Fotocyklistika na Korzike 2014 2. časť

Prešla nám prvá časť dovolenky na Korzike. ktorá každým dňom bola lepšia a lepšia. Čo nás ešte čaká, budú ešte dáke prekvapenia alebo to bol vrchol zážitkov?

Také myšlenky sa mi rojili v hlave po voľnom dni. Ale hneď ďalšie okamihy dali jasnú odpoveď. Na tomto ostrove sa nedá nudiť a za 5 dní určite nie je možné všetko vidieť, skôr naopak, všetko len začína naberať poriadne grády.

Štvrtý deň jazdenia – Calvi Porto

Prvé usmoklené dni na Korzike si vybrali svoji daň a Jaro sa ponúkol že prevezie auto do Porta a pôjde nám len naproti, lebo mal seknutý chrbát. Nakoniec to bola veľká pomoc, lebo práve v tento deň som nemal vyriešený prevoz auta. Tak sme sa pobalili – už nám to začalo ísť rýchlejšie a Jaro odišiel autom. My sme si nachystali bicykle a vyrazili na vyše 80 kilometrovú jazdu z Calvi do Porta.

Okamžite za mestom začali nádherné výhľady na more a pobrežie a krásne počasie tieto scény dofarbili úžasnými farbami. Jednoducho sme museli párkrát stáť a fotiť. Pobrežie bolo členité a spočiatku boli asi 4 stúpania o 50 až 100 výškových metroch, ktoré sme ale kvôli úžasným vyhliadkam ani nevnímali. Prvých 20 kilometrov kopírovalo pobrežie, ale potom si cesta zamierila skratkou cez viac ako stometrový kopec vo vnútrozemí. To by nebol problém, ale cesta tu bola mimoriadne drsná a dosť rozbitá a tak ani do kopca, ani dole kopcom to nebolo zábavné. Pretrpeli sme to až po Galeriu, odkiaľ začala opäť slušná cesta. A ako bonus nás čakalo stúpanie od mora do asi 400m výšky, ktoré ale nebolo strmé, malo 2 - 4 % v lesnom prostredí, s výhľadmi na okolité svahy. Nasadili sme príjemné frekvenčné tempo a tých 400 metrov sme vybehli vo veľkej pohode.

Na vrchole Bocca di Palmarella sme sa mohli pokochať krásou zálivu národného parku Scandola, kde sme boli včera loďou. Nasledoval mierny zjazd na Bocca a Croce plný zákrut. Kúsok pre týmto priesmykom bol veľmi krásny výhľad na zátoku a národný park a tak sme si tu spravili asi desaťminútovú foto zastávku.

Na Bocca a Croce sme si dali malé pivo, ale výnimočne nám nechutilo a pokračovali sme ďalej. Nasledovala veľmi kľukatá cesta až po dedinu Serriera, ktorá len mierne klesala ale o to viac sa krútila. Tesne pred dedinou sme stretli Jara, ktorý prišiel s dobrou správou že nás čaká ešte niečo parádne. Tak super, tešíme sa. Ale to sme museli ešte vystúpať asi 140 výškových metrov Na vrchu nás čakala cesta krásne vysekaná do skaly a po pravej strany sa pod nami do strminy opieralo more so svojimi dnes malými vlnami – Aghia Campana sa volal tento úsek, ktorý som si prešiel pre istotu 2 krát. Odtiaľ sme kúsok pred sebou už videli prístav Porto s jeho plážou a typickou kruhovou vežou na skale.

