Karpaťák 2001

Štart
V sobotu ráno som sa stretol pred Tromi zajacami s Bobom, tiež pozvaným, čosi sme pokecali o Horalovi a internete("Pezinčania" meškali) až nakoniec dorazila celá tlupa: skalní Rasťo,Miro,Julo,Juro s bratom,Gabika a ďaľsí, ktorých som nepoznal. Zvítanie, Rasťo "fotodokumentuje" a už vyrážame nekompromisne do kopca smer Biely Kríž. Oni to už šli raz v rámci zberného kolečka, my dvaja "bikeri" v podstate nerozcvičení sme sa zaradili a išlo sa. Hneď na začiatku "plný síl" sa mi nejako ľahko darilo predrať dopredu až som za začudoval, netrvalo to ale dlho, po vojdení do lesa a nabehnutí na strmší úsek cesty ma v mihu všetci začali valcovať. Uff dostať tých mojich 90 kíl na kopec a ešte k tomu "za studena", no nič... každý svojím tempom. Hore na mňa upachteného (pre zmenu vychladli oni) museli čakať, radšej som sa nepýtal ako dlho... Ledva ledva som stihol doraziť na skupinové (vrcholové) foto a už ideme ďalej. Po hrebeni popri Javorníkoch mojou obligátnou cestou sa dostávame na rázcestie, my ideme doprava, smer Neštich a Jur. Ja zvyknutý na kolesa 26 x aspoň 1.85 to nechávam rozbehnúť (hoci tentokrát so slikami) a nestíham sa čudovať kde sú všetci "žiletkári". Nuž povrch asfaltu bol dosť rozbitý a oni šli dole dosť opatrne.. Fasa, hovorím si, prvý a posledný okamih, keď som vpredu... 

Svätý Jur
Zbiehame do Jura a ja sa nestíham diviť... V centre mestečka som nebol pár rokov a je to tu pomenené, pešia zóna, fontánky, zámková dlažba, no proste paráda. Tieto malokarpatské mestečká majú pre mňa obzvlášť koncom leta a začiatkom jesene takú veľmi zvláštnu atmosféru (a nie je to len vinobraním :-)), rád sa v nich vtedy vyskytujem. Prichádzame na hlavnú, odbočujeme doľava smer Pezinok.
Počujem za sebou Jura Halušku: " A teraz štyridsiatka a nízke čelo!". "No iste!", odtuším naspäť, "ja tak akurát na teplomeri!"...
V miernom proťáku sa vyrába slíž a náš peletón odkrajuje prvé kiláčiky na rovinke. Zakrátko si všímam, že chalani predomnou často rukami čosi signalizujú nám dozadu. Tuším, že aj ja by som mal a tak sa snažím napodobňovať posunky a "neskomolene" podávať ďalej. Pri prvej príležitosti nazbieram odvahu a pýtam sa Jura, čo tie posunky znamenajú. "Tak sa označuje prekážka na ceste, odstavené auto alebo diera v asfalte", dostávam odpoveď. Čudné, myslím si veď ja mám prehľad o všetkom pred sebou, ani si neviem predstaviť že by som si nedával pozor a aj keď do nejake diery vhupnem, no bóže.... (No proste typický MTB pristup, to som ešte nič nevedel o tom ako sa jazdí v chumli, potom som pochopil...)

Pezinská Baba
Svižne prelietame cez Pezinok, výpadovka a už sa pred nami črtá kontúra Malých Karpát smer Pezinská Baba. Ja sa chvíľu zdržiavam vpredu a bavím sa s Jurom Haluškom ale potom sa radšej zaradím dozadu aby som nezdržiaval peletón. Začíname stúpať a ja mám stále väčšie problémy držať tempo so skupinou. Zozadu sa priženie Julo s Rasťom, Rasťo mal nejaké technické problémy (tuším s GPS-kom) tak sa zdržali, preleteli okolo mňa ako rakety a miznú vpredu. Doriti ako to robia že sú takí rýchli?!
Chviľku sa držím Gabiky ale aj tá postupne odchádza až sa nakoniec zmierujem s úlohou zametača. "Len ísť vlastným tempom, veď je ešte všetko pred nami", vsugerúvam si. Prichádzam ku strmším partiám a nakoniec sa predsa trochu dostávam do "švungu" a hore na Babu dochádzam s "iba s malou hanbou"... Čakajúci chalani ma rovno navádzajú aby som pokračoval dole kopcom, ostatní sa postupne pripájajú, smer Pernek. 

