Dolomiten Radrundfahrt 2008

Maratón bol v nedeľu, ale už v piatok večer som bol v Lienzi a rozložil si stan v kempe Falken, ktorý bol iba cca. 200m od výdaja štartových čísiel v tenisovej Dolomitenhalle a asi rovnako ďaleko aj od miesta štartu pred železničnou stanicou. V sobotu ráno som si zbehol pre číslo, čip a celkom pekný dres, len škoda že k nemu nepredávali aj kraťasy. Počasie sa menilo každých 5 minút, stále dokola od krásnej slnečnej oblohy až po dosť hustý dážď, a tak som si pešo vyšiel pozrieť Lienz a okolie. Keď som sa vrátil do kempu, nohy ma boleli ako koňa. Tak mi treba, nohy sú predsa na točenie pedálov, prípadne stláčanie plynového pedálu v aute, a nie na chodenie :-) A tak som ešte využil nezvyčajne dlhý slnečný úsek a piánko si aj zabicykloval. 

V nedeľu ráno bolo zamračené, ale nepršalo, sem-tam dokonca vykuklo aj slnko. Aj tak som ale nepochyboval, že dnes ešte zmoknem, a tak som riešil klasický problém, čo si obliecť. Nakoniec vyhral krátky dres, návleky na ruky a pláštenka do vrecka. Keďže bol štart blízko, išiel som na poslednú chvíľu, a tak už tam netrpezlivo čakalo milión ľudí. Nevadí, mal som pripravený presný plán s krycím menom hobbík, ako si to odjazdím :-) Po rovine svojim tempom, do kopca koľko kopec dovolí a dole kopcom iba bufet bez ťahania. A nikto a nič na svete ma neprinúti ísť inak !!! Lenže – to by prvých 20km nesmela byť rovina, resp. mierne z kopca, vďaka čomu môj plán dostal hneď prvé trhliny. Ešte som aj v hlave počul Dušanov hlas, ako mi pred Schwechaterom hovoril „Po štarte musíš hneď makať, stále sa tlačiť dopredu“. Možno ho počuli aj všetci ostatní, lebo sme sa rozbehli podľa hesla „Radšej mŕtvy ako druhý“ a fičali jedna radosť :-) Dôsledkom toho bolo, že už po pár kilometroch ma predbehla sanitka a o chvíľu zaparkovala pri 3 bikoch uložených vedľa cesty – prvé straty. Mne trvalo 10km, kým som si našiel parťáka, s ktorým sa dalo ísť. A bola to babenka, vlastne neskôr som zistil že už zrelá žena, čo môže niečo naznačovať o mojich cyklistických schopnostiach :-) Inak jej nohy by som chcel mať, teda nie tak pekne opálené a oholené, ale vymakané, na rozdiel od mojich také naozaj cyklistické. Zrejme bola víťazný typ, lebo keď sme dobehli nejakú skupinu, tak neostala visieť na konci, ale stále vyhodený blinker a v ľavom pruhu sa hrnula dopredu. Po chvíli mi došlo, čo zákonite bude musieť prísť. Dostali sme sa na čelo nejakého balíka, ďalší bol dosť ďaleko, a tak si asi povedala, že dosť bolo radosti a odstriedala. No a kto teraz musel ťahať? No ja :-( Našťastie to netrvalo dlho, lebo za chvíľu sme odbočili do prvého kopca. 

Tento kopec bol celkom fajn, možno aj preto, že som konečne začal napĺňat taktiku hobbík. Zdal sa mi podobný ako naša Baba, miestami trochu strmší a s podstatne viac zátačkami. V niektorých úsekoch boli celkom pekné pohľady na serpentíny, keď som v tom istom okamihu videl dole tých, čo sú za mnou, a hore tých, čo sú vpredu. Stále bolo zamračené a chvíľkami aj poprchalo, ale vôbec nebola zima, aj návleky som zroloval, také príjemné počasie na jazdenie. Aj sa mi išlo celkom dobre a darilo sa mi aj trochu predbiehať, ale žiadnych lekvárov radšej spomínať nebudem, aby som si to najbližšie zas niekde nevyžral :-) A v podstate tu takí asi ani neboli, veď tu im stačí vyjsť z domu a môžu si hocikedy natrénovať aj podstatne tvrdšie kopce ako tento, na rozdiel od nás na našej veternej podunajskej placke. Po 7km stúpania začal zjazd na miestami trochu rozbitej ceste, ktorou sme sa dostali do ďalšieho mesta a ihneď odbočili do druhého, najvyššieho kopca. 

