Časovka Neštich 2000
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Asi dva dni pred časovkou som si ten kopec išiel obzrieť a "ohmatať". Nič hrozné to nebolo. Niečo ako stúpanie z Rače na Biely kríž. Občas niečo strmšie, občas miernejšie. Dalo sa. Spokojne som sa spustil domov a bol zvedavý, aký čas to len dosiahnem. To som ešte nevedel, že sa nerobí žiadny rozdiel medzi galuskármi a horskými bicyklami. Galuskárov bola drvivá väčšina. Ako som nakoniec skončil, je vidieť. Lenže je tu nový ročník a s ním aj reportáž z diania na časovke. Ráno som sa zobudil vyspinkaný ako bábätko. Teda aspoň myslím, že tak, lebo som si nie celkom istý, či sa aj oni budia so svalovicou v nohách. Možno. Možno so svalovicou od cucania.
Dovolenka je už dávno za mnou (týždeň) a velice si trúfam na časovku, ktorú poriada partia cyklonadšencov. Od roku ´97 sa zvykne konať koncom augusta až začiatkom septembra, z miestnej časti Svätého Jura - Neštichu na meteoobservatórium Malý Javorník. Takže bez natrénovania som sa na ňu vybral. Stiahol som so sebou aj Cykloducha. Reku, treba fotky. Asi som to prehnal, lebo sa rozhodla, že si zablbne aj ona. Takže fotky síce budú, ale málo. Cha!
Najedol som sa, obliekol si cyklohandry, dofúkal kolesá a vypadol som. Ako si tak šliapem z Rače do Svätého Jura, sledujem, že sa kilometer predo mnou aj za mnou šíria samí cyklisti a čo je najväčšia sranda, všetci vrátane mňa ideme rýchlosťou, akoby sa nám ani nechcelo. Asi sa tiež zahrievajú. Dorazil som pár minút po začatí registrácie a už ich tam bolo ako hadov.
Za chvíľu prišiel aj Cykloduch a hneď som ju nasmeroval, aby sa zapísala. Ja sa zapíšem až pár minút po nej. Hohohó, aby sme dorazili do cieľa súčasne. To som si ešte veril. :-)
Dostala číslo 40, čo znamenalo, že ide na štart o 10:50 hod. Mne pridelili 61 a štartoval som o 11:00. Termín štartu sa blížil a tak sme sa dohodli, že ju odfotím pri štarte (čo sa mi hovadsky podarilo parádne zbabrať).
Konečne došiel rad aj na mňa. Vyštartoval som pianko pianissimo. Klídek a pohoda ma opantali len po prvých 500 metrov, kedy šialenou rýchlosťou okolo mňa prefrčala 62. Síce to bol galuskár, ale aj tak. Náladu som si upravil až keď som predbehol 60. Už po kilometri bol nejaký zvädnutý. V diaľke sa mi črtal jeho predchodca 59. 62 už bola dávno v pr..li. Toho som videl iba po prvú zákrutu. Ako sa teda blížim k 59, zacítim za sebou kohosi. Doprdele, 60 sa za mňa zavesila? To som už čumel na 63, ako ma plynule obchádzala. Kua, zase galuskár! 59 sa pomaly, ale isto blížila. Bol to nejaký starší pán, vysoký a šľachovitý s poriadnou ozrutou. Keby to nemalo vzhľad horského bicykla, tak by som tipoval, že morduje Ukrajinu. Polovicu trate som už mal v tej chvíli za sebou a šľachovec sa mi vzadu strácal. Ústa mám otvorené ako u zubára a dychčím ako pes. Za mnou sa pomaly šinú dve autá. Sakra, dúfam, že to nebude nejaký tréner na voľnej nohe. „Héj Bobo, pridaj, dobieha ťa 64!" Už len to by mi chýbalo, aby mi tu kibic huboval. To by asi nebolo od veci, lebo naľavo odo mňa sa začína rozbiehať 64 a mňa necháva v trabľoch. Blížim sa k prvému klesaniu a robím si nádeje ako sa konečne vydýcham a poriadne to rozfofrujem. To už míňam križovatku, na ktorej treba odbočiť doľava. Stojí tam nejaká slečna a usmerňuje ma vľavo. Asi po sto metroch je ešte jedna križovatka a aj pri nej stojí akási slečna. Asi som musel vyzerať hrozne, lebo mi čosi vraví. Blbo som sa uškeril a začal šliapať predposledný kopec.
