Dolomity, láska moja

Vždy, keď som sa niekam dostal, nezostal som iba pri tom, že som celú dovolenku trávil na mieste, kde som mal ubytovanie. Hľadal som spôsob, ako si zväčšiť rozmer dovolenkového pobytu o niečo nové. Vždy som hľadal niečo, čo by som si uchoval v mojej vnútornej kronike. Rôzne fakultatívne zájazdy sa mi zdali príliš organizované. Preto som si svoje dovolenky spestroval jazdením na bicykli, ktorý mi prirástol k srdcu, ale aj k nohám. Tento jednoduchý dopravný prostriedok sa stal súčasťou mojej batožiny, či už som išiel na dovolenku autom, prípadne lietadlom. Začalo sa to niekedy po padnutí železnej opony. Šport a ani pohyb mi nikdy neboli cudzie a moja aktívna (futbalová) športová činnosť už bola dávno minulosťou. Začal som spoznávať krasy okolia Bratislavy a Slovenska na dvoch kolesách. Časom som na svojich cyklotúrach v okolí Bratislavy začal stretávať viac a viac cyklohobbíkov, u ktorých sa prejavila túžba spoznávať okolie Bratislavy v sedle bicykla. Niet o tom pochýb, že toto naše Slovensko je malé, ale pekné. Je veľa miest a kútov, ktoré stoja za to pozrieť si ich, zažiť pri tom veľa veselého a spoznávať ľudí s podobnou diagnózou. Môj „balík“ sa pomaly rozrastal o nové tváre. Takto nejako sa začala formovať skupina neškodných bláznov, ktorá zistila, že je veľmi príjemné, ale zároveň aj náročné dopraviť sa na bicykli na rôzne pekné a zaujímavé miesta po Slovensku, a to s pomocou vlastného pohonu. Takto nejako vznikol hobby klub CYKLO SLOVAKIA BRATISLAVA.

Prebúdzaním jari každoročne silnie túžba nasadnúť do sedla bicykla a cítiť prúdiaci jarný vzduch okolo nás (okrem alergikov), naberať kondíciu, zhadzovať nadbytočné kilogramy po zimnom spánku a odohnať tak všetky zimné neresti a hriechy (klobásky, údené, majonezák, koláče, salónky a nejaký ten gambášik). Naše jazdy sa začali vždy z jari a smerovali do rôznych kútov na Slovensku. Boli to Skalka pri Kremnici, okolie Banskej Štiavnice, Králiky, Tatry, Slovenský raj a pod.

Cestujeme
O tom, že na každej jazde sme zažili kopec srandy a veselých zážitkov, niet pochýb. Na jar 1994 sme vyrazili na chatu Limba na Skalke pri Kremnici. Táto jazda sa zaradila medzi tie „hororové“, ale radi na ňu spomíname. Hlavne na to, ako nás búrka okolo Prievidze rozprášila tak, že sme sa na chatu zliezali do polnoci a každý z inej svetovej strany. Určite by sme toľko neblúdili a došli by sme včas, no na križovatke, kde sme nevedeli, kam odbočiť, náš kamarát Hasan vyriekol vtedy asi o 22.00 hod. svoj historický výrok: „Ešte sa psy budú ruvať o chládok“ a smelo sa vybral opačným smerom nie na Kremnicu, ale na Martin. Dokonca ochotného pána, ktorý nám chcel pomôcť, a ukazoval nám na automape správny smer na Kremnicu, presvedčil, že ma automapu naopak.

Na jeseň 1994
sme sa po hororovej jarnej jazde opäť vybrali na Skalku do chaty Limba. Na všetky jazdy sme pripravili s Romanom Nagyom „samizdatové“ bulletiny s mapkou trasy, ako aj s bufetmi na občerstvenie. No po skúsenostiach z jarnej jazdy sme do bulletinu uviedli telefón na chatu a aj telefón záchranného systému SOS. Tentoraz to oproti hororovej jari dopadlo dobre. Nebyť jednej rozbitej hlavy po páde pri prejazde cez koľaje pri Topoľčanoch, tak by to bolo aj bez ujmy na zdraví. Ako som už spomínal, otvorením hraníc sa naše možnosti spoznávať nepoznané rozrástli o cyklovýlety do Rakúska, Španielska, Chorvátska, ale hlavne do talianskych Dolomitov.