Pernek - Jablonica
Tento klesák som šiel azda dva razy vo svojom živote a musím povedať, že je to paráda, mierny pokles udržuje v správnej rýchlosti, nebyť ostrých zákrut by človek nemusel ani brzdiť ani šliapať viacero kilometrov. Paráda... V Perneku pri krčme je prvá zastávka. Dotankúvame, čosi sa poje, posedí pre krčmou a vyrážame ďalej. Na rovinke formujeme dvojice a kedže aj tu je mierny proťáčik, tlačíme sa bližie jeden k druhému. No hej, ale to sa MTB človek musí najprv naučiť. Začínam chápať ako to funguje, dávam väčší pozor na koleso jazdca predo mnou ako na cestu a s počudovaním zisťujem, že v chumli sa dá isť 35-kou bez väčšej námahy. O takom ničom by som mohol ako single MTB niekde na hrádzi len snívať (alebo čakať na povietor...). Bobo si to ide vyskúšať dopredu a veru statočne hodnú chvíľu rozráža vzduch ostatným... Keď sa opäť zaradí dozadu, nedá mi ho nepodpichnúť, oddýchnutý človek vyzerá ináč. Ja sa dopredu vôbec nebudem tlačiť, jednoucho na to nemám, radšej si šetrím sily, nech dojdem s partiou do cieľa. Postupne prechádzme Rohožníkom, Sološnicou,Plaveckým Podhradím, Plaveckým Mikulášom, kilometre pribúdajú ale pribúdajú aj stupne a pohoda už nie je až taká stopercentná. Ale zatiaľ to ide stále OK. Gabika, už od začiatku nasratá na chalanov za "neženské" tempo, ktoré nahodili, zaostáva, časť ľudí ju čaká, časť ide ďalej. Pri odbočke na Bukovú príde prvá kríza ale Rasťo ju diplomaticky zažehnáva a partia síce roztrhnutá pokračuje komplet ďalej.
Ja si dávam sólovú jazdu pre mňa dosť ostrým tempom, ale na stúpaní pred Cerovou vidím vzadu, že ma zvyšok druhej časti partie dobieha. Do Jablonice prichádzame spolu, namakanci zpredu už popíjajú kofolu v krčme... Jablonica bola našou obedovou zastávkou, vyprážané kuracie prsia zneli lákavo ale nakoniec som dal prednosť syru (klasika) a dve desiny sm vypil len sa tak zaprášilo. Voknu sme ešte posedeli na nepríjemne pripekajúcom slniečku, nejaká tá kofola a valíme ďalej. 

Jablonica-Vrbové
Uf s plným bruchom a stvrdnutými nohami to ide nejako ťažko. Na kopci pre Hradištom sa trošku rozhýbavam a celkom dobrým tempom dochádzame do Brezovej pod Bradlom. Joooj lenže tú cestu už poznám a viem že za kostolom začína krátky smrťák, uff zase mi všetci utekajú... Tiahle stúpanie idem svojím tempom, nemá to cenu veď príde padák do Vrbového, hovorím si, tam ich doženiem. Na vrchole kopca v Košariskách vidím, že na mňa čakajú všetci makači, no zase hanba hovorím si. Oni ma posielajú dole a čakajú, nechávajú si odstup, pôjdu nejakú naháňačku vravím si. No však počkajte! , dole kopcom ma tak ľahko nedostanete! Nahadzujem naťažší MTB prevod a začínam šlapať. Cesta mierne klesá v zákrutách ktoré sa dajú presť bez brzdenia. Vchádzam do Prašníka nekonečnej dediny a stále poriadne ťahám. Už vidím pred sebou Boba aj ďalších, vzdialenosť sa pomaly skracuje. Keď v tom zrazu zamnou zahučia makači a neskutočným tempom ma opáli prvá skupina. Druhá skupina ide vzápätí ale na mocného Maroša sa mi podarí hodiť hák a vcelku úspešne sa za ním vyvážam v podstate až do Vrbového, ba miestami provokatívne idem aj pre neho a Rasťa. Upachtení konečne prichádzame do Vrbového, kofola a pivo, to začína byť moja kombináca. Oblievam si hlavu v malom umývadielka na záchode, uff začína to byť fuška. Rasťo vonku tlačí do halvu Karbosnack a ja ľutujem, že som ich nechal doma, "bláhovo" som sa domnieval, že na takejto akcii nemajú čo hladať. A tak tlačím tatranku a nusli, nejako mi začínajú liezť krkom. 

