Časovka ku hviezdam 2012

Možno mi ako závislákovi neuveríte, ale o tomto ročníku som reportku napísať nechcel. Veď čo nové sa dá povedať piaty krát po sebe o 7 kilometroch? Ako by povedal správny pezinčan, predsa nyšt :-) Preto som sa dohodol s Rasťom, že mi požičia svoju helmovú kamerku a hodím sem iba nejaké video z trate, lenže stretli sme sa až večer pred pretekmi a aj keď víno je liek a je v ňom dokonca aj pravda, výrazne mi znížilo chuť na študovanie manuálu.

A okrem toho, keď som si kameru skusmo pripevnil na prilbu, zdala sa mi strašne ťažká, veď to by ma mohla spomaliť aj o 2-3 sekundy, to si pri svojich ambíciách nemôžem dovoliť :-) Preto skoro s mesačným oneskorením pripájam zopár riadkov, časovka sa myslím naozaj vydarila a prišlo rekordných vyše 130 štartujúcich všetkých možných pohlaví, veku a národností, bola by škoda to nespomenúť. Ale aby riaditeľ Peter nezaspal na vavrínoch, urobil som hĺbkovú analýzu a zistil jediné dva možné dôvody úspechu – buď vás všetkých pobláznil ten „saganisko“, alebo ste si chceli naživo zasúťažiť s Dynamickým duom :-) Ľudia priznajte sa, B je správne, že? :-))

Ráno to dosť dlho vyzeralo na dážď a bolo chladno, tak sme s dynamickou časťou nášho dua Monikou po zaregistrovaní zapadli do Bowlingu a nevystrčili ani nos. Až hodinu pred našim štartom sme sa rozhodli ísť trochu rozjazdiť a hneď po prvých metroch v studenom protivetre sme sa zhodli, že to bude katastrofa. Obidvaja sme 2 týždne nesedeli na biku, ja som si síce tesne pred časovkou stihol dvakrát vybehnúť, ale úžitok z toho nebol žiadny, akurát ma riadne boleli nohy. Preto keď si chalani vymysleli súťaž a Mišo sa ma na štarte pýtal, aký odhadujem svoj výsledný čas, nadiktoval som mu dosť pesimistické číslo blízko k 24 minútam. Štartoval som za klubovými superstarmi Julom, Zajom a Monikou, preto som sa ešte vyhecoval k tejto akcii prilehavým bojovým pokrikom „vzhúru ke hvězdám“ a zľahučka vyrazil. Na predchádzajúcich ročníkoch som si už našiel optimálny prevod, vpredu veľká píla a ak sa dá, vydržať na nej až do cieľa. V najstrmšom úseku to znamenalo mať reťaz do kríža, no ale veď nech si aj ona niečo užije :-) Aby som ale nedramatizoval, pri mojich prevodoch to nie je až také ťažké, vpredu kompakt 50 a vzadu najväčší 27-zubový strecholez, to sa dá na veľkej utiahnuť aj 10%. Prvé stúpanie po jazero som išiel s rezervou a po krátkom zjazde som dobehol Moniku približne na rovnakom mieste, ako minulý rok. Stále som bol bez tachometra (čím som určite ušetril ďalšie 2-3 sekundy :-) a išiel iba na pocity, tak som nevedel, či obidvaja ťaháme tak dobre alebo tak zle. Keď ma onedlho predbehol cyklista štartujúci za mnou, povedal som si, že asi skôr zle.

Zakrátko sme nabehli do nepríjemného stúpania k autobusovej zastávke, kde ma čakalo fajnové prekvapenie. Fučal som síce ako lokomotíva, ale pľúca sa mi nechystali roztrhnúť, postavený zo sedla som stále vládal ťahať a chalana pred sebou som znova začal dobiehať. Vpredu na zákrute pri zastávke som zbadal klubový dres a podľa posedu rozoznal Zaja, čo ma tiež povzbudilo. V tejto časti už percentá poriadne tvrdia muziku, bol najvyšší čas zavolať na pomoc „španiela“. Skúsil som to raz, dva, trikrát, ale reťaz ani za svet nechcela vybehnúť na najľahší prevod. Rozdiel troch zubov som už nevedel rozdýchať, musel som zhodiť na malú pílu, rýchlosť sa okamžite rozlúčila a zmizla „do nekonečna a ještě dál“ :-) Pomaly som sa začal trápiť k Zochovej chate, v diaľke som síce znova videl Zaja, ale tento 10%-ný úsek kľudne môžem ísť tie 2 minúty, čo bol medzi nami rozdiel na štarte. Hore k Zoške som sa doterigal dosť rozbitý, keď som neskôr videl svoju oficiálnu fotku z tohto miesta, som na nej nejaký pokrútený, polámaný, zdeformovaný, dúfam, že tak nevyzerám stále :-) Ledva som sa vydýchal a hneď prišiel krátky stupák, ktorý, ako som nedávno zistil, má tiež 10%. Trochu tu odbočím od témy, možno to niektorí neviete, ale na vrchu tohto kopčeka sa po odbočení doprava dá aj na cesťáku prejsť lesom po celkom dobrej ceste (lepšej ako na Neštich) cez hrebeň až do Kuchyne. Nedávno sme to overili výjazdom „Dynamické duo v teréne“, je to celkom príjemná zmena, najmä ak sa neradi vraciate rovnakou cestou alebo keď mimo lesa fučí alebo pečie 40 stupňov.