A tento kopec sa mi pre zmenu vôbec nepozdával. Nie preto, že mal byť dlhý skoro 40km, ani preto, že by bol extra strmý, ale toto nebol jeden kopec, ako to znázorňovala čiara na profile trasy, ale séria strašného množstva jednotlivých kopcov za sebou, niečo ako zuby na pílke. Také nechutné hupáčiky, akurát že alpské, s tými našimi sa veľmi porovnávať nedajú, myslím že boli vyčerpávajúcejšie, ako keby to bolo iba jedno dlhé rovnomerné stúpanie. Najhoršia bola neustála zmena tempa, do kopca mám malú pílu a ľahký prevod, hore sa začala cesta vyrovnávať, ale nebolo vidieť čo nasleduje, tak stále na malej píle a postupne hádžem ťažšie prevody, zrazu prichádza zjazd, tak rýchlo naspäť trochu ľahší prevod a hodím veľkú pílu, v zjazde postupne na najťažší prevod, lenže za chvíľu príde zátačka a kopec, tak sa na veľkej ešte poriadne rozbehnem a dávam ľahšie kolečká, lebo nevidím či kopec končí alebo nie, keď zbadám že pokračuje, tak zas na malú pílu, lenže ešte som trochu rozbehnutý, tak rýchlo vzadu nahádzať menšie kolečká, aby som ich po pár desiatkach metrov znovu dával naspäť. A toto stále dokola až do zblbnutia, myslím že ani na formule 1 v Monaku nemusia toľkokrát preraďovať :-) Ale treba povedať, že pozdĺž celej trasy stáli na mnohých miestach diváci a usilovne povzbudzovali, tak aspoň to potešilo. A v niektorej dedine som zrazu počul hlasnú hudbu, prišla ostrá zátačka doprava a hneď doľava, a tam pri ceste spieval a hral nejaký zbor v krojoch. Rovnaký bol aj na občerstvovačke na 50km, kde som sa konečne zastavil a trochu si zajedol. Táto krátka zastávka mi spravila veľmi dobre na tele aj na duši, a aby to bolo úplne dokonalé, odskočil som si k najbližším kríkom, kde za chvíľu vedľa mňa zaparkovali dvaja Slovinci a s rehotom kvitovali tento môj nápad :-) Ďalších pár kilometrov sme ťahali viac-menej spolu, na trase žiadne zmeny, hore, dolu, hore, dolu ... prevody hore, dolu, hore, dolu ... návleky hore, dolu, hore dolu ... :-) 

Začalo mi to už dosť liezť na nervy a keď sa ešte aj trochu silnejšie rozpršalo, nastúpila vážna dilema či naozaj skúsiť tú extrémnu štreku. Našťastie dážď ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel, a pomaly sme sa vydriapali na ďalšiu občerstvovačku. Nejaký dilinko tam zahlásil, že teraz to už pôjde iba dole. Uf, to znelo ako rajská hudba :-) Naozaj nasledoval prudký zjazd a mne začalo byť strašne zima, rozmýšľal som či zastavím a oblečiem pláštenku, alebo fičím ďalej. Kým som sa rozhodol, začal ďalší kopec. Do šľaka, to nebude mať nikdy koniec? Keby som si naštudoval profil, vedel by som, že ma ešte čaká 6km. Ale ten naozaj konečný zjazd bez medzikopčekov potom stál za to. Dobrá cesta, niekoľko zátačok bolo otvorených, takže sa dali prejsť bez brzdenia, až ma začali bolieť ruky, ako som bol celú dobu skrčený nad baranmi. Niekde tu na 80km mala byť odbočka doľava na Extrém, nikde som ju ale nevidel. Dilema vyriešená, a vôbec som z toho nebol smutný :-) Nakoniec som ju zbadal na cca. 90km a bolo treba odbočiť doprava. To som ale už znova išiel v balíku a dolu kopcom, ruku na srdce, odbočil by niekto z vás? Najmä keď to prišlo dosť nečakane, kým som si to stihol zrovnať v hlave, bol som už o 200m ďalej. Nevadí, zajtra si to možno pôjdem prejsť. Samozrejme autom :-) 

V tomto minibalíku som prišiel až do Lienzu, cieľ bol na hlavnom námestí. Nejaký som bol nabudený a výnimočne som sa rozhodol, že tentokrát zašpurtujem. Hneď za kruháčom som sa dostal na strategickú pozíciu, zátačka doľava, doprava, a nejaký chlapík tam zúrivo píska a máva žltou vlajkou. Čo chceš, nevidíš že Slovák ide špurtovať ??? Radšej som spomalil, dostali sme sa medzi také montované zábradlie, ešte aj na zemi boli dlaždice, našťastie nie mokré, akurát v strede bol úzky betónový pás s kanálmi a tak sme sa zoradili na ňom. V cieli ďalší chlapík máva červenou vlajkou, ako keby vypravoval rýchlik, keby sme tam vpálili veľmi rýchlo, tak sa rozbijeme o ostatných čo prišli pred nami. Takže toľko o mojom špurte :-) Potešil ma aspoň spíker, ktorému zrejme na monitore nabiehali mená prichádzajúcich, a tak zahlásil, že som došiel „aus Slowakei“. A ešte ma aj pozdravil Ahoj Dušan. Slušne som odzdravil, len neviem či ma počul :-) 

Keď to krátko zhodnotím, myslím, že to bola zaujímavá akcia. Snáď okrem prvých a posledných 20km, kde bolo treba len ťahať ako pako v balíku. Tých posledných 20km sa dá ale vyšperkovať jazdou cez Extrém, to musela byť určite čerešnička na torte. Len by som sa potreboval na odbočku dostať s nejakou spriaznenou dušou, ktorá by ma „prinútila“ odbočiť. Takže možno sa tu ešte niekedy v budúcnosti objavím. 

A takto to vyzeralo v číslach: 

Odjazdená trasa: 112,77 km
Čistý čas: 4:05:22 h.
Priemerka: 27,57 km/h
Maximálka: 68,35 km/h
Priemerná kadencia: 75 ot./min
Poradie: 564 zo 796 klasifikovaných 

Fotogaléria z maratónu je tu: http://picasaweb.google.com/dusky69/DolomitenRadrundfahrt2008