Celkom dobre mi to išlo. Len keby ma nepredbehol ďalší z galuskárov. Na druhé klesanie som sa tešil ako blbec, lebo som už strašne funel. Prichádzala technická zákruta doprava, ktorá sa dá vybrať v plnej rýchlosti asi 30-40 km/h len tak-tak. Aj ja som sa sústredil, aby som ju dobre vybral. Bolo mi to na milú Jarmilu lebo jeden zo súťažiacich, ktorí už prišli do cieľa, sa vracal tak sprosto, že som musel brzdiť. Dobre som mu vynadal a zároveň čudoval, že to ešte vládzem aj kričať. Sakra, kto by nenadával, keď má človek našľapané a je rozbehnutý do kopca? Tak som začal zúrivo prehadzovať rýchlosti a snažil sa o nastavenie optimálnych prevodov do posledného, zabijáckeho stupáku. Nakoniec som došiel do cieľa totálne vypľutý. Myslím, že aj sfetovaní vyzerajú lepšie.
To už ma vítal Cykloduch s horalkou a nejakým čajom. Bol som prekvapený, že vyzerala čerstvo. To ma však v tej chvíli veľmi nezaujímalo lebo som pozeral, kam sa zvalím. Slabo som registroval ako sa hrabe v mojej cyklotaške a loví odtiaľ foťák:
A už som zvečnený. Ešte som takú chvíľku lapal dych a išiel si pre čaj a horalku. Ako tak sedím a popíjam, dostal som chuť na pivo. Poviem to nahlas a Cykloduch vyjavene pozerá.
„Čo? Pivo?"
„Tak tak!", vravím „Dostal som chuť na pivo!".
Tak sme sa postavili do radu na pivo. „Výčapníčke" to neveľmi šlo a tak sa rad posúval pomaly. Nakoniec sme sa dočkali a neobišlo sa to bez pár snímkov Cykloducha.O maličký zlomok sekundy zachytila situáciu, keď jej kamarátka práve odnášala pohár piva tak sa ponáhľala až to pivo rovno trepla na zem. Po pive ktoré mi časom prestalo chutiť prišla na rad tombola. Bolo v nej kopu cyklistických somarín, vybrať sa dalo všeličo zaujímavé. Ako povedal spíker celého podujatia,
"Nebudeme robiť tombolu aby v nej účastník vyhral nejakú cyklovec ktorú nepotrebuje. Číslo ktoré vyžrebujete, si môže vybrať čo potrebuje!"
"To je skvelé", vravím si. Zdá sa mi to inteligentné riešenie. Nechcem si však predstaviť situáciu keby boli v tombole autá. To by sa vyberalo. A tak sa žrebovalo, vyhrávalo a tombolovalo. Všetci okolo môjho čísla si niečo privlastnili a ja ništ. To je spravodlivosť? Dúfam, že nabudúce vyžrebujú moje číslo. CD Andyho Hryca by sa zišlo. :-) Po tombole prišli na rad výsledky.
Baby, starci (40-100 rokov) a potom hlavná kategória ktorá však nedopadla dobre lebo ktosi-čosi pomrvil a súťažiaci nesúhlasili s výsledkom argumentujúc vlastnými meračmi. Nejako sa to tam zarečnilo a to ma už veľmi nelákalo to počúvať a tak sme sa zbalili a išli na hríby. To je celá reportáž z časovky Neštich - Malý Javorník. Nabudúce prídem zase.
