Bratislava Jasná 2010

Tento maratón má už v ušiach a očiach svoj cveng v amatérskej cyklistike na Slovensku. Niekto ladí formu tak, aby sa stihol do tejto akcie dobre pripraviť, iný tak, aby vôbec prežil a nemusel nasadnúť do autobusu. Ale nájdu sa aj takí, ktorí chápu zmysel tejto akcie inde.
Keď som absolvoval tento maratón pod hlavičkou RockFM po prvý krát, mal som veľké obavy, či vôbec vydržím túto, pre hobbíka, extrémnu trasu. Rasťo mi vtedy dával rady a chrobákov do hlavy. Nakoniec som sa teda odhodlal a zlomil strach. Aj keď boli vtedy zaujímavé situácie. Doteraz si pamätám, ako mi zo servisného auta mechanik vo finálnom stúpaní do cieľa na Jasnú zahlásil, že mám veľkú výhodu s obutými teniskami, aspoň nebudem mať problémy tlačiť bicykel, až sa stúpanie zostrmí. :-)

Týždeň pred tohtoročnou akciou sme s parťákmi neustále riešili, či bude, alebo nebude pršať. Mali sme ešte v hnijúcej pamäti ročník 2006, keď pršalo na štarte až po Nitru a potom ešte od Donovalov až do cieľa.
Predpovede sa menili hore-dole. Aladin aj s Medardom tvrdili, že niekde pršať bude, niekde nie. V sobotu ráno som ešte raz pozrel na SHMÚ matematický model, a ten tvrdil, že za Nitrou začne popŕchať, až bude normálne pršať a v Liptovskom Mikuláši už bude totálna krhla.

Na štarte však bolo mokro ale nepršalo. Dal som nášmu Romanovi, nováčikovi na tejto akcii dres a sakypaky súvisiace s maratónom. Okrem Romana sa na túto dlhú trasu vydal s nami aj Emil, ktorý mal rovnako ako Roman mierne obavy ako to celé dopadne. Najmä, keď je takéto mokré, psie počasie.
Nebolo ideálne, ale stále lepšie ako normálny dážď. Zaradil som sa preto po štarte úplne nakoniec, nech sa môžem vyhýbať mlákam a ostať podľa možnosti čo najdlhšie suchý. To sa mi aj celkom darilo a tak som mal na prvej prestávke na Zubore len trošku mokré nohavice. Nie, nepocikával som sa. Už som veľký. Ale podaktorí mali dosť namálo, aby to stíhali počas jazdy. Pojazdné ohrievače žltej vody. ;-)
Pobavil nás horákista živelne jazdiaci v balíku, so slúchatkami na ušiach. Estét. ;-) Aj mu niektori držkovali a posunkovali mu, že jazdí ako debil. On sa len zazubil a súhlasne pritakal do rytmu hudby, čo mu hrala v slúchatkach. :-)

Konečne Zubor.

Zjedol som si bagetu a zhodnotili sme v partii vývoj počasia. Lebo nás už počas cesty na Zubor pár krát vystrašili dažďové mraky presúšajúce sa až nebezpečne blízko cesty. Dubák si sťažoval na koleno, že ho začína popichávať. Zobral teda dubákove víno a začal si ho ním masírovať. Milan iba nasucho pregĺgal a pýtal sa, či nie je vína škoda. :-)

Od Zubora sa však začali diať zaujímavé veci. Zjazd do Kozároviec sa totiž išiel po SUCHOM asfalte a začínali náznaky trhania mrakov. Jééééj.

O to veselšia bola jazda od Žarnovice lebo nás aj slnko začalo nesmelo zahrievať. Citrón rozprával zážitky z tohtoročného výletu z Čiernej nad Tisou do Bratislavy. Niektoré úseky na slovensku sa mu veľmi páčili. Mal už tento rok natočených 3000 km, takže dnes očividne nemá problémy na biku.

Veľmi som si užíval tento neobvykle prázdny úsek cesty po Žiar, lebo za posledné roky sa z tejto cesty stala cesta ovešaná autami v oboch smeroch a nebola žiadna sranda sa pohybovať medzi autami.

Pri výjazde na R1 za Žiarom náš pelotón zastavili zelené žabky a pýtali sa, prečo nemôžeme ísť po vedľajšej ceste, paralelne vedúcej vedľa R1. Ako to doriešil Efa už neviem. Mával tam povoleniami a veľmi to nepomáhalo. Vydali sme sa ale ďalej a došli spolu s balíkom na druhú zastávku pri Pohronskej Dúbrave. Dubák naznačil prstami kill a začal nakladať bicykel na auto. Koleno povedalo dosť. Ani víno nepomohlo. Milan mal pravdu, škoda vína. :-) Akurát sa začalo počasie obracať k lepšiemu. Podaktorí sa už začínali aj opaľovať.

