NeuSiedlerSee Radmarathon 2016

Viac krát som sníval o tom, že by bolo fajn obísť Novo Siedlerské jazero.  Niekedy býva ku snom ďaleko, ak si nevyberiem čas a nedonútim sa pozrieť mapu. 

Minulý rok som uvítal vášeň kamaráta Vlada, ktorý si to dával niekoľko krát a tak ma vzal.  Vtedy sme jazdili po cyklistických cestičkách, síce romantických, ale aj primerane pomalých vzhľadom na povrch, ostré zákruty a výjazdy do premávky.  Sebavedomie mi nezdvihlo ani obchádzanie skupín turistov.  Vtedy vo mne skrsla myšlienka, dať si to pretekársky.  Vlado mi to len potvrdil, že nič mi v tom nebráni, aby som sa prihlásil na preteky.

Prečítal som si k tomu pár dojáčikov a výlevy kamarátov o hroznom stupáku na začiatku, nebezpečnom klesaní a ešte horšom vetre, ktorý v podstate neutícha.  Ako to už býva predstava je značne odlišná od reality.  Dobre mi padlo, že som sa spojil s Emilom a išli sme spolu.  Pravda, aj vďaka pneumatike, ktorá púšťala vzduch, ale vydržala a tak sme úplne v pohode stihli registráciu a čipkovanie.  Trochu sme vykrvácali na štartovnom, ale Morbacher je krajným stredom jazera, tak to je dôvod.

Ráno bola príšerná zima a zvažoval som návleky, napokon som sa rozhodol pre jesenný dres.  Bez pohybu bolo zima aj v ňom.  Rozjazdili sme sa a zaradili do obrovského zástupu cyklistov, skoro stovka rôzneho druhu.  Nechápem vlastne na čo robia takéto štarty.  Zloženie bolo pestré, od borcov po vyslovene turistov na rôznych archaických bikoch.  V tomto dave bolo jasné, že bude problém sa zaradiť do popredného balíku a znamená na začiatku naháňačku.  Jazykové mutácie boli dosť jednojazyčné a v angličtine povedali v podstate iba štart.  Na to som si už v Austrii zvykol.

Štart bol pomalý a trval asi 2min, kým sa sa došolichal na čiaru.  Potom som sa tmolil pomaličky uličkami a dostal sa na stúpanie.  Išlo sa tak pomaly, že som skoro spadol z biku, keďže som mal 23 zubovú kazetu.  To bolo najväčie stúpanie, potom už iba dlhé(relatívne) tiahle medzi vinohradmi.  Mal som problém predbiehať tie davy.  Našťastie jazdili rovno.  Zjazd bol úplne v pohode.  Nechápem, kde tam dochádzalo ku kolíziam.  Dokonca až na dve miesta ani štrk tam nebol.  Niekedy som točil šrot a preskakoval od skupinky ku skupinke.

Po výjazde na normálne komunikácie som sa zaradil do balíka a švihal.  Postupne sme sa v malých skupinkách prepracovali do väčšieho balíka.  To už bolo na maďarskej štvorprúdovke.  Vo vysokej rýchlosti sme sa pretekali s autami.  Niektorí jazdci nedbali blízke stretnutia s plechmi.  V Soproni sme absolvovali viacero kruháčov.  Potom nasledovali malé hupky a zjazdíky.  V balíku sme sa predierali maďarskými dedinkami s rozbitými cestami, ale nie zase moc.  Toto som tu už poznal z turistiky s Vladom.

Postupne som sa prepracoval na špicu balíku a po odbočke vo Fertod som pomáhal naháňať balík pred nami, ktorý sme na rovinke zahliadli.  To som už jazdili na proťák a ťahať cez 40 bolo skutočne šrot.  Našťastie bolo s kým spolupracovať.  Balík sme doháňali pred Ilmitzom, avšak spojennie zabrzdil hromadný pád pred nami.  Asi 10 bikov zostalo zakliesnených v sebe akoby boli zlisované.  Po obídení som ich už naháňal na vlastnú päsť.  Vzhľadom na zákruty nebol problém ich docvaknúť.

Bol som v megabalíku a bolo mi zima, začal som tuhnúť, rýchlosť sa spomalila na 33km/h.  Asi sa na špici všetci ponúkali.  Za dedinou fúkal hnusný predobočný vietor sprava.  Všetci sa tlačili na ľavú krajnicu.  Autá stáli za krajnicou a niektorí nám ukazovali prsty, len krajné nie.  Chvíľami ma to prestávalo baviť chcel som ísť dopredu, ale vietor bol veľmi silný, navyše som bol vytuhnutý, tak som sa radšej vrátil do balíka a po biede na krajíčku sa ho držal.  Neskôr na konci tohto úseku smerom na sever sa to už začalo trhať a fakt som mal problém docvakávať.  Po kruháči na Neusiedl sme už boli zase všetci pokope a valili asi 44km/h s prstom v zadku, keďže to bolo prevažne po vetre.  Už som sa aj nudil, ale musel som dávať pozor na ostrovčeky, ktorých bolo v Neusiedli fakt dosť.

Na konci tohoto úseku už čakal kruháč a smer juh - cieľ.  Chcel som pomôcť na špici, tak som išiel trochu dopredu.  Na moje prekvapenie nikto ma nenasledoval a tak som sa nechtiac ocitol v úniku.  Šlapalo sa mi dobre, tak som ťahal dúfajúc, že sa niekto pridá.  Po pár km pribudli nejakí jazdci, a tak sme to ťahali spolu a pekne sa striedali.  Onedlho nás balík docvakol, ale nikto iný striedať nechcel.  Trochu ma to štvalo.

V obci Breitenbrunn v miernom kopčeku sme sa opäť potrhali.  V zjazde som sa opäť dostával na špicu, ale striedal som rozumne.  Takto sme potiahli až do Oggau a tam som už vypustil, ale držal pozíciu, aby som dobre došiel do cieľa.  Ostávalo asi 10km.  Nikto nechcel striedať.  Za Rustom sa už začalo taktizovať, išli sme opäť na proťák, a silný bočák.  Snažil som sa držať vpredu, aj keď nie na špici.  napriek tomu som išiel hranu, aj keď nie šrot.  Isté bolo, že na únik už nemám, tak som vyčkával na špurt.  Konečne sme dorazili do Morbishu.  Ostrá zátačka s farbou a vodou, išiel som na istu.  Z nej špurt, opäť pravouhlá zátačka a cieľová rovinka.  Zašpurtoval som si, len tak pre radosť.  O nič už nešlo, veď som bol minimálne v treťom balíku.  Čas 3:20, asi 20 min za víťazom, avšak z vynikajúcim pocitom dobre zvládnutých pretekov.  Vládal som ťahať špicu a kontrolovať balík.  Počas celých pretekov som sa dobre cítil.

V cieli sme dostali zbytočné skladacie klieštiky, cennú fotku s parťákom a megaporciu cestovín, pol liter piva.  S pocitom dobre vykonanej práce sme sa mohli pobrať k autu.  Tombola nás už nelákala.  Padlo mi veľmi dobre, že sa mi poďakovali dvaja rakúšania za ťahanie špice, aspoň tak som tomu rozumel.  To sa mi ešte nestalo.