Prievidzské DNF

Na 6. ročník Prievidzkého cyklomaratónu sa mi podarilo úspešne zaregistrovať medzi prvými účastníkmi.  Pridelili mi číslo 12, použil som aj moju novučičkú licenciu masters, ktorú som si vlastnoručne zažehlil.  Počasie bolo polojasné, mrazivé - ráno ukazoval teplomer iba 2 stupne Celzia.  Bolo mi zima, nuž som sa radšej schoval do auta a dal si teplý čaj.  Ozval sa aj hlad a tak som sa zároveň s nákupom išiel zohriať do obľúbenej COOP Jednoty.  Tvarohové, mierne usušené tvaroháče, mi prišli vhod.

Cinkol som Stanleymu a presunul sa k nemu na parkovisko spomínané v propozíciách.  Pokecali sme, prebrali pretekárske záležitosti, pozreli konkurenciu a šup do cyklo gala.  Zvolil som zimný dres, dlhé rukavice a ešte aj vestu.  Na rozjazde občas fúkol poriadne ľadový vietor, rozmrazoval som sa pomaly.  Málokto sa tak naobliekal ako ja, v skutočnosti bolo 11C.

Na štarte nás bolo 66, preteky dokončilo 47.  Žiadnu nervozitu som nepociťoval, a ani zodpovednosť za svoj výkon.  Išiel som si skúsiť prvé preteky sezóny a otestovať sa ako na tom som.  Priorita bola, aby som si zajazdil a v zdraví prišiel do cieľa.  Minulý rok si tu Chris zlomil kľúčnu kosť a to som veru nepotreboval.  V štartovnom poli som bol skoro vpredu.  Štartovalo sa na sekundu presne, teda aspoň podľa rozhodcu.

Štart bol dolu briežkom po rozbitej ceste.  Jazdci plní sily sa hnali jama-nejama a tak som sa postupne prepracoval až na koniec balíka, lebo naozaj som nechcel riskovať hneď v úvode nejakú kolíziu.  Nehovoriac o mestských cestách s obľúbenými kruháčmi a ostrovčekmi.  Pohodlne sme sa preštrikovali za mesto a odrážal som prvý útok, pred Bojnicami sa to na chvíľu spomalilo, aby chlapci vyrazili 45 kilometrovou rýchlosťou do briežka na bojnickú križovatku, aby balík hneď na začiatku roztrhli.  Neviem, či sa im to podarilo, ja som v pohode stíhal, videl som ako sa niektorí jazdci prepadali.  Pole bolo husté a pod chvíľou sa znedazdajky objavovali diery v ceste, prípadne kanály.

Držal som oči na stopkách.  Ruky sa mi v nových rukaviciach šmýkali.  Keď sa ukázalo slniečko, bolo dosť teplo.  Nemal som čas to riešiť.  Imperatívom bolo držať sa bezpečne v balíku.  Ani neviem kedy a ako sme preleteli cez Nováky.  Mal tam byť letmý štart, ale asi nebol.  Tempo sa nám ustálilo.  Vzadu som kontroloval balík aj s Peťom Polákom.  Za Oslanmi chlapík vedľa mňa rupol do jamy a pomaly mu odchádzal vzduch.  Nezávidel som mu, ale zrejme to zabalil.  Dnes sa už nikomu nechce naháňať balík.

Za Partizánskym sa cesta zúžila, fúkal protivietor a niekedy nás vzadu vytláčali do protismeru.  Bol som nútený ťahať sám na proťák napriek balíku, lebo fúkalo aj sprava.  Na miernom kopčeku chlapci vpredu zabrali a prišla moja prvá ťažká chvíľa, aby som sa udržal v balíku.  Unavený z ťahania, zrazu špurt, nikto predo mnou a otvorila sa niekoľko metrová medzera.  Točil som absolútny šrot na proťák 45.  Videl som, že predo mnou už zvesili nohy a ja som musel stále točiť, aby som ich docvakol.  Bol to pred Krásnom.

Striedali sa nebezpečné chvíle a drobné nástupy.  Niekedy  ťahali špicu aj v protismere.  Našťastie premávka bola malá a autá stáli.  Niekde pred Bošanmi sme sa tlačili na stred cesty.  Na poslednú chvíľu som sa vyhol oproti stojacemu autu.  Cítil som, že niekto mi brnkol do zadného kolesa sprava, nuž som sa obzrel, či sa niečo nestalo a zrazu vidím ako to chlapík napálil rovno do auta a rozpleštil sa na kapote a prednom skle.