Vrbové - Trstín
Rasťo prednáša svoju okrídlenu vetu: "Teraz končí turistika a začína cyklistika" a podáva opis úseku, ktorý nás čaká. Tých 24 km medzi Vrbovým a Trstínom sú samé hupky, stále hore a dole, však uvidíte. Kedže v priebehu debaty ešte niekoľko krát opakuje svoje pesimistické vízie, zo žartu ho zahriakujem: "Ale Rasťo, už prestaň, snáď to nebude také hrozné!" Hodí na mňa len krátky skúmavý pohľad a nekomentuje....
Konečne vyrážame na cestu, ja ešte dojedám za jazdy a to bola chyba, hlavná skupina sa mi stráca vpredu a mne sa nejako nedarí dotiahnuť ani na chvost. Všetci sa postupne vzďalujú a ja sa opäť vžívam do role samotára, nuž čo veď som zvyknutý...
Ale čo to?
Ten profil trate sa mi nejako nepáči, veľmi rýchlo dochádza na Rasťove slová. Naozaj tie hupky boli vyslovene debilné, dole kopcom (a ešte k tomu v miernom proťáku) sa to moc nerozbehlo a do kopca človek musel radiť "horske" prevody , a doliniek neubúdalo, len niektoré z nich mali monumentálnejšie rozmery. Pomaly sa mi začal črtať môj ďalší scenár, dojdem do Trstína tam si dám prvu pomoc a potom autobusom domov... No nie, realisticky, asi sa budem musieť odtrhnúť a po vlastnej línii a mimo itinerára pekne diretissima do Bratislavy. Veru mal som toho už plné zuby. A ešte k tomu zdržujem ostatných...
Po príchode do Trstína, som nevidel žiadcneho cyklistu, pýtam sa detí na križovatke či nevideli nejakú partiu ale vtom už vidím z diaľky ako na mňa máva Maroš a naviguje ma do krčmy.
Sláva som zachránený!
Po prichode kofola, minerálka a zvyšky ionťáku mi trošku zlepšili náladu, ale aj tak som chcel isť rovno domov. Pritmolil sa ku mne Rasťo a potmehúdsky sa pýta:"No čo aké to bolo, mal som pravdu?" A potom mi ukazuje výškový profil z posledného úseku, no čo vám budem hovoriť, dalo by sa s ním česať... Dohadujeme sa čo ďalej, ja sa ohlasujem so svojím zámerom skrátiť si to domov, Rasťo tvrdí, že tá cesta podľa itineráru nie je dlhšia, aspoň sa nemusím krútiť cez tie podhorske dedinky. Nuž čo OK, hovorím si, aj keď sa mi to nejako nezdá (mám mapu v oku :-)), súhlasím a vyrážame. 

Trstín - Budmerice
Vcelku som zregeneroval (až na zadok) a tak sa cez Smolenice opatrne pohybujem na chvoste hneď za Gabikou. Pred ňou ide Miro Pilka a aj keď sa trochu vzďalujeme od hlavnej skupiny, stále udržujeme slušné tempo. Miro statočne rozráža vzduch a neustále kotroluje, či sme za ním. Jednu chvíľu to už nevydržím a ponúknem sa ísť dopredu, ale ani zďaleka neviem isť tak rovnomerne a navyše sa blíži kopec pred Orešanami, a obaja ľahkí "spolutrpitelia" mi miznú vpredu. Dole kopcom ich sice dobieham, ale aj tak si neodpustim poznámku, ako to vedia, tak rýchlo mi ujsť. Na konci Dolných Orešian sa čakáme, opúšťame hlavnú cestu a vyberáme sa na kľukatú trajektóriu s cieľom v Budmericiach. Mňa začína pekelne bolieť prdel, vysolená v Banskej Štiavnici a vymočená na Horali. Darmo tento august som nejako prepískol, ja amatér a každý víkend nejaká akcia, jedná "výživnejšia" než druhá, nečudo že sa telo s tých šokov spamätáva pomalšie... Ale pred nami je ešte zopár desiatok kilometrov, lenže mňa už desí každé dlhšie stúpanie, no už to len nejako dôjsť... 

Budmerice-Pezinok
Po príchode do Budmeríc sa mi na chvíľu začala točiť hlava, "stop" hovorím si, "teraz si musím oddýchnuť", ináč bude zle. Našťastie Rasťov itinerár obsahoval zlatý klinec pre skalných v podobe "výbehu" na Červený Kameň s finišom na Zochovej chate, ktorého som sa za žiadnych okolností nehodlal zúčastniť. Takže makači vyrazili (a s nimi Gabika, na začiatku ufrflaná a teraz hľaďme, mi ukazuje, ako sa má bicyklovať...) a my ostatní (Haluškovci, Bobo a ja) ideme priamo cez Modru do Pezinka, ja ešte s malou pauzou ma oddych. V Pezinskej krčme zvanej Jama je plánovaný koniec akcie... 

Pezinok-domov
Konečne nejako utrmácaný prichádzam do Pezinka, stretávam sa s Bobom, objednávam si večeru a pivo. Hodnotíme akciu, očakávame príchod makačov. Chvíľu im to trvalo, ale nakoniec prichádza Rasťo, po ňom Gabika, ostatní sa roztúlali domov. Dáme pivo na rozlúčku, pozeráme fotky ktoré narobil Rasťo počas akcie a pomaly sa zberáme domov, čaká nás ešte posledný úsek ten ideme takmer v tme.... Konečne Rača, odpája sa Bobo a pomaly cez mesto prichádzam úspešne domov aj ja. 

No a čo na záver?
Akcia sa mi páčila, spravil som si osobák, lebo 228 km za jeden deň som ešte nespravil. Pravda môj zadok má na to iný názor, tak ho budem musieť presvedčiť, že to bolo pekné (najlepšie že vraj nechtíkovou masťou :-)))
Ave 26.6 je tiež nenormálne vysoké, ale v tom má prsty moje vozenie sa v chumli.
A samozrejme za to ďakujem všetkým tým ktorí sa tam vpredu striedali a nechali ma sa voziť.
Máte u mňa pivo!