Wildon 2008

Wildon - Steirische Wildoner Radmarathon 2008  je už dávno za nami, no ja aj napriek tomu a s odstupom času, chcem sa  s vami opäť podeliť o moje zážitky. Tentoraz z kratšej 130 km trasy. Už po skončení ročníka 2007 som si povedal, že by nebolo od veci,  prejsť si aj túto kratšiu trasu. Pohľad na môj Polar a najazdené kilometre ma veľmi rýchlo presvedčili, že to bude zrejme najlepšia voľba. Sľúbil som si sám sebe a aj ostatným, že napíšem, ako to vlastne vyzerá na tej kratšej trati, keďže tú najdlhšiu (170 km) som absolvoval už trikrát a písal som o nej na našom webe pred rokom.

Cesta na Wildon a ubytovanie v penzióne Stagl už tradične prebehlo bez zbytočných zmätkov. Ubytovanie možno aj nie, no ja som túto organizačnú časť (prezentácia a ubytovanie) zveril Pištovi Gregorovi a Vladovi Mackuliakovi, ktorí sú dostatočne marketingovo vybavení a zvládnu 24 dospelých hobbíkov, ktorí sú večne s niečím nespokojní. Tento rok som cestoval za partiou zo Slovenska ako posledný a po príchode do penziónu už bolo všetko vybavené vďaka Pištovi a Vladovi. Ubytoval som sa aj ja a pobral som sa popozerať po izbách a tak trochu nasať predštartovnú prípravu a atmosféru. Samozrejme bolo treba dovyberať dlžné peniažky za ubytovanie a štartovné. Popri tom bolo trochu potrebné podpichnúť tých, ktorí prišli po prvý krát a neustále sondovali, ako to je na trati. Prevažná väčšina boli  už ostrieľaní „wildonskí veteráni“, ktorí vedeli, čo ich na druhý deň čaká. Večer sa urputne debatovalo a taktizovalo. Na izbách sa pripravovali rôzne nápoje a jedlá, ktoré zaručovali 100% výkon. Už chápem francúzskych dopingových komisárov z Tour de France. Opäť aj tento rok sme v našom balíku mohli privítať nové tváre, ktoré sme počas roka pripravovali na neskutočný športový zážitok. S potešením sme privítali v balíku dve ženy, i keď jedna z nich to v príprave zobrala tak vážne, že chcela preraziť aj kovové zábradlie na hrádzi. No nepodarilo sa. Krehké ženské telo bolo proti (a Viva také má). Zranenú Vivu sme nahradili Evičkou, Doktorovou priateľkou. Ďalší odpadlík, ktorý to preháňal s prípravou bol Milan Filo, ktorému zavadzali na hrádzi noční rybári. Tak vyšlo nazmar aj jeho týždňové sústredenie pri  Lago di Garda. K oficiálnemu SK- balíku 24 ks sa pridali aj Čepo, Citrón (dokonca so zlomenou rukou) a Hasan, ktorí spali v aute a Hasan už tradične vonku. Tak ako vždy, aj tu si ho oňuchávali venčiace sa psy.

