Fotocyklistika na Korzike 2014 1. časť

Tento názov mi doslova vyplynul po návrate domov, keď som sťahoval fotografie do počítača. Také množstvo záberov som ešte zo žiadnej dovolenky nepriniesol. A veru bolo čo fotiť. Ale poďme pekne po poriadku a vrátim sa na úplný začiatok, keď sa myšlienka pojazdiť si na Korzike zrodila v našich hlavách. S cyklovýletmi po Európe sme mali už niekoľko skúseností, viacnásobné Dolomity, dovolenka v Alpách, Slovinsku, či v talianskom Bassane boli výborné. Ale vtedy prišli do môjho života aj ťažšie chvíle a séria zlomenín, ktorá pribrzdila nielen moje cykloplány. Zahatila aj jazdenie v Pyrenejoch a moju výkonnosť znížila najmenej o triedu. A tak sme na minuloročnej rozlúčke so sezónou naplánovali výlet po Korzike.
Začiatkom tohtoročnej jari sme rozbehli aktivity na objednanie zájazdu, ale objektívne okolnosti spôsobili, že takýto plán padol. Nakoniec som si nepozornosťou privodil ďalší úraz a tak sa už zdalo všetko stratené. Paradoxne však táto nepriazeň osudu vo mne vyvolala ešte väčšiu aktivitu a tak som začal plánovať a oslovil okruh kamarátov, či to nedáme po vlastnej línii. Po asi treťom prerobení itineráru sa nakoniec našla zhoda chuti, rozsahu a termínu a tak v lete padlo posledné slovo - pôjdeme traja v jednom aute na Korziku na prelome septembra a októbra. Dostal som za domácu úlohu zafixovať lokality kade sa budeme pohybovať a kde rezervovať ubytovanie a spraviť podrobný itinerár.

Takéto plánovanie malo svoje limity, ako napríklad spanie pod strechou v cenovo prijateľnej hladine, nejazdiť viac ako 3 dni po sebe, cez voľné dni pozrieť niečo zaujímavé a podľa možností navrhnúť okružné jazdy s minimom presunov autom. Nakoniec nám to vyšlo na 9 dní jazdenia v troch blokoch a takmer 800km po Korzike. Vzhľadom na vopred rezervované ubytovanie som naplánoval jazdy veľmi podrobne s drobnými alternatívami. Bol to vzhľadom na našu výkonnosť ambiciózny plán a tak som bol veľmi zvedavý, koľko z toho absolvujeme.

Príchod

A tak, 22.9. podvečer, Jaro, Milan a ja, unavení po vinobraní, nakladáme do auta batožinu, bicykle a hektolitre piva. Veď hlad je len prezlečený smäd, nie? Máme pred sebou 1000km nočnej jazdy do Livorna, odkiaľ nám o 8. ide trajekt do Bastie. Nočná jazda prebehla bez zdržania a tak za úsvitu sa zaraďujeme do kolóny na nalodenie. Je to naša prvá plavba v takomto trajekte, tak opatrne vykonávame procedúry na nalodenie a následne s úľavou si dávame welcome drink. Nasledovalo menšie fotenie počas vyplávania z prístavu. Keďže sme boli riadne unavení, šli sme spať do prenajatej kajuty. Zobudil som sa po troch hodinách prvý a cez malé zafúľané okienko som zbadal akýsi ostrov. Tak som vybehol na palubu skontrolovať situáciu. Nebola to však Korzika. Tá bola iným smerom a omnoho väčšia. Po pár minútach som začal vnímať atmosféru. Morský vzduch, hrejivé slniečko a približujúce sa kopce na Korzike. Tak predsa len tam ideme, uvedomujem si. Postupne sa ku mne pridávajú obaja spolucestujúci a vidím im na očiach, že prežívajú to isté. Takéto morské outro pri cyklodovolenke sme ešte nezažili a - páči sa nám to. Keď sa trajekt priblížil na podrobný výhľad na kopce a uvideli sme tenké čiary, kadiaľ sa do kopcov vrezávali cesty, tak som cítil jemné šteklenie v nohách a o niečo väčší rešpekt. Potom sme rozpoznali Bastiu, náš prvý skutočný kontakt s Korzikou, s takým typickým nádychom charakteristickým pre celý ostrov. S tou obrovskou loďou sme šikovne vmanévrovali do prístavu a čakalo nás vylodenie.

