RockFM cyklomaratón 2004, 314 km
- Napísal: Andrej Matiašovský
- Published in Cestná cyklistika
Ráno v deň štartu vstávam 2:30, po 2 hodinách spánku. Vonku je po
daždi, dúfam, že nezaprší. Čas akosi moc rýchlo beží a k Ľubošovi, kde
sa stretávame pezinčania kvôli odvozu batožiny, prichádzam neskoro, tak
musím ostatných Pezinčanov spolu s Medom, ktorý tiež meškal, dobiehať.
Po ceste sa trochu rozpršalo. Uf nerád by som šiel celý deň v daždi.
Našťastie už v Grinave je sucho a potom prší iba chvíľami. Prichádzame
na Zlaté piesky, tam sa na štarte pomaly všetci zbiehajú. 4:30, je
odštartované. S Jurom Noskovičomm som sa dopredu dohodol, že pôjdeme
vedľa seba, ten mi ale zdrhol kamsi dopredu, nechce sa mi ho v tme
hľadať, tak ostávam vzadu a idem vedľa s Jurom Teplanom. Prechádzame
Vajnormi a Grobmi, pomaly svitá, ale obloha je stále zatiahnutá. Ide sa
v pohode, zrazu ale čo to? Balík prudko spomaľuje, v diaľke vidieť
diviaky, ktoré si to žíhajú rovno krížom cez pelotón! Každý sa už bojí
hromadného pádu. Našťastie sa nič nestalo, 1 diviak prešiel "šťastne"
bez kolízie s balíkom cez cestu a ďalší si to rozmysleli. Až neskôr som
sa dozvedel, že cyklista, ktorý mal to "šťastie" spoznať sa s diviakom
zblízka, bol práve Juro. Mal veľké šťastie, keď prudko zrýchlil, ináč
by ho ten kanec zramoval. Uf, takýto adrenalín hneď zrána... Aspoň sme
sa však prebrali zo spánku :-)
Cesta ide ďalej po otrasnej betónke, dlho to však netrvá a krátko po príchode na diaľnicu smerom na Nitru stojíme na „rýchloobčerstvovačke“ – iba nám podali čaj na doplnenie pitného režimu a hneď ideme ďalej. Dobre mi to padlo, už som mal takmer prázdnu fľašu. Začínajú hupky pred Nitrou, idem už vedľa Jura Noskoviča. Keďže pelotón má veľký harmonikový efekt - teda furt sa len spomaľuje a zrýchľuje, presúvame sa dopredu s nádejou, že tam to bude lepšie. Trt makový, vpredu je to ešte horšie, stále brzdíme a pridávame, donekonečna. Asi to takto pôjde až do konca. Za Nitrou si odskočíme do kríkov... potom dobehneme balík, zaradíme sa na chvost, a tu sa ide prekvapivo rovnomerne, už skoro žiadne brzdenie. Až neskôr si všímam, že asi 10 pozícií pred nami idú Pezinčania, ktorí nám krásne zrovnomerňujú tempo, takže nemusíme vkuse zrýchlovať a spomaľovať.
