Každý rok sa snažím čo najrýchlejšie sa pripraviť na tento pomerne skorý cyklomaratón. Chcel som napísať amatérsky ale posledné ročníky mám dojem, že to čo tam jazdí, by sa v pohode uchytilo aj v nejakom kontinentálnom klube. Po dvoch rokoch Covidu a po ukončení hokejovej sezóny (apríl) som do štartu stihol naklepať 1000km plus nejaké kopčeky. Na nejaký dobrý výsledok to asi nebude ale určite prežijem! A dúfam, že sa nezrúbem alebo sa niekto nezrúbe na mňa. S Mišom máme rovnaké očakávania. :-)

Od roku 2017 kedy som mal vážnu nehodu na biku som sa akosi nedostal na klasické cestné preteky s hromadným štartom. Prvý rok som sa dával dokopy, klúčna kosť sa zrastala len pomaly, tak som dal len ružinovskú časovku, samozrejme potajme.

Ako sa dá po minuloročných „suchotách“ čo najcoolovejšie zahájiť pretekárska sezóna? No predsa lovom na mamuta, veď keď to bol hit v dobe ľadovej, určite bude aj v dobe covidovej :-) Vybral som si strednú trasu 136 km / 2385 m s pocitom, že by som ju mal bez problémov zvládnuť, akurát ma trochu vyrušoval 20%-ný úsek, ktorý čakal na 70-tom kilometri. Formu mám od tej otztalerskej dosť ďaleko, ale nie je úplne zlá a keď som si vyskúšal naše karpatské krpále vrátane Račianskeho Mortirola, Medených hámrov a toho „grcáku“ popri lanovke na Kamzík, s prižmúrením oka môžem povedať, že som ich zvládol so cťou. Samozrejme nie všetky počas jedného tréningu, to by som asi prišiel o kytičku :-) Nikde som o tom kopci „cez Grapy na Bukovinu“ nezistil podrobnejšie informácie a dúfal som, že 20% má len krátka stojka a zvyšok bude v pohode, tak snáď mi táto forma bude stačiť. Toľko teória, poďme k realite :-) Pamätníci, ktorí sledujú moju závratnú pretekársku kariéru od úplného začiatku si za tie roky určite všimli, že prvá polka reportiek boli tragikomédie, potom sa výkonnosť mierne zdvihla na úroveň B-čkových road movies a vrcholom bol thriller na otzim. Dúfal som, že v tomto žánri sa nejakú dobu ohrejem, ale sviňa život je vraj sínusoida a snáď nepokazím prekvapenie priznaním, že na týchto pretekoch som sa strmhlav vrátil k svojim koreňom :-)

No do kelu! V trochu ostrejšej verzii mi táto myšlienka preletela hlavou ako reakcia na Jožov návrh, že ak na štart Karpaťáku do Pezinka pôjdem na bicykli, môžeme ísť spolu. Kto nepoznáte Joža a nechápete moje zdesenie, prečítajte si reportku z r. 2018 z jazdy s Romanom a iba vymeňte ich mená, zážitok býva zvyčajne úplne rovnaký :-) V ešte staršej reportke z Eddyho Merckxa 2008 si Ivan robil srandu z Rasťa, že pri jazde „funel ako kotný jež“ a aj keď Jožo nenasadil nejak extrémne vysoké tempo, pri kruháči v PK som zastavil v podobne požehnanom stave. Čakal tam už športreporťácky créme de la créme - Emil, Ďuri, Vlado, Medo a na poslednú chvíľu dorazil aj Rasťo, na smrť unavený z práve ukončenej dovolenky. Vyrazili sme smerom na Šenkvice a už na prvom plazáku sme sa inštinktívne zoradili do vláčika za Medom, ktorý prišiel na e-bajku a ťahal nám špicu ako vodič derny dráharom. Akurát že na rozdiel od tých piadimužíkov je Medo chlap ako hora a vytvoril taký vzduchový tunel, že chvíľami za nami hákovali aj menšie kolóny áut, asi šoféri jazdiaci na spotrebu :-) Zo Šenkvíc sme cez ďalší kopec popri vinohradoch pokračovali do Vištuku, keď nás tesne pred jeho vrcholom prekvapil výstrel. Domorodci Rasťo s Jožom bez mihnutia oka pokračovali ďalej v domnienke, že vinohradníci plašia škorce, ja ako chlapec zo skazeného veľkomesta som hneď vytušil prestrelku miestnych gangov Pinot Noir Angels a Chardonnay Bandidos. Alebo možno defekt, čomu nasvedčovalo Vladove predné koleso na ráfiku a neskôr aj duša, rozčesnutá na 20 cm ako po stretnutí s Jackom Rozparovačom. Pomohli sme mu s výmenou, ale nová duša mala príšerné hviezdne maniere, pri odmontovaní pumpy vždy vypľula aj ventil a trucovito syčala „Jááá nikam nejdééém, videla som, čo sa stalo kááámoškééé, móóóžete mi fúkať práááškovýýý ...“ :-) Našťastie niekto mal pumpu bez skrutkovacieho nástavca, Vlado ju ňou umravnil a mohli sme pokračovať v spanilej jazde.