Keďže bolo tesne po obede, tak ihneď po výjazde nasledovalo hľadanie kde zaparkujeme na obed. Podarilo sa nám to pri stanici a okamžite sme mali možnosť okúsiť, aký charakter ciest bude nasledovať. Takmer po celom ostrove sú totiž kľukaté, úzke cesty s nepredvídateľnými zákrutami. Milan oprášil znalosti francúžštiny a my sme absolvovali jej prvé lekcie pri objednávaní a pri obede sme prebrali plán na dnešný deň. Treba sa presunúť autom ani nie 30km a ubytovať sa. Ako dobre znalý Korziky, teda nie že by som tam dakedy bol, ale z plánovania trás som už zvládal základný korzický zemepis, som upozornil, že nás čaká prejazd prvým priesmykom. Znelo to ľahko. Ale po obede keď sme sa navigovaní GPSkou vybrali k cieľu, začali sme spoznávať skutočnosť. „Na kruhovom objazde použite tretí výjazd vpravo". Ani nestihla GPSka dohovoriť a už som bol za križovatkou. „O sto metrov odbočte vľavo" a to som už bol v tej zákrute. páni tak to je to riadne na tesno. A to sa cesta na naoko nenápadný kopec neustále skrúcala a strmo stúpala. Po prejdení asi 200 výškových metrov som pod zámienkou fotenia radšej na chvíľu zastavil auto. Ale výhľad to bol krásny. No keď bude takto po celú dovolenku, bude to paráda. Aj keď bolo čiastočne pod mrakom a dymno, kam som sa pozrel, tam som videl kus atraktívnej krajiny. Na hrebeni opäť zastavíme a pofotíme. To som už spriadal plán, že navštívime autom prvý vrchol v takmer 1000m výške. Zbadal som uzučkú odbočku, kam bolo treba ísť. Navrhujem, dáme kopec? Jasné a tak nasadáme do auta. Ten kopec sa volá Serra di Pigno a vedie tam cesta široká tak na jedno auto. A z jednej strany skala a z druhej - priepasť. Bez zábradlia samozrejme. Tak takéto cesty sú tuná... Nasledovala prvá dávka fotenia.

Hneď však hodnotíme. Sem sme mali ísť pozajtra bikom, ale na polke cesty bol extrémne mizerný asfalt, tak hneď nasleduje prvý škrt. Navyše tie percentá stúpania... Zjazd z kopca bol ešte väčší zážitok a zašoféroval som si poriadne a s veľkou úľavou som zaparkoval pri prvom ubytovaní. Nasledoval cirkus, ktorý sme potom prežívali takmer každý druhý deň. Vyniesť batožinu, zložiť bicykle, dať welcome drink, druhy....no skrátka sme sa ubytovali.
Na západnej strane Korziky už bolo zatiahnuté, ale aj tak sme zišli dole na pláž. More bolo vcelku chladné a tak sme ši nahor na tretí drink. A snáď jediný večer, čo sme si pozreli na notebooku film a v pohode nachystali a vybalili veci na zajtrajšiu jazdu. Začalo sa to veľmi dobre.

