali oneskorencov. Ja som ani nevedel, že sa má tadiaľ ísť. Podľa itinerára som si myslel, že je to cez Košariská a potom na Bradlo. Tak to pochopil aj Vlado. Myslím, že aj pár iných jedincov si to radšej skrátilo a veru vedeli, čo robia. Cesta na Priepasné viedla cez hrozitánsky kopec. Napodiv som mal dosť síl a celkom som ho zvládol, aj keď to nebolo ľahké. Bolo dobré, že sme si pred ním troška oddýchli a tiež, že bola akási medzifáza rovinky pred úplným vrcholom. Podarilo sa mi dokonca zdolať v elitnej skupinke. Zjazd dolu bol tiež hrozný. Cesta plná jám, pár krát som sa ocitol v niektorej z nich. Našťastie bez újmy. Dole v Priepasnom sme sa znova počkali, aby sme pokračovali spolu. Cesta ubiehala dobre, až do Brezovej. Tu bol plánovaný výstup na Bradlo. Myslel som si, že viem, čo ma čaká, veď pôvodne som mal aj zajačie úmysly, čo sa tohto týka, ale som sa mýlil. Zrejme telo si pamätalo nedávny výstup do Priepasného, tiež bolo dosť teplo a mal som okolo 100km v nohách. Každopádne na týchto 3 km stúpania som potil krv, keď mi nestačila ani 25 a musel som zo sedla. Horšie boli tak 2 tretiny, potom sa to troška narovnalo. V takej polovici nás čakal Vlado v úlohe fotografa. Čudoval som sa, kde sa tam vzal. (Vysvetlenie je v texte vyššie). Bol som veru šťastný, keď som dorazil na vrchol bez zosadnutia. Čas 5:38 a priemerka 26km/h. No chodil som veru ťažko. Hrnul som sa hneď do bufetu po 2 minerálky. Sladkej vody som mal už veru dosť. Hore sme si oddýchli, porobili fotky a hybaj dolu.
Bradlo - Jablonica
Cesta dolu bola rýchla a zároveň nebezpečná, veď rýchlosť sa približovala aj k 70tke. Pri nepozornosti vynášalo z ostrých zákrut. Myslel som si, že najhoršie mám za sebou, že bude nasledovať rovinatá cesta. Ako hlboko som sa mýlil. Veď my sme si to dali ešte cez Bukovec, Prietrž a Osuské. Najzaujímavejší bol práve prvý menovaný. Stupák to bol vyšší a dlhší ako na Bradlo. Zaujímavé, že som s ním nemal taký problém a fungoval som. Pri zjazde v Bukovci som sa skoro vysypal, keď sa cesta zrazu stočila doľava, bol som dosť blízko obrubníka, bol tam štrk a tak som len obmedzene prerušovane mohol brzdiť, takže ma to vynieslo skoro až na obrubník. Našťastie som nestratil duchaprítomnosť a ustál som to. Cesta to bola celkom príjemná. Z Bukovca nasledoval briežok a mierny dlhý zjazd. Po ňom som zostal sám, lebo dolu väčšinou všetci trielili rýchlejšie. V Prietrži som nevedel kade ďalej, lebo značenie bolo veľmi mätúce, opýtal som sa. Tak sa nás tam zišla hŕstka, aby sme pokračovali spoločne. Tempo bolo dosť vysoké -okolo 35km/h, ale bolo to mierne z kopčeka, takže sa to dalo vydržať. Až sme prišli do Jablonice v čase 7hod a priemerkou 25,9km/h od štartu. Miesto obeda sa dalo ľahko nájsť. Reštaurácia klasická ako za socíku. Čašník bol vyvedený z konceptu a iba bezradne mával rukou, že je sám. Nakoniec to celkom dobre dopadlo a celý obed som zvládol za 1.10, aj keď druhú rundu nápojov, som si radšej dal v susednej krčme. A vyrazil som radšej trochu skôr predpokladajúc vysoké tempo do kopca cez Bielu horu. Vlado radšej obed vypustil, aby si urobil rezervu a mohol ma čakať na Zoške.