Asi sa pýtate
čo to mám s hlasom,
dávno som nebol happy
ale už zasa som.

Aj takto by sa dal z môjho pohľad parafrázovať tento ročník Bratislava Šamorín-Jasná textom Kuka z HS.

Milí moji verní čitatelia, mám pre vás vynikajúcu správu, som naspäť v akcii :-) A pre tých ostatných - viem čo som sľúbil v poslednej reportke, ale je mi ľúto, tak ľahko sa ma nezbavíte. Som v tom ale úplne nevinne, drel som na intenzívnom tľapkacom sústredení, len aby som bol čo najlepšie pripravený na štart svojej volejbalovej kariéry, napriek tomu ma z každého klubu vykopli hneď po prvom zápase. A všade z rovnakého dôvodu, vraj síce mám veľmi šikovné ruky, no dievčatám nimi narušujem koncentráciu. Dokonca aj protihráčkam, na ktoré zaúčinkovalo celoživotné prekliatie všetkých nás cyklistov, akonáhle sa nastrelíme do „guľotlačiek“, stávame sa neodolateľnými :-) Toto je trochu aj moja vina, lebo ani náznakom som nespomenul, že tá impozantná hrča, od ktorej nedokážu odtrhnúť oči, je iba rafinovaná ochrana proti otlčeniu „zvončekov“ a s realitou nemá nič spoločné. Nakoniec sa z toho vyhadzovu aj trochu teším, lebo všetky zápasy sa podobali životu na základnej škole, keď on je do nej a svoje sympatie jej prejavuje ťahaním za vlasy a kopancami do brucha. Akurát tu to bolo naopak, spoluhráčky aj súperky sa snažili upútať moju pozornosť tým, že pri každom servise alebo smeči som schytal bombu rovno do hlavy, mozog mi v nej poletoval ako kocka ľadu v šejkri, aj s rovnakým cinkavým zvukom, a nemať na hlave prilbu, fakt neviem, či by som ešte dokázal napísať takúto zmysluplnú reportku :-) Ale aby som dievčatá iba nekritizoval, dokážem sa vcítiť do ich romantických duší a rozumiem ich pohnútkam. My cyklisti sme schopní podávať kvalitný výkon nepretržite niekoľko hodín a počas nich absolvovať viacero vrcholov, je preto pochopiteľné, že v ženskom svete sme žiadaným artiklom :-)

