Fatransko-Strážovský cyklomaratón 2002
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
"Nemusíš všetko čo môžeš. Nie všetko čo môžeš, tebe či iným prospieva."
Čítam na nástenke ubytovne internátu, kde sme zložili kosti na noc pred pretekmi. Chudáci študenti. V ubytovacom poriadku majú napríklad zakázané kúpať sa v blízkom rybníku, korčuľovať sa v zimných mesiacoch na ňom, používať kolieskové korčule, bicyklovať sa a bohviečoešte. Nečítal som ten siahodlhý zoznam zákazov celý, ale dúfam, že tam majú aj prikázaný celibát, inak by to nemalo tú správnu šťavu.
Ráno o pol šiestej vstávame. Vonku ešte tmavé šero, my ospalí, oťapení, pomaly sa pripravujeme na dnešný 228 kilometrov dlhý maratón. Pripravujem si dva veľké rožky so salámou, syrom a maslom. A hóóódne posoliť, viac ako normálne. Namazať sa Indulonou. Všade. :-) Skoro. :-))) Vonku reťaz. Tiež všade. O 3/4 na sedem ideme na štart. Kosááááá. Kosáááá. Taká kosa, že sa mi od zimy trasie aj bicykel. Mám kraťasy ale naštastie Klimatexové tričko pod windstopperovým dresom teplo drží. Všetko to ešte istí teplý jarný cyklodres s dlhými rukávmi. Akurát na prsty na rukách mi je d-d-d-d-zima. Bohujem, prečo som si nezobral aspoň ponožky. Nejako by som si ich dal na ruky a odjazdil, kým by sa nevyčasilo.
"To nám nemôžu urobiť, v takejto kose nás pustiť na preteky" zúfalo bohujem vonku.
Citrón to začuje a utešuje ma. "Ale nebój, Robčo, určite tie preteky zrušia a preložia na iný termín, nebój" rehoce sa pri tom Čas sa blíži, napätie vrcholí. Na prvý pohľad kopu maníkov, vážna tvár, zakalený zrak vo vidine víťazstva, Rasťova partia obdaleč, preplieta sa medzi nami maník, kontroluje upevnenie čipov na bikoch. Štart sa blíži.
Kosa jak v prdeli, rozvidnelo sa ale je nenormálne chladné, zahmlené ráno. Slnko ešte nevyšlo. V duchu si prehodnocujem priority. Nájsť dobrý balík a nejako to odkrútime, neplašiť sa do kopcov, neplašiť sa v tempe, násť si to svoje. Odjazdiť to tak, aby som nedošiel vyčerpaný či nebodaj polomŕtvy. Nezabudnúť furt piť, furt jesť. Keď nebude chutiť, tak sa do toho donútiť. S pitím takisto.
Posledná minúta do štartu utekala rýchlo. JM si ešte horúčkovito rýchlo prehadzuje čip nižšie.
Štart rýchly ako fretka. Také štartové fukoty som ešte tuším nezažil. Také trysky, že mi dych zamŕzal už v pľúcach. Mám 50 km/h na tacháči a čelo sa furt vzďaluje. Nenormálne. Štarty mávam pomalé ale toto bolo na mňa priveľa. Hnať sa rannou chladnou hmlou v totálnej kose 50 kilometrovou rýchlosťou malo ten istý efekt, akoby som sa naháňal s chalanmi v mrazáku. Nohy nechceli ťahať. Dobehol som malú skupinku nejakých makačov a zaradil sa za nimi. Kým sa mi nohy zahrejú v tejto zime, tak nech bežia aspoň na polovičný výkon. Z hlavnej cesty odbočujeme ostro doprava na Blatnicu. Tacháč na 40. Divím sa, ako sa to dá ale držím sa ich. Za Blatnicou prídu hupky. Uvidíme, jak to pôjde. Na prvom ma dobehol Tomáš, pípne \"Ahoj Robo\" a šmiká ďalej. No čo už, kým sa mi kotly nezahrejú na prevádzkovú teplotu, stíhať ho môžem akurát tak s prstom na mape.
Slnko vychádza a robí neskutočne krásne obrázky. Božemôj, aj by som fotil ako besný keby sa dalo. Ani sa to nedá popísať. Vychádzajúce slnečné lúče sa lámu na chuchvalcoch rannej hmly a krajina sa predvádza v plnej kráse. Aj naznačujem blízko jazdiacemu cyklistovi nech sa pozrie na pekné ráno. Len sa na mňa kukne neveriacim štýlom, asi akože "ti drbe, šak sú preteky". No kua fakt, sú preteky. :-)
S kopcami sa mordujeme trošku ustálená grupa. Ešte žiadny balík. Folkušová, nuda, nebezpečný zjazd do Necpalov. To nemôžu tú asfaltku trošku zacpať aby sa neprepadávala? Jáj, Necpaly? Ahá, tak preto.
Dole sanitka RescueSystem, čaká na svoje obete nebezpečnej zákruty. Dúfam že sa nedočkali. Za Dulicami ide dlhá rovinka. Predbiehajú ma dvaja makači. Vešiam sa na nich a spolupracujeme. Teda ja aspoň v rámci svojích možností. V Žabokrekoch doľava po hlavnej. Tempo mi je viac než nepríjemné. Ženieme sa stále nejakou 45. Protivietor duje do ksichtu ale nevzdávame sa. V diaľke sa nám rysuje veľký balík. Vyzerá to tak, že ho dobiehame. No ježiš, s takýmto tempom sa ani nečudujem. Ideme dosť veľká skupinka (15) ale točíme len zo 4-5. Zvyšok sa za nami vozí. Sedláci. Cez most odbočujeme doprava na Benice. Balík pred nami je už doslova na dosah, či skôr na hranici viditeľnosti. Hmla je všade vôkol a slnko sa dá len vytušiť. Ešte pár striedaní a už ich máme. Lenže už akosi nikto neťahá. Ťahači sa schovali dozadu, asi šetria sily a potom vyrazia na brejk. Tak sa aj stalo. Kdesi pri Moškovci vyrazili a zdrhli. Do Abramovej sme sa roztrhali a cez Abramovú už ťahám za sebou horákistu so zeleným rámom asi z Námestova a snažíme sa dohnať osamelého pezinčana. (Dušan Hruby?). Dohonili sme ho pred Slovenským Pravnom ale nechytá sa. Asi to prepálil a ide si svojím tempom. Zisťujem, že hmla sa mi kondenzuje na prilbe a na špici prilby sa mi zbiera voda. V diaľke sa rysujú ďalší dvaja osamelí. Dohoníme ich?
