Časovka na Zošku 2020
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Milí moji verní čitatelia, mám pre vás vynikajúcu správu, som naspäť v akcii :-) A pre tých ostatných - viem čo som sľúbil v poslednej reportke, ale je mi ľúto, tak ľahko sa ma nezbavíte. Som v tom ale úplne nevinne, drel som na intenzívnom tľapkacom sústredení, len aby som bol čo najlepšie pripravený na štart svojej volejbalovej kariéry, napriek tomu ma z každého klubu vykopli hneď po prvom zápase. A všade z rovnakého dôvodu, vraj síce mám veľmi šikovné ruky, no dievčatám nimi narušujem koncentráciu. Dokonca aj protihráčkam, na ktoré zaúčinkovalo celoživotné prekliatie všetkých nás cyklistov, akonáhle sa nastrelíme do „guľotlačiek“, stávame sa neodolateľnými :-) Toto je trochu aj moja vina, lebo ani náznakom som nespomenul, že tá impozantná hrča, od ktorej nedokážu odtrhnúť oči, je iba rafinovaná ochrana proti otlčeniu „zvončekov“ a s realitou nemá nič spoločné. Nakoniec sa z toho vyhadzovu aj trochu teším, lebo všetky zápasy sa podobali životu na základnej škole, keď on je do nej a svoje sympatie jej prejavuje ťahaním za vlasy a kopancami do brucha. Akurát tu to bolo naopak, spoluhráčky aj súperky sa snažili upútať moju pozornosť tým, že pri každom servise alebo smeči som schytal bombu rovno do hlavy, mozog mi v nej poletoval ako kocka ľadu v šejkri, aj s rovnakým cinkavým zvukom, a nemať na hlave prilbu, fakt neviem, či by som ešte dokázal napísať takúto zmysluplnú reportku :-) Ale aby som dievčatá iba nekritizoval, dokážem sa vcítiť do ich romantických duší a rozumiem ich pohnútkam. My cyklisti sme schopní podávať kvalitný výkon nepretržite niekoľko hodín a počas nich absolvovať viacero vrcholov, je preto pochopiteľné, že v ženskom svete sme žiadaným artiklom :-)
Môj návrat do pelotónu mal byť oveľa spektakulárnejší, ako som bol ešte rozbehnutý z ötziho, v polke júna som chcel vyskúšať ďalšie preteky podobného rangu, 228km a 5450 výškových metrov na SuperGiroDolomiti v mojom obľúbenom Lienzi. Tento maratón nemá takú dlhú históriu a nie je až tak známy, ale myslím si, že je ešte náročnejší, taký „kostrbatejší“ s väčším počtom ostrých stúpaní a po cca. 80km brutálnou čerešničkou na torte - pre mňa zatiaľ zakliatym Monte Zoncolanom. Žiaľ, človek mieni a čínsky netopier mení, tieto aj všetky naplánované prípravné preteky mi zrušili a tak som sa rozhodol reštartovať svoju kariéru na domácom piesočku. Už vidím vaše udivené pohľady a zdesené myšlienky: som riaditeľom tejto časovky a vôbec som netušil, že sa uskutočnila, som usporiadateľ a miesto merania času som dospával noc strávenú za hernou konzolou, som pretekár a miesto atakovania popredných priečok na tomto výnimočnom podujatí som sa doma potil na trenažéri! Žiadne obavy, aj keď prezidentka z Pezinka a premiér z Trnavy by to mali kúsok a určite by radi prišli, hlavný hygienik asi nie je cyklista a nepovolil žiadnu výnimku, takže časovka bola zrušená. Ale ako sa teraz organizujú rôzne virtuálne preteky, ja som si povedal, že túto individuálnu časovku si dám naživo a doslovne úplne individuálne, no a ešte aj o 3 mesiace skôr, nech koroňák vidí, kto je tu pánom :-)