V auguste 1995
sme sa prihlásili na cyklomaratón v rakúskom Obersteiermarku v mestečku Trofaiach. Po klasických našich cyklojazdách a po Rock FM maratóne (301 km) prvý ozajstný zahraničný cyklistický maratón dlhý 228 km s prevýšením 3300 m. Celá trasa bola situovaná v prekrásnom prostredí rakúskej prírody. Jedným z posledných kopcov bol dlhý a ťažký Präbichl, na ktorý vedie cesta cca 8 km a na celej trase je len jedna zákruta. V zjazde z Präbichlu som si urobil rýchlostný osobák 96 km/h – bez prilby (to by mala vidieť moja žena a sedel by som doma na r…i). Tento osobný rekord už asi nikdy neprekonám (čím mám viac rokov, tým mám väčšie bobky). Pri jednej z ciest pozrieť si oblasť Trofaiachu sme sa zastavili pod majestátnym alpským vrchom Grossglöckner. Prešli sme prechod cez Fuschertörl 2407 m a Edelweisspitz 2571 m. Zo zaujímavých zájazdov musím spomenúť španielske

Pobrežie Costa del Sol
Andalúziu s prekrásnymi horami Sierra Nevada s vrchom Pico Veleta 3300 m. Až tam sa vytrepali moji kamoši (aj Roman Nagy). Tam som mal byť aj ja, ale pri tréningu v zjazde z kopca nad Račou som trochu zariskoval a prebral som sa vo fakultnej nemocnici s diagnózou rozbitá hlava, vykĺbené rameno (operácia). A tak vidina Andalúzie sa mi objavovala ako „fatamorgána“ a zároveň sa mi vzďaľovala rýchlosťou úmernou preberania sa z operačnej narkózy (pomaly, ale iste). Tu by som sa zastavil pri tom, že cyklistika aj bolí. Veď už len pomyslenie na to, že ročne prejdem cca 6000 km (nie je to veľa), a tie najťažšie maratóny – bývalý Rock FM 301 km a Trnava – Tatranská Lomnica 321 km dajú poriadne zabrať. Tu sa sedí na tenkom sedadle aj 13 hodín. Viete si predstaviť, čo vás všetko bolí. S kolegom z T-Comu Lackom Kovaríkom sme sa v roku 2005 zúčastnili na maratóne Okolo Vysokých Tatier, veď aj tie naše hory sú prekrásne. Bol 29. júl a teplota vzduchu vtedy bola rekordných 37 stupňov a dĺžka trate 215 km okolo celého tatranského masívu so štartom v Starom Smokovci cez Oravu, Poľsko – Zakopané, Tatranskú kotlinu do cieľa v Starom Smokovci. Keďže hory ma vždy fascinovali, či už to bolo v lete, alebo v zime, a so zistením, že jazda do kopca je oveľa ťažšia, ale oveľa zaujímavejšia, zameral som sa na jazdy v horách.

Do kopca sa ide pomalšie
a stíham sa aj okolo seba pozerať. Samozrejme, potom je vždy zaslúžená odmena pri zjazde do doliny. Preto sme sa vybrali do hôr. My, frajeri zo Slovenska, sme sa vybrali zmerať si sily hneď s velikánmi talianskych Dolomitov, s kopcami, s ktorými sa pasujú každý rok profíci na Giro d´ Italia. Cesty sú tam prekrásne, ale iba do kopca a dolu – žiadna rovina. Kto to raz v Dolomitoch skúsi, tak pochopí, čo je na cyklistike ťažké, ale zároveň nádherné. Tu mi dovoľte parafrázovať známeho českého komentátora Eurošportu Roberta Bakalářa: „Ti, kteří se věnují cyklistice, vědí, o čem mluvím.“ Zdolali sme tie najznámejšie dolomitské prechody: Passo Gardena 2121 m, Passo Campolongo 1875 m, Passo Fedaia 2054 m pod známou Marmoládou, Passo Valparola 2168 m, Passo Falzarego 2117 m, Passo Giau 2236 m, Passo Pordoi 2239 m, Passo Sella 2242 m a hlavne Passo Stelvio 2758 m (môj výškový osobák z 900 m na 2758 m na 26 km). Kopce v Dolomitoch a prostredie nám tak učarovali, že každý rok začiatkom júla sa vraciame popasovať s kopcami, ale hlavne sami so sebou. Infekciou dolomitských kopcov sme nainfikovali veľa našich kamarátov, ktorí si mysleli, že pezinská Baba je kopec. Omyl, vážení. Kopec je to, keď si uprostred prekrásnej prírody kladieš otázku: „Načo som sem chodil, veď na dunajskej hrádzi je taká romantika a do bufetu ťa aj dofúka.“