Dohonili ale je tu občerstvačka. Rýchlo kalkulujem. Vody mám dosť, skoro nič som nepil, zima je ešte stále veľká, akurát by som zmrzol počas státia. Dievčina mi ide naproti a podáva mi banán s keksom. Ani nezastavujem, len preberiem, poďakujem a uháňam ďalej. Kua, som dobrý, skoro ako profík. :-) Na občerstvovačke som nechal skoro celú tú skupinku, ktorá sa roztrhala pred Abramovcami. Pomaly by som bral, aby boli všade občerstvačky :-)
Teraz príde krátky mierny stupák. Už som ho raz išiel na horáku. Dalo sa v pohode. Aj teraz to išlo dobre. Vrchol a teraz príde zjazd. Prídem si na svoje. Napil som sa, zatiahol zips a ideme dole. No čo budem kecať. Pár som ich v tom zjazde predbehol. Bez šliapania. Kua, dobrý rebrinák mi to ten Maroš predal. Ku koncu zjazdu som dobehol aj speakera z Neštichu. Tomu sa ústa nezavrú ani na bicykli. :-) Ale dobre sa mi s ním išlo až po Kľačno. Tam sa bude deliť krátka a dlhá trať. Prichádza rekapitulácia zraneného kolena. Na štarte to vôbec nebolelo. Bola taká zima, že to fungovalo ako vynikajúce analgetikum, lepšie ako obstreky. Teraz už mám nejakých 80 kilákov v nohách a koleno len trošku popicháva. Takže ide sa podľa plánu. Pokračujeme v dlhej. Väčšina balíka sa oddeľuje a ideme iba traja do kopca, na Fačkovské sedlo. Tí dvaja predo mnou sa mi pomaličky vzďalujú. Nemám chuť sa s nimi naháňať. Čaká ma ostrý kopec, čo som počul. Točím pomaly ale isto. V diaľke hore vidím známe trápiace sa pohyby. To bude asi Rasťo. Traverzuje do kopca ako sa len dá. Ja mám strojové tempo, dupem, dýcham, dupem, dýcham a o chvíľu som pri ňom. Pomaly ho obieham a nenechávam sa rozladiť. Ostrá serpentína doľava. Obieha ma ďalší biker a usmieva sa. On tie kopce snáď miluje alebo čo. Všetci máme skrivené tváre ako sa lopotíme do kopca a on sa rehoce. Lapaj jeden. Ďalšia zákruta doprava a kopec neustáva. Už to dlho trvať nebude. Musím vydržať. Nespomaľujem a furt tvrdohlavo dupem svoje tempo. Konečne vrchol. Rozdýchavam to, zazipsujem sa, niečo popijem, dožužlem keksík z občerstvačky a ide sa dole. Nepoznám to tu, takže sa pôjde opatrne. Kua, vysoké zvodidlá, preventívne brzdím a ideálne vychádzam zo zákruty. Aj tu čaká Rescue Systém na svoje obete. Organizátori myslia na všetko. Ďalej už je to len rovno dole zjazd. Asi dobehnem nejakého maníka v červenom. Za odbočkou na Čičmany som ho dobehol. Zavesil sa na neho, nech si odpočiniem. Obaja sa napchávame a popíjame. Potom som sa rozhúpal a pýtam sa ho, či mu ušiel vlak.
"Tak nejako." a beriem ho do vleku. Tak sme spolu dotiahli až do krásnej dedinky Čičmany. Verím tomu, že sem ešte niekedy zavítam. Pekné je to tu. Čaká nás tu občerstvovačka.
Ale čo to vidím. Dobehol som samé známe tváre. Tomáš, Halušky, Iva... Vravím im, že som Rasťa obehol ešte pred Fačkom. Počujem, že ho nemá cenu čakať, lebo ho zase stratia v ďalšom kopci. Poprosím o doliatie jonťáku, vezmem banán, popijem jonťák, naberiem hrsť koláčikov a vravím im, že už idem, lebo nechcem stuhnúť. Tomáš vraví, že ide so mnou. Tak ideme spolu. Neskôr sa ukázalo, že naposledy v pretekoch. Obieha nás nejaký odpočinutý a Tomáš hneď za ním. Nechávam ho tak, nech si ide, ja mám svoje tempo a to mi zatiaľ stačí. Dobre, že som nestál na občerstvovačke dlhšie. Už táto krátka stačila na to, že si znovu začínam cítiť koleno. Nevadí, tento kopec čo ma čaká, dá na to zabudnúť. Je približne jedenásť hodín, na tacháči mám priemerku 31.5 a vytešujem sa, že už to lepšie nebude. Takto keby mi to išlo až do cieľa, tak to by bolo total fasa. Kým človek vládze, je priemerka vysoká. Lenže mňa čakajú ešte všelijaké kopce takže si nerobím nádeje, že to ešte udržím. Konečne zdolávam menší kopček a ide sa dlhým zjazdom na Zliechov. Už chápem, odkiaľ má Duchna meno. Zo Zliechova sa ide dole do Košecy. Z Čičman v podstate sám. Pred Čičmanmi ma začalo chytať do nohy kŕč. Teraz ma to chytalo jaksi častejšie. Asi mám hlaďák alebo čo. Prestávajú mi jaksi zaberať nohy. Jesť sa mi nechce ale blížiaci sa kopec z Ilavy na Homôlku ma presvedčí o nutnosti zjesť rožok. Spomaľujem a začínam ho jesť. Ide to strašne ťažko. Nechce sa mi a ťažko sa mi prežúva. Musím. Musím. Pred Košecou ma dobieha asi desaťčlenný balík spolu s Ivanom a Haluškami. Vešiam sa na nich a pekne v závetrí na chvoste sa napchávam ďalej. Vydržalo mi to do prvého vážnejšieho kopčeka. Skoro som to dojedol celé. Ale keďže som si tie rožky urobil maximálne sýte tak očakávam, že do takej polhodinky by to malo zaberať. Dvaja z balíku nám pomaly utekajú dopredu a ja s Ivom a Haluškami šliapeme hore. Za Hornou Porubou všetci traja spomaľujú ale ja si stále strážim tempo. Tak som im vlastne začal utekať. Ešte skúšam autosugesciu a vravím si každým šliapnutím do pedálu. \"Je-to-ro-vi-na-je-to-ro-vi-na-je-to-ro-vi-na.....