Neštich 2003
- Napísal: Zuzana Zliechovcová
- Published in Cestná cyklistika
Ufff, pekne si trúfam… V tomto roku som vďaka vlaňajšej nehode a neustálemu lietaniu po lekároch nabehala na bicykli sotva 1200 km. A to už ani nehovorím o tom, že do kopcov nevládzem ťahať vôbec. No ale neštichovská časovka je príliš veľké lákadlo, tam sa skrátka ísť musí. Pred rokom som na nej nebola, kvôli „rýchlobehacím" problémom, vďaka čomu si zo mňa Bobo nezabudol strieľať a Žulvo mi to ešte dodnes neodpustil. :-)
Tento rok som si povedala, že „prídem aj keby som neprišla..." :-)
Ráno som sa zobudila do krásneho slnečného počasia a pomerne slušného fučáku.
„Nóóó, to je teda výhra!…", uvažovala som cestou do obchodu, kde som zakúpila dva Semtex-y na doplnenie energie pred pretekmi,
„ ... ale aspoň že neprší!"
Tesne po ôsmej som vytlačila pred barák moju špinavú Svinku a tam ma aj zastihla sms-ka od Žulva. Stálo v nej:
„Už sedím, ale ide mi to ťažko…" Dalo sa to chápať rôzne…
"Hmm, myslel tým na záchode alebo na bicykli?..." Uškŕňala som sa. :-) To asi mala byť narážka na moju minuloročnú neúčasť. :-)
Vybrala som sa za ním na Železnú studienku, kde sme sa mali stretnúť. Stretko bolo úspešné a po chvíli sme sa už štverali cez Biely kríž na Neštich. Na Bielom kríži som ledva fučala. Okolo pol desiatej sme sa dopracovali na štart. Bobo tam už bol od deviatej a prihlásil aj nás. Ušli sa nám pekné čísla, 12 a 13. :-) Nevedeli sme, ktoré komu patrí lebo takej maličkosti Bobo nevenoval pozornosť a ani sa nám to nepodarilo zistiť u organizátorov, ale v cieli vysvitlo, že sme si ich rozdelili správne. Žulvo mal 12 a ja 13. Je to moje obľúbené číslo, takže som sa tešila.
Pobiehali sme po štartovisku, čo to pofotili, trocha si pokecali so známymi (ahoj Rasťo...!) a krátko po desiatej sme nastúpili na štart. Na Semtex-y v ľadvinke som samozrejme úplne zabudla a tak som ich vliekla až do cieľa (okrem iných blbostí).
Ešteže som si pred štartom nezabudla preradiť prevody na strednú pílu, takže som vyštartovala pomerne v pohode. Aj keď som si na štarte povedala, že svoj najlepší čas zlepším minimálne o niekoľko sekúnd, nič som pre to neurobila. Šliapala som si pohodovým tempíčkom a obzerala som sa po okolí, ako správny turista. Žulvo štartoval pol minúty predo mnou a takmer polovicu trate som ho videla pred sebou. Potom sa mi stratil. Čoskoro ma začali predbiehať oveľa vyššie štartovacie čísla, ako som mala ja. To človeku zrovna na sebavedomí nepridá, zvlášť keď ho obehne akési mláďatko a dupe ďalej čo to dá… Asi dva kilometre za štartom ma dobehol Marián, s ktorým občas kecáme cez net. Až dnes som ho videla naživo. Vlastne som ho cez net aj zlanárila na túto akciu. Chvíľku sme spolu klábosili, ale potom ma predbehol. Po ďalšom kilometri som ho zbadala sedieť na kraji cesty a piť vodu.
„Ja to vzdávam, nejdem ďalej. Už nevládzem." Oznámil mi nešťastne.
„Neblázni, len pekne poď. Snáď by si to teraz nevzdal?!" Povzbudzovala som ho a s úsmevom som pritom myslela na svoj prvý štart a podobné čierne myšlienky, ktoré mi vtedy behali hlavou. Pomaly som sa štverala ďalej a Mariána som ponechala svojmu osudu. Rozhodnúť sa musí sám. Potešilo ma, keď ma kdesi pred koncom predbehol. Takže to nevzdal. To je dobre! O rok príde určite zas. Kto už raz časovku absolvoval, spravidla jej zostáva verný. Naozaj je to veľmi vydarená akcia s príjemnou atmosférou. Do cieľa som sa klasicky vyštverala na veľmi nízkom prevode, praštila som bicykel do trávy a sadla som si dychčiac vedľa Žulva. Sedel si spokojne blízko cieľa a škodoradostne striehol na mňa s foťákom v ruke. Naozaj netuším akým zázrakom ma nestihol zvečniť ako prechádzam cieľom, nakoľko som sa plížila rýchlosťou slimáka po porážke. Našťastie som sa mu nezmestila do záberu. Ale odľahlo mi teda poriadne. Aspoň nikde nebude zverejnené cieľové foto mojej upotenej postavy s vypúlenými očami a červeným ksichtom, stav tesne pred infarktom. :-) Vtisla som mu do ruky jeden zo Semtexov, nech ich nevláčim ešte aj dole a nad obsahom druhého som sa zľutovala ja osobne. Teda chutil asi ako zubná pasta v tekutej podobe. Nechcela by som to piť príliš často...