Každý človek má to svoje obľúbené miesto na zemi
Mne učarovali talianske Dolomity hneď, ako som ich navštívil a uvidel prvýkrát. Bola to takzvaná láska na prvý pohľad a pravá nefalšovaná. Od roku 1995 tam chodím každý rok a do tej istej lokality. V dedinke Corvara (Alta Badia) si rozložíme hlavný stan. Corvara má jedinečnú polohu. Leží v údolí, okolo ktorého je 5 horských priesmykov vyše 2000 m n. m. Možno si myslíte, že to musí byť otravné stále tie isté kopce. Šiel som ich veľakrát z oboch strán, ale zakaždým som mal iné pocity a kopec sa mi zdal vždy iný. Stačilo večer posedieť pri kozube a už to bolo ťažké. Spomínal som, že som človek nespokojný a každý rok, ako som sa štveral do kopcov, hľadal som v tých horách ešte niečo navyše, čo by ma viac obohatilo. A keďže v zime sa venujem aj lyžovaniu, tak mi napadla myšlienka – sem sa musím prísť v zime lyžovať. Tento detský sen som si splnil minulý rok a musím priznať, že to bol neskutočný zážitok. Zrazu som sa ocitol na miestach, odkiaľ som z výšky mohol vidieť, ako sa ťahajú a kľukatia tie stúpania, ktoré mi v lete dávajú tak zabrať. Zdali sa mi celkom pohodlné, keď som sa na ne pozeral zo sedačky alebo z lanovky. Prešli sme tie najkrajšie oblasti lyžiarskych stredísk ako Val Gardena, Alta Badia, Cortina D´Ampezzo. Nezabudnuteľné a adrenalínové bolo zlyžovanie ľadovca Marmolada z výšky 3200 m.

Talianske Dolomity
sú miestom, kde sa každý rok jazdia tie najdôležitejšie etapy na popredných cyklistických pretekoch Giro d´Italia. Tu v horách sa vždy rozhoduje o víťazovi, a ako sa hovorí, „láme sa chlieb“. V televízii som vždy pozeral na tú prekrásnu atmosféru Giro d´Italia, akú pri cyklistike vedia vytvoriť iba temperamentní Taliani. Tak som si povedal, že to musím zažiť na vlastnej koži. Sadol som do mojej oktávky a nabral smer Dolomity. Miesto, kde som chcel vidieť moje cyklistické idoly, som zvolil na Passo Fedaia, pod známou Marmoladou. To bola najťažšia etapa a boli na nej tie najstrmšie stúpania. Tento kopec som prešiel aj ja. Stál som na kraji cesty a keď išli okolo mňa ozajstní profíci, srdce mi búšilo a myslím, že som na chvíľu prestal dýchať. Škoda, že už nejazdil Lance Armstrong, ktorého som vždy obdivoval nielen ako špičkového cyklistu, ale aj ako človeka bojovníka, ktorý po prekonaní zákernej rakoviny dokázal vyhrať 7-krát za sebou najťažšie cyklistické preteky Tour de France. Ale boli tam iní, ktorým takisto patril môj obdiv. Toto bol ďalší nezabudnuteľný zážitok a rozmer, ktorý mi dali Dolomity. Pri mojich etapách som sa vždy cítil ako taký profík, ktorý chce zvíťaziť. Ale tie najkrajšie víťazstvá sú vždy nad sebou samým. Keď som už mal toho plné zuby, sám sebe som si hovoril, že už je to na vrchol iba kúsok, i keď som tomu sám neveril.