\" Nejako to nefunguje. Nešlapalo sa mi ľahšie. :-) Aspoň som nemyslel na ten stupák. Idem sám hore. Protivietor tu nemá kde fúkať, šliape sa dobre. Míňam značku dubnického cyklomaratónu. Za tou zástavkou som sa nedávno vydrbal a otĺkol si koleno, ktoré ma teraz bolí oveľa menej, ako pred dvoma týždňami. Konečne si šliapem v tieni hore a trošku zrýchľujem. Hore je kontrola. Tam už sú tuším všetci, čo nám ušli za Ilavou. Ja si znovu nechám doliať jonťák, banán do huby, jeden do vrecka, keksík a popíjam čaj. Dlho som sa nezdržal a pokračujem ďalej. Veď nech ma dohonia keď ma dohonia. Na kontrole mi nezaregistrovali čip tak im kričím svoje štartové číslo. Namôdušu, neprekonateľná balšaja technika. Človek zloží zálohu pětikilo za čip, ktorý si namontuje na bike, aby mohol na kontrole zarevať svoje číslo, ktoré má aj na čipe. Zjazdujem ako patrí. Až mi stuhne šija. Ale držím dobrú rýchlosť. Priemerka sa len lenivo dvíha z 27.7 vyššie. Vôbec to neovplyvňuje, že hučím dole 60. Za Valaskou Belou sa bude odbočovať doľava na Zliechov. Dorazil som tam celkom rýchlo a odbočujem. Rasťo mi vravel, že by tu mal byť nejaký hnusný asi 100 metrový krvavý výšľap. Veruže tam kopa ľudí tlačí.
Vyzerá to tak, že som dobehol nejakého defektistu. Práve bol s tým hotový. Dotiahol sa na mňa ale keďže si stihol počas opravy defektu aj trošku odpočinúť, tak mu moje tempo asi nevyhovovalo. Ja som do toho kopca 25 nevydržal šliapať, tak som ostal na svojich prijateľných 22. Naraz len oproti nám škodovka a trúbi na nás. Asi patria k tomu maníkovi predo mnou. O chvíľu sa obrátili a idú za ním. Niečo sa rozprávali a za zákrutou sa mi už stratili. Na asfaltke pomaľované výzvy aby som zhlboka dýchal, lebo príde 20%. Ďalší kopeček a provokatívna výzva \"Neveríš?\". Teraz asi príde prvá riadna skúška, či mi nová kazeta na cesťáku pomôže. Božemôj, tu je ten kopec. Uff ufff uffffffff, práveže až na vrchole zhlboka dýcham. V hlave len cítim buch-buch-buch-buch. Rozdýchal som to a smejem sa ako sfetovaný nad nasledujúcim kopcom, ktorý mi po tých 20% pripadá ako rovina. Vraciam sa po tomto úseku znovu do Čičmian. Ivo aj s tou svojou bandou ma stále nedohonil. Kde preboha viaznu? To idem tak rýchlo? Konečne vrchol mierneho stúpania a zjazdujem dole. Trošku pomlátená asfaltka a zastavujem na občerstvovačke. Tam znovu nechám doliať jonťák. Kua, som riadne unavený. Občas mi tuhnú nohy. Vezmem banán do vrecka, jeden do úst. Popíjam jonťák a pýtam sa uja, akú mám stratu na posledného. Bol som zvedavý, koľko si ten, čo si lepil defekt pred Zliechovom a čo mi ušiel v stúpaní, urobil náskok. Vraj tri minúty ale prekvapil ma odpoveďou, že to bola skupinka asi 5. To mi už bolo krajne podozrivé. To sa mi nezdá. Kde mi zmizol ten môj?
Ujko mi pri rozhovore odháňa muchu z krku. Vravím, že mucha už cíti zdochlinu.
Dojem svoj rožok ešte z Ilavy, dopijem a vyrážam ďalej. Kua, tri minúty vravel? To ich nedobehnem, dokelu. To by museli byť totálni sráči, aby som ich dohonil a sám. Nateraz je to aj tak jedno, lebo sú tu stále kopce. To je jedno či sa jazdí v balíku. Odchádzam z Čičmian a regulovčíci mi tlieskajú aby som pridal. Dělám co můžu. :-)
Teraz bude mierny zjazd ako si pamätám. Šliapem nejakých 33-38 a pomaly dobieham traktor s vlečkou. Dobehol som ho pred zákrutou na Fačko. Rasťo vravel, že Fucko. Najprv mierny stupák a potom to príde. Ako si pamätám zjazd. Ten bol dosť krátky ale to je náramne ošidné sa na to spoliehať. Dole to obyčajne dlho netrvá.
*&^*fuj&`~^&*^kurva$*+kurva*&*$doriti^$#~&*(&
No, ani hore to dlho netrvalo ale zato som sa vyšťavil riadne. Fuj Fucko. :-) Odpočiniem si v zjazde. Musím si dať pozor na jednu zákrutu. Rasťo ma pred ňou varoval. Jachám si to 73 a naraz sa predo mnou vynoria vysoké zvodidlá. Brzdím koľko sa dá a s rezervou vychádzam. Grácias Rasťo. Zbytok až do Kľačna nuda zjazdu. V Kľačne doľava. Občas pochybujem, či idem dobre. Cesta totálne ale totálne prázdna a opustená. Sem tam oproti biker ale toť vše.