Prvý deň jazdenia Cap Corse

Je ráno 24. krátko po 7 hodine a tma. Napršané. Naplánovaná okružná 120km jazda po Cap Corse - severného výbežku Korziky. Chce sa nám? Radšej zostávam v posteli ešte. Tak, ako svitalo, tak sa aj zdvíhala nálada. Obloha bola plná mrakov ale nepršalo, cesta pomaly vysychala. Po rannej hygiene ústnej dutiny pri raňajkách preberáme itinerár. Vyzerá to tu pekne členito. Po rozjazde kopec nad 500m čo sme včera šli autom, potom do Bastie, na sever po pobreží, cez priesmyk na severe opäť na západnú stranu a pomaly na ubytko. Niekde cestou dáme pauzu na jedlo a večer zbehneme dakde sa najesť. To je náš plán. Okolo 10 sa nám konečne darí dostať na bicykle. Nakoniec to bude náš denný režim. Budíček o 8., o 10. nasadať, a po večeroch spoznávať miestny život.
Prvé metre na bicykli sú akési nervózne. Nečudo, nesedel som na bicykli viac ako 10 dní, z toho boli 3 dni vinobrania, a dva dni vozenia v aute. Aj na bicykli sa mi zdajú tieto cesty akési úzke. Zákruty nepredvídateľné, kúska roviny nieto. Pravý cyklistický terén! Aj ostaní sa na bicykli ošívajú a tak pod prvé stúpanie to bola naozaj len taká oťukávačka.

Col de Teghime sa volalo naše prvé korzické stúpanie. Začínalo v akejsi dedinke, ktorá vlastne pozostávala z vínnych pivníc a keďže sa začínala sezóna zberu, bolo v nich živo, až sa mi slinky zbiehali. Aj Milan ma upozornil, že sa pohybujeme po vínnej ceste. Ej veru ako rád by som zastavil a pokoštoval. Ale je príliš skoro. A vtedy som si uvedomil, že Korzika aj intenzívne vonia. Niektoré stromy vylučovali charakteristickú vôňu, na ktorú si vždy spomeniem pri vyslovení slova Korzika. K vycíteniu mi pomáha aj kopec, drzáň, začína na 8% a nepoľavuje. Je pod mrakom, dačo nad 20, ale je mi teplo. Cesta sa stále krúti a chvíľami práve v zákrutách má 12%, čo už riadne cítim v nohách. Radšej ani nechcem zastavovať a fotiť, potrebujem nohy rozkrútiť, aj tých vyše 500m je vlastne vyššie ako doma, lebo idem od mora... na vrch stúpania prichádzam unavenejší ako som čakal. Tak sa s radosťou venujem foteniu. Síce počasie nie je naklonené výhľadom, ale na jednej strane výhľad na more, potom sa otočím a opäť výhľad na druhú stranu pobrežia.

Takto sme si trocha oddýchli a vyrazili sme do zjazdu. Po kilometri sme ale zasa fotili... Áno, tu je odpoveď, prečo tá rekordná nádielka fotiek. Len si začíname uvedomovať, že máme ešte dlhú cestu domov. Tak zjazdujeme do Bastie a naraz vbehneme do totálnej zápchy. Kľučkovali sme pár kilometrov medzi stojacimi autami a spolu s nami kľučkovali aj motorkári, tak to bol dobre adrenalínový úsek. Až za prístavom sa cesta uvoľnila a konečne sme mohli začať opäť jazdiť.

Cesta viedla popri pobreží a každú chvíľu sme sa mohli kochať morom. Jedna vec mi stále nesedela a až časom som si uvedomil, že na Korzike neexistujú klasické veľké hotely, či pláže zapratané lehátkami (žeby september?), žiadne betónové obludy. Ani tu však nebola rovina, cesta stúpala, klesala, kopírovala pobrežie a tak som začal cítiť aj únavu. Spočiatku som fotil aj kruhové pevnosti, ale ako som rýchlo spoznal, tak po celom pobreží boli takéto stavby na dohľad. Tak som už vyberal, kedy budem fotiť.