Na poslednom miernom plazáku by sa ešte dalo nahnať zopár sekúnd, ale nemal som už odkiaľ brať. Keď som sa v cieli Dubáka spýtal na čas, neveril som vlastným ušiam, 21:10, iba 25 sekúnd za mojim najlepším, a to v protivetre a s mizernou formou. Od úžasu som zabudol, že na trati je aj Monika a že som ju chcel odfotiť vo finiši. Keď som zistil jej čas, tiež som nechápal, nakoniec sme skončili rovnako ako vlani, ona strieborná a ja 11-ty. U nej to bolo jasné, aj keď nič nejazdila, mala oproti minulému roku lepší bicykel, pedále, tretry, a v rukáve hlavný tromf - vynikajúceho polodynamického trénera :-)) Ale čo ja? Po ďalšej hĺbkovej analýze mám znova len dve vysvetlenia. Prvé – osvedčil sa mi tréning podľa Mira Pilku. Poznáte? Za posledné roky sadne Miro na bicykel asi 2x za sezónu, vďaka čomu príde na hocijakú akciu dokonale oddýchnutý a podáva excelentné výkony :-) Viacerí si takto z Mira uťahujeme, ale mám pocit, že medzi žlto-modrými sa tento typ tréningu stáva čoraz preferovanejším :-) No a druhé vysvetlenie môjho výkonu – žeby ma tiež pobláznil ten „saganisko“ ? :-) Ešte jedna veta k celkovému víťaznému času 16:25. Plne sa tu stotožňujem s názorom, ktorý pri dekorovaní víťaza zaznel z pléna: „No čo, veď mi nedal ani 10 minút!„ :-)))
Ale bez srandy, mám aj plán, ako byť o rok znova na bední, ako opätovne vykročiť na cestu slávy a úspechu. Buď zabojujem v kategórii sponzorov, riaditeľovi Petrovi dám 5 evri a pred štartom si overím, či nedali sponzorské aj interisti alebo nejaký iný rýchlik. Ak náhodou dali, mám ešte väčšiu tutovku, nahlásim na štarte predpokladaný čas 30 minút a aj s prestávkou na kofolu to stihnem na sekundu presne. Napadla mi aj sci-fi myšlienka, že by som mohol viac trénovať, ale to asi nie, to by sa mi Miro rehotal :-)

Fotografií mám málo, lebo veď ráno bola zima, tretiu v reportke som si požičal od Zaja. http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/CasovkaNaZosku2012

Venujem túto reportku pamiatke na nášho kamaráta Tóna Hudeca, ktorý nás nedávno nečakane opustil, o čom som sa dozvedel práve pred štartom časovky. Možno by sa táto spomienka hodila do vážnejšej témy, ale myslím že bude fajn, ak si na Tóna budeme spomínať s úsmevom a cez spoločné cyklistické zážitky. Aj keď som ho spoznal pred niekoľkými rokmi na maratóne v Dolomitoch, myslím že práve okolie Zochovej chaty a celé Karpaty mu boli najbližšie, veď ako presvedčený „horákista“ ich mal prejazdené zo všetkých strán. Nie je to tak dávno čo mi spomínal, že už aj rozmýšľal nad kúpou cesťáka, ale nevie sa rozhodnúť, výjazdy po lese sú mu oveľa bližšie. Tak snáď sa Ti dobre jazdí aj tam hore. A ak tam máte aspoň kúsok kvalitného asfaltu, skús konečne aj ten cesťák :-)