Predpoveď počasia bola až nezvyčajne priaznivá. Nikto neuvažoval nad žiadnou chladnou variantnou. Môj balík na 130 km trasu tvorili: Michal Kováčik, Drahoš Pobiecký, Pišta Gregor, Bohuš Slezák, Viera Šemodová a ja. Na štarte sme sa ešte plní elánu a chuti pofotili a čakali na štartovný výstrel. Taktika držať sa pokope, sa ani teraz nenaplnila. Dav závodením naladených hobbíkov nás statočne potrhal. Ešte že Michal, ja a Drahoš sme si obliekli klubové dresy a ľahšie sme sa v  mnohopočetnom balíku hľadali a aj našli. Druhá alternatíva ako sa udržať pokope, bola zraziť sa do nášho malého balíka na prvej občerstvovačke. Tam sa nám to celkom podarilo, ušiel nám len „nováčik“ Bohuš. Po opustení občerstvovačky sme opäť zistili, že valíme iba traja. Pišta ako správny džentlmen sprevádzal Vierku, ktorej počiatočné kopce dávali zabrať. Tento rok som zvolil „rakúsku“ taktiku -  nechať sa ťahať a na špicu sa moc nevystrkovať (myslím, že som zvolil správne prihliadajúc na moju prípravu a objem najazdených kilometrov). Aj moji spoločníci Michal a  Drahoš nemali výhrady proti takejto taktike. Trio v originálnych dresoch Cyklo Slovakia Bratislava predbiehalo pomalšie skupiny a hľadali sme takú, ktorá by nám vyhovovala. Priemerka bola niečo okolo 33 km/h. Takto bez väčších problémov sme  prišli aj do druhej očerstvovačky s vedomím, že naša trojka bude ťahať spolu až do cieľa. Po vyštartovaní z občestvovačky sme sa zavesili do veľmi dobrej skupiny, na ktorej špici boli zrejme profíci, pretože ani špicu nebolo treba meniť. Vravím si: “to je ono, to je môj balík, ktorého sa ja nepustím.“ Cesta v takomto balíku ubiehala v pohode,  občas sme prehodili nejaké to slovo s parťákmi z balíka. Drahoš tuším aj „šprechoval“ s nejakým nemecky hovoriacim borcom. Spoločne sme prišli do najväčšej občerstvovačky, Tu sme si povedali: „dáme si trochu oddych“,  i keď ani nebolo treba. Dávali sme pozor, aby nám ten náš vybraný balík neušiel. Mali tam však na jedlo rôzne domáce špeciality. Tu nás dohnal Pišta s Vierou, ktorá mala malú krízu a prijal už úlohu „domestika“ (nosiča vody) a Vierku vraj dotiahne až do cieľa. (pekné od neho, aj to sú víťazstvá). My sme si po občerstvení (po skúsenostiach z minulého roku som uhorku a papriku obchádzal zďaleka) strážili ten náš „balík“, pretože trasa viedla prevažne po rovine a fúkal statočný protivietor. Samozrejme - ušiel nám , tak sme sa vydali stíhať ho. Bolo to dosť namáhavé, lebo na striedanie sme tam boli len my traja a jeden nemecky hovoriaci (Drahošov „kamoš“ z trate) -  celkom dobrý závodník. Podarilo sa. Dohnali sme ich. Konečne sme si mohli vydýchnuť (to sme si mysleli). Valili statočne a my sme mali problém udržať sa aj v háku. Čo čert nechcel, pri prejazde cez železničné priecestie nás roztrhal nepozorný vodič auta, ktorý sa medzi nás natlačil, ale ja s Drahošom sme sa dotiahli do našej skupinky, no Michal zaostával. Drahoš mi vraví: „počkajme ho“. Môj verdikt znel: „Ak zaostal, tak asi má dosť, alebo nejaké problémy." Zostaneme dvaja, aby sme ho ťahali a cieľ je ešte ďaleko. Možno sa zavesí do pomalšej skupiny“. Nastala dilema. Zostať v dobrom balíku, alebo počkať Michala a oddrieť si to až do cieľa. Duch kamarátstva zvíťazil, i keď to bola chyba. Michala sme počkali, ale nestačil ani nášmu tempu, nesadlo mu jedlo v poslednej občerstvovačke. Zostali sme tak dvaja trápiaci sa „makači“. Chvalabohu v občerstvovačke sme dohnali náš vysnívaný balík. Tak tých sa už nepustíme. (mysleli sme si). Ale tí opäť vyrazili takým tempom, že my, unavení ich stíhaním, sme mávali na chvoste ako vlajka na zaoceánskej lodi , udržali sme sa však až do poslednej občerstvovačky (chvalabohu). Tu sa naša lokomotíva rozdelila. Časť išla na občerstvovačku a časť pokračovala do cieľa. Naša taktika s Drahošom znela: „Ideme ďalej, nech to máme čím skôr za sebou.“ Rovinatá časť trasy sa začala vlniť menšími hupákmi, kde sa balík neustále trhal. Na túto časť nemám najlepšie spomienky, lebo predošlé dva ročníky (je ta istá ako na 170 km trase) sa mi tu začínali ohlasovať kŕče. Je to zrejme môj bermudský trojuholník. Kŕče sa hlásia opäť. Velím sám sebe zvoľniť tempo, veď už to nie je do cieľa ďaleko. Opúšťam Drahoša - nechávam ho napospas rakúskym drakom. Viem, že sa nestratí (zistil som, že hovorí aj po nemecky). Môj nový a posledný cieľ znie: “dôjsť do cieľa so vztýčenou hlavou“. Sledujem si tepy na Polare, zbytočne sa nešponujem, ani keď ma predbehne „frau“ na horáku ktorá smeruje do cieľa z najkratšej trasy. Ako každý rok, aj teraz sa mi zdá, že ten ciel sa vzďaľuje. No chvalabohu, poznávam posledné kilometre,  posledné stúpanie a zjazd do cieľa. Konečne! Je to tu! Medaila na krku, v cieli ma čaká Drahoš, ktorý mi to  vo wildonskej premiére  naložil niečo cez minútu.

Sprcha a poď ho na jedlo a tombolu do hlavného stanu, kde si môžeme v pokoji a pri pivečku povymieňať dojmy, zážitky a sklamania z prejdených kilometrov wildonského trápenia. Postupne sme sa schádzali, každý zo svojej etapy, každý s inými dojmami, zážitkami a sklamaniami. Dojmy boli, ako vždy po prejdení svojej trasy, umocnené tým, že sa už nemusíme trápiť, že sme všetci zvíťazili už len účasťou na cyklomaratóne Wildon. Pravidelní borci možno porovnávali ročník 2008 s predchádzajúcimi. Nováčikovia sa delili so zážitkami, odovzdávali si nástrahy  z tohtoročnej trate a už plánovali, ako sa s nimi vyrovnajú o rok. Ak to všetko môžem zhrnúť, tak okrem už tradičných kŕčov, a poblúdenia na trati sa nič výnimočné nestalo. Dokonca sme v tombole ani tento rok to auto nevyhrali. Nezostáva nám nič iné, len to skúsiť opäť o rok. Kŕče a poblúdenie sa budú určite opakovať, to už je zrejme tradícia. No konečne by sa nám už aj tombola mohla vydariť. Takže o rok priatelia, ideme po auto...