Registrácia prebehla bleskovo a vyfasoval som číslo 2 s okamžitým štartom. Žiaľ hneď nastala prvá nepríjemnosť, nikde som nevidel štartovaciu rampu a až po spustení stopiek som musel naskočiť do pedálov, snáď tú stratu rýchlo doženiem. Asi ako každý rok, aj teraz fúkal protivietor a moje nadšenie z energického rozbehu vychladlo už pri Bowlingu, zrejme mi chýbalo tradičné povzbudzovanie a iné blbé reči z megafónu :-) A keď som sa dostal na ten nekonečný 3%-ný plazák, uvedomil som si 2 veci. Že časovky už fakt nemusím, asi som sa zmenil na diaľkového jazdca a nedokážem sa prinútiť, aby som išiel úplne na doraz. A že dlhé roky žijem v omyle, že najťažšia časť trasy je od zákruty s autobusovou zastávkou po Zošku, pritom predchádzajúci úsek má tiež 9% a je ešte hnusnejší, najmä keď sa na jeho konci tradične škeril imaginárny Rasťo s pripraveným foťákom :-) V pohybe ma držali iba búrlivo povzbudzujúce davy divákov a tak si hovorím, že výnimočná situácia si vyžaduje výnimočné riešenie a práve dnes je ten deň D, kedy aj túto stenu vylámem na veľkej píle. Španielik 50/29 to videl trochu inak a namrzene poškripkával zúbkami, ja som len odhadoval, či skôr zlomím niektorú kľuku alebo kosť v nohe. Našťastie som počas krátkej volejbalovej epizódky nevymäkol a zlomil som kopec :-) Na úrovni Zochovej chaty som dobehol copatú červenovlásku, ale ešte viac ma potešil pohľad na červenú záchranársku helikoptéru, ktorá čakala s roztočenou vrtuľou o kúsok ďalej vľavo na lúke. Je to celkom dobrý pocit, keď si tesne pred kolapsom a vieš, že odvoz domov máš zabezpečený :-) Ťahal som ďalej a musel sa ešte raz poriadne sústrediť, aby som neodbočil niekam na Záhorie, predsa len tie bomby do hlavy mohli zanechať nezvratné škody na harddisku :-)
Po krátkom zjazde na ostrej zákrute pri Panskom dome imaginárny Jaro zabudol zakričať, že na ceste je štrk a oproti ide auto, tak som ich zbadal až na poslednú chvíľu a bleskovo sa musel rozhodnúť medzi dvomi možnosťami - prudko zabrzdiť alebo vbehnúť do lesa. Bol to tereňák s vysokým podvozkom, preto ako ostrieľaný cyklista s kaskadérskymi skúsenosťami z množstva divokých pádov som zvolil možnosť číslo 3, v štýle pretekára na plochej dráhe som sa hodil na bok a po štrku sa prekĺzol popod auto. V poslednej dobe to zrejme preháňam s pozeraním akčných filmov, lebo som mu chcel zároveň prerezať brzdové hadičky a na nádrž pripevniť časovanú bombu, ale uvedomil som si, že toto by ste mi už asi neuverili. Vrátil som teda nožík aj nálož do dresu, hlavou sa odrazil späť na kolesá a zistil, že auto muselo vyjsť z radu tátošov parkujúcich na krajnici, lebo pri vjazde do lesa som zbadal zavretú rampu. Na pretekoch som nemohol strácať čas zastavením a tlačením bicykla pomedzi stromy, prešmyknúť sa pod ňou by už tiež nebolo originálne, tak som maximálne zrýchlil, tesne pred závorou vrazil pumpu do predného kolesa a prekonal ju štýlovým dvojitým saltom double twisted 720 front flip screwdriver. Pred dopadom som ešte vykopol nohy z pedálov, urobil vo vzduchu roznožku a bicykel pod sebou dvakrát pretočil okolo hlavovej trubky, zakaždým mi pri tom sedlo prerátalo oriešky a keďže tie gate predsa len nie sú až také rafinované, k akrobatickej figúre som pridal aj írečitý zvukový podmaz. Rozhodcovská jury v zložení veverička, jašterica a párik znudených študentov špásujúcich za neďalekým kríčkom to ocenila štyrikrát 10 bodmi, predseda poroty netopier práve niečo rozdával na trhu a neunúval sa priletieť, vraj tento rok už má svoje odrobené :-) Nasledoval už len posledný plazák, na ktorom ma ešte trochu spomalil stojaci traktor a popílené stromy pohádzané na ceste. Za jazdy som rýchlo odfúkol tlak z kolies, bez penalizácie preskákal kmene aj traktor ako trialista a uznanlivý potlesk lesných robotníkov ma doniesol až do cieľa.