Hodinu a pol som hore v cieli čakala na Boba, že si ho odfotím. Vôbec mi nešlo do hlavy, kde sa tak dlho fláka. Podľa mojich výpočtov mal prísť približne 20 minút po mne. Žeby chytil defekt? Nakoniec vysvitlo, že zmeškal štart a šiel potom úplne posledný. Medzitým cieľom prechádzali cyklisti v rôznom štádiu únavy, od agónie po extázu, ale najviac sa mi páčilo veselé, copaté asi 7-ročné dievčatko Terezka, so štartovým číslom 141, ktoré sa do cieľa dohrnulo so šťastným úsmevom a úplne v pohode. Teda všetka česť! Deti sa všeobecne držali vynikajúco. Niektoré si v cieli troška zanadávali na „zlého ocina, ktorí ich tam dotiahol", ale potom už boli spokojné a usmiate. :-) Okolo dvanástej sme dofotili a šlo sa do „depa" na zaslúžené pivko.
Niekoľkí ľudkovia ma sklamali. Naisto som rátala s tým, že sa mi aspoň desiatich podarilo zlanáriť na túto akciu. Dvaja mi volali, že sa im pokazilo auto, takže neprídu (všakže Jojo a Mika...:-)), dvaja prišli na štart, zľakli sa konkurencie a odišli a po zbytku sa ešte stále pátra... :-) To som zvedavá s akou výhovorkou prídu. Ešteže Žulvo, Bobo a Marián prišli.
V depe už bolo rušno ako v úli. Všetky miesta na sedenie boli už dávno vypredané. :-) Tak som len klasicky odhodila bicykel do trávy a šla som si so Žulvom pre zaslúžené pivko. Zlatý bažant splnil naše očakávania... (hmm, pre istotu hneď trikrát po sebe. :-) No nekukaj tak, samozrejme, že s prestávkami!) Chutil znamenite.
Usadili sme sa kdesi pod pódiom a čakali na tombolu. Opäť bola bohatá, s kopou cien. Vyhrávajúci vyžreboval vždy ďalšieho víťaza a potom si mohol ísť vybrať, čo sa mu najviac pozdávalo. Tí prví mali veru najťažšiu úlohu. Stavili sme sa so Žulvom, že ten z nás, kto náhodou vyhrá, kupuje tomu druhému pivo. Medzi prvými vyžrebovali Boba (vybral si tuším akúsi teplú mikinu), neskôr aj Mariána (ten pre zmenu potešil svoju priateľku klimatexovými ponožkami), ale naše čísla boli vždy tesne obídené. Bolo to napínavé. Po chvíli som to už nevydržala a vravím Žulvovi:
„Kruci neštvi ma a vyhraj konečne niečo!" Smial sa, vraj on nikdy nič v živote nevyhral a mieni túto tradíciu so cťou dodržať, čím ma teda riadne vytočil. Lenže práve v tom momente sa ozvalo: „Vyhráva číslo 12!" Žulva bolo treba postrčiť. Nijako na výzvu nezareagoval. Ako vo sne sa pobral pre cenu a kým ju lovil, ja som usilovne nadávajúc lovila svoj dobre ukrytý foťák z ľadvinky, nech ho pri tomto pamätnom akte zväčším. Podarilo sa, aj keď trocha roztrasene... :-) „Jéééj, ja som vyhral! Doma mi to určite neuveria." Nevedel sa ešte stále zo šoku spamätať Žulvo, stískajúc svoju čestnú výhru - tričko s dlhým rukávom.
„Lenže zároveň som aj prehral... pivo. Hihi, vyhrala si..." A vzápätí utekal svoj dlh splatiť. Tak, tak, s čerty nejsou žerty a s Cykloduchnami už vonkoncom nie. :-)
Bola som spokojná. Všetci moji známi vyhrali, atmosféra bola stále výborná, čakalo sa na výsledky. V tombole zostalo už len niekoľko posledných cien. Napodiv sa jedna z nich ušla aj mne (no do kelu, aj ja platím pivo, hihihi... :-)). Identifikovala som ju ako obal na listiny formátu A4. Ešte neviem na čo to využijem, ale určite sa raz zíde... :-) S úsmevom som ho predbežne nastokla Žulvovi na hlavu. Vyzeral v nej ako moderný husár, tak som ho rovno aj cvakla tým jeho drahocenným foťákom, nech je sranda (bola...). Dobrá nálada nás neopúšťala. Kúsok od nás sa rozdávali šiltovky. Jednu som uchmatla a tiež som mu ju nastokla na hlavu. Neďaleko nás behalo malé chlapča raz s trojkolkou, raz s umelohmotnou motorkou. Umelohmotná motorka bola práve voľná. Žulvo nelenil, schmatol ju a fotka „harleyáka" bola na svete.
Čoskoro sa vyhlasovali výsledky. Našli sme sa v tej kope aj my. Zo 163 zúčastnených ľudkov skončil Žulvo na 145. mieste a ja na peknom okrúhlom 150. Poslední sme neboli, ale čas som mala zatiaľ zo všetkých troch ročníkov, na ktorých som sa zúčastnila najhorší. Okolo pol tretej sme sa vybrali domov. Znamenalo to nanovo si vyšliapať časovku a cez Biely kríž sa vrátiť na Železnú studienku, odkiaľ sme ráno vyštartovali. Šliapalo sa mi oveľa lepšie ako ráno. Žeby tým Semtexom? ... :-)
Na Železnej studienke som sa so Žulvom rozlúčila. Ešte sa mi bicyklovania málilo. Usadila som sa tam a zavolala som kolegynke Maťke, či by sa nešla pobicyklovať. Súhlasila a tak sme si večer vybehli na výbornú pizzu do Rusoviec. Opäť jeden skvelý deň za mnou, 103 km na konte, vydarená akcia a pekné zážitky.
Super, o rok sa ide zas! :-)