Pojem Ötztaler má medzi cyklistami cveng, patrí k najťažším amatérskym pretekom a preto aj kvalita tejto reportky by mala zodpovedať jeho náročnosti a legendárnemu sloganu „I have a dream“. Ani hrozivé parametre 238 km, 5500 nastúpaných metrov a prísne časové limity sa mi ale nezdali dostatočne akčné a tak kvôli dramatickejšej zápletke som sa v pondelok, 13 dní pred štartom, praštil na zem. Z bohatej zbierky mojich pádov patril tento k tým ľahším a totálne hlúpym, napriek tomu som k tradičným benefitom vo forme odrenín a podliatin od kolien až po plece získal aj 2 bonusy, zlomenú vidlicu a obidve ruky narazené tak, že po pár hodinách som s nimi v zápästiach hýbal iba s veľkými bolesťami, sadnúť si na bicykel a oprieť sa o barany bola v tom momente utópia. No veď iste, celý rok trénujem iba kvôli týmto pretekom, tak prečo si to na poslednú chvíľu takto stupídne nepokaziť? Našťastie stále existujú dobrí ľudia, prvým bol kamarát Adrián z petržalského Probike, ktorý pre mňa prišiel a odviezol ma domov, lebo som nenašiel taxík ochotný zobrať aj bicykel. Hneď sa ponúkol, že mi skúsi zohnať vidlu, to sa mu nakoniec nepodarilo, ale zachránila ma ďalšia dobrá duša, môj dlhoročný známy pán Havrila z predajne Meríd v Moste pri Bratislave. V stredu ráno som za ním prišiel s nesplniteľnou prosbou, simsalabim, poobede som odchádzal s pojazdným bicyklom so zapožičanou vidlicou. Obidvom som nesmierne vďačný a úplne otvorene bez skrytej reklamy, ak potrebujete s niečím poradiť, niečo zohnať, opraviť, nastaviť, títo dvaja sú ochotní pomôcť bez toho, aby hneď mysleli iba na svoj zisk. Horšie to bolo s opravou opuchnutých rúk, raz som už taký pád mal a vedel som, že bolesť zmizne až po niekoľkých týždňoch. Namiesto finálneho ladenia formy som si ich poctivo mazal ibalginovou masťou, ľadoval gélovými vrecúškami a i keď ešte aj teraz ma pri niektorých pohyboch bolia, na pretekoch ma neobmedzovali, akurát som sa nemohol držať na vrchu baranov, iba na pákach. Niečo ale bolo na tom páde aj pozitívne, na pravej ruke som si tak narazil prostredník, že som ho nedokázal ohnúť, je to dobrý spôsob ako urýchliť nastavenie ruky pri „zdravení“ niektorých ohľaduplných vodičov. Alebo aj na iné veci :-)

Kým minulý rok boli tieto preteky vrcholom mojej sezóny, teraz iba posledným testovacím tréningom pred ötzim. Hneď od začiatku som do nich vyrazil svižným tempom, ale nebola za tým žiadna prefíkaná taktika, len po vyše polhodiny čakania na štart ma klepalo od zimy ako v ruskej rozprávke a už som sa nevedel dočkať, kedy mi kopec za dedinou zakúri. Keď som sa vydriapal trochu vyššie a ponad hory sa mi do chrbta oprel aj Oskar, zrazu bolo toho tepla až priveľa a nešlo sa mi zrovna najlepšie, ak som pred blížiacim sa „dňom D“ momentálne vo svojej životnej forme, čo asi naozaj som, nie je teda bohvieaká. Snáď to bolo spôsobené iba stuhnutými svalmi a naozaj ťažkým stúpaním, je to ale viac moje zbožné prianie ako presvedčenie :-) Nasledujúci zjazd je parádny, žiaľ v najrýchlejšej časti opravovali cestu v tuneli a pod hrozbou diskvalifikácie sme vyznačený 7 kilometrový úsek nesmeli prejsť skôr ako za 14 minút, čiže priemerkou 30 km/h. Viete si predstaviť, ako sa ide 30-kou v miestach, kde sa dá ísť 90? Každý kilometer stáli pri krajnici mechanici a vymieňali prepálené brzdové kotúče alebo rozdávali malé dlátka s kladivkami, aby sme si z ráfikov odsekali pripečenú gumu z roztavených špalkov :-) Trochu ma čerti pokúšali, aby som to pustil, pri mojich výkonoch je aj tak jedno, či som vo výsledkoch a kým DNS aj DNF som si už do zbierky zadovážil pri svojich 2 účastiach v Mondsee, DSQ mi v cyklistickom životopise ešte chýba. Všimol som si viacerých, ktorí išli rýchlejšie a potom zastavili na cikpauzu, tak som to tak na poslednú chvíľu urobil aj ja a nakoniec tam nechal viac času, ako bolo treba. Taký som ja slušný anjelik :-)

