Karpaťák 2001

Rasťo ma nahovoril na Karpatský maratón po asfaltových cestách smerom na Brezovú pod Bradlom a naspäť.

Tak som si kúpil nové plášte sliky. Celý výlet bude viesť asfaltovými cestami tak som chcel minimalizovať valivý odpor aspoň akým-takým vylepšením môjho bajku. Od ostatného cyklomaratónu Horal Alto som si ho musel poriadne opucovať od nánosov bahna ktorý bol prakticky všade. Vidlu rozobrať, vyčistiť, premazať a pri tej príležitosti aj zistiť ako vlastne funguje. Kúpil som si kalibrátor reťaze o ktorom hovoril Rasťo, že meria mieru opotrebenia a vyťahanosti reťaze. Kalibrátor prepadol úplne ľahko čo znamenalo okamžitú výmenu. Reťaze, nie kalibrátora, hoci ani to nie je zlý nápad. Načo mať vecičku ktorá ukazuje nepríjemné správy. Kua, ďalších 1000 korún v perdeli. V piatok, deň pred výletom bol bajk pripravený. Ešte opraviť tacháč lebo sa mi podarilo urvať kábel.

Takže je sobota ráno 8:15, prichádzam ku krčme Traja zajaci kde som sa chcel pridať k samotnému jadru výletníkov. Už tam čaká môj spolujazdec na horáku Juraj. Pokecali sme si spolu o Horalovi, dnešnom výlete a podobne. O 9 prichádza organizátor Karpatského maratónu Rasťo aj so svojou partiou. O chvíľu už ideme spoločne na Biely kríž. My dvaja sme ešte nezohriati, nerozjazdení tak máme väčšie problémy ako zbytok na cestných galuskáčoch. Na Bielom kríži robíme spoločnú momentku a ideme ďalej smerom na Svätý jur. Tam si Rasťo čosi montuje s GPS prijímačom takže zaostáva. Čaká na neho Julo a zbytok futašuje na Pezinok. Za Pezinkom doľava na Babu. Darí sa mi držať kontakt s balíkom len po prvý vážnejší kopec. Odtiaľ už len každý hore ako vládze. Idem okolo 17-18km/h hore na Babu keď okolo mňa prehučí veľkou rýchlosťou banda motorkárov na cestných motorkách. Robia si z kopca tréningovú trať. Blázni. Hore čakám na zbytok. Tí rýchlejší už sú možno v Perneku. Tam je pijácka pauza. Opieram bike radšej o stĺp lebo pre tú zaprášenú a hrzdavú motorku by to mohla byť obrovská pocta. Vo fľaši mi ostala asi štvrtina jonťáku. Dolievam do nej vodu. Popijeme a ideme do Jablonice cez Rohožník, Sološnicu, Plavecké podhradie a Cerovú.

Kolenám sa veľmi nechce tak veľmi opatrne postupne pridávam a dobieham balík. Formujeme sa do dvojstupu a makáme spoločne. Obidvom sa nám darí držať krok s balíkom. Pravidelne sa obmieňaju prední jazdci na čele. Postupne sa tak dostávam dopredu až nakoniec som vpredu aj ja a skúšam aké to je byť vpredu a rozrážať vzduch. Tŕpnem pri tom, či vydržím držať tempo. Darí sa mi až po prvý vážnejší kopček. Podraďujem rýchlosti a ustupujem dozadu. Na chvoste jazdiaci Juraj si ma doberá:
"Že to nie je sranda byť vpredu?!"
S vyplazeným jazykom prikyvujem a snažím sa odpočinúť si. Po chvíli sa dávam dokopy a predieram sa niekam do stredu balíka. Kdesi v okolí Plaveckého podhradia sa totiž začína trhať pelotón a za žiadnych okolností nechcem jazdiť sám. Chytám sa teda početnejšieho čela a držím sa ako viem s nimi. Za Privalmi mi v menšom kopci utiekli a už sa mi ich nedarílo dobehnúť. Vidím ich len v diaľke. Všetko dorazil neprijemný stupáčik na Cerovú. Odtiaľ je to už len dole do Jablonice. Tam sa mi už ide ľahko, čakám na križovatke na oneskorencov aby som náhodou nezablúdil. Konečne po pár minútach dorážajú a ideme spolu do miestnej reštiky. Tu si dáva každý do nosa a potom aj niečo pod zub. Dal som si vyprážaný syr so šunkou a pečenými zemiakmi a uhorkovým šalátom. Len tá cena sa mi zdala akási nízka. Keď mi doniesli porciu tak som pochopil. Dojedol som a išiel si ešte kúpiť do blízkej krčmy malinovku. Odjazd sa pomaly blížil. Ešte mi čosi ostalo tak som to dolial do fľaše. Takže tam mám čosi jonťáku, vody a malinovky. Ideme teraz smerom na Brezovú pod Bradlom.