Medzi Solčanmi a Kovarcami nás čakalo Rubaix.  Zbrúsená cesta, triaslo to ako besné, samozrejme kopu prachu a štrku.  Prežili sme to.  V Kovarciach sme odbočili na hladkú cestu do Ludaníc.  Konečne som sa mohol posilniť gelom.  Tempo bolo oddychové.  Bolo to zhruba v polovici trate.  V Ludaniciach sme sa otočili proti vetru.  My v balíku sme oddychovali, vpredu sa trápili.  Tak sa stalo, že som sa dostal za špicu.  Na úroveň Stanleyho, ktorý jazdil permanentne na kúsok za špicou.  Akurát ma nechceli vpustiť medzi seba, ťahal som vlastne falošnú špicu.

Povedal som si, že nemám síce na to, aby som bol vpredu, ale aspoň trochu pomôžem a zacúvam späť.  Ťahám si svoje tempo, neobzerám sa a zrazu zistím, že som sám.  Nechápem prečo, nikto nechcel ísť.  Sám som nechcel ísť, lebo to bolo ešte 50km do cieľa a to by som mohol ľahko vykapať.  Čakal som, čakal a potom vyrazil ďalší jazdec, ale nechcel so mnou spolupracovať.  Hnal sa sám za uprchlíkmi vpredu.

Pred Partizánskym som opäť ťahal špicu asi 4-5km, čo sa mi skoro stalo osudným.  Nikto nechcel striedať, aj som sa šetril a išiel s rezervou.  Pred miernym briežkom sa strhol špurt a mal som čo robiť, aby som to vyšrotoval.  Kopec dolu mi pomohol vytočiť a zrelaxovať nohy.  Za Partizánskym som sa pýtal Stana na kopec, ktorý organizátor avizoval, tvrdil, že už bol.  Nič som si nevšimol, hovorím na to.  Pripravoval som sa teda na finále.  Držal sa vpredu.

Zrazu prišla odbočka na Veľké Pole a už som vedel, že pôjde do tuhého.  Tú cestu som poznal.  Asi po 4km sme odbočili do Rudice.  Malý zjazd po úzkej ceste bol pomerne riskantný, ale nie nebezpečný.  Rýchlosť okolo 40km/h.  Po ňom nasledovala malá stojka, na chvílu povolila, potom sa to ešte zdvihlo.  Išlo sa vysoké tempo, ale mne kopce idú, takže som išiel s rezervou a predbiehal.  Niekedy som musel aj do kopca dobrzďovať, tak husto tam bolo.  Na kopci hore som sa ocitol sám, medzi dvoma skupinami.  Hnal som koľko to išlo, ale nebol som taký rýchly ako skupinky jazdcov.

Docvakol ma Stano a ešte asi 4 jazdci.  Išli sme spolu, stále dolu kopcom, schovával som sa vzadu za nimi.  Až prišiel malý prudký briežok dolu.  Bol som prekvapený ako rýchlo mi to jazdí a dokonca som ich začal predbiehať.  Vtom sa stalo.  Potreboval som dobrzdiť, brzdy nejak nezabrali a v tom momente som sa ocitol na okraji cesty.  V prachu a drobnom štrku.  Zachoval som chladnokrvnosť a neflekoval, vedel som, že by to bolo iba horšie.  Potreboval som sa dostať z toho bordelu.  Nepodarilo sa mi a vyletel som von z cesty do trávy a hliny.  Chvíľu som sa tam odviezol a potom už iba letel dopredu cez riadidlá.  Bicykel vyletel do vzduchu a dopadol na cestu.  Hneď som sa pozbieral, iba lakeť som citil udretý, inak ani škrabanec.  Skoro okamžite bol pri mne motorkár a pýtal sa, či som ok, vravel som, že to tak vyzerá, ani nezastavil a pokračoval ďalej.  Chcel som aj ja, ale netočilo sa zadné koleso.  Bolo zadreté a nedalo sa ani narovnať.  Nevedel som, čo robiť.  Servisné autá mi nezastavili.  Asi o 10min išiel zberák.

Stalo sa mi to na 105. km pretekov.  Do cieľa ostávalo cez 12km.  Mal som obrovské šťastie, že sa mi nič nestalo a odnieslo to iba koleso.  Podľa záznamu z Polaru som mal rýchlosť 70km/h a možno až 75km/h.  Boli to moje prvé preteky, ktoré som nedokončil.  Mohol som sa umiestniť na bedni, mal som to dobre rozbehnuté.  Stano skončil prvý v C kategorii. Balkovci v prvej 20ke, Chris 24tý.  Hlavne, že som celý a mám novú skúsenosť.