Po 60 kilometroch sme nakoniec prišli do malého prístavu na severe - Macinaggio, kde sme sa zastavili na pivo. Prístav bol veľmi malebný a na rozdiel od Bastie aj príjemne kľudný. A ďalším príjemným prekvapením bolo pivo osobitnej chuti. Vyzeralo ako polotmavé, a nakoniec sme zistili že bolo gaštanové (ďalej len Pietra;) Rýchlo sme sa s ním skamarátili a sprevádzalo nás počas celej dovolenky. Malo len jednu zlú vlastnosť. Bolo dosť drahé.

Po občerstvení sme odbočili od mora smerom na Col St. Nicolas a ďalej na Col de la Serra. Už z názvu je jasné že ide o kopce. Stúpanie z mestečka mi veľmi pripomínalo Pezinskú Babu, či už strmosťou, ale aj kvalitným povrchom a pneumatikami v zákrutách, čo znamenalo že sa tuná súťaží do kopca. A aj ja som sa zrazu rozbehol naplno do kopca. Na vrchu som ale pocítil, že som to asi prehnal a tak som musel nahodiť šetriaci režim. Zhora bol vidieť aj najsevernejší cíp ostrova a kým som sa dostal na Col de la Serra, dobehli ma aj parťáci. Škoda, že sme mali cyklistické tretry, lebo povyše priesmyku stál krásny veterný mlyn.

Za sedlom sa otvoril pohľad na západné pobrežie, ktoré oproti východnému bolo ešte členitejšie a prevýšenia namiesto niekoľko desiatok metrov dosahovali aj 200 – 300 metrov. Ale bolo to krásne jazdenie so stúpaniami a zjazdmi, malebnými zátokami, okolo malých pláží či pomedzi zvetrané skaly. Skrátka každý kilometer inakší. Rýchlo však ubúdal čas a dochádzali aj sily, Tak nakoniec sme dali druhú pivnú zastávku ani nie 20km pred cieľom v maličkom mestečku Nonza, kde si na hlavnej ceste nevedeli poriadne vyhnúť dve autá. Hneď vedľa cesty čapovali druhú miestnu značku Serena, ktorá bola klasickejšej chuti.

Hneď sa posledné kilometre šli príjemnejšie, hoci do cieľa sme prišli pri západe slnka poriadne unavení. Večer nám zostalo síl len na návštevu pizzerie dole na pláži a spomínanie na ubytovaní pri malom občerstvení pri whisky.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/598174831{/iframe}

Druhý deň jazdenia – okruh pri Saint Floren

Je ráno 25. krátko po 8 hodine a svitá. Je napršané. Na oblohe sa prevaľujú oceľové mraky. Aj nohy mám tuhé ako z ocele. Dnes by nás mala čakať opäť 120km etapa. Pri výhľade von ale neviem či vôbec bude dáka. Pre istotu vyťahujem mapu a pozerám alternatívy. Dnes by sme mali zavítať do vnútrozemia a previezť sa popri púšti L'Agriate. Občas mrholí a občas vykukne slnko. Ale veď nebudeme sedieť na izbe! Oblečieme sa, zbalíme pláštenky a vyrazíme na bicykle. Spočiatku ideme tou istou cestou ako včera. Aj stúpanie po vínnej ceste na Col de Teghime sa opakuje. Už sme starí známi, ale nejde sa mi lepšie ako včera. Aj hory nad priesmykom sú v oblakoch a mrholí z nich. Občas aj zaprší. Tým však smutná atmosféra na Korzike skončila. Po vystúpaní do sedla zabáčame vpravo a miernejším klesaním sa presúvame vnútrozemím. Na miestach s krásnymi výhľadmi sa poctivo zastavujeme, ale vidíme na okolí časté prehánky. Nie však nad nami a tak pokračujeme ďalej. Opäť nasledovala krásna jazda plná zákrut a prvý kontakt s korzickým mestečkom vo vnútrozemí – Oletta. Typickým znakom týchto mestečiek je to, že sú na vrchu kopcov a ich domy sa túlia k sebe. Dakde som sa dočítal, že takto riešili svoje bývanie ľudia preto, lebo pri pobreží dolu boli premnožené komáre šíriace maláriu a taktiež z vrchu kopca skôr zbadali útočníkov z mora. Až po druhej svetovej vojne že vraj Američania postriekali údolia s DDT a komárov zničili. Či je to pravda, to veru neviem. Čo však určite viem je to, že vstupom do vnútrozemia sme sa dostali na hustú sieť ciest, ktoré sa nedali rozlíšiť, čo je hlavná cesta a čo vedľajšia. Dopravné značenie bolo komplikované ťažko zapamätateľnými názvami, navyše dvojjazyčne, pričom názvy z máp vo francúzštine boli často zamaľované a aj generálny smer často nefungoval, lebo cesta sa točila a skrúcala podľa terénu, tak nebolo jasné či keď odbočím vpravo pôjdem aj naďalej smerom vpravo. Záchranou bola vtedy moja príprava doma a poctivé vyznačenia trasy v GPS, kade máme ísť.

