Trnavsko-Kopaničiarsky maratón 2004

Na tejto akcii som sa zúčastnil po prvý krát. Vedel som o nej z Rasťových WEB stránok už v minulom roku, ale vzhľadom k nízkemu počtu najazdených km k dátumu maratónu v uplynulej sezóne som ho vynechal. Navyše som ešte nepoznal Sergeja a partiu z Pezinka, s ktorými sa teraz už častejšie vídame na podobných cyklistických podujatiach.

V upršané sobotné ráno som dosť váhal, či sa vydať do Trnavy alebo nie. Nakoniec, napriek kalužiam na ceste, som sa predsa len rozhodol ísť. Zbalený a pripravený som bol už v piatok, takže stačilo napakovať fľaše s vodou, nejaké musli a ide sa. Vyrážam z domu autom smerom na Senec a potom po starej ceste do Trnavy. Za Tomášovom akoby ktosi urobil čiaru na vozovke. Tá sa razom zmenila z mokrej na úplne suchú. Už vtedy som si hovoril:
"Zlepšuje sa to, fajn, len tie mraky sú ťažké a visia im nohy až po zem...",
čo mi postupne zlepšovalo upršaným počasím zachmúrenú náladu. Tesne pred Trnavou som využil odbočku na poľnú cestu na cikpauzu, lebo som nechcel hneď po zaparkovaní občúravať steny mestskej športovej haly. Vystúpil som z auta a zaregistroval som prijateľne teplý a vlhký vzduch. Ale čo to, čo to? Vôkol cítim akúsi zvlášnu bylinnú vôňu, ... do prdele, bol tu pohreb alebo čo? Vzduch voňal ako tlejúce vetvičky myrty, ktorú používajú farári v kadidle pri smútočných obradoch nad truhlou nebožtíka.
"No, tak toto teda dnes dobre začína", pomyslel som si.
To som ešte netušil, že ako sme stáli v rade na registráciu, ujde sa mi 13-ka. "Šit!", hovorím anglicky,
"tak už len sa niekde po ceste nevydrbať a dôjsť po vlastných, teda kolesách..."

Stretávam Joža z Báhoňa, vzápätí prichádzajú aj pezinčania a po pol deviatej registrujem Sergeja. Okolo deviatej už stojíme na štartovej čiare a začína smokliť. Kým vyjdeme z Trnavy som kompletne mokrý. Ešte že som si vzal nepremokavú vetrovku. Je však teplo a tak tá vlhkosť až tak nevadí. Šľapeme do pedálov a vcelku svižným regulovaným tempom míňame dedinu za dedinou a postupne sa blížime k prvým kopčekom za Vrbovým. Medzičasom sa motám v balíku okolo Sergeja a občasne povtipkujeme na mokrú tému. Ide sa veľmi dobre, hlavne čo sa týka techniky. Počasie odfiltrovalo turistov a zostali iba naozaj chronicky cyklopozitívni, takže prakticky nemusím držať ruky na brzdách, ako to bolo napr. na tohtoročnom Schwechateri.

Niekde okolo Hrachovišťa v zjazde úzkou lesnou cestou nadávam na diery a výmole, po zime ešte neopravených. Ale kto by to tam opravoval? A pre koho? Minuli sme len zopár osamelých chalúp a kde-tu babka s nákupom alebo dedko, ktorý zametal zvyšky zimného posypového inertu spred jeho brány. Tu Sergejovi hovorím, že radšej mal upratať tú ostrú zátačku, lebo tam nás zopár zakrepčilo ako Jánošík na hrachu. Len tak-tak že sme z toho vytancovali. Však sme boli v Hrachovišti...

Za Hrašným viacerí využívame krátku prestávku na vyprázdnenie mechúrov a doplnenie energie a tekutín. Po štarte prichádzajú prvé kvalitnejšie hupky a stúpania a tak sa prakticky okamžite trhá celý pelotón. Mne tá prestávka nejako celkom nesadla a tak si radšej sledujem svoje tempo a vidím, ako sa hlavný balík rýchlo vzďaľuje a zostávame asi štyria, ktorých postupne nechávam a zjazdom cez Myjavu prechádzam úplne sám s očakávaním, že ma rýchlo ktosi dobehne alebo ja niekoho nech sa nemusíme mordovať osve.