Cestou na Donovaly ma zaujal cyklista s číslom 200 ako počas jazdy dopil fľašu, čo sme dostávali na občerstvovačke a bez akýchkoľvek problémov ju zahodil vedľa cesty. A nebol jediný. Nuž, milovník prírody sa nezaprie. Nepoviem, že niekomu vypadne pri vyťahovaní jedla nechtiac z vrecka aj použitý obal z Horalky alebo gelu, ale vedome zahodiť obal z keksov alebo fľašu len tak, to už zvládne fakt len ignorant.

Do kopca na Donovaly sme išli až za Starými Horami stále spolu. Snažil som sa ísť na istotu. Najazdených kilometrov som mal vo svojej historii najmenej, tak nebola ani chuť to siliť. Takže pekne v klídku hore.

Hore na Donovaloch nás čakala prestávka. Doplniť tekutiny, skúsiť zjesť už tradične hnusné cestoviny. Asi v tej vývarovni prebieha dlhodobo a cielene nejaká súťaž, komu sa podarí uvariť hnusnejšie cestoviny. :-) Tento rok boli najodpornejšie. Ak to v tom podniku náhodou aj niekto vyhodnocuje, tak už vopred gratulujem víťazovi. :-)

Po „dobrom“ jedle sme si teda trošku oddýchli a pospali na asfalte. Čas kvapil až nás začali hnať dole do „zoradiska“ pri Liptovskej Osade. Tam to celkom prekvapujúco zabalil Mihi. Už to s jeho kondičkou ide dole vodou, keď ho vysilí už aj zjazd z Donovalov. ;-)

Od RK už bolo vidieť, že okolie cieľa je zahalené do zlovestných mrakov. Asi nás to podvedome aj ťahalo rýchlejšie, nech to máme čím skôr za sebou. Hupky za Partizánskou Ľupčou naštastie nerobili problémy. Už som ich išiel x-krát sám aj v protivetre v oboch smeroch.

Zo záverečného výšľapu na Jasnú som mal mierne obavy, čo na to povedia nohy. Od Donovalov ma začalo popichávať ľavé koleno. Dalo sa to vydržať ale bolelo to. Než sme sa dostali na tie stojky čo nás čakali, po stranách cesty postávala hromada ľudí, ktorí nás povzbudzovali skoro ako na profi pretekoch. Hlavu som mal úplne odkrvenú, takže som ich ani veľmi nevnímal. Ale určite to aspoň pomohlo.

Do cieľa sme to nakoniec doklepali spoločne s Mariánom a dali tak bodku za tohtoročným maratónom Bratislava – Jasná. Pochválili sme Efu, že stíha zamestnávať aj šamana. Lebo čo s nami stváralo počasie, to sa len tak nevidí. Skoro by som povedal, že pelotón uhýbal medzi dažďovými kvapkami. Super. :-)

Ešte pár postrehov k organizácii. Podľa mňa by pomohlo, keby motorkári absolvovali tento maratón tiež na bicykli, aby na vlastnej koži spoznali, aké nebezpečné situácie na ceste vytvárali. Lebo ak bolo niečo na ceste nebezpečné, tak to bol spôsob, akým si vynucovali jazdu v dvojstupe. Presne túto istú metódu používali aj minulý rok a nič sa odvtedy nezmenilo. Cyklisti aj napriek upozorneniam na dodržiavanie dvojstupu si z motorkárov ťažkú hlavu nerobili. Buď ich obišli zľava alebo spomalili, zaradili sa do dvojstupu a za stojacim motorkárom znovu po starom do troj, či štvorstupu. Na konci pelotónu, kde som sa prakticky po celý čas nachádzal, to vytváralo kolízne a nebezpečné situácie, kde sa často v panike brzdilo na poslednú chvíľu. Prípadne niektorí boli nechtiac vytláčaní počas takéhoto mánevru až za krajnicu, kde je všakovaký bordel a hrozil aj z tejto strany pád narazaním do nečakanej prekážky. A my, disciplinovaní, čo sme na chvoste v kľude jazdili v dvojstupe, sme museli kvôli nim (nedisciplinovaným cyklistom) neustále brzdiť a doťahovať diery. Takže rýchlosť sa často pohybovala od 15 do 45 km/h.

Podľa mňa nie je tento spôsob nútenia cyklistov na jazdu v dvojstupe o nič bezpečnejší ako jazdenie v troj, či štvorstupe. Nehovoriac o tom, že aj neustále odpichy motorkárov nás mierne povedané, znervózňovali.

Škoda, že bolo tento rok také blbé počasie a nedalo vyniknúť dresom v pelotóne. Tento rok boli dresy trofejné s rokom 2010, čo nie je len taká samozrejmosť. Nohavice za doplatok sme si v klube väčšina kúpili a myslím, že nikto ľutovať nebude.

Takže o rok sa zase vidíme. Snáď bude lepšie počasie a na Donovaloch ešte hnusnejšie cestoviny.