Za mestom som bol ale vystavený ďalšej navigačnej skúške, keďže smerom, ktorým sme mali postupovať mrholenie prechádzalo do dažďa a cesty mizli v oblakoch. Tak sme museli zmeniť operatívne trasu a skrátiť ju asi o 10 km. Kým som nad mapou v GPS overil správnu odbočku, dážď začal prichádzať aj sem. Tak sme sa vybrali skratkou a tesne míňali pásmo dažďa. Do pol hodinky sme sa vrátili na plánovanú trasu a šli popri skalách v serpentínach po okraji hlbokého zrázu. Nádherná divočina zdupľovaná pochmúrnym počasím bola ako vystrihnutá z dakade v Transylvánii. Prejazdy cez mestečká Rapale a Sorio túto atmosféru len umocňovali. Strašidelný úsek sme zakončili pivnou zastávkou v Santo Pietro di Tenda, kde sa miestny krčmár Milanovi vyspovedal, že dážď tu nevidel hádam od detstva. Veľmi dlho sme sa nezdržovali, keďže teplota bola ledva 18 stupňov a tak sme len prebrali ďalšiu našu trasu. Pôjdeme podľa plánu ale pravdepodobne odbočku do púšte vynecháme, keďže tam paradoxne najviac pršalo. Nasledoval krásny a chladný zjazd po uzučkej ceste o 300 výškových metrov a už sme šli popri okraji púšte. Bola charakteristická všetkými žltými a oranžovými odtieňmi či už zemi, alebo nízkych kríkov, čo pôsobilo dosť bizarne a kontrastne s nedávnymi temnými a divokými úsekmi.

Ďalej do vnútrozemia sme ale nešli a zišli sme do prístavného mestečka Saint Floren, kde sme ešte stihli obed v pizzerii. Napriek nepriazni počasia sme si ale pochvaľovali okruh, ktorý nás prekvapil kontrastnými tvárami krajiny a dojazd do Farinole sa niesol v príjemnej atmosfére. Namiesto 120km sme nakoniec prešli len 73, a tak sme sa podvečer vrátili autom do Saint Floren si vychutnať miestny život. Lenže ten sa začína až po 19 hodine, a z prechádzky mestom nás vyhnal dážď tak sme sa vrátili na ubytovanie dopiť whisky. Večer prestalo pršať a v noci sa rozsvietili hviezdy, aby nám naznačili že prišla zmena počasia. Alebo nie?

