Fatransko Strážovský cyklomaratón 2003

13.9.2003 - Mošovce, 8.ročník
Pravdepodobný a asi aj skutočný vrchol sezóny teda nastal a dorazil som do Mošoviec na štart. Počasie bolo hnusné, chlad, slabší dážď a posledné dva týždne to samé mi trochu uberali z ambícií, ale aj tak som sa prihlásil na dlhú trasu. Nakoniec, veď už to poznám veľmi dobre a horšie ako vlani to nebude. Teda, ale nafasoval som číslo 13 a 13.teho štart... Ešteže nie som poverčivý. 
Vcelku som sa prekvapil nízkou účasťou - to asi to počasie a nečakane zasa pestrejšou ponukou jedla v RS Drienok (čo ale úplne znegovali na druhý deň a úroveň služieb aj keď majú zákazníkov je v tejto časti Slovenska minimálne neeurópska). Ale to bezprostredne s maratónom nemá nič spoločné.

Tento rok bola novinka - oddelili dlhú a kratšiu trasu. Malo to rozporuplné dôsledky. Na kratšej nebolo treba tak priskoro vstávať a nekonečne dlho čakať na tombolu, ale na druhú stranu podstatne menejčlenné pole sa pričinilo o to, že sa veľmi rýchlo balík rozpadol na skupinky až jednotlivcov.

Ráno bolo vcelku príjemne, teplota okolo 11, pod mrakom, ale nepršalo. Posledná predpoveď čo som počul však sľubovala dážď. Potvory meteorológovia! Poslúchol som ich a dal si teplé oblečenie, ktoré nakoniec bolo až príliš. 

 Na štarte bolo skutočne málo štartujúcich. Tipoval som tak 80, tak to bude dne veľa o sóle. Odštartovali sme presne a začali odkrajovať prvé kilometre. Najprv sa šlo stredom údolia, ale čoskoro sme to otočili na Blatnicu. Tam v prvom stúpaní som zistil, že iba s vypätím všetkých síl sa udržím v hlavnom balíku a radšej som ich nechal ujsť. Obdobne uvažovalo viacej cyklistov, takže sme vytvorili skupinku, ktorú ani hupáky nerozdelili. 
V Žabokrekoch sa k nám pridali ešte ďaľši a tak to bolo vcelku pohode. Z našej partie sa v skupinke ocitol ešte Ježo, ostatní boli dakde vpredu. Postupne sa rozfúkal čerstvý vietor, ktorý však nám fúkal do chrbta, takže sme si šľapali bez námahy vysoko nad 40. V tomto období je to také čudesné závodenie. Pretekáme si pretekáme a ako prechádzame dedinami vidíme, ako každý čo má aspoň kúsok políčka zberia zemiaky, skoro ako na panskom;-) To zasa u nás fičí oberačka hrozna a burčák a na Záhorí pri ceste predávajú kapustu... Pri tomto myšliekovom pochode sme sa vovalili na prvú občerstvovačku. Hlesnem na Ježa či stojíme a on že áno. 

 Tak dobre, dačo načapujeme, dačo pojeme a vyrážame na Vyšehradné sedlo z tejto strany príjemný kopec. Ale nie pre Ježa. Ten sa akosi od začiatku trápi a tak spomaľujem a čakám na parťáka.

V zjazde sme šli traja, ale keď sme prešli za Nitrianske Pravno videli sme našu skupinku. Aj sme ju dobiehali a v rozbočke dlhej a kratšej aj dobehli. To som však prevzal štafetu s momentálnou indispozíciou ja a tak som začal zaostávať. Na Fačkovské sa však dostať musím, akurát sa mi mihla spomienka na vlaňajšie trápenie tak som si sledoval pulzmeter, aby som ako tak išiel a ešte aj čo to ušetril. Teraz čakal Ježo mňa a v najstrmšom mieste sme sa scukli. Potom ešte kúsok hore a sedlo je naše. Zjazd bol mokrý a šiel som opatrne dolu. Po zjazde sa vyformovala asi 4 -5 členná skupinka ktorá ma doviedla až do Čičmian. Tam mi dobre sadla občerstvovačka a krízu som zažehnal. 