Tento výšľap sa mi veľmi páči. Šliapem na pravej stráni Vranej skaly vo Vríckom sedle. Serpentíny, ticho, ostrý zráz dole. Trošku radosť oka skalil pohľad na holé kopce oproti. Žeby brutálny polom? Stúpanie je tiahle ale na môj vkus mierne, takže si to šliapem v pohodovom tempe. Ku koncu som už toho mal dosť a doslova som odrátaval metre načmárané na asfalte. Vraj horská prémia. Ako pre koho. Konečne zjazd. Dám sa dokopy. Zjazd celkom osviežujúci v tieni stromov. Takto som preletel až do Kláštora pod Znievom. Tam začínam váhať nad značením. Rázcestie a dve šípky. Jedna doľava a jedna rovno. Obe rovnako ošuntelé. Kua. Kade teraz? Pýtam sa nablízku stojacich, či nešli tadiaľto bikeri a kade išli. Tak mi pomohli a makám teda rovno. Paráda, blížim sa ku hlavnej ceste. Šípka pre 228 dlhú trať ukazuje doprava a tak sa hotujem odbočiť. Nechápem, prečo policajt zastavuje auto lebo nekrižujem cestu. Nechápem tiež, prečo po mne kričí, že mám ísť opačným smerom. Kričím, že 228 majú isť doprava. Tak sa ženiem, dobieham dvoch výletníkov ale cesta sa skrúca doprava až to vyzerá, že som už tadiaľto ráno išiel. Žeby som si Fatrana pre veľký úspech znovu zopakoval? Pred dedinou Turčiansky Ďur zneistiem úplne a zisťujem, že tadiaľto sa naozaj išlo ráno a pravdepodobne idem smerom na Pravno. Doriti. Otáčam to.
Vraciam sa zdeptaný značením. Míňajú kopu farieb na blbé hlášky o hlbokom dýchaní a nezostane im kus farby na zatretie starého značenia. Prichádzam k policajtovi a debatujeme o situácii. Ukazujem mu na šípku doprava a bližšie ku križovatke zase šípku doľava. Vyber si. Kua.
"Išiel zatiaľ medzitým niekto?"
"Nie, nie, nikto"
"Fíha, to som si urobil taký náskok?" čudujem sa. No tučných zopár minút a tučných zopár minút paliva, čo som zbytočne spálil. Cestou na Žabokreky som sa utešoval, že to bol vlastne len jediný kiks usporiadateľov a že sa to musím snažiť stráviť, lebo dôjsť s depkou do cieľa nebude dosť dobré. Znovu roztáčam tempo. Vietor mi fúka do chrbta. 40 km/h no problem. Zase Benice, cez most, zase policajt a zase zastavuje dopravu. To je fasa pocit, keď poliši kvôli mne zastavujú dopravu. Cítil by som sa v 7 cyklistickom nebi, keby som mal sprievodné vozidlo, ktoré by zastavovalo dopravu, vzadu za mnou mechanické auto, stále by mi ponúkali, či chcem niečo papať, kakať, piť. No hej, profíci to majú ale mal som na mysli totálnych sráčov, amatérov ako som ja.
Sú tu Žabokreky (ako k tomu názvu prišli? crackovali žaby?) odbočujem ostro doprava, takmer do protivetru, teraz to už tak úžasne rýchlo nepôjde ale posnažím sa ísť aspoň 28. Napchávam sa keksom a práve ho dojedávam keď sa blížim k občerstvovačke. Fíha, to ako vedeli, že som práve teraz hladný? Zastavujem, doplniť si nedávam. Mám ešte polku fľaše a predo mnou sú hupky, pred ktorými ma Rasťo varoval. Dám si makovú štrúdľu. Paráda. Mňamky mňam. Pre takého mamlsáka ako ja, je dobrá štrúdľa ten správny doping, polovica úspechu. Baby na občerstvovačke sa culia od smiechu.
Dám si banána do vrecka, obzerám sa a jejda. Práve dochádzajú nejakí bikeri. No to trvalo kua, od Homôlky sám aj s blúdením a vás vidím až teraz? Pozerám po nich, sú riadne unavení. Týchto asi čakať nebudem. Berú chleby, sadajú si na lavičku, klídek pohoda. Je to jasné, nečakám. Dopíjam jonťák a vyrážam. Vychádzam z dzedziny a obzerám sa, či sa niekto nechytil. Vo dvojke by to šlo lepšie. Kua nikto. Dokelu. Nevadí.)
Makám na Dulice. Je to rovina. S hrôzou zisťujem, že druhá fľaša, plná čistej vody je furt plná. Celé preteky vozím plnú fľašu čistej vody. Doprdele, zbytočný luxus. Zbavujem sa planej záťaže. Ešteže som to zistil pred poslednými hupkami. Z Dulíc vychádzam. Prvý kopeček zdolávam, dá sa. Za Necpalmi to už bolo horšie. Ani duchaplný nápis na ceste nezabral. Ale drel som ho. V polke kopca som zastavil. Nech sa aspoň vydýcham, keď to už nechcem tlačiť. Rozbieham sa. Kontrolný pohľad dole a ľa, Ivo s bandou práve prichádza na súboj s kopcom. Paráda. Mimimálne minúta náskoku, to stačí. Keď začne zaberať občerstvovačka, ešte pridám. V Blatnici si spomeniem, že sme išli na ňu z hlavnej. To som trošku zvädol, tam sa mi nechcelo ísť. Našťastie šípka doľava na Mošovce. Posledný kopec. Na vrchole sa pozriem dole a vidím už len Iva. Asi sa utrhol. Už mám asi dve minúty náskok. Posledné dva kilometre a fachčím naplno, pálim všetky rezervy, cieľ je blízko. Námestím pálim 45 km/h, trošku pomlátený asfalt a už sa blížim do cieľovej rovinky. Je do kopca ale mierneho. Vládzem a makám. Naľavo potlesk a som v cieli. Juchúúchuchúúúú. Mám to za sebou. Čas nejako 8:49. Minimálne o hodinu lepší, ako som plánoval.
Fatran-Strážov je celkom fajn cestný cyklomaratón. Krátka 60 km trasa je asi o ničom ale kto si netrúfa na dlhú veľmi peknú 228 km trať určite nebude banovať ani na tiež zaujímavej 110 km trati. Zvlášť Vríckové sedlo je pekné.
Celkom dobré občerstvovačky, všade ochota a toľko žiadaný povzbudivý úsmev. Počasie fantasticky vyšlo. Ten ranný mráz radšej nespomínam. Je mi zima, už keď si na to spomeniem. :-) Nabudúce asi nabehnem zase.
No a na záver poďakujem:
Rasťovi, že mi poslal aspoň približný opis trasy, aby som vedel, kde som si mal šetriť sily a kde som si mal dávať bacha,
Jurovi M., že nás bezpečne odviezol tam a s5,
Citrónovi, že nám vybavil dobré ubytko,
Tomášovi, že ma znechutil, keď mi na horáku naložil skoro hodinu :-)
no a sebe, že som zbúchal túto reportáž.