Hupky sú pomaly za nami a prichádzame na prvú občerstvovačku. Tu máme 40 minút oddych, dostávame dobré raňajky, s jedlom som veľmi spokojný, aj keď na moje pomery to bolo trošku málo. Potom vyrážame na ďalšiu etapu, spočiatku do väčšieho stúpania, ktoré mi moc nesadne. Znova sa s Jurom pripájame na úplný chvost, na čo však tentokrát doplácame, keďže hlavný balík zdrhol a potom ho vyše 5 km musíme dobiehať. Potom sa už vezieme v jeho závetrí celým Pohroním, ide sa parádne. Je tu nová rýchlostná cesta, ktorá odklonila celú dopravu a my ideme po starej hlavnej, ktorá je teraz prázdna. Až za Žarnovicou rýchlostná cesta končí, áut prudko pribudne, no pri takejto dobrej organizácii sa to dá prežiť. Štve ma, že mi zmäklo predné koleso, dúfam, že nemám defekt. Drží mi však dosť dlho, až po ďalšiu občerstvovačku pri Hronskej Dúbrave, ktorá mi tiež dobre padla. Znova dobré občerstvenie, oddych, proste paráda. Koleso dofúkam, na defekt to zatiaľ nevyzerá. Zregenerujem sa na ďalšiu etapu, na Donovaly. Semtex, tyčinky, kekse, hroznový cukor, môžem ísť ďalej :-). Prejdeme okolo Zvolena, cez Banskú Bystricu, a s Jurom sa predierame z chvosta balíka dopredu, aby si Juro asúťažil a ja aby som mal dlhšiu pauzu. Za Starými Horami sa rýchlosť prestane obmedzovať, kto chce, ide si zasúťažiť na Donovaly. Snažím sa čo najdlhšie udržať vpredu, avšak potom, ako ide čelo balíka na môj vkus príliš rýchlo, sa na to vykašlem, nech sa zbytočne neunavím. Idem rýchlosťou medzi 11-16, a kecaním s okoloidúcimi cyklistami si krátim čas. Akosi rýchlo prichádza vrchol, takže to nakoniec nebolo také hrozné, ako som sa obával. Hneď idem na obed do reštiky. Tu dostávame špagety, dosť malú porciu, preto si ešte 2 krát pýtam repete. Stojí sa tu najdlhšie, tak to využívam a popri jedení oddychujem. Onedlho schádzame po jednom dole, kde sa opäť dávame dokopy. Prichádzame do Ružomberka, ja už sledujem tachometer, kedy prekročím hranicu 280 km od domu – doterajší osobák za 1 deň. A to som podstatne menej unavený ako vtedy. Jazda v balíku robí svoje, tepy sú oveľa nižšie, človek stále oddychuje a tak sa dá prejsť oveľa väčeia vzdialenosť.
Minulé ročníky sa ževraj na Liptove chodilo po diaľnici, teraz ideme po starej hlavnej ceste, ktorá je trošku hornatejšia. Vidím, že mnohí sa tu už dosť trápia, ja si však s Jurom vychutnávam krásne výhľady na celé Tatry, Nízke, Západné aj Vysoké. Zachvíľu je tu Liptovský Mikuláš, po ňom začína stúpanie na Jasnú. Balík sa postupne roztiahne na celú cestu, ja na ľavom kraji schytávam preto samé jamy a facky od konárov stromov. Zrazu si uvedomujem, že už poriadne stúpame a mne sa stále ide akosi moc dobre. Obmedzene sa ide až po serpentínu, ktorá je zhruba 3 km pred cieľom, čo mnohým vyhovuje, aj mne. Nikam sa neponáhľam, strmé stúpanie šliapem okolo 15, ku koncu tak 9-12, zrazu krátke klesanie, posledná serpentína, tam to opäť rozbieham a už som aj v cieli. Chvíľu vydychujem a pozerám, ako ostatní prichádzajú do cieľa, stále viac a viac unavení. Začínam však hrozne mrznúť, tu hore je dosť veľká zima a netuším, kde máme naše sprievodné auto. Po krátkom občerstvení ho konečne nájdem, chvíľu ešte kecám s ostatnými a rýchlo na izbu do hotela. Chvíľu si oddýchnem, po večeri je medzi pezinčanmi ešte dlhšia diskusia, po nej diskotéka, ja už ale idem pomaly spať, keďže som po celom dni riadne unavený.
Druhý deň si ešte vybehnem s Jurom na Chopok, cestou naspäť síce úplne zmokneme, ale sme radi, že sme netrčali v hoteli. Po obede sa už odchádza domov, autobusár vyjde v ústrety tým, čo chceme byť trošku skôr doma a vyrážame už pred jednou a pri Senci sme už o piatej, odtiaľ je to domov kúsok.
Tak, mám za sebou zatiaľ moju najdlhšiu trasu, tachometer ukazoval 336 km z Pezinka, (zopár km hore-dole), z BA to bolo podľa GPS 313,3 km. Priemerka bola 28,5, čo je na takú štreku dosť, ale veď kopce sa mi išli dobre aj vietor fúkal do chrbta, takže až taký dobrý výkon to zase nie je. Veď pred 2 rokmi som s Jurom spravil 273 km s priemerkou 31, a to sme boli dvaja :-).
A ak mám akciu hodnotiť celkovo, tak lepšie som si ju v podstate ani nepredstavoval, organizácia bola perfektná (malé porcie jedla tuším nestačili iba mne :-), atmosféra tiež a počasie nakoniec tiež vyšlo. Takže dúfam, že pôjdem aj budúci ročník, takúto skvelú akciu si predca nenechám ujsť :-).