Stojím si na štarte, je okolo deviatej ráno a cítim, ako mi spod prilby tečie pot. Nie od námahy, z kempu som prešiel maximálne kilometer, ale už o tejto hodine pečie slnko ako šialené. A aj keď som v Lienzi, vo svojom grossglocknerskom kráľovstve, nikde nevidím služobníctvo s palmovými listami, vejármi a chladenými nápojmi :-) A tak len potichu odkvapkávam a rozmýšľam, že aj tento rok dám iba klasických 112 km. Veď okolo obeda budem práve v tých najhorších kopcoch a dobre si viem predstaviť, ako ma táto horúčava vycucne. Ale pádnejším dôvodom bol práve minulotýždňový Grossglockner, ktorý čo-to povedal o mojej „forme“. Síce som sa nevykecával ako Rasťo s každou zákrutou, ale tiež som si odtrpel svoje. Teraz som tu bol sám, dokonca asi ako jediný Slovák, čo je škoda, lebo rád by som počul aj iný názor na obtiažnosť trate s takýmto profilom, či je naozaj ťažká, alebo je chyba iba niekde medzi mojimi pedálmi a prilbou :-)

 

Tak ako pre moslimov je životným cieľom púť do Mekky, tak medzi cyklistami-vrchármi je absolvovať aspoň raz za život niektorý z tých najvyšších alpských či pyrenejských priesmykov či sediel. Na „reporťáckych“ stránkach o tom čítame skoro pravidelne. Je to silná motivácia a tak nečudo, že sa potom každý s takým úspechom chce pochváliť, či podeliť s ostatnými. Rád by som sa medzi nich zaradil aj ja.

 

O tom že sa zúčastním hromadnej časovky  v stúpaní na Grossglockner, sa rozhodlo strašne rýchlo. Plánovaný Schwechater mi padol a asi aj vplyvom toho ma Dušky nalomil na túto akciu.Ja som zasa nalomil Jara a Romana. Trocha netypicky organizátor chcel prihlášku a platbu vopred a tak sme sa nakoniec prihlásili. Ono, roky som túžil prejsť na biku tento kopec, ale zlatú éru výkonnosti mám (asi) za sebou a preto sa mi ten sen aj vzďaloval. Nakoniec sa však  stal skutočnosťou.

Pokľaknite, moji poddaní domestici, prichádza kráľ! A nie hociaký, ale jeho blahorodie hlava WD-čkom pomazaná, horským slnkom osvietená a severným vetrom vyfúkaná, kráľ Dušan tisícpäťstodvadsiatydeviaty grossglocknerský :-) Pôvodne sa malo jednať o sólo korunováciu, ale svojou vladárskou autoritou som na poslednú chvíľu presvedčil ďalších čakateľov na trón – v sobotu boli ešte obyčajný plebs, od nedele sú to už kráľ Peter tisícdvestotridsiatydeviaty, kráľ Roman tisícdeväťstodevätnásty, kráľ Rastislav tisícdeväťstotridsiatydeviaty a kráľ Jaroslav dvetisícštyridsiatytretí. No a takto sa písali dejiny, toto je tá epochálna historická povesť, ktorú, ako pevne verím, budú mať v povinnom čítaní všetci cyklistickí juniori plus Sagan a bratia Velitsovci :-))

 

Ako som sa stal rybkou a nie žabkou

Na môj tretí ročník nastupujem v pohodičke. Beriem to tréningovo-športovo. Teším sa, že odskúšam aj neoprénik a nebudem zimu trieť. Na tradičný senecký šprint triatlon sa chystá aj vychádzajúca hviezda a klubový kamarát Milan, tiež starý triatlonista, avšak mladý vekom Martin- tréner. .

Tento rok som maratón v Partizánskom veľmi „neplánoval“ ale keď mi Milan už dva týždne pred pretekmi neustále vrzúkal, že či idem. Tak už som sa akosi zmačkol, že teda pôjdem. Konečne sme sa s Mihim a Milanom vydali v sobotu ráno do Partizánskeho. Slniečko svietilo, polia nezaplavené a nie ako tie ryžové polia v okolí Bratislavy.

„Tak na toto nemám prevody!“ To boli slová Peťa Kubíka, keď sa vedľa mňa objavil ešte nie veľmi ďaleko od štartu. „Tak na toto nemám kondičku!“ Pomyslel som si pre zmenu ja, pretože tak ako je na tomto maratóne zvykom, zase sa od začiatku išlo na plný kotol.

Prvý osobák na duatlone

Hoci som vždy chcel ísť pred triatlonom na duatlon, nikdy mi to nevyšlo.  Tentokrát som nemohol odolať, vzhľadom na blízkosť podujatia a dobrú referenciu od kamaráta.  Podujatie sa konalo v Parndorfe a blízkom okolí.  Objemy boli klasické 10-40-5km.  Teda bicykel obalený dvoma behmi.  Bežali sa 2,5km okruhy ulicami dediny a vozili sme sa na 2 okruhoch do Potzneusiedlu smerom na Gattendorf a späť.  Ako zaiste už tušíte, každý mal 20km.  V podstate rovina a tiež, ako obyčajne, v podstate "nefúkalo".  To len cyklistovi sa zdá, že fučí vždy a to oproti.  Predpoveď počasia hlásala občasný dážď resp. občasné polooblačno.  Doobeda to vyzeralo, že sa to aj splní, tak som bral aj zateplenie a s protivodným opatrením. Inak bolo pomerne teplo.

Veríte na zázraky? Ja asi začnem, lebo počúvajte čo sa stalo – na tohtoročnom „nojsídli“ vôbec nefúkalo !!! Veď ten vetrík, ktorý mal podľa predpovede rýchlosť 10 km/h, sa v tomto kraji prakticky rovná totálnemu bezvetriu. Viem si predstaviť, že všetci čo tu boli prvý krát to považovali za hnusný podraz, mne to ale najmä po spomienke na minulý rok podstatne zlepšilo náladu. Ďalším dôvodom na radosť bolo aj to, že okrem starého kumpána Reného sa mi podarilo na štart ukecať aj ultra tvrdé jadro maratónskeho oddelenia Sportreportu, čiže Rasťa, Ivana a Jara. Neviem či ich účasť bola iba mojou zásluhou, ale bez pýrenia si ju rád pripíšem :-) No a do tretice všetko dobré, dohodli sme sa na spoločnej jazde, takže som očakával pohodový priebeh a tešil sa, že mi zostanú sily aj na vybláznenie sa na cieľovej rovinke.

Tento krásny beh získal obrovskú popularitu. Raz darmo má svoje čaro, krásne prostredie a je pripravený zo srdca horolezeckého. Ostatne som ho bežal v roku 2005 a vtedy bol ešte komorný. Na štart sa postavilo hádam do 50 vytrvalcov. Na Pezinskú Babu sme sa vtedy viezli linkovým autobusom, ktorý praskal vo švíkoch a ujo šofér sa čudoval kam sa v nedeľu skoro ráno všetci vybrali. 11. ročník sa už s ním nedá porovnať. Viezlo nás 5 autobusov, pekne pohodlne a každý aj sedel, myslím v autobuse. Počasie ako na objednávku - nádherné slnečné, aj keď trochu zimné, čo behu iba prospieva. Prišli sme zavčasu asi o 8:30, takže bolo času sa pohodlne odprezentovať. Podebatiť s kamarátmi, ba zájsť i na čaj.