Tak sme si dali posledný zjazd až k samotnému moru, kde bol náš hotel a domov na najbližšie 2 noci. Porto voči Calvi bolo maličké a ospalé. Ale veľmi romantické. Hotel 10 metrov od brehu, večery a raňajky na terase, pri mori, večer živá hudba a korzické pesničky, ktoré chrapľavým hlasom striedal so šanzónmi miestny umelec. A oba večery so zlatým západom slnka k tomu vytvorili najromantickejšie momenty dovolenky. Keďže sme však boli chlapská partia, spravili sme si po okolí kratučké výlety a využili svetlo pri západe slnka na krásne fotky ktoré nám budete určite závidieť. A bolo treba si aj oddýchnuť, lebo zajtra nás čaká najvyšší bod cyklodovolenky.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/600785671{/iframe}

Piaty deň jazdenia – Porto – Col de Vergio – Col de Sevi

Tento a ďalší deň jazdenia sme operatívne pomenili a boli to najväčšie zmeny voči plánu. V tento deň sme mali pôvodne prejsť okruh 120km s viac ako 2500 nastúpanými metrami, čo by bol síce krásny športový výkon, ale Korzika to skrátka nedovolila. Už sme vedeli že ak budeme často zastavovať a fotiť, tak sa to skrátka nedá stihnúť a preto radšej prejdeme menej, ale o to viac si to užijeme. Takže nakoniec pôjdeme z Porta 35km až na Col de Vergio (1467m), potom kus naspäť a na druhý kopec Col de Sevi (1101m) a opäť naspäť do Porta. Nakoniec to aj tak vydalo na 90km a 2000 výškových metrov.

Ráno sme vyrazili ako vždy o 10. Ale tento krát sme zobrali aj pláštenky. Tu dolu síce bude 27 stupňov, ale na kopci určite menej. Pri výjazde z Porta cez stromovú alej opäť cítim prenikavú vôňu, ktorú dnes budem stretávať často. Hneď od začiatku stúpame slušnou strmosťou ktorá sa ustáli na 4 – 6%. Lesnou krajinou sa posúvame nahor a po asi 10 km sa dostaneme dostatočne vysoko, aby sme sa mohli začať kochať okolím. Pod nami sa v hĺbke črtajú divoké strže a kaňony a my jazdíme popri a pomedzi skalné útvary. Je to jedno veľké úchvatné divadlo, ktoré dopĺňa trúbenie autobusov, ktoré vchádzajú do úzkych neprehľadných zákrut. A občas sa ocitneme v dopravnej skoro zápche, keď si stádo kôz alebo prasiat rozhodne rozbaliť svoj oddychový tábor priamo v strede cesty.

Po 12 kilometroch vyvrcholí prvá časť stúpania cez skalnú oblasť a nasleduje asi 6km úsek s nebadaným 1 – 2 % stúpaním nad 500m nad morom. Je to aj najmenej zaujímavý úsek. Ten končí prejazdom cez potok a stočením vľavo a opäť sa stúpanie vráti na svojich obľúbených 5%. Ale to už sme v inej krajine. Lesný porast nahradil skalnatý s nižšou vegetáciou. A pribudli výhľady. Oproti nám zjazdoval nejaký cyklozájazd a veľmi sme neverili, že s tými bicyklami aj vyšli na hrebeň. Najstrmšie v tejto časti bol prejazd mestečkom Evisa, ktoré bolo netypicky roztiahnuté na dĺžku. Za ním sa potom opäť pomenili veci. Skončil sa stredný úsek so zlým povrchom, chvíľu sa cesta zrovnala a s asi 900m nad morom sme vošli do redšieho borovicového lesa. Bol cítiť aj mierny chlad, keďže teplota začala klesať pod 20. Aj nohy na cca 25. Kilometri už neťahali ako na začiatku. Vtedy prišla aj križovatka, ktoré delila smer buď na Col de Sevi a k moru, alebo doľava na najvyšší priesmyk Korziky Col de Vergio.