Čítam na nástenke ubytovne internátu, kde sme zložili kosti na noc pred pretekmi. Chudáci študenti. V ubytovacom poriadku majú napríklad zakázané kúpať sa v blízkom rybníku, korčuľovať sa v zimných mesiacoch na ňom, používať kolieskové korčule, bicyklovať sa a bohviečoešte. Nečítal som ten siahodlhý zoznam zákazov celý, ale dúfam, že tam majú aj prikázaný celibát, inak by to nemalo tú správnu šťavu. Ráno o pol šiestej vstávame. Vonku ešte tmavé šero, my ospalí, oťapení, pomaly sa pripravujeme na dnešný 228 kilometrov dlhý maratón. Pripravujem si dva veľké rožky so salámou, syrom a maslom. A hóóódne posoliť, viac ako normálne. Namazať sa Indulonou. Všade. :-) Skoro. :-))) Vonku reťaz. Tiež všade. O 3/4 na sedem ideme na štart. Kosááááá. Kosáááá. Taká kosa, že sa mi od zimy trasie aj bicykel. Mám kraťasy ale naštastie Klimatexové tričko pod windstopperovým dresom teplo drží. Všetko to ešte istí teplý jarný cyklodres s dlhými rukávmi. Akurát na prsty na rukách mi je d-d-d-d-zima. Bohujem, prečo som si nezobral aspoň ponožky. Nejako by som si ich dal na ruky a odjazdil, kým by sa nevyčasilo.
"To nám nemôžu urobiť, v takejto kose nás pustiť na preteky" zúfalo bohujem vonku.
Citrón to začuje a utešuje ma. "Ale nebój, Robčo, určite tie preteky zrušia a preložia na iný termín, nebój" rehoce sa pri tom Čas sa blíži, napätie vrcholí. Na prvý pohľad kopu maníkov, vážna tvár, zakalený zrak vo vidine víťazstva, Rasťova partia obdaleč, preplieta sa medzi nami maník, kontroluje upevnenie čipov na bikoch. Štart sa blíži.
Kosa jak v prdeli, rozvidnelo sa ale je nenormálne chladné, zahmlené ráno. Slnko ešte nevyšlo. V duchu si prehodnocujem priority. Nájsť dobrý balík a nejako to odkrútime, neplašiť sa do kopcov, neplašiť sa v tempe, násť si to svoje. Odjazdiť to tak, aby som nedošiel vyčerpaný či nebodaj polomŕtvy. Nezabudnúť furt piť, furt jesť. Keď nebude chutiť, tak sa do toho donútiť. S pitím takisto.
Posledná minúta do štartu utekala rýchlo. JM si ešte horúčkovito rýchlo prehadzuje čip nižšie.
Štart rýchly ako fretka. Také štartové fukoty som ešte tuším nezažil. Také trysky, že mi dych zamŕzal už v pľúcach. Mám 50 km/h na tacháči a čelo sa furt vzďaluje. Nenormálne. Štarty mávam pomalé ale toto bolo na mňa priveľa. Hnať sa rannou chladnou hmlou v totálnej kose 50 kilometrovou rýchlosťou malo ten istý efekt, akoby som sa naháňal s chalanmi v mrazáku. Nohy nechceli ťahať. Dobehol som malú skupinku nejakých makačov a zaradil sa za nimi. Kým sa mi nohy zahrejú v tejto zime, tak nech bežia aspoň na polovičný výkon. Z hlavnej cesty odbočujeme ostro doprava na Blatnicu. Tacháč na 40. Divím sa, ako sa to dá ale držím sa ich. Za Blatnicou prídu hupky. Uvidíme, jak to pôjde. Na prvom ma dobehol Tomáš, pípne \"Ahoj Robo\" a šmiká ďalej. No čo už, kým sa mi kotly nezahrejú na prevádzkovú teplotu, stíhať ho môžem akurát tak s prstom na mape. Slnko vychádza a robí neskutočne krásne obrázky. Božemôj, aj by som fotil ako besný keby sa dalo. Ani sa to nedá popísať. Vychádzajúce slnečné lúče sa lámu na chuchvalcoch rannej hmly a krajina sa predvádza v plnej kráse. Aj naznačujem blízko jazdiacemu cyklistovi nech sa pozrie na pekné ráno. Len sa na mňa kukne neveriacim štýlom, asi akože "ti drbe, šak sú preteky". No kua fakt, sú preteky. :-)
S kopcami sa mordujeme trošku ustálená grupa. Ešte žiadny balík. Folkušová, nuda, nebezpečný zjazd do Necpalov. To nemôžu tú asfaltku trošku zacpať aby sa neprepadávala? Jáj, Necpaly? Ahá, tak preto. Dole sanitka RescueSystem, čaká na svoje obete nebezpečnej zákruty. Dúfam že sa nedočkali. Za Dulicami ide dlhá rovinka. Predbiehajú ma dvaja makači. Vešiam sa na nich a spolupracujeme. Teda ja aspoň v rámci svojích možností. V Žabokrekoch doľava po hlavnej. Tempo mi je viac než nepríjemné. Ženieme sa stále nejakou 45. Protivietor duje do ksichtu ale nevzdávame sa. V diaľke sa nám rysuje veľký balík. Vyzerá to tak, že ho dobiehame. No ježiš, s takýmto tempom sa ani nečudujem. Ideme dosť veľká skupinka (15) ale točíme len zo 4-5. Zvyšok sa za nami vozí. Sedláci. Cez most odbočujeme doprava na Benice. Balík pred nami je už doslova na dosah, či skôr na hranici viditeľnosti. Hmla je všade vôkol a slnko sa dá len vytušiť. Ešte pár striedaní a už ich máme. Lenže už akosi nikto neťahá. Ťahači sa schovali dozadu, asi šetria sily a potom vyrazia na brejk. Tak sa aj stalo. Kdesi pri Moškovci vyrazili a zdrhli. Do Abramovej sme sa roztrhali a cez Abramovú už ťahám za sebou horákistu so zeleným rámom asi z Námestova a snažíme sa dohnať osamelého pezinčana. (Dušan Hruby?). Dohonili sme ho pred Slovenským Pravnom ale nechytá sa. Asi to prepálil a ide si svojím tempom. Zisťujem, že hmla sa mi kondenzuje na prilbe a na špici prilby sa mi zbiera voda. V diaľke sa rysujú ďalší dvaja osamelí. Dohoníme ich?
