Schwechater 2007

Prší, ráno, 12 stupňov Celzia. Na parkovisku pri pivovare Schwechater mi volal Peter, že či idem jazdiť. Pýtal som sa ho, ako vyzerá predpoveď. Vraj pršať má, len tento front a potom už len fučák. Vravím, mu, že sa mi nechce ísť a Peťo na to definitívne uzatvára, že je zbytočné ísť, zmokneme, prechladneme a ešte dostaneme vlka, takže sa na to vysereme. OK.
Balím sa a vravím Milanovi aj Jozefovi, že nejdem.

Lenže.

Nebolo to také jednoduché.

Jozef pozeral na mňa takými psími očami, aké len vedel urobiť. Hovorili asi toto.
"Robo, to vážne nejdeš? Veď LEN prší. To ma pozveš na tento maratón, ja sa sem trepem až z ďalekého východu (Stropkov) a nakoniec ma necháš ísť samého?"
"No kúúúrva" pomyslel som si "fakt, má recht! Čo som to za hostiteľa?", váham však ďalej.
Milan tiež vyzeral, že nechápe nad čím váham, veď takéto počasie bolo aj pred dvoma týždňami na Šela maratóne, tak de do rici je problém?
Asi viac zabrali Jozefové dôvody v kombinácii s tým, že tri-štyri hodiny by sa mi na Milana, kým sa doštrachá do cieľa, nechcelo čakať.
Takže som nakoniec išiel hlavne kvôli Jozefovi ale nabudúce ho už radšej nikam nepozvem. :-)))

Štart som tým pádom zmeškal, lebo som si v tom chvate z obliekania zabudol predtým naplniť fľašu. A to som si ešte zabudol aj pandrláka vyvenčiť. Nevadí, vypotím to.

Prvé kilometre boli fest mokré. Vyberal som opatrne miesta, kde nestála voda. Krajnica a aj stred vozovky medzi mierne vyjazdenými koľajami od áut. Rozumie sa, že do zákrut véééľmi pomaly a opatrne. Milan sa ma držal v tesnom závese proti pravobočnému protivetru. Aj tak si toho dosť užil, ako som na neho prskal zadným kolesom. Postupne sme spolu doskakovali jeden balík za druhým. Daň za zbabraný štart. Nechcel som ostať v balíku, ktorý síce vyzeral veľký, ale vzadu často jazdievajú kondične slabší cyklisti, takže cestou nazad by sa nám to mohlo vypomstiť.

Kdesi na 5-10 kilometri, ak nie priamo po výjazde zo Schwechatu som zaregistroval, že už neprší. Každopádne po druhej dedine už bol suchý asfalt a pravozadný vietor. Až taký, že sa dalo mastiť aj 45-50 po rovine. Dobehli sme Dušana, jediného pezinčana z našej partie. Sťažoval si, že odštartoval posledný. To asi ťažko, :-), sám som odfrčal medzi poslednými a doteraz sme s  Milanom robili stíhačku. Každopádne sme boli s Jozefom, Milanom a Dušanom pohromade v jednom balíku. Balík sa motal všelijako, tak som sa rozhodol odskakovať ďalej. Po niekoľkokilometrovej naháňačke som dobehol ďalší balík. V ňom som orazil a prakticky až po hlavný vrchol maratónu išli spolu.

Prvé stúpanie asi so stometrovým prevýšením išli podaktorí div nie na poštárovi, čo som nechápal, lebo mne to išlo hore aj na 39-16 s citeľnou podporou vetra. Na hrubej píle takéto kopce ešte nejazdím a španielom si reťaz kvôli tomu pocitu prasiť rozhodne nebudem. :-)

V zjazde som znovu orazil a popri Neziderskom jazere sme sa popresúvali pod druhý kopec. Fučalo tam teda výdatne. Nerobil som si ilúzie, čo bude za kopcom.
Na začiatku stúpania sa rozmotávali snáď traja bikeri. Asi sa tam pekne zrazili. Ich bicykle boli skôr zlepené ako zmotané. Skoro ako logický hlavolam. Milan mi neskôr vravel, že keď prechádzal tade on, tak už boli siamske bicykle rozmotané ale stále tam čosi riešili. Asi si tam niečo poohýbali alebo čo.

Kopec hore sa mi išiel celkom dobre aj keď protivietor hrýzol aj v stúpaní. Na občerstvovačke som si doplnil pitie a chytro ďalej, nech sa neuvarím proti vetru sám. No skoro to tak v podstate aj dopadlo. Väčšinou som ťahal ten minibalík ja. Občas sa niekto pridal ale stálo to za houby. Platí staré známe. Väčšina rakúšanov nevie jazdiť proti vetru. Striedať by možno aj striedali ale jazdia tak sprosto, že v podstate jazdí každý sám. Tak je výsledok úplne v mínuse. Problém bol vypuklý práve pri návratovej slučke do cieľa, keď sa jazdilo prakticky proti ľavému bočnému vetru. Ide si týpek, fúka silný ľavobočný vietor a debílek si točí špicu úplne vpravo za krajnicou. Odtočí si svoje a ide odstriedať. :-/ Jak u debilov.
Dobre, že neviem po nemecky, lebo by som asi fakoval ako závozník.
Spoločným znakom takejto debilnej jazdy je, že balík pomaly ale isto spomaľuje, pretože skoro nikto si nemá kde oddýchnuť.
Pritom ma tento fakt dosť prekvapuje. Veď domáci tu jazdia pravidelne. Kto iný by tu mal vedieť jazdiť proti vetru, ak nie práve oni?

Vďaka tomu nenápadnému spomaľovaniu sa podarilo Jozefovi doskočiť môj balík. Bol som celkom rád, že sa aspoň niekomu môžem vyžalovať. :-) Ešte mi naznačoval, aby sme dobehli tých troch, ktorí sú pred nami na doskočenie. Akoby som sa už o to dávno nesnažil. Akurát som za sebou ťahal celý balík a nikto nemal ochotu prestriedať a dobehnúť. Povedal som mu, že to nemá význam, lebo ostatní nespolupracujú. Ešte som mu stihol povedať, aby neťahal také dlhé špice, lebo sa utaví. Snáď mu to pomohlo.
Ja som potom sa otrávený presunul dozadu a relaxoval v rámci možností.

Do cieľa sme už prišli pohromade. Tam nás už vítal Medo, ktorý robil taxikára Dušanovi. Ten bol spolu s Milanom niekde asi 15 minút za nami.

V cieli sme pojedli, popili s Jozefom a pokecali o zážitkoch. Veľmi sa mu to páčilo a mám veľké obavy, že príde aj o rok. :-))) Musím uznať, že išiel na tomto maratóne veľmi dobre.

Mno, tohtoročný Schwechater radmarathon nebol veľmi ideálny ale dalo sa. Zatiaľ najťažší ročník, čo som absolvoval. Ten sa aj odrazil na mojom "rekordnom" čase 3h:37m. Zatiaľ najhoršom v doterajšej histórii. Paradoxne, v celkovom poradí som sa však posunul hore. "To jsou paradoxy". Nabudúce pôjdem ešte pomalšie, možno sa mi potom podarí umiestniť sa na bedni. :-)

Náladu nám však vylepšil Milan, ktorý trhol v "pivnej" tombole 60 litríkov Schwechater Bier. Bratsky sme sa podelili, tak som dostal jednu krabicu s 12 litrami ako "výslužku". Tatkovi doma nad tým zasvietili očičká. :-)