Dali sme kratučkú prestávku a vyrazili sme do poslednej časti stúpania. Charakteristický bol dobrým povrchom, trvalým stúpaním cez 5% a neustálymi miernymi zákrutami. Spoza vysokých borovicových lesom presvitali biele asi žulové štíty hôr a belasé nebo. Poháňal nás už chladnejší čerstvý vzduch. Táto pasáž mala viac ako 8 km a kilometre už dosť neochotne odsýpali. Únava, zmena klímy a nadmorská výška spôsobovali, že síl rapídne ubúdalo a veľmi som sa tešil na vrchol. Aj zastúpenie domácich zvierat sa zmenilo a stretávali sme tu voľne chodiace kravy. Nakoniec sme došli na vrchol, a pekný priesmyk, ktorý otvoril pohľad do vnútrozemia plný hôr a s charakteristickou sochou. Chvíľu sme sa tuná počkali, pofotili a dohodli že prejdeme asi kilometer na opačnú stranu, kde by mala byť veľká chata a kde dáme najvyššie čapované pivo.

Keď sme zišli k chate, tak na naše prekvapenie sme zbadli na druhej strane cesty lyžiarsky vlek. Na terase posedávali unavení turisti a dávali si obed s vínkom. Nečudo, veď tuná sa križuje jedna z najznámejších, najkrajších a aj najnáročnejších turistických ciest - GR20. Taká príjemná zmena ľudí od jachtárov k výkonným turistom.

Po čapovanej Pietre sme sa vydali naspäť. Na vrchole sme boli za chvíľu a nasledoval 8km zjazd ku križovatke. Potom sme odbočili smerom k druhému vrcholu, ale najprv sme ešte museli pár sto metrov klesnúť. Druhé stúpanie bolo o 300m nižšie ale aj strmšie. Bolo zaujímavé sa opäť dostať nad 1000 výškových metrov. Na Col de Sevi som ale s radosťou prijal fakt, že okrem jedného úseku s asi 150 – 200 výškovými metrami sa ide už len dole. Po nedávnej prímorskej cyklopromenáde klasické jazdenie do kopca veru bolelo.

Zjazd všetkými typmi korzickej flóry prebehol v pohode, až na divné zvuky z voľnobežky, ktoré sa mi odvtedy pravidelne v hrboľatých zjazdoch opakovali. A po vyše hodine sme sa vycvakli z pedálov rovno na nábreží pri hoteli. Čakal nás už len zlatý západ slnka a príjemný večer na terase.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/601742803{/iframe}

Šiesty deň jazdenia Porto – Calanche – Arobe

Je 30.9., posledný septembrový deň a počasie krásne letné. Po vydarenej včerajšej zmene ešte večer sme prebrali, že aj dnešný pôvodný plán ísť do Ajaccia na bicykloch a riešiť ešte aj prevoz auta nemusí byť lákavý natoľko, ako sa zdalo doma. Našiel som totiž na poslednú chvíľu zaujímavú variantu prejsť scénickou cestou Porto – Calanche di Piana – Plage d'Arone a naspäť. Vydá to na len na 50km a asi 800m výškových, ale po celej dĺžke je to atraktívna cesta a ešte bude čas na presun autom bez naháňania. Chalani to prijali a Jaro s vďakou a ja som vtedy spravil hádam jedinú chybu – zabudol som si zobrať plavky. Nakoniec sa z toho vykľul krásny výlet plný zážitkov.

O čo dnes šlo? Nad Portom sa asi v 450m výške prechádza sedlom, ktoré kľučkuje medzi bizarnými zvetranými červenými skalami a táto oblasť je aj zapísaná v UNESCO. Stúpanie k nemu bolo na profil náročnejšie ako včerajšie monumenty, ale pekné výhľady na more a Porto boli pozitívnym a povoleným dopingom. A keď som zbadal tabuľku Calanche... a čo bolo za ňou, nemusel som už ďalej nič hovoriť. Už sa len fotilo. Opäť a nové nekonečné variácie tvarov a scenérií ktorých sa nedá prejesť. Prirodzene sme tam strávili dlhší čas, ako by stačil na prejazd.