Na Strážovské sedlo sme vyšli ako skupinka. Celkom dobre sa mi šlo. Aj ten kopec má pre mňa ten správny sklon. Tak a teraz nasleduje klesanie až do Košece. Uvidím, ako bude spolupracovať skupinka. Cesta bola dosť rozbitá, navyše na niektorých miestach boli zasypané diery štrkom a kamienkami, ktoré boli porozhadzované po ceste a tak to nebolo dvakrát bezpečné. Navyše nikto nechcel ťahať špicu, tak som sa podriadil a trochu aj nefér sme nechali prvého ísť dokedy bude chcieť. A vydržal to riadne dlho. Až takmer do Košece, čo ho nakoniec stálo veľa síl a potom strácal. Tempo v zjazde bolo teda dosť nízke, ale ako boli závody rozbehnuté, už to nevyhrám;-) Tak som sa pekne držal v skupinke. Nasledovalo už ale stúpanie na Homôlku. Skupinka sa natiahla, dobehla druhú, pomiešala sa a roztrhla. Zvolil som opatrnejšie tempo cca 11 - 13 v rovnomernom stúpaní tak, aby som sa držal v teraz už kvázi grupe. Predbehol som dvoch a dobehol dvoch zasa aj mňa dakto predbehol a tak to bolo vcelku zaujímavé. Zimné oblečenie v tomto kopci bolo úplne nevhodné a tieklo zo mňa cícerkom. Slnko sa opieralo do asfaltu a teplota sa blížila 20-tke. Na kopec som vyšiel poriadne smädný a vypil som tam riadnu dávku čaju. Ježo ma už čakal a keď sa začali zberať ostatní, nasadli sme aj my. Ale boli sme asi rýchlejší, tak sme šli kus sami dvaja. V zjazde mi bolo zima. Totálne spotené telo odmietalo sa brániť náporu chladu a normálne som sa v zimnom oblečení rozklepal. To našťastie o chvíľu prešlo, ale zasa som vytuhol. Po odbočení do Zliechovskej doliny som sa tuším musel znovu naučiť bicyklovať. Táto dolina je zradná. Najprv mierne stúpa a na nekvalitnom asfalte sa stáča, ale postupne nadobúda grády a vrcholí to 20 % stúpaním na spojnicu ciest zo Strážovského sedla. Tentokrát 20-tka bola nad moje, momentálne najmä psychické sily a zoskočil som. Práve vtedy nás dobehla naša skupinka, takže som dokonca trochu strácal. Strážovské sedlo ma Ježo čakal. Šlo sa mi štandardne a tak sme boli čoskoro hore a zozjazdovali do Čičmian.

Teraz mi pauza nesadla. Ledva som sa rozhýbal už zasa stojím, navyše mi žalúdok prestal prijímať jedlo a aj ionťáky, čo nebolo dobré znamenie. Konečne sme po niekoľkých minútach nasadli a ako menšia skupina vyrazili. Fičali sme údolím riadne rýchlo, nejakých 35 - 38 proti vetru, čo som skutočne nečakal a bol som zvedavý ako to dopadne. Po odbočke na Fačko som začal mierne strácať, ale to sa skupina klasicky rozpadla. Miernejšie tempo v dolnej časti som využil tým, že sa vzdialenosti ustabilizovali a až tak veľa som nestrácal. Ale na vrchu sa nečakalo a tak som sa pokúsil v zjazde dohnať čo sa dá. Ale stihol som len jedného a to som sa nakoľko vyšťavil, že po odbočení na posledný veľký kopec - sedlo Diel - som zasa začal strácať. A ako!... Chytil som poriadnu krízu a rýchlosť mi stále klesala a klesala až sa zastavila na 11-tke v poslednom kilometri. Tak to bola riadna kríza. Musel som nasadiť posledné gely a to asi zabralo. Za Kláštorom pod Znievom som sa prebral. To však som sa dostal do Martinskej kotliny, kde neskutočne fúkal severný vietor. A ja sám... No dobre, dáko to rozchodím, konieckoncov aj doma často jazdím v podobných podmienkach. Zvolil som tempo okolo 22, v klesaniach to šlo dokonca k 30, ale pred odbočkou na Žabokreky som už toho mal plné zuby a rýchlosť opäť klesla na 22. Konečne odbočka..., a občerstvovačka. Ako som ju zbadal, uvidel som aj, že nejaká skupinka naskakuje na biky. Škoda, tých už nedobehnem. Tak som zastavil, popil pokecal a vyrazil. To už som sa blížil na Belú-Dulice odkiaľ začínajú hupky. V dedine sa trasa stočila konečne po vetre. Vietor na mňa zapôsobil ako doping a okamžite som chytil tempo. Kopčeky ako keby sa sploštili dokonca aj Necpalský kopec som bez problémov vyštrikoval a nasledujúcu hupku som takmer preskočil... Blatnická stojka a konečne Mošovce.

Cieľ. Parťáci ma už čakajú povzbudzujú fotia a robia slavobránu. Fajn, čas je síce slabý, ale prichádzam v dobrej nálade. Tentokrát to bolo tak ako malo.

Resumé - vo veternom ročníku bola zdecimovaná účasť, keďže ešte deň pred lialo a predpoveď nebola pozitívna. K tomu ešte aj rozdelenie času štartu rozličných trás spôsobilo úplne odlišné jazdenie tohto maratónu. Z partie opäť zabodovala ženská časť, kde Gabika zvládla dlhú trasu, čím sa stala aj jej víťazkou. 

 A organizácia? Na štandardnej úrovni, mne chýbal pivný sponzor, ale to je už zasa iná problematika;-) Som zvedavý na budúcoročné zmeny...