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/598680877{/iframe}

Tretí deň jazdenia – Okruh severne od Calvi

Je ráno 26. krátko po 8 hodine a svitá. Nie je napršané. Na oblohe ani mráčik. Ranné slnko zalieva pod nami svojim jasom pláž a ukazuje krásnu slnečnú tvár Korziky. Zrazu je okolo nás iný svet. A prichádza aj k zmene. Sťahujeme sa do Calvi. A cestou plánujeme pojazdiť okruh. Nejakú chvíľu nám trvá, kým všetko nabalíme do auta. My však zostávame v bicyklovom, aby sme mohli hneď jazdiť a lúčime sa s Farinolou a severnou časťou Korziky.
Prechádzame Saint Floren a smerujeme cez púšť L'Agriate, ktorú sme včera nemohli navštíviť. Teraz zaliata slnkom dáva jasne najavo, prečo je považovaná za veľmi nehostinné miesto. Je kopcovitá skalnatá a pokrytá maximálne hustými kríkmi a bodliakmi. Napriek tomu z nej vyžaruje osobitá krása a je nám ľúto, že sme tadiaľto nestihli bicyklovať. Na typickom mieste zastavujeme tak ako aj ostatní a fotíme typické zábery. Pristavíme sa aj pri značke, ktorá signalizuje mieru nebezpečenstva pre prežitie v púšti. Dnes má druhý najľahší stupeň. Pofotíme si aj centrálny masív Korziky so štítmi nad 2500m.

Nemôžeme sa však dlho zdržovať, keďže nás čaká ešte dlhá cesta a jazdenie. Tak nasadáme a klesáme dlhým zjazdom k moru. Po zjazde sa napojíme na cestu popri pobreží, ktorá je hádam najkrajšou na Korzike a má dĺžku minimálne 150km a prechádza známymi prístavmi ako sú Ille Rouse, Calvi, Porto, Cargese, Ajjacio.

Auto plánujeme zaparkovať v blízkosti Calvi. Avšak pri pobreží sme nenašli mnoho miesta a tak sme sa zastavili až v meste Calenzara, síce 10km od mora, ale už s horským charakterom vo výške cca 250m. Nad mestom sa týčia 2000m vrcholy a my cítime v kostiach, že dnes to bude krásna jazda. Rozhodujeme sa, či pôjdeme najprv po pobreží a potom po vnútrozemí alebo naopak. Jaro rozhodne, že si pobrežie necháme na koniec a že nech si dáme najprv to ťažšie - kopce. Súhlasíme. O pár minút vyrážame na tretiu jazdu. Calenzara je krásne mesto na podhorí a prechádzame krajom kde sa pestujú figy, gaštany ale aj víno. V slnečnom počasí je to úplne iné jazdenie a my sme ohúrení vysokými horami na jednej strane a výhľadmi na tmavomodré more na strane druhej. A tieto výhľady sa nám striedajú podľa toho, ktorý smerom sa stáčajú zákruty.

Úžasné výhľady na záliv v Calvi sa nám naskytnú prejazdom mestečka Montemaggiore. Opäť ďalšie krásne mesto na kopci a v ňom maličké námestie, typický kotol, radnica a posedenia na námestí. Tentokrát sme odolali, keďže nás čakalo stúpanie na najvyšší bod Bocca di Salvi vyše 500m nad morom. Stúpanie v otvorenej krajine plnej slnka bol zážitok.

Na druhej strane ale bolo vidno, aký tvrdý je život na vnútrozemí a aká pustatina vie byť bez pracného obrábania pôdy. Cesta bola nevalnej kvality, ale ako keby dokresľovala drsnosť miestnej krajiny.

Nasledoval kratší zjazd do Cateri, kde nás čakalo prekvapenie. V nadmorskej výške nad 300m krásna kľukatá cesta po vrstevnici, kde na vzdialenosti 25km sme vyklesali len asi o 40 metrov. Zato sme sa stále točili, vľavo, vpravo, spočiatku na novučičkom asfalte, ale po 10 kilometroch sme prišli na jeho koniec a opäť nás uvítala rozbitá cesta, ktorú práve rekonštruovali. To bol, čo sa týka stúpania, asi najrovnejší úsek pobytu na Korzike. Aj sme si to tam pekne švihali. Takto sme vošli do mesta Belgodere s úžasnou atmosférou, kde sme neodolali si sadnúť a dať Pietru. Miestne krčmičky boli plné štamgastov, ktorí hrali karty a občas sa povadili. Ženy tu preberali nedávne klebety a my si užívali pivko v tieni stromov.