Po viacerých predchádzajúcich pretekoch som si vždy povedal, že na tých najbližších už prídem na štart trochu skôr a postavím sa viac dopredu, aby som na prvých kilometroch nemusel naháňať balík a hlavne sa mal kam prepadávať. Teraz som to konečne splnil a do svojho koridoru som nabehol asi 40 minút pred štartom, postávalo tam už zopár cyklistov, ale väčšinou ostýchavo v zadnej časti, ja som sa vybral rovno k natiahnutej štartovacej páske. Nakoniec som odštartoval asi zo štvrtého radu, vpredu rakúska TOP elita a potom hneď ja, ale malo to prozaickejší dôvod - práve na tom mieste sa tiahol tieň z nafukovacej brány a aj keď nebolo horúco, nechcelo sa mi takú dobu stáť na slnku :-) A ešte kvôli jednej veci som chcel byť bližšie k čelu, zo svojej účasti v roku 2008 som si pamätal úvodné dobrzďovačky a že som sa len so šťastím vyhol zrážke, snáď ma to takto vpredu minie. Neminulo, onedlho nás začali predbiehať najrýchlejší zo strednej trasy, poznal som ich podľa žltých čísiel, a keďže v protismere im často zavadzali stojace autá, tlačili sa doprava a niekoľkokrát sme prudko brzdili až skoro do nuly a potom sa zas hnali za balíkom. Nabudúce sa už fakt postavím až k páske a pôjdem cik-cak, aby ma za zavádzacím vozidlom nemohol nikto predbehnúť :-) Konečne na asi 11-tom kilometri sa trasy rozdelili, my sme odbočili doprava k prvému stúpaniu a nastal kľud.

Toto boli moje úplné prvé preteky v Čechách a ešte pred štartom začali celkom zábavne. Nechcelo sa mi skoro ráno vstávať a cestovať, preto som do Bílej v Beskydoch prišiel už o deň skôr, na registrácii som bol medzi prvými a keďže štartovné čísla dávali podľa toho, kto kedy prišiel, vyfasoval som 13-ku. S usporiadateľkou sme sa zasmiali, že by som si ju mal nahodiť „na profíka“ dole hlavou, ale nikdy som ju nepovažoval za nešťastné číslo, tak v rámci boja proti diskriminácii nakoniec ostala na nohách. Dostal som ešte čip a vstúpil do neľútostného boja životných skúseností proti mládežníckej tvrdohlavosti. Pri vedľajšom stole mi mladá baba podala igelitku, do ktorej po kratučkom vyhodnotení mojej exkluzívnej postavy vhodila účastnícky dres. Hmm, nepamätal som si, či som pri online registrácii uvádzal aj veľkosť, tak som naňho mrkol a čo nevidím - veľkosť S. Chacha, slečna je veľká srandistka, takéto nosia 30-kilové dievčatá pod meter päťdesiat :-) Požiadal som ju, nech mi dá na odskúšanie L-ko, nieee, henten mi bude dobrý. Zhodil som tričko, na čo ďalšia z usporiadateliek radostne zvýskla, že presne toto chceli, aby sa im tu chlapi vyzliekali. No neviem či zrovna ja, ale dobre :-) Narval som do S-ka pravú ruku, ale keď som poza chrbát skúsil aj ľavú, švíky hlasno zapraskali. Prosím ťa, daj mi L-ko, lebo ho roztrhám. Dala mi M-ko. Ruky som doňho natlačil, ale nezapol som ho cez brucho. Prosím ťa, daj mi L-ko. Dala. Tento som zapol aj cez brucho, ale až niekde pod rebrami, takže bránica sa mi vytlačila k mandliam a keby som si do odkrytého pupku nastrelil pírsing, môžem chodiť na diskošky baliť bohaté paničky :-) Chlapi určite to poznáte, keď ženy pretáčajú očami, že čo to ten môj zas vymýšľa. Keď som ju požiadal o XL-ko, normálne som aj počul, ako sa jej bielka šúchajú zvnútra o lebku :-) Veď to L-ko mi je dobré, dokonca na mne plandá. Moja, možno mi tam fakt niečo plandá, ale dres to určite nebude :-) Nakoniec som si to XL-ko vybojoval a keď som ho spokojne vkladal do igelitky, chalan asi mojej výšky, ale trochu mohutnejší, si tiež vypýtal dres na odskúšanie. A od vedľajšieho stola sa ozvalo „M-ko mu bude dobré“ :-)