Časovka Neštich 2000
- Napísal: Zuzana Zliechovcová
- Published in Cestná cyklistika
Úvod (asi mesiac pred časovkou):
"Nechcela by si si vyskúšať časovku na Neštich?"
Opýtal sa ma kamarát Bobo, s ktorým sa občas chodievam bicyklovať.
"Určite nie, veď by som vypľula pajšle!"
Odpovedala som pohoršene, s hrôzou v očiach, pri predstave nekonečného 7-kilometrového kopca, hadiaceho sa až na Malý Javorník. Ešte som nemala tú česť naň vyliezť a spoznať ho, ale pri farbistom opise ťažkých a nekonečných stupákov, v podaní mojich dvoch známych cyklistov, strašiacich ma tým, že už všetko možné prešli, ale na tomto úseku museli bicykle aj tlačiť, som myšlienku na časovku ihneď zavrhla. Predstavila som si úsek vedúci od bývalej Snežienky na Kamzík (dôverne ho poznajú asi len bratislavskí cyklisti), ktorý meria približne 2,5 km a ktorý mi neraz dal zabrať, zvlášť po celodennej túre a vynásobila som si ho tromi. "Neexistuje, na takúto blbosť ma nikto nenahovorí!"
Pokračovanie (asi týždeň pred časovkou):
"Nemohla by si aspoň nafotiť nejaké snímky z časovky? Chcel by som si ich dať na svoju web stránku." drankal Bobo.
"A vlastne prečo nie? To ma nezabije. Foťák v ruke ešte udržím."
V tú sobotu som mala mať voľno a tak som súhlasila. Moja zvedavosť však bola silná, ba priam veľmi silná. "Hmm, mala by som si tú trasu aspoň prejsť, nech viem do čoho idem a zistiť, kde sa nachádzajú pekné miesta na snímky." Týždeň medzitým hodne pokročil a mňa napadlo, že keď už tam raz budem, nebudem predsa prešľapovať a pobehovať po vlastných medzi toľkými cyklistami, zoberiem so sebou svoj cyklokolos (tajne v kopcoch prezývaný aj "mask
Morbídna myšlienka (dva dni pred časovkou):
Keď už raz budem na tej časovke na bicykli, bol by v tom čert, aby som "to" nevyšľapala! Fotky zo štartu a potom z cieľa a z odovzdávania cien víťazom musia stačiť.
"Netreba fotiť celú trať, načo?"
Povedala som si, mohutne podporená Bobom. Vraví mi:
"To určite zvládneš, zvolíš si pomalšie tempo a je to."
Začala som si veriť. Jasné že to zvládnem a keď nebudem vládať, jednoducho bicykel vytlačím. Sem-tam mi ešte prebehla hlavou chmúrna myšlienka , ale ihneď som ju zahnala. ovaná Ukrajina"). Predsa len s ním budem mobilnejšia.
Bola som dohodnutá, že na miesto určenia budem aj s bicyklom doručená autom. Čím bližšie sme sa nachádzali k cieľu, tým bola hustota cyklistov vyššia. Kam oko dovidelo, svišťali samé cesťáky s tenulilinkými kolesami. Cyklisti v pestrofarebných dresoch mihali nohami ako najatí a napredovali raketovou rýchlosťou. Svoje šance na úspech "jedna k miliónu" som mierne poopravila na "jedna k miliarde". Vzápätí sme už vchádzali do Sv. Jura a po malom blúdení kvôli rozkopávkam, sme sa dopracovali až na štart časovky. Tam si ma aj s bicyklom vyzdvihol Bobo a poslal ma na registráciu. Ušlo sa mi pekné guľatučké číslo-štyridsiatka. On sa šiel zaregistrovať až neskôr. Vraj aby sme do cieľa prišli súčasne. Štartovalo sa po jednom, v polminútových intervaloch. Prvý súťažiaci šiel na štart o pol jedenástej. Keďže ešte nebolo ani desať hodín, mala som dosť času na obhliadku súťažiacich aj ich bicyklov. Objavovalo sa ich stále viac a ja som neveriacky zírala na super úzke, takmer bezdezénové kolesá niektorých cesťákov. Ich majitelia ich so závideniahodnou ľahkosťou dvíhali a premiestňovali z miesta na miesto. Obzerala som si vyglančené mašinky, perfektne vyčistené, namazané, so všetkými šróbikmi dotiahnutými, s ideálne dohustenými kolesami a porovnávala som ich s mojim bezkonkurenčne najstarším a hlavne najťažším "horákom", ktorý som ešte len v to ráno handrou oberala z najhoršej špiny a hlavne blata, čo sa na neho stihlo nalepiť počas vychádzok po daždi. S úsmevom som spomínala aj na následné rýchle dohusťovanie pneumatík a mazanie reťaze a "koliečok" bez predchádzajúceho dôkladného vyčistenia. Cykloprofíkom by asi pri predstave takejto údržby vlasy dupkom vstávali. Urobila som zopár záberov cyklistov pri registrácii a zachytila som všeobecný frmol na štarte.