Imaginárny Ďuri s imaginárnymi Dubákovcami mi zmerali reálny čas 22:57, síce nepatril k mojim najlepším, ale mal som tušáka, že dnes by mohol stačiť na bedňu, možno až úplne hore. Zviezol som sa do Bowlingu, kde na mňa za vyfasovaný lístok na občerstvenie z bezpečnej vzdialenosti vychrstli tanier výborného gulášu zmiešaného s kofolou, a netrpezlivo som čakal na výsledky. Pripravené boli expresne rýchlo a aj s nečakaným prekvapením - diskvalifikovali ma, lebo som na tvári nemal rúško počas celých pretekov. Priznávam vinu, ale tak bol som presvedčený, že v tejto vinárskej oblasti je od domorodcov vzduch tak presýtený alkoholickými výparmi, že koroňák tu nemá šancu prežiť ani sekundu. Vraj dobrý a hlavne pravdivý argument, ale DSQ som dostal kvôli ksichtu, ktorý kazil vizuálny dojem z pretekov. Toto som musel akceptovať, od zavedenia povinného nosenia rúšok som si tiež všimol prudký nárast počtu nádherných ľudí, zovšadiaľ na mňa pozerajú uhrančivé modré/hnedé/zelené oči a veľké nosy, vyrážky alebo krivé zuby ostávajú skryté pod textilom ako prekvapenie na neskôr :-) Potešiť ma už mohla len tombola a naozaj som vyhral prvú cenu, poukaz na dlhodobý pobyt all inclusive v ktorejkoľvek slovenskej cvokárni. Cestou domov som teda skočil overiť voľné kapacity do „Pinelky“ na pezinskej Cajle, kde ma prijal samotný primár a vrúcne mi ďakoval za moje reportky. Náhodou ich objavil už pred niekoľkými rokmi a keďže prednáša aj na univerzite, používa ich ako učebný materiál na praktické ukážky rôznych štádií psychickej poruchy. Na pobyt môžem nastúpiť kedykoľvek, pre mňa sa nájde kazajka vždy, takže ak aj niekomu z vás už podrbkáva zo „zostaňte doma“, dajte mi vedieť, užívam si tu štatút VIP (very imbecile person) a nemal by som mať problém zabookovať celé poschodie :-)
Tentokrát už na záver radšej nebudem nič sľubovať, ale ďalšia reportka tak skoro asi nebude. Oslovili ma totiž producenti kasového trháku Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti a aktuálne som zaneprázdnený písaním filmového scenára k jeho voľnému pokračovaniu s pracovným názvom Čínsky Batman vs. zvyšok sveta: Súmrak voľného pohybu. A popri tom pre RTVS pripravujem reláciu Dychberúce tajomstvo čínskej kuchyne :-) Do najbližších pretekov si dajte zopár dezinfekčných panákov a zostaňte doma - najmä neurotickí šoféri, v posledných dňoch je vás na cestách zas nejak veľa :-) Škoda, že bratislavskí autobusári nemôžu, niektorým z nich by sa tiež zišla intenzívna liečba ...
Údaje z compu:
Odjazdená trasa: 7,24 km
Nastúpané: 288 m
Čas: 22:57 min.
Poradie: DSQ