Jablonica - Zochova chata
Začal som sám s tým, veď v kopci ma určite predbehnú. A veru nepredbehli. Bielu horu som v pohode zvládol, ba dokonca po zjazde som švihal skoro 40, asi to bolo trošku dolu kopcom. Maníci ma dobehli až na odbočke vo Trstíne. Zaradil som sa do balíka a malá skupinka švihala. Ani nápad čakať zvyšok. Iba sme troška spomalili. Držal som sa ich. Myslím, že v H. Orešanoch je mierny kopček, kde ma začali predbiehať, ale som ich dohnal. Horšie už to bolo na vlnovke, kdesi pred D. Orešanmi, keď to chlapci riadne roztlačili dolu kopcom a v kopci ma predbehli, lebo ja kým som podradil, už boli preč. Potom mi bolo otupno samému. Šlo mi to ťažko, sily ubúdali, prevody nestačili, vietor dul proti mne. Za D. Orešanmi ma dohnal chlapík, ktorý sa utrhol zo zadného balíka a sťažoval sa, že musí ísť sám, ale mňa veru tiež nečakal. Potom v Doľanoch zastavil, aby ich počkal, ale po chvili zase vyrazil za mnou, aby ma predbehol. Pýtal sa na cestu na Červený kameň. Vraj tam ich on počká. Konečne prišla Častá, do mierneho kopčeka sa mi veru zle išlo, už aj kolená začali pobolievať. Snažil som sa točiť na ľahkých prevodoch. Na odbočke už čakal chlapík, tak som sa aj ja pridal na čakanie. Po pár vetách sa balík vysokou rýchlosťou prihnal a ušiel nám obom, lebo sa rozdelili. Nuž som sa podaromnici vybral do Dubovej. Občas ma ešte predbiehali cyklisti, ktori vychádzali z Papierničky. Rýchlosť mali obrovskú. Dubovský kopček mi ubral zasa trocha síl. Nasledovala nepríjemná rovinka do Kráľovej. Potom klesanie a odbočka na Zošku. Mlel som z posledného. Hneď prvý kopec bol nad moje sily, ale ako-tak som ho ešte zvládol. Predo mnou mal borec podobné problémy, lebo aj rýchlosť bola taká. Nevládal som ani dolu kopcom. Ešte som vytiahol hore k ústavu a zliezol z bicykla. Vytlačil som do seba polovicu gelu, dopil vodu, trocha sa natiahol a vyrazil do boja s poslednou prekážkou. Podarilo sa mi zvládnuť hrozivo vyzerajúci kopec pred sebou, potom sa to trochu narovnalo a už som udržiaval tempo. Kopec bol dlhý, niekedy som traverzoval, ale zosadnúť som nemusel. Keď tomu utrpeniu nebolo konca-kraja tak som sa spýtal náhodného motoristu, ktorý tam parkoval, koľko ešte na Zošku a odvetil, že najviac 1km. V predposlednej zákrute pomaličky postupoval cyklista na oranžovom bicykli. Čuduj sa svete, pri tej mojej mizérii sa mi ho podarilo poľahky predbehnúť a doraziť do cieľa, kde ma už čakal vysmiaty Vlado. Tiež sa tam potuloval, na moje prekvapenie, aj Robo. Mal som teda dosť. Zvládol som to v brutto čase 10h aj 6 min. V neto okolo 8 hodín, z priemernou 26km/h rýchlosťou. Dal som si výborné pivo. Ešte sme sa pofotili. A mohli vyraziť na posledných 12 km do Pezinka ku autu. Jazdilo sa mi to na rozdiel od Vlada výborne. Mal som radosť hlavne, že som sa rýchlostne vyrovnal autám na úseku do Modry. Asi som bol viac omámený celým dňom.
Doslov
Napriek kolektívnej akcii, treba byť pripravený aj na samostatnú jazdu a teda poznať trasu, resp. mať mapku. Dať si pozor na konce prestávok a vyštartovať s ostatnými, rovnako aj na to, že niektorú prestávku bude treba vynechať napr. pri technických problémoch. Trasa bola veľmi pekná. Ešte krajšie by bolo ísť s niekým v háku.