Zase sa kolenám veľmi nechce. Idem pomaličky piánko za balíkom. Za Jablonicou mi vletela včela pod tričko. Prestávam sa plne sústrediť na jazdu a snažím sa ju nejako vytriasť. Konečne sa to podarilo. Balík mi už mizne v diaľke. Zaberám ako blázon. Po pár kilometroch som ich dobehol. Našťastie to nie je veľmi náročný terén. Do Brezovej už vchádzame kompletní. Tam odbočujeme doprava na Vrbovú. Kukám, že nás čaká hnusný stupák. Počuť hromadné podraďovanie. Galuskári veľmi nespomalili ale ja s Jurajom začíname zaostávať. Kdesi pred Košariskami nás balík čaká. Spúšťam sa ďalej dole a medzitým čakajú na Juraja. Pred Vrbovým ma všetci dobiehajú a predbiehajú a ja za zaraďujem za Mira a Gabiku. Spoločne prichádzame do miestnej krčmy na pijácku pauzu kde vyprázdňujeme krčmárovi kofolový sud. Pri popíjaní sa ma už Rasťo ako posledný z celej partie pýta, či mi nie je v cyklogaťoch teplo. Hmmm, musím niečo vymyslieť na tých dotieravcov. Aháááá, už to mám. Na otázku
"Nie je ti v tom teplo?"odpoviem zrozumiteľnou protiotázkou
"Nie je ti v tom zima?" a je vymalováno.
Vo fľaši mi ešte ostalo polovica teplého mišungu. Kupujem ešte jednu kofolu a dolievam do fľaše. Teraz sú tam stopové prvy jonťáku, vody z vodovodu v Perneku, malinovky z Jablonice a najnovšie kofola.

Idem napred lebo za Vrbovým smerom na Trstín sú asi dva tvrdšie kopce. Keď mi v nich ujde balík, potom sa už budem len trápiť a to nechcem. Darí sa mi zavesiť do druhého balíka. Spoločne tak prejdeme tento nepríjemný úsek plný veľkých hupákov až do Trstína kde je ďalšia pijácka pauza. Tam zisťujem, že mám kofoly plné zuby a porúčami si pivo a Vineu. Pivo mi nenormálne chutí (čo to tam čapujú? Topvar?). Vineu dolievam do spolovice vyprázdnenej fľaše. Keďže som ju tým úplne nenaplnil, dolievam tam ešte minerálku, ktorú si kúpil Rasťo a robim tak z náplne mojej fľaše nepredstaviteľný teplý grc. Vymieňam preventívne baterky do GPS.
Po dlhšej pauzičke vyrážame na Smolenice. Ideme spoločne ale po chvíli sa znovu pole trhá na dva kusy. Početnejšia rýchlejšia skupina ktorej sa držím zubami-nechtami a trojica Juraj, Gabika a ich rozrážač vzduchu Miro. Za Dolnými Orešanmi odbočujeme smerom doľava na Košolnú, Dlhú, Borovú a Budmerice. Za Dlhou mi už hlavný balík ušiel tak sa držím tej druhej. Tak aj dochádzame do Budmeríc a ja cítim, že už jazdím na železné rezervy. Dych mám už o poznanie kratší. Pľúcami sa mi nedarí naplno nadýchnuť. Ak to spravím, tak sa rozkašlem. Dávam si malinovú malinovku a horalku. Galuskári idú smerom na Častú, Červený kameň s pomyselným cieľom Zochová chata. My dvaja ideme ľahšou cestou smerom na Modrú a odtiaľ na Pezinok. Pýtam sa Juraja či mám na neho počkať a pôjdeme spolu alebo ako. Púšťa ma samotného s tým, že sa ešte mu krúti hlava a že si ju potrebuje dokrútiť naspäť.