Musím povedať, že organizácia bola zvládnutá veľmi dobre. Veci, ktoré súťažiaci nechceli vláčiť so sebou počas pretekov si mohli odložiť do auta organizátorov, ktoré ich vyviezlo do cieľa, kde si ich potom mohli vyzdvihnúť. Bola možnosť kúpiť si na pamiatku tejto akcie tričko s profilom trate a s dátumom jej konania. Štart prebiehal presne podľa harmonogramu, bez zjavných zádrheľov. Počasie vyšlo ak;o na objednávku. Všetci sa usmievali a čo sa mi azda najviac páčilo a rátalo bolo to, že veľká väčšina zúčastnených si nerobila ťažkú hlavu s umiestnením. Prišli hlavne kvôli tomu, aby sa akcie zúčastnili, aby zažili neopakovateľnú atmosféru preteku, chvíľkového napätia pri štarte, možno trocha vzrušenia a nervozity a obrovskú radosť v cieli. Vôbec som neľutovala, že som prišla a zúčastnila sa. Ak ma pamäť neklame, bolo zapísaných 106 súťažiacich a z toho asi dve deti. "Nooo, majú guráž!" Povedala som si. Nebola som našťastie sama, kto vlastnil horák. Mohlo nás byť asi 20, medzi nimi aj Bobo. Keďže sa mu ušlo číslo 61, mala som pred ním "náskok" viac ako 10 minút. 
Medzitým sa začalo štartovať. V presných polminútových intervaloch sa súťažiaci vydávali na trať dlhú 7,2 km. Všetci boli sústredení, ale pritom optimisticky naladení a väčšinou usmiati. Bolo to nákazlivé a tak som sa aj ja pristihla pri tom, že sa škerím. Netrvalo dlho a čoskoro som sa ocitla na štarte. Troška ma zarazilo, že som sa nevrhla vpred s takou ľahkosťou, eleganciou a ladnosťou gazely ako tí cesťáci predo mnou, ale s miernym, doteraz neidentifikovateľným vrzgotom, ozývajúcim sa odkiaľsi z prednej vidlice, doprevádzaným pukotom stredov na mojich pedáloch. Môj horák sa však pomaly začal preberať z letargie. Mazivo asi časom sadlo tam, kam malo a aj vrzgoty sa zmiernili. Môj optimizmus sa pre zmenu začal vytrácať hneď za prvou zákrutou. Zvlášť, keď ma začali predbiehať cesťáky. Po prejdení prvého kilometra som začala preklínať najprv Boba, že ma na takéto čosi vôbec nahovoril a potom seba, že som poslúchla. Bicykel postupne oťažieval. Začala som pociťovať váhu svojej cyklotašky-trojuholníka, upevnenej pod rámom, s kopou nepotrebných zbytočností a aj fľaša s vodou mala svoju hmotnosť. Kolesá s mohutnými dezénmi a šírkou mi taktiež neuľahčovali pohyb vpred, ale funela som vytrvalo ďalej. Vedela som z profilu trate, ktorý som si pred súťažou preštudovala, že treba vydržať prvé 4 kilometre. Potom už bude sem-tam aj rovinka a klesanie. Až tesne pred cieľom to zas začne byť kruté, ale od toho som ešte bola ďaleko. Kríza pretrvala ešte počas druhého kilometra. Potom ma už pomaly prechádzala. Nepríjemné bolo to, že som trať nepoznala, takže som nemohla ísť "na doraz", ale musela som si nechávať rezervu. 4 km som zrazu mala za sebou, potom aj prvé menšie a druhé väčšie klesanie. Naraz som si uvedomila, že som prešla viac ako 6 km. Máličko som ubrala z rýchlosti a chystala som sa na záverečný stupák-smrťák. Vedela som o ňom, ale nevedela som, že je až tak dlhý. Zaťala som zuby a temer po kolmej stene (aspoň mne sa tak zdalo) som sa vyštverala do cieľa. Tesne pred ním ma predbiehalo číslo 64. "To som teda musela ísť ako slimák aspoň hodinu" premýšľala som nešťastne. "To bude výsledný čas!" Pozrela som na svoj cyklocomputer a celkom príjemne som sa prekvapila. Ukazoval asi 35 minút, čo som považovala za pomerne slušný výkon na svojom bicykli, obloženom haraburdami. Najlepšia žena síce dosiahla na svojom cesťáku čas okolo 24 minút, ale to ma netrápilo. Tešila som sa, že som vôbec vyšla a šla som si pre Horalku a čaj, ktorý dostali všetci zúčastnení.
Za pár minút sa dohasil upachtený, spotený Bobo, s vypúlenými očami a praskol sebou o trávu. Po chvíli zo seba vymačkal pár vetchých slov, ale po vypití čaju sa jeho stav výrazne zlepšil a to dokonca natoľko, že k môjmu údivu navrhol, aby sme šli na pivo. Pre zmenu som sa zas ja nezmohla na slovo, lebo viem, že neholduje alkoholu a pivo mu vyslovene nechutí. Spýtala som sa na tú neuveriteľnú zmenu. Vraj mu prišla chuť. Tak sme si dali po poháriku. Chutilo znamenite. Celý spokojní sme sa potom prizerali, ako dopadne tombola.
Cien bolo hodne. Dokonca moju, už aj tak dobrú náladu vylepšili tým, že som aj ja jednu vyhrala. Potešilo ma to. Po tombole sa vyhlasovali výsledky. Neviem ako sme presne dopadli, ale časom vraj budú celkové výsledky zverejnené na internete, tak sa dozvieme. Pravdepodobne som bola medzi ženami posledná, ale nevadí.
Šťastný záver (okolo pol druhej):
Celá akcia sa mi veľmi páčila. Potom sme ešte s Bobom zbehli na bicykloch na chvíľu do lesa pozrieť, či nerastú nejaké huby, ale vôbec nič sme nenašli a tak sme šli príjemne unavení a hlavne spokojní domov.
