Ako sme (ne)šli schwechatera, 2007

Na tento ročník maratóniku sa mi podarilo nahovoriť dvoch nováčikov a aj Mira Pilku ktorý sa sem vrátil po 6 rokoch. V tejto sezóne som natočil úžasných 200km ale aj tak som sa sem tešil. Za ranného chladu a slniečka sme teda vyrazili z domu. Keď sme však prechádzali okolo viedenského letiska, karta sa začala obracať. Začal fúkať vietor, pre nami čierne mračná a pred ktorými žiarila dúha.

Asi bude zle.

A Aj sa tak stalo. Na predmestí Schwechatu padli prvé kvapky. Keď sme prišli o 8 do areálu pivovaru už pršalo. Cha, za starých čias by nik neváhal, dnes však sme na seba pozerali a nikomu sa nechcelo ísť jazdiť. Tak sme ako smútočný sprievod vyrazili na miesto registrácie, kde sme narazili na gro našej partie. Tí boli v rovnakom rozpoložení. Niektorí sa už registrovali, niektorí vyčkávali a zháňali info o počasí. Ako sa blížila doba štartu, počasie nesľubovalo vylepšenie ba teplota klesla pod 10 stupňov. Tak aj tí čo sa registrovali nakoniec vrátili čipy. Pri tomto váhaní sme premeškali aj možnosť si pozrieť štart. Nakoniec sme sa dozvedeli, že od nás odštartovali traja.

Čo teraz? Názorovo sme sa rozdelili, väčšina odišla domov a osem nás sa rozhodlo o poslednú záchranu si pojazdiť. Nasadli sme do aút a smer juh kde to vyzeralo bez dažďa – cieľom bola dedina Hof am Leithaberge kde sa trasa maratónu takmer dotýka a kde je najkrajší terén. Nakoniec sme dažďu skutočne ušli a zaparkovali v dedine Mannersdorf am Leithagebirge. Ešte sme v diaľke zbadali posledných maratóncov.Tak sme sa prezliekli do dresov a nasadli. Ako malá náhrada bude okruh cez miestne kopce a cez Hof k autám. Spočiatku nám silne fúkalo do chrbta a bez námahy sme šli 45. Konečne som mal možnosť si poobzerať pri ceste miestne pivničky zakopané do tufovej horniny. Asi kilometer pred odbočkou na prvé stúpanie však tuším Mišo chytil defekt ktorý  poškodil aj plášť a tak musel peškom k autu.... Ostatní sme sa vydali na stúpanie. Tam sme dobehli zberák a boli sme svedkami aj jeho akcie, keď to jeden potetovaný chlapík zabalil.

Na kopci sme si dali cikpauzu a nasledoval veľmi príjemný zjazdík k údoliu Neziderského jazera. To sa všetkým páčilo, najmä nováčikom lebo zjazd poskytoval nádherný pohľad na jazero, svahy s vinohradmi a v pozadí to rámcovali veterné elektrárne. V tejto kompozícii zapadli pekne ale osobne si myslím že hyzdia krajinu. Následne sme zatočili doprava a zakusol sa do nás extra silný bočný vietor. Radšej sme šli cyklochodníkom pri vinohradoch ako hlavnou cestou. Nakoniec, tie chodníky boli široké asi 4 m a povrch mali kvalitnejší, ako naše asfaltky. Vietor našu skupinku neustále rozháňal a v dedinách sme sa dávali opäť dokopy. Napriek vetru táto vlastivedná vychádzka bola zaujímavá, nečudo veď je tam veľmi pekná krajina. To sme už prišli do Donnerskirchenu odkiaľ začína najväčšie stúpanie. Tu sme 2. krát predbehli zberák a aj zopár už vysilených maratóncov. Kopec nás rozdelil. Dopredu šli Marián, Miro a Dušan, s patričným odstupom ja a za mnou začínali dolomitskú prípravu Juraj s Gabikou a Jarom. Nakoniec sme všetci v pohode vyšli hore kde bola občerstvovačka a kde nás domáci ponúkli pivkom a koláčmi,mňam.... Ale fúkalo proti nám riadne, nielen do kopca ale aj v zjazde. Ten bol riadne rozklepaný a inak zaujímavý zjazdík na ktorý sa vždy teším ma teraz zimou vytriasol. Ale aj ten skončil a v Hofe nás policajti smerovali po trase maratónu. To sme s vďakou odmietli a na ich prekvapenie sme odbočili presne naopak k našim autám. O chvíľu sme boli pri nich. 10minút pred nami tam dorazil peši aj Mišo. Aj mi bolo ľúto že sme nejazdili viac. Ale nakoniec v tom počasí bolo tých 40km príjemná dávka.

Čo na záver... škoda počasia, aspoň sme zistili že tento región je cyklisticky zaujímavý a stoji za to sa tam na biku pozrieť. A maratón – snáď o rok.