S približujúcim sa termínom rástla aj moja nervozita, lebo kým pre pravotočivých je Karpaťák oddychovou akciou, pre mňa, v podstate rekreačného cyklistu, je to sviatok a vrchol náročnosti: ku koncu siaham na dno fyzických i mentálnych síl (a tohto roku i na asfalt). A preto sa zdá byť prirodzenou požiadavka, aby som k Mariánovým postrehom pridal pár zážitkov aj ja.

Familiárne nazývaný Rasťov Karpaťák sa po dlhých rokoch preformoval na Karpaťák. Časy sa menia, veci sa menia, ľudia sa menia, počasie sa mení, asi sa aj tu žiadala zmena. Nie však zásadná, aspoň čo sa týka termínu a trasy. Tohtoročný Karpaťák sa rodil trocha inak ako po uplynulé roky. Prečo? Pretože bez Rasťa. Poďme však pekne po poriadku.

Nudí ťa „švéhater“ a máš pocit, že krajinka sa len veľmi neochotne mení pred očami? Máš pocit, že na „švéhateri“ nebojuješ s ničím iným ako s protivetrom? Hlavne pre bratislavských „hrádzových“ cyklistov bude Zwettler maratón krst ohňom a možno aj vítaná zmena v zmysle cyklistiky.

Ako som obhájil víťazstvo

Chystal som sa na dlhý triatlon(Ironman) a nemohol som vynechať tieto tradičné preteky.  Aj keď netradičné trate a štandardné objemy.  Štart a cieľ sa posunul do Ďanovej a všetci plávali 1500m, teda dospelí.  Nejak zvlášť som sa nepripravoval a šiel som v podstate z plného tréningu.  Dal som si iba 1 deň športové voľno.  Bol to už môj tretí TAT.  Tento krát sa pripojili aj 3 kamoši.  Som sa tešil, že sa hecli, aj keď nebolo isté, či ma čapicami nepobijú.  Totiž všetci išli stratiť triatlonové panenstvo a získať nové endorfíny.

Tento rok je to s tým počasím nejako pobosorované. Na švéhateri utekali celý čas dažďu. BA-Jasná celý čas vyzerala, že zmokneme. Na MTB maratóne sa mi aj podarilo zmoknúť aj napriek tomu, že dojazd do cieľa bol v prachu. To jsou paradoxy. A aký bude tohtoročný maratón Trnava-Rysy? Aj teraz budeme uhýbať medzi kvapkami?

TT-Rysy sa mi však tento rok po poriadne dlhom čase išlo konečne dobre. Už skoro začínam podozrievať „škodovku“ že naschvál na túto akciu veľmi netrénuje, aby sa mu išlo dobre.
Ale možno si to len namýšľam, lebo po úvodných slovách organizátorov v Trnave sa celý pelotón rozbehol dopredu veľmi svižným tempom. Teda aspoň takým, aby som nemrzol a nezaspával pri tom.

Väčšina športovcov tvrdí, že obhajoba medaily je oveľa ťažšia, ako jej získanie. Ja ani Chuck Norris si to nemyslíme :-) Stačí mať správnu taktiku a úspech je zaručený. No a tento rok som si ju starostlivo vypiplal skoro až k dokonalosti.

Po Dolomitských hodoch neprišlo bolenie brucha, ale chuť na ďalšiu porciu. Tak prišlo na radu si na cesťáčiku pojazdiť aj po Slovinsku. No, ono to až také spontánne nebolo, lebo už pri príprave plánu dovolenky v Dolomitoch som si začal robiť plány aj na trojdňový výlet do Julijských Álp. A keď už, tak v znamení naj! Takže hlavným bodom výletu bolo prejsť najvyššie Slovinské asfaltové sedlo cez Vršič (1611mnm) a najvyššie položenú asfaltku na Mangartsko sedlo (2055mnm). Pôvodne tento plán nemal stanovený termín ale okolnosti a počasie rozhodli, že v dvojici s Ježom toto absolvujeme 14 – 16.7.2010

Po 4 ročnej pauze sa nám opäť podarilo prihlásiť sa na Maratone Dles Dolomites a tak táto sezóna sa niesla v tomto znamení. Za tie roky sa však toho dosť pomenilo. Väčšina z nás spohodlnela a tak sme si rezervovali ubytovanie. Po skúsenosti z Alpaťáku sme zmenili aj stratégiu. Samotný maratón bude dôležitý ale okrem toho chceme aj pojazdiť kopce, ktoré sme ešte nemali príležitosť prejsť. Tak sa postupne zrodil ambiciózny itinerár, ktorý mohol narušiť len zlé počasie alebo nevládanie. Predbehnem a pochválim sa, všetko vyšlo na 100%

 Tí naši futbalisti nám totálne pokazili preteky! Po dvojročnej pauze sme sa znovu 14-ti postavili na štart tohto nádherného maratónu, a keďže prihlasovanie a ostatnú logistiku som mal pod palcom ja, Taliani zo mňa urobili kapitána tímu. Náležite som to využil a stanovil jednoznačný cieľ – musíme zvíťaziť v súťaži družstiev. Bolo to dosť ambiciózne, pretože poradie sa určovalo podľa celkového množstva odjazdených kilometrov nezávisle od počtu členov v tíme, ale mal som pripravenú tajnú zbraň. Fľašku pravého červeného vínka od Eddyho Merckxa. Žiaľ, kvôli už spomínaným futbalistom som ho musel rozliať dva dni pred štartom, pretože inak by sme všetci trhali špicu maratónu a to by už asi Taliani neuniesli, to by bol jasný dôvod na vyhostenie z krajiny :-) Ale musím pochváliť celý tím, že napriek tomuto úderu sa k príprave na preteky postavili s odhodlaním, aké možno badať asi iba u Slovákov. Veď už od prvých hodín pobytu sa rezko začalo míňať Dubákove aj Medove vínko, Medova pálenka aj Rasťo-Ivan-Ježove pivečko, čo sa nakoniec pozitívne odrazilo aj na výsledkoch. Áno, tušíte správne, medzi všetkými zúčastnenými slovenskými tímami sme nakoniec s veľkým náskokom naozaj skončili na prvom mieste :-)) Dáma a páni, váš el capitano je na vás právom hrdý :-))