Dohonili ale je tu občerstvačka. Rýchlo kalkulujem. Vody mám dosť, skoro nič som nepil, zima je ešte stále veľká, akurát by som zmrzol počas státia. Dievčina mi ide naproti a podáva mi banán s keksom. Ani nezastavujem, len preberiem, poďakujem a uháňam ďalej. Kua, som dobrý, skoro ako profík. :-) Na občerstvovačke som nechal skoro celú tú skupinku, ktorá sa roztrhala pred Abramovcami. Pomaly by som bral, aby boli všade občerstvačky :-)
Teraz príde krátky mierny stupák. Už som ho raz išiel na horáku. Dalo sa v pohode. Aj teraz to išlo dobre. Vrchol a teraz príde zjazd. Prídem si na svoje. Napil som sa, zatiahol zips a ideme dole. No čo budem kecať. Pár som ich v tom zjazde predbehol. Bez šliapania. Kua, dobrý rebrinák mi to ten Maroš predal. Ku koncu zjazdu som dobehol aj speakera z Neštichu. Tomu sa ústa nezavrú ani na bicykli. :-) Ale dobre sa mi s ním išlo až po Kľačno. Tam sa bude deliť krátka a dlhá trať. Prichádza rekapitulácia zraneného kolena. Na štarte to vôbec nebolelo. Bola taká zima, že to fungovalo ako vynikajúce analgetikum, lepšie ako obstreky. Teraz už mám nejakých 80 kilákov v nohách a koleno len trošku popicháva. Takže ide sa podľa plánu. Pokračujeme v dlhej. Väčšina balíka sa oddeľuje a ideme iba traja do kopca, na Fačkovské sedlo. Tí dvaja predo mnou sa mi pomaličky vzďalujú. Nemám chuť sa s nimi naháňať. Čaká ma ostrý kopec, čo som počul. Točím pomaly ale isto. V diaľke hore vidím známe trápiace sa pohyby. To bude asi Rasťo. Traverzuje do kopca ako sa len dá. Ja mám strojové tempo, dupem, dýcham, dupem, dýcham a o chvíľu som pri ňom. Pomaly ho obieham a nenechávam sa rozladiť. Ostrá serpentína doľava. Obieha ma ďalší biker a usmieva sa. On tie kopce snáď miluje alebo čo. Všetci máme skrivené tváre ako sa lopotíme do kopca a on sa rehoce. Lapaj jeden. Ďalšia zákruta doprava a kopec neustáva. Už to dlho trvať nebude. Musím vydržať. Nespomaľujem a furt tvrdohlavo dupem svoje tempo. Konečne vrchol. Rozdýchavam to, zazipsujem sa, niečo popijem, dožužlem keksík z občerstvačky a ide sa dole. Nepoznám to tu, takže sa pôjde opatrne. Kua, vysoké zvodidlá, preventívne brzdím a ideálne vychádzam zo zákruty. Aj tu čaká Rescue Systém na svoje obete. Organizátori myslia na všetko. Ďalej už je to len rovno dole zjazd. Asi dobehnem nejakého maníka v červenom. Za odbočkou na Čičmany som ho dobehol. Zavesil sa na neho, nech si odpočiniem. Obaja sa napchávame a popíjame. Potom som sa rozhúpal a pýtam sa ho, či mu ušiel vlak. "Tak nejako." a beriem ho do vleku. Tak sme spolu dotiahli až do krásnej dedinky Čičmany. Verím tomu, že sem ešte niekedy zavítam. Pekné je to tu. Čaká nás tu občerstvovačka.
Ale čo to vidím. Dobehol som samé známe tváre. Tomáš, Halušky, Iva... Vravím im, že som Rasťa obehol ešte pred Fačkom. Počujem, že ho nemá cenu čakať, lebo ho zase stratia v ďalšom kopci. Poprosím o doliatie jonťáku, vezmem banán, popijem jonťák, naberiem hrsť koláčikov a vravím im, že už idem, lebo nechcem stuhnúť. Tomáš vraví, že ide so mnou. Tak ideme spolu. Neskôr sa ukázalo, že naposledy v pretekoch. Obieha nás nejaký odpočinutý a Tomáš hneď za ním. Nechávam ho tak, nech si ide, ja mám svoje tempo a to mi zatiaľ stačí. Dobre, že som nestál na občerstvovačke dlhšie. Už táto krátka stačila na to, že si znovu začínam cítiť koleno. Nevadí, tento kopec čo ma čaká, dá na to zabudnúť. Je približne jedenásť hodín, na tacháči mám priemerku 31.5 a vytešujem sa, že už to lepšie nebude. Takto keby mi to išlo až do cieľa, tak to by bolo total fasa. Kým človek vládze, je priemerka vysoká. Lenže mňa čakajú ešte všelijaké kopce takže si nerobím nádeje, že to ešte udržím. Konečne zdolávam menší kopček a ide sa dlhým zjazdom na Zliechov. Už chápem, odkiaľ má Duchna meno. Zo Zliechova sa ide dole do Košecy. Z Čičman v podstate sám. Pred Čičmanmi ma začalo chytať do nohy kŕč. Teraz ma to chytalo jaksi častejšie. Asi mám hlaďák alebo čo. Prestávajú mi jaksi zaberať nohy. Jesť sa mi nechce ale blížiaci sa kopec z Ilavy na Homôlku ma presvedčí o nutnosti zjesť rožok. Spomaľujem a začínam ho jesť. Ide to strašne ťažko. Nechce sa mi a ťažko sa mi prežúva. Musím. Musím. Pred Košecou ma dobieha asi desaťčlenný balík spolu s Ivanom a Haluškami. Vešiam sa na nich a pekne v závetrí na chvoste sa napchávam ďalej. Vydržalo mi to do prvého vážnejšieho kopčeka. Skoro som to dojedol celé. Ale keďže som si tie rožky urobil maximálne sýte tak očakávam, že do takej polhodinky by to malo zaberať. Dvaja z balíku nám pomaly utekajú dopredu a ja s Ivom a Haluškami šliapeme hore. Za Hornou Porubou všetci traja spomaľujú ale ja si stále strážim tempo. Tak som im vlastne začal utekať. Ešte skúšam autosugesciu a vravím si každým šliapnutím do pedálu. \"Je-to-ro-vi-na-je-to-ro-vi-na-je-to-ro-vi-na.....