Do Modry vedie mierny stupák tak sa mi darí ísť vcelku rýchlo. Približne 30-33 km/h. Odtiaľ už smerom na Pezinok ale o poznanie pomalšie a opatrnejšie. Hustota áut stúpla. Do Pezinka idem do krčmy JAMA kde sme si s Rasťom dohodli záverečný zraz. Prichádzam do Jamy a čakám na zbytok. Zhruba po štvťhodine prichádza aj Juraj a tak čakáme spoločne. Dávam si znovu pivo - veľmi mi nechutí ale čo už. Tak spolu kecáme a krátime si čas. Jurajovi práve donášajú ražniči. Pomaly sa stmieva. Asi by sme už mali ísť. Do Blavy to máme ešte hodný kus a jazda v šere či dokonca v tme, nie je žiadna sranda. Konečne sa schádza partia. Rasťo vyzerá riadne vypľutý. Aj zbytok si dal riadne do tela.
Vo fľaši mi ešte ostala polovička toho "grcu". Pozerám do fľaše akú to má farbu, Rasťo keď to vidí, tak na ksichte mu čítam, že sa mu robí nevoľno. Idem to vyliať do vécka a čapujem čistú vodu po opláchnutí. Pokecáme, záverečná fotka a rýchlo domov.

Spolu s Jurajom si to mažeme domov koľko vládzeme. Za Pezinkom sa zaraďuje predo mňa lebo nemá blikačku. V tomto poradí aj dochádzame do Blavy v podstate už v tme. Našťastie sú tu pouličné lampy. Pri pumpe OMV sa odpájam od Juraja a idem domov. Ukončujem tým dnešný výlet. Som výdatne zmordovaný a teším sa na horúcu vodu ako už dávno nie.

Z tacháča čítam tieto numerá:
TIME: čistý čas jazdy - môj
7:22:43 - Hmmm, slušné.

TIME: hrubý čas
11:45 - Obedová prestávka plus všelijaké tie pijácke prestávky.
AVS: priemerná rýchlosť
27.7 - Tak toto je moja najvyššia priemerná rýchlosť, aká sa mi na horáku podarila. Keď si vezmem vzdialenosť tak z toho vychádza, že som išiel pekelne rýchlo. Do jedného z kopcov som sa vliekol aj 9 km/h ale to obyčajne až ku koncu, keď som už bol trochu vyčerpaný. Ale väčšinu kopcov som akotak zvládal na 16-17 s vypätím síl aby mi neušiel pelotón. Keď sa na to pozerám, tak približne takýto priemerný čas mávajú najlepší na MTB cyklomaratónoch. To už sú ale iní blázni.
MXS: maximálna rýchlosť.
69:0 - Ešte stále som však neprekonal svoj bradatý rekord z Bieleho kríža, keď som sa hnal dole 71 kilákov. Ale teraz už tadiaľ nechodievam. Chodí tam už slušná kopa áut a navyše je to na niektorých miestach parádne rozbité. Skrátka, bojím sa už tadiaľ ísť.
DST: odjazdené kilometre
204.51 - Ani tento výkon mi neprekonal osobný rekord pri návrate z cyklodovolenky v {Liptovskom Mikuláši} (viac v menu DOVOLENKA/Žiar).

Zhrnutie:
Myslím, že som si fakt výdatne zamakal. Ale ani sliky nie sú zárukou konkurencie cesťákom. Celou cestou som išiel na najrýchlejšom prevode aký na bajku mám. To je jediná konkurenčná rýchlosť cesťákom. Ale. To "ale" sem nedávam náhodou. Keďže je to najrýchlejší prevod, tak je to zároveň aj najťažší. Stačí mierne stúpanie a bajker to pocíti veľmi rýchlo. No a keď už som mal odjazdené väčšinu trasy, začal som pociťovať čoraz intenzívnejšie vyčerpanie. Za Brezovou pod Bradlom mi v kopci ušiel balík a už som ho nechytil. Moja rýchlosť klesala očividne. Jazda v balíku bola jediná šanca držať s cesťákmi krok. V globále sa mi výlet páčil. Hlavne smerom na Brezovú pod Bradlom. Pravidelné vymieňanie jazdcov vpredu na rozrážanie vzduchu, to bol pre mňa zážitok. Fungovali sme ako jeden pekne namazaný stroj. Namazaný ako naolejovaný nie opitý. :-) Keď mi však pelotón ušiel, už to taká zábava nebola. Je mi prd platné, že ma niekde počkajú keď si musím rozrážať vzduch sám. Unavím sa jednak šlapaním na bicykli ktorý je vlastne určený do lesa aj prevodmi aj kolesami a jednak aj šlapaním sólo keď si musím rozrážať sám vzduch. Aj môj tieňový bajker Juraj Malatín (zhodou okolností, mal ten istý typ bajku aký mám aj ja. Author Spirit Shock, akurát mal iné plášte sliky) by o tom vedel tiež niečo povedať. Že?