Keď sa už nám prehriali foťáky, tak sme pokračovali do mestečka Piana, kde sme odbočili z hlavnej cesty opäť kam inam – k moru. Okamžite za mestečkom sa nám otvorili výhľady na pobrežie a more ktoré sa každú chvíľu menili a odvádzali nás od pozornosti viesť bicykel. Jediné čo som si mimo výhľadov letmo všimol bolo, že miestami sme klesali aj v 12% - to môže byť naspäť zaujímavé.

Čo však bolo najkrajšie bol záver. Klesanie končilo z ničoho nič vstupom na krásnu piesočnú pláž v zátoke kde bolo nielen krásne ale aj príjemne horúco. Nič iné sa nedalo robiť, len okamžite sa vyzuť a rozbehnúť sa cez piesok do mora. Kúpajúci sa ľudia nás uistili, že sa to dá a tak Milan nelenil a v spodnom prádle sa hodil do mora. Ja som jazdil naostro a plavky som si zabudol, tak som aspoň vliezol do vody pokiaľ sa dalo v drese. Voda bola výborná teplučká a pláž krásna, tak sa nám z nej nechcelo odísť.

Akurát smäd nás premohol a tak sme navštívili susediacu reštauráciu. A keď sa darí tak sa darí a prostredie záhrady z kvetín a plazivého viniča nám výborne ochutilo Pietru a pripomenulo mi to príbeh Odyseus a sirény, keď ich vábenie bolo také silné, že sa nedalo odísť. A ani nám sa nechcelo. Ale museli sme.

Jaro sa naštartoval a odbehol nám a s Milanom sme sa dohodli, že si tu spravíme zopár promo fotiek, ktoré potom budeme ukazovať, aby vám padla sánka. Ani sme si neuvedomili, že prechádzame nejakými 12%. V mestečku nás už čakal vysmiaty Jaro a pokračovali sme do Porta.

Nezašli sme však ďaleko, lebo zasa Calanche sirény nás zastavili a prinútil si dať ďalšiu Pietru. Ani sme si nevšimli, že sa medzitým zatiahlo a až prvé kvapky nás zdvihli. Naštastie to zostalo iba pri kvapkách a zjazd sme prešli v pohode.

Naložili sme bicykle a prezliekli sme sa. Ešte sme uvažovali či nedáme ešte raz tú pláž ale vtedy na nás sirény poslali dážď a začalo pršať. Tak sme sa vybrali autom do Ajaccia. Cestou sme len skonštatovali, že väčšina toho krásneho bola na začiatku. Síce boli cestou pekné stúpania ale aj áut akosi pribudlo. A to nehovorím o stave, keď sme prišli do Ajaccia. Po ceste prestalo pršať a do mesta sme prišli do podvečernej zápchy. Hotel sme mali blízko centra, ale snáď hodinu trvalo, kým sme sa tam prebili. Plus ďalšia hodina v hypermarkete a už sa stmievalo. Cesty preplnené, sprava zľava kľučkovali mopedy a mne sa až dlane zvlhli. Odvykol som si od stresu. Úplne šťastný a unavený som zaparkoval v hotelovej garáži a ubytovali sme sa. Kým sme sa dali dokopy, už bola úplná tma a tak sme z mesta nemali nič. Akurát večeru. A večerné vínko – degustovali sme pezinské a korzické a porovnávali... Veď zajtra je oddychový deň a najdlhší prejazd na východné pobrežie. Na západnom bolo úžasne.

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/602685891{/iframe}

Voľný deň - Bonifacio - Rondinara – Porte Vecchio

Ukončili sme dva bloky cyklistiky a pred posledným – horským sme mali deň "voľna". Už pri plánovaní sme počítali že v tento deň dorázíme na južný koniec do Bonifacia, niečo pochodíme a prejdeme na východnú stranu. Nakoniec tesne pred odchodom na dovolenku som narazil na atrakciu Schody kráľa Aragona - Escalier du Roi d'Aragona, ktoré podľa povesti nechal behom jednej noci - 187 schodov - vytesať Alfonso V. Motívy sa už mierne rozchádzajú. V každom prípade toto musíme dať!.