\" Nejako to nefunguje. Nešlapalo sa mi ľahšie. :-) Aspoň som nemyslel na ten stupák. Idem sám hore. Protivietor tu nemá kde fúkať, šliape sa dobre. Míňam značku dubnického cyklomaratónu. Za tou zástavkou som sa nedávno vydrbal a otĺkol si koleno, ktoré ma teraz bolí oveľa menej, ako pred dvoma týždňami. Konečne si šliapem v tieni hore a trošku zrýchľujem. Hore je kontrola. Tam už sú tuším všetci, čo nám ušli za Ilavou. Ja si znovu nechám doliať jonťák, banán do huby, jeden do vrecka, keksík a popíjam čaj. Dlho som sa nezdržal a pokračujem ďalej. Veď nech ma dohonia keď ma dohonia. Na kontrole mi nezaregistrovali čip tak im kričím svoje štartové číslo. Namôdušu, neprekonateľná balšaja technika. Človek zloží zálohu pětikilo za čip, ktorý si namontuje na bike, aby mohol na kontrole zarevať svoje číslo, ktoré má aj na čipe. Zjazdujem ako patrí. Až mi stuhne šija. Ale držím dobrú rýchlosť. Priemerka sa len lenivo dvíha z 27.7 vyššie. Vôbec to neovplyvňuje, že hučím dole 60. Za Valaskou Belou sa bude odbočovať doľava na Zliechov. Dorazil som tam celkom rýchlo a odbočujem. Rasťo mi vravel, že by tu mal byť nejaký hnusný asi 100 metrový krvavý výšľap. Veruže tam kopa ľudí tlačí. Vyzerá to tak, že som dobehol nejakého defektistu. Práve bol s tým hotový. Dotiahol sa na mňa ale keďže si stihol počas opravy defektu aj trošku odpočinúť, tak mu moje tempo asi nevyhovovalo. Ja som do toho kopca 25 nevydržal šliapať, tak som ostal na svojich prijateľných 22. Naraz len oproti nám škodovka a trúbi na nás. Asi patria k tomu maníkovi predo mnou. O chvíľu sa obrátili a idú za ním. Niečo sa rozprávali a za zákrutou sa mi už stratili. Na asfaltke pomaľované výzvy aby som zhlboka dýchal, lebo príde 20%. Ďalší kopeček a provokatívna výzva \"Neveríš?\". Teraz asi príde prvá riadna skúška, či mi nová kazeta na cesťáku pomôže. Božemôj, tu je ten kopec. Uff ufff uffffffff, práveže až na vrchole zhlboka dýcham. V hlave len cítim buch-buch-buch-buch. Rozdýchal som to a smejem sa ako sfetovaný nad nasledujúcim kopcom, ktorý mi po tých 20% pripadá ako rovina. Vraciam sa po tomto úseku znovu do Čičmian. Ivo aj s tou svojou bandou ma stále nedohonil. Kde preboha viaznu? To idem tak rýchlo? Konečne vrchol mierneho stúpania a zjazdujem dole. Trošku pomlátená asfaltka a zastavujem na občerstvovačke. Tam znovu nechám doliať jonťák. Kua, som riadne unavený. Občas mi tuhnú nohy. Vezmem banán do vrecka, jeden do úst. Popíjam jonťák a pýtam sa uja, akú mám stratu na posledného. Bol som zvedavý, koľko si ten, čo si lepil defekt pred Zliechovom a čo mi ušiel v stúpaní, urobil náskok. Vraj tri minúty ale prekvapil ma odpoveďou, že to bola skupinka asi 5. To mi už bolo krajne podozrivé. To sa mi nezdá. Kde mi zmizol ten môj? Ujko mi pri rozhovore odháňa muchu z krku. Vravím, že mucha už cíti zdochlinu.
Dojem svoj rožok ešte z Ilavy, dopijem a vyrážam ďalej. Kua, tri minúty vravel? To ich nedobehnem, dokelu. To by museli byť totálni sráči, aby som ich dohonil a sám. Nateraz je to aj tak jedno, lebo sú tu stále kopce. To je jedno či sa jazdí v balíku. Odchádzam z Čičmian a regulovčíci mi tlieskajú aby som pridal. Dělám co můžu. :-)
Teraz bude mierny zjazd ako si pamätám. Šliapem nejakých 33-38 a pomaly dobieham traktor s vlečkou. Dobehol som ho pred zákrutou na Fačko. Rasťo vravel, že Fucko. Najprv mierny stupák a potom to príde. Ako si pamätám zjazd. Ten bol dosť krátky ale to je náramne ošidné sa na to spoliehať. Dole to obyčajne dlho netrvá.
*&^*fuj&`~^&*^kurva$*+kurva*&*$doriti^$#~&*(&
No, ani hore to dlho netrvalo ale zato som sa vyšťavil riadne. Fuj Fucko. :-) Odpočiniem si v zjazde. Musím si dať pozor na jednu zákrutu. Rasťo ma pred ňou varoval. Jachám si to 73 a naraz sa predo mnou vynoria vysoké zvodidlá. Brzdím koľko sa dá a s rezervou vychádzam. Grácias Rasťo. Zbytok až do Kľačna nuda zjazdu. V Kľačne doľava. Občas pochybujem, či idem dobre. Cesta totálne ale totálne prázdna a opustená. Sem tam oproti biker ale toť vše. Tento výšľap sa mi veľmi páči. Šliapem na pravej stráni Vranej skaly vo Vríckom sedle. Serpentíny, ticho, ostrý zráz dole. Trošku radosť oka skalil pohľad na holé kopce oproti. Žeby brutálny polom? Stúpanie je tiahle ale na môj vkus mierne, takže si to šliapem v pohodovom tempe. Ku koncu som už toho mal dosť a doslova som odrátaval metre načmárané na asfalte. Vraj horská prémia. Ako pre koho. Konečne zjazd. Dám sa dokopy. Zjazd celkom osviežujúci v tieni stromov. Takto som preletel až do Kláštora pod Znievom. Tam začínam váhať nad značením. Rázcestie a dve šípky. Jedna doľava a jedna rovno. Obe rovnako ošuntelé. Kua. Kade teraz? Pýtam sa nablízku stojacich, či nešli tadiaľto bikeri a kade išli. Tak mi pomohli a makám teda rovno. Paráda, blížim sa ku hlavnej ceste. Šípka pre 228 dlhú trať ukazuje doprava a tak sa hotujem odbočiť. Nechápem, prečo policajt zastavuje auto lebo nekrižujem cestu. Nechápem tiež, prečo po mne kričí, že mám ísť opačným smerom. Kričím, že 228 majú isť doprava. Tak sa ženiem, dobieham dvoch výletníkov ale cesta sa skrúca doprava až to vyzerá, že som už tadiaľto ráno išiel. Žeby som si Fatrana pre veľký úspech znovu zopakoval? Pred dedinou Turčiansky Ďur zneistiem úplne a zisťujem, že tadiaľto sa naozaj išlo ráno a pravdepodobne idem smerom na Pravno. Doriti. Otáčam to.
Vraciam sa zdeptaný značením. Míňajú kopu farieb na blbé hlášky o hlbokom dýchaní a nezostane im kus farby na zatretie starého značenia. Prichádzam k policajtovi a debatujeme o situácii. Ukazujem mu na šípku doprava a bližšie ku križovatke zase šípku doľava. Vyber si. Kua. "Išiel zatiaľ medzitým niekto?"
"Nie, nie, nikto"
"Fíha, to som si urobil taký náskok?" čudujem sa. No tučných zopár minút a tučných zopár minút paliva, čo som zbytočne spálil. Cestou na Žabokreky som sa utešoval, že to bol vlastne len jediný kiks usporiadateľov a že sa to musím snažiť stráviť, lebo dôjsť s depkou do cieľa nebude dosť dobré. Znovu roztáčam tempo. Vietor mi fúka do chrbta. 40 km/h no problem. Zase Benice, cez most, zase policajt a zase zastavuje dopravu. To je fasa pocit, keď poliši kvôli mne zastavujú dopravu. Cítil by som sa v 7 cyklistickom nebi, keby som mal sprievodné vozidlo, ktoré by zastavovalo dopravu, vzadu za mnou mechanické auto, stále by mi ponúkali, či chcem niečo papať, kakať, piť. No hej, profíci to majú ale mal som na mysli totálnych sráčov, amatérov ako som ja.
Sú tu Žabokreky (ako k tomu názvu prišli? crackovali žaby?) odbočujem ostro doprava, takmer do protivetru, teraz to už tak úžasne rýchlo nepôjde ale posnažím sa ísť aspoň 28. Napchávam sa keksom a práve ho dojedávam keď sa blížim k občerstvovačke. Fíha, to ako vedeli, že som práve teraz hladný? Zastavujem, doplniť si nedávam. Mám ešte polku fľaše a predo mnou sú hupky, pred ktorými ma Rasťo varoval. Dám si makovú štrúdľu. Paráda. Mňamky mňam. Pre takého mamlsáka ako ja, je dobrá štrúdľa ten správny doping, polovica úspechu. Baby na občerstvovačke sa culia od smiechu.
Dám si banána do vrecka, obzerám sa a jejda. Práve dochádzajú nejakí bikeri. No to trvalo kua, od Homôlky sám aj s blúdením a vás vidím až teraz? Pozerám po nich, sú riadne unavení. Týchto asi čakať nebudem. Berú chleby, sadajú si na lavičku, klídek pohoda. Je to jasné, nečakám. Dopíjam jonťák a vyrážam. Vychádzam z dzedziny a obzerám sa, či sa niekto nechytil. Vo dvojke by to šlo lepšie. Kua nikto. Dokelu. Nevadí.)
Makám na Dulice. Je to rovina. S hrôzou zisťujem, že druhá fľaša, plná čistej vody je furt plná. Celé preteky vozím plnú fľašu čistej vody. Doprdele, zbytočný luxus. Zbavujem sa planej záťaže. Ešteže som to zistil pred poslednými hupkami. Z Dulíc vychádzam. Prvý kopeček zdolávam, dá sa. Za Necpalmi to už bolo horšie. Ani duchaplný nápis na ceste nezabral. Ale drel som ho. V polke kopca som zastavil. Nech sa aspoň vydýcham, keď to už nechcem tlačiť. Rozbieham sa. Kontrolný pohľad dole a ľa, Ivo s bandou práve prichádza na súboj s kopcom. Paráda. Mimimálne minúta náskoku, to stačí. Keď začne zaberať občerstvovačka, ešte pridám. V Blatnici si spomeniem, že sme išli na ňu z hlavnej. To som trošku zvädol, tam sa mi nechcelo ísť. Našťastie šípka doľava na Mošovce. Posledný kopec. Na vrchole sa pozriem dole a vidím už len Iva. Asi sa utrhol. Už mám asi dve minúty náskok. Posledné dva kilometre a fachčím naplno, pálim všetky rezervy, cieľ je blízko. Námestím pálim 45 km/h, trošku pomlátený asfalt a už sa blížim do cieľovej rovinky. Je do kopca ale mierneho. Vládzem a makám. Naľavo potlesk a som v cieli. Juchúúchuchúúúú. Mám to za sebou. Čas nejako 8:49. Minimálne o hodinu lepší, ako som plánoval.
Fatran-Strážov je celkom fajn cestný cyklomaratón. Krátka 60 km trasa je asi o ničom ale kto si netrúfa na dlhú veľmi peknú 228 km trať určite nebude banovať ani na tiež zaujímavej 110 km trati. Zvlášť Vríckové sedlo je pekné.
Celkom dobré občerstvovačky, všade ochota a toľko žiadaný povzbudivý úsmev. Počasie fantasticky vyšlo. Ten ranný mráz radšej nespomínam. Je mi zima, už keď si na to spomeniem. :-) Nabudúce asi nabehnem zase.
No a na záver poďakujem:
Rasťovi, že mi poslal aspoň približný opis trasy, aby som vedel, kde som si mal šetriť sily a kde som si mal dávať bacha,
Jurovi M., že nás bezpečne odviezol tam a s5,
Citrónovi, že nám vybavil dobré ubytko,
Tomášovi, že ma znechutil, keď mi na horáku naložil skoro hodinu :-)
no a sebe, že som zbúchal túto reportáž.