Pred stúpaním za Myjavou za mnou pokrikuje chlapík zo sprievodného vozidla "Zaber, zaber !". Ide sa mi čoraz lepšie a cítim, že aj do stúpaní mám tendenciu zrýchľovať. V zjazde po pár sto metroch stretám mlaďasa so žltým číslom. Ide však opačným smerom, teda na Myjavu. Nejaký je pomýlený a tak za jazdy sa snažím zorientovať ho správnym smerom. Pridáva sa a hneď sa to lepšie ťahá dvom. Po asi kilometri vidím pri krajnici nad priekopou stáť ďalšieho z hlavného balíka, tak kričím, či je O.K. Kýva, že dostal defekt a nemá pumpu. Ja reku mám, tak nechcem byť prasa a zastavujeme.
Oprava a nafúkanie novej galusky trvá zo 5 minút. Zatiaľ nás obiehajú ďalší a ďalší z chvosta pelotónu. Nasadáme a točíme už traja. Tempo aj vďaka miernemu klesaniu neustále zvyšujeme a ide sa cez Brezovú až po Jablonicu stále vysoko nad 30 km/h. Postupne dobiehame tých, čo nás obehli v "pit stope pri oprave defektu" a naša skupinka sa utešene rozrastá na cca 7-8 ľudí. Spolupráca funguje perfektne, rýchlo napredujeme.

Za Jablonicou je už iba posledný kopec, ktorý nie je ani príliš dlhý ani strmý, len je to kopec. Tam sa trháme a na vrchol prichádzam prvý. Obzerám sa, ďalší je ďaleko a tak ani v zjazde do Trstína sa príliš neponáhľam, aby som nemusel ťahať sám. Toho si užijem dosť aj inokedy. Cez Trstín už prechádzame sformovaní a akonáhle sa po odbočke vľavo na Naháč zdvihne cesta, míňam chlapa, ktorého volajú Baco a ktorý ma za stúpaním čoskoro dobieha a navzájom si chvíľu robíme spoločnosť. Spolu, už iba dvaja to ťaháme do Hornej Krupej, kde však na jeho tempo po rovine nestačím. V priemete do kolmej roviny môj tieň predstavuje asi iba štvrtinu jeho a ruky má on ako ja stehná. O jeho stehnách a lýtkach nehovorím.
Keď zafúka do chrbta vietor a cesta sa mierne zvažuje, tak má v nohách minimálne C4 a jeho galuskáč necháva stopu na asfalte. Posledných asi 15 km do cieľa dorážam zasa sám, na križovatke v Trnave mi policajt ukazuje smer a už len záverečná rovinka, ostrá vpravo a prechádzam slavobránou z nameraným časom od ostrého štartu v Hrašnom okolo 2:05. Tu ma víta usmiaty a spokojný Sergej, už preoblečený v civile.

Aj ja som so svojim výkonom vlastne spokojný, napriek tomu, že od prvého ma delilo asi 20 min. Nebyť defektu kolegu z pelotónu, možno by to bolo o niečo lepšie. Na druhej strane by ma viac mrzelo, keby na mňa niekto nadával kvôli pumpičke, lebo naozaj sme sa v cieli nakoniec aj tak všetci počkali.
Nemám to srdce nepomôcť cyklistovi...

Po párkoch a pár kofolách prišla na rad tombola. Moderátor a usporiadateľ vyhlásil, že vzhľadom k počtu cien a účastníkov bude iba 12 takých, ktorí nič nevyhrajú. Po ranných vôňach "hřbitova", nafasovanom čísle a doterajších životných skúsenostach z lotérií a podobných výherných súťaží som bol jasne alokovaný v tejto množine. Napriek sústredeným Sergejovým telepatickým snahám ovplyvniť výber čísel šťastlivcov z krabice sa pre mňa nič neočakávané neudialo. Teda neodniesol som si žiadnu cenu.

Ale predsa len som nakoniec aj tak vyhral. Došiel som do cieľa bez akejkoľvek újmy, v relatívne slušnom čase, s množstvom pozitívnych nových skúseností a zážitkov, napriek nie príliš prívetivému počasiu veľmi dobre naladený a šťastný, že som zasa postretával známych. Výborná organizácia podujatia a počasie, ktoré preriedilo záujemcov prispeli tiež k tomu, že jazda v balíku i osamote bola bezpečná. Slušné občerstvenie a vôbec celá atmosféra pred štartom, na ceste i v bufete po skončení boli na veľmi slušnej domácej úrovni podujatia takéhoto charakteru.

Táto akcia a teda jej najbližší 5. ročník je už teraz definitívne zaradená aj do môjho cyklokalendára na rok 2005.

Ešte zopár údajov z môjho tacháča:
TM 4:24 h:m
DST 128 km (128.07)
AVS 29.1 km/h