Cesta do Bonifacia bola únavná plná zákrut a stúpaní – však sme boli na Korzike. Takže nám to trvalo snáď aj cez dve hodiny autom. V Bonifaciu bolo opäť slnečno a asi najhorúcejšie z celej dovolenky. Musím priznať, že toto mesto je neskutočne krásne a odlišné od všetkých ostatných. Je postavené nad bielymi útesmi snáď aj 80m nad hladinou, na skale s rozlohou cca 1,5km x 200 – 300m teda aspoň jeho Citadela s uzučkými uličkami plná turistov, obchodov, reštaurácií a života. Aj pre mňa, ktorý sa necíti byť príjemne v dave, bol tento virvar očarujúci. Našli sme aj schody a po zaplatení poplatku sme sa vydali dole. Ale ajhľa, tuším sa nejako ponáhľali so sekaním. Schody boli veľmi, veľmi strmé, vysoké a nepravidelné, tak to dolu bola zaberačka. Potom sme sa ešte prešli vysekanou cestou kúsok nad morom a pri nejakej jaskyni bol koniec, lebo zvyšok rekonštruovali. Bola to však nádherná prechádzka a ešte nikdy v živote som také nezažil. Zato cesta nahor schodmi bola iná sranda. Však čo, som nejaký cyklista, vravel som si a vydal sa nahor. Para došla v polovici. Aj mi dobre padlo, že som vtedy dobehol nejakých dôchodcov, čo každý schod oddychovali. Ja im ukážem. Obehol som ich a o 30 schodov vyššie som zasa oddychoval. Nohy už boleli ako na Korzike nikdy a lial zo mňa pot, ako keby ma obliali. Bolo tam neskutočne dusno a teda kým som vyšiel hore, dal som si ešte dve pauzy. Potom sme sa ešte pokorne prešli po Citadelle a zišli dolu do prístavu.

Tam nás mala čakať výletná loď, ale nás predbehli a tak nám ju posunuli o hodinu. Vôbec to nevadilo, lebo som bol smädný ako kôň a tak Pietra a pizza sa do mňa len tak prepadli. Výlet loďou trval hodinku a mohli sme si od mora pozrieť nielen mesto a diabolské schody, ale aj útesy, jaskyne, zátoky a skalné útvary juhu Korziky. A keď sme otočili hlavu na druhú stranu, v opare sme videli brehy Sardínie. Žeby nabudúce?

Do auta sme prišli poriadne vypotení a unavení. Toto teda vôbec nebol oddychový deň. A to sme ešte podvečer odbehli na podľa niektorých zdrojov najkrajšiu pláž Rondinaru. Stačilo prejsť autom jeden kopec a boli sme tam. Pláž bola v tvare podkovy a piesková. Bohužiaľ to zdržanie v Bonifaciu spôsobilo to, že sme prišli pri západe slnka a všetci odtiaľ hromadne odchádzali. Kúpanie už neprichádzalo do úvahy a tak sme sa aspoň pobrodili po mori. Vtedy sme zistili že tam je veeeľmi dlho plytká a čistučká voda. Až mi prišlo opäť ľúto, že sme sem neprišli sa kúpať ale bicyklovať. Fúú čo to píšem... Nie. Cyklistika na Korzike je to naj!

So západom slnka sme prišli do Porto Vecchio – nabažení z doterajších zážitkov – no pekné mesto. Po ubytovaní a doplnení časti tekutín s Pietrou, sme zamierili do mesta. Ale nie do maríny, ako bývalo zvykom, ale do historického centra, ktoré je troška ďalej od mora na kopci. Pekne nasvietené a krásne uličky a námestie si hneď vylepšilo skóre. Opäť krásne špecifické mestečko prekypujúce nočným životom. Ale zajtra má byť kráľovská etapa.

 Dokončenie v tretej časti