Ani sa nám nechcelo ďalej. Ale museli sme. Nasledoval miernejší zákrutový zjazd k moru, kde sme sa pripojili na cestu, ktorou sme šli doobeda autom. Tu nás čakalo ďalšie prekvapenie aj keď sa to dalo čakať. Popri mori nebola žiadna rovina, ale séria asi 5 stúpaní, a tie nám postupne uberali síl natoľko, že som pred finálnym stúpaním do Calenzary dostal hlaďák. Tak posledné kilometre vyzerali tak, že som sa kilometer dva vliekol a potom 5 minút oddychoval. To vyhovovalo aj Jarovi a tak sme sa spolu dovliekli do dediny, kde nás už Milan po 86km jazdenia naložil do auta.

Po ubytovaní v chatkách v lesíku tesne nad Calvi sme sa šli prejsť do mesta. Pomaly sadla tma a atmosféra mesta nás úplne pohltila. Na nábreží sme dali večeru a Pietru a užívali si krásny teplý večer medzi turistami a jachtármi. Zajtra nás čakal voľný deň.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/599597139{/iframe}

Prvý voľný deň – Scandola

Keď už sme boli na tomto krásnom ostrove, tak voľný deň sme museli nejako využiť. Ešte doma som narazil na zaujímavý výlet ktorý sa z Calvi robí, a to výlet loďou do národného parku Scandola. Tak sme sa doobeda potúlali po uzučkých uliciach Calvi, zakúpili lístky a dali obed.
Calvi je veľmi krásne prístavne mesto s dominantnou pevnosťou a zálivom, nad ktorým rastú vysoké hory na pozadí. Nie je to ani veľké mesto ale ani maličké. Centrum sa dá zrýchlene za hodinku dve prejsť celé a ďalšia hodinka je návšteva vnútornej časti pevnosti, čo bolo ďalšie mestečko v meste. Skrátka sa tu dá zostať aj niekoľko dní bez nudy. Pýšia sa tu aj tým, že sa tu narodil Krištof Kolumbus (ten mal zjavne viac rodísk. Skrátka oplatí sa sem zavítať.
So záujmom sme si pozreli nejakú slávnosť vojakov z cudzineckej légie ktorá tu sídli a poobede sme nastúpili na loď.

Tá sa nakoniec úplne zaplnila a už som tušil že to bude asi skutočne dobré.
Nebolo to však dobré. Bolo to úžasné. Cestou tam sme sa z mora kochali pobrežím a pobrežnou cestou, nad ktorými sa v pozadí vypínali majestátne hory o niečo vyššie ako Vysoké Tatry. Tieto výhľady prerušila rodinka delfínov, ktorí si okolo nás zaskákali a všetci na palube len fotili.

O pár chvíľ sme dorazili na miesto, kde začína národný park. Ten pozostáva z pobrežia s červenými skalami, ktoré prechádzajú až k čiernej farbe v divokých tvaroch. A okolo je množstvo týčiacich sa skál z mora ako malinké ostrovčeky. Do skál more vyrylo zákutia a jaskyne, v ktorých sa strácali menšie loďky so zvedavcami. Ani som nevedel, kde sa mám otočiť a fotiť. Púšťali nám aj nejaký francúzsky komentár z ktorého nám Milan preložil, že toto bol v dávnoveku stratovulkán, ktorý vybuchol a toto sú jeho pozostatky a preto tie bizarné tvary a farby. Národný park končil krásnym zálivom nad ktorým sa kľukatila cesta. Tade by sme zajtra mali ísť, napadlo mi. Už sa teším.

Pri návrate lode sme pofotili príjazd do prístavu, ktorý v zapadajúcom slnku vyzeral nádherne a všimol som si aj obrovskú maľbu na jednej z kruhových veží, ktorý vlani vytvorili k stému výročiu TDF. Nakoniec sme zostali v meste až do noci plný zážitkov, výborného jedla a Pietry.